Dlhý a krátky
@ :: Poviedky ::
Jul 20 2017, 07:37 (UTC+0) | 
Juhomoravská krajina |
Miesto: Rozstání - Baldovec, okres Prostìjov, Česká republika
Čas: medzivojnové obdobie
Autor: Zuzana Kratyinová
Studené chuchvalce sa neprestajne valili zo sivej oblohy. Pokryli zem, holé stromy, nakopili sa na strechách, zahalili Baldovec, až im z bielej pokrývky trčali len dymiace komíny.
Z nízko učupeného domu, hrdiaceho sa výveskou „Obuvníctvo“, sa otvorili dvere. Najprv sa vystrčila obrovská ruka, hneď za ňou sklonená postava a nakoniec aj druhá ruka, ktorá vàzgajúce dubové dvere privrela. Bol to Valdin, obuvník. S úľavou sa vystrel, stiahol krátke rukávy plsteného kabáta cez zápästia, pritiahol si čiapku cez uši a rozhliadol sa krátkozrakými očami skrytými za hrubými sklami. Nevidel nič. Zahundral, strhol si okuliare, pošúchal sklá a znova si ich založil. Nevidel o nič viac. Len biela a biela. Spàška snehu, ľad a mráz. Prebehol ním kàč nespokojnosti. Dnes je deň blbec! Nič sa mu nedarí! A k tomu mu opäť zákazník skritizoval robotu.
V poslednej dobe sa to stáva často. Nepáči sa im koža, farba, švy, podpätok, nesedia topánky. Najprv pokrčia nosom, čosi pohundrú, potom sa nahnú jeden k druhému a šepkajú si. Vtedy už vie, že je zle. Zase nedostane dohodnutú plácu. Vydrankajú si zľavu a keď ju dostanú, aj tak odchádzajú nespokojní. Jemu by to aj stačilo, ale jeho žene Hanyši nebude. Len naťahuje ruku, zúrivá ako dračica a keby nebol taký obrovský chlap, azda by ho prevrátila aj dolu hlavou a vytriasla z vreciek všetky mince.
„Pre Krista pána, načo som si tú bosorku uviazal na krk?“ zahundral v zúfalstve a zaboril nohy do snehu, zanechávajúc za sebou obrovské stupaje.
Načo mi bola odkvitnutá vdovica, čo pochovala dvoch mužov?! A len sám Pán Boh vie, či je Marta ich dcérou, však ostala drobná a biela ako jej mater, v ničom mu nepodobná. Bohvie, kde si ju uhnala!? - prešmykol sa mu hlavou zákerný červík pochybností. Žene sa nedá veriť. Žiadnej. Sú to potvory! Najprv kolo muža sladko, nevinne, sukňou sa popred povrtia, našpúlia ústa, všetko nasľubujú, ale keď je už v kostole odprisahané, zrazu sa len z anjelika vyvlečú a do chalupy sa nasťahuje čertica!
„Eeej, šľak aby to!“ odpľul si Valdin do snehu.
Dedina bola ako vyľudnená, kto nemusel, z dverí nevychádzal. Dedinčania trčali v chalupách a dúfali, že ich úplne neprivalí a sneh nezborí strechy. Aj Valdin sa vybral domov, do Rozstáni, sesterskej dedinky Baldovca. Razil si cestu cez záľahy snehu po miestach, kde sa ešte včera krútil holý špinavý chodník. Telom mu prebehla ľadová triaška, kabát s rukávmi, z ktorých mu trčali dlhé ručiská, ho dostatočne nechránil. Omàzali mu uši aj nos. Jedine, nohy mal v suchu a teple. Topánky mal dobré, z kvalitnej hovädzej kože a sedeli mu výborne. Bohužiaľ, nebola to jeho práca, ale jeho priateľa Ferdu. Tomu sa všetko darilo. V jeho dielni sa dvere nestihli ani privrieť, toľko mal zákazníkov. Každý je spokojný, po okolí ho chvália. Záhradu má ako z rozprávky, stromy kvitnú ako na povel, medu plné včelíny, ešte aj puškou šikovne narába, nie zriedka donesie mäso domov a potom v dedine i krčmárovi lacno predá. Prťavý, ale šikovný - pomyslel si Valdin. Zastal, aby si vytriasol spoza goliera sneh. Otočil hlavu a očkom túžobne zaškúlil na dom pred sebou. K dverám sa hadila vyprataná cesta, vydláždená desiatkami čerstvých stôp. V oknách sa mihalo svetlo a prúdila hlasná, veselá vrava, aj občasný smiech. Na priečelí trčala najlákavejšia výveska z dediny: „Krčma u Kocúrka.“
Zamilovaným pohľadom objal budovu a v hlave sa mu rozbehol každodenný súboj. Vojsť, či nevojsť? - znela zásadná otázka.
V duši ešte zďaleka nemal vybojované, keď ho zboku niekto štuchol. Bol to Ferda. „Tak čo, ideme? Pozývam,“ sľubne doložil a významne si potľapkal po vrecku. Aj v tom ruchu Valdin započul jemný cinkot mincí. Sklonil hlavu, vďačne sa usmial na priateľa a prikývol. Pustil z hlavy sneh, dielňu, ženu, aj všetky starosti a vykročil za ním dnu.
Krčma bola plná ako vždy. Nezdalo sa, že by počasie niekoho odradilo. Spàška snehu navyše predsa neznechutí žiadneho vysmädnutého chlapa.
„Valdin! Ty si hádam znova podrástol,“ zvolal Venouš, živý inventár krčmy. Čo krčma stála, od samého rána až do samej noci, vždy verne a neochvejne zohrieval svoju lavicu a hasil neutíchajúci smäd.
Valdin sa narovnával uprostred miestnosti. Na Venouša ani nepozrel. Len mávol rukou a obzeral sa po voľnom stole.
„Ferdo! Teba kto zadupáva do zeme? Veď si už len toľký ako moja stará. A tá je veru drobná ako mača. Keď ju v noci priľahnem, von jej netrčí ani hlava, ani nohy,“ smial sa Karol a ceril zuby ako klavír, dva biele a jeden čierny na striedačku.
Ferda zastal, vytrčil bradu oproti osadenstvu krčmy. Nikdy sa nezmieril so svojím vzrastom a ťažko znášal výsmech. Cítil, ako sa mu tepajúca zlosť vkráda do duše a červeň stúpa hore hrdlom. Čo sa mu celý život budú posmievať? Či len na tú výšku budú všetci hľadieť? A na to čo vykonal, koľkých obul, koľkým svojím medom a peľom zdravie zachránil, na to nikto nehľadí?!
Valdin podišiel k nemu a sklonil hlavu. Ferda mu bol práve po pás. Tam mu trčala hlava, brada a krk, a ako si všimol Valdin, už ich mal zaliate červeňou. Malé päste zovreté, plecom mu len tak cukalo a nohu už vykladal pred seba, celý hotový utekať na Karla, Venouša i jeho kamarátov, čo spolu popíjali a vedno sa spojili proti vďačnému cieľu.
Či len predsa nemal ísť domov a odpratať sneh - prebehlo mu mysľou a ruku položil Ferdovi na plece. Tlačil ho pomedzi stoly a obzeral sa, kam by si sadli. Nebolo to jednoduché. Do ruky mu ťukalo Ferdovo zlostné plece, hlavou zavadil o visiacu lampu a keď sa už konečne chystal usadiť, skoro zhodil jedného vypreparovaného dvanástoráka, visiaceho na stene.
Krčmárov pomocník pohotovo priskočil a zachytil kývajúcu sa lebku nešťastného jeleňa. Krčmárovi Izidorovi pri pohľade na Valdina tisíci-prvý krát prebehla hlavou myšlienka o zvýšení stropu, ale hneď ju aj pustil z hlavy. Nemôže odstaviť krčmu na tak dlhý čas. To by si pokazil kšefty a prihral smädných a na všetko odhodlaných kumčaftov susednej krčme. Radšej podržal pollitríky pod pípou o niečo dlhšie ako zvyčajne a osobne šiel privítať nových hostí.
„Hej, Valdin,“ zvolal Venouš.
Valdin zdvihol tvár od pohára. Utrel si ústa a zahučal: „Čo je?!“
„Počul som, že ti švíky aj zákazníci utekajú. Nechceš ísť zase do učenia?“
Valdin stisol pevnejšie pohár, no nič nepovedal, len mlčky pokrútil hlavou.
„Alebo si aspoň vymeniť náradie?“
„Aké náradie? S kým?“ nechápal Valdin.
„So svojou ženou. Ty jej dáš kopyto a ona ti možno oferuje metlu. Snáď sa už nalietala dosť.“
Valdin praštil pohárom o stôl, až mu vyšplechlo pivo. S hrmotom odsunul stôl. Nemotorne sa zdvihol a zlostne sa obrátil na Venouša.
„Ty nedáš pokoj? Potrebuješ zavàtať aspoň do mňa, lebo v noci nemáš do koho?“
Chlapi v krčme nadvihli hlavy a v očakávaní zábavy radostne vycerili zuby. Poniektorí až zhíkli od vytrženia, keď zbadali Valdina, ako si vyhàňa rukávy, hotový pustiť sa do bitky a Venouša vstávajúceho spoza stola s iskierkami v očiach.
Krčma v dojemnej zhode stíchla. Celé osadenstvo ustrnulo v očakávaní, s krígľami a pohármi v rukách na polceste medzi stolom a ústami.
Izidorovi, ktorý sa práve vrátil z pivnice s ražnou pod pazuchou sa naskytol nezvyčajný pohľad stíchnutej krčmy, dvoch chlapov s postojom bojových kohútov a s bordovými krkmi od zlosti. Pred očami mu prebehol katastrofický obraz: rozbité stoličky, stoly, okná, hlavy, rozliata krv, pivo, pálenka, po zuby ozbrojení žandári, cintorín, urevané vdovy, rozhádaní kumčafti a následne prázdna krčma. Len sa tak striasol a v mihu schmatol do voľnej ruky poháriky, aby sa hnal sa na miesto činu.
„Ale chlapi! Šak sa neondejte. To si chcete rozbíjať gebule kvôli voľakým ženským? Nepoviem, keby kvôli peniazom... Na, tu máte, dajte si na mňa výbornú ražnú, výnimočnej kvality, až zo Slovenska,“ vyhàklo z krčmára. Strkal im poháriky do rúk a pohotovo nalieval.
Napokon si sadli. Ruch ustal. Chlapi sa obrátili k svojim stolom a tak trochu sklamaní nad prirýchlo uzavretým prímerím, načiahli sa za krígľami. Venouš vytiahol z kabáta ústnu harmoniku a láskyplne do nej fúkol. Miestnosťou sa rozvírili ťahavé tóny:
„Až ráno, až ráno, až bude bílý den, dřív domù nepùjdem, než bude bílý den,
až ráno, až ráno, až bude bílý den, dřív domù nepùjdem, až všechno vypijem...“
Dávno mávlo slnko posledným lúčom nad Baldovcom, keď Valdin a Ferda opúšťali krčmu. Prestalo snežiť. Mračná sa pobrali harašiť na iné sveta kraje. Obloha sa vyjasnila.
Napriek prvotnému zaváhaniu sa napokon zorientovali. Pomocou blikajúcich hviezd a svetiel v oknách našli vyšliapanú cestičku a tak sa v dokonalej symbióze vybrali priamo domov. Ferda ukazoval smer a Valdin ho z času na čas vyťahoval z vysokých závejov, čo čneli po krajoch cesty ako mrazivé corpus delicti.
„Po.. počuj Valdin, hik, čo ke..keby sme zajtra šli na... na po...ľo...vač...hik...ku?“
„A naaa...hik..načo?“
„Na srrr...nce..hik. Zamierime, uro...bíme...pif – paaaf! A mäso predáme krč..krč...hik..krč...Izidorovi.“
„Ja ne...ne...nemôžem. Som veľký, ob..ob...obrovský. Ledva sa do cha..lupy zmestím. Neschovám sa za strrom, ako ty. Tebe je hik ...dobre, schováš sa všade. A ani dobre nevidíííím. Ani s puškou netrafím nič...“
„Ne...nevadí, Valdin...že ne...trafíš, len vy...vybehneš spoza stromu uro...robíš huhu..hu !!! A srnec padne na zem mrr..mrr... mrrrt...od ľaku skapatý,“ vyjachtal Ferda.
„Múdro du..dumáš. U..u.. ušetríme náboje,“ dodal Valdin a obaja sa rozosmiali. Vratká rovnováha na neistých nohách sa rozkolísala a prekopàcli sa do snehu.
Do ticha večernej dediny zavàzgali kolesá voza. Furman z Ruprechtova opatrne viedol kone naprieč zasneženými cestami. Kolesá sa lenivo krútili a voz sa prehýbal pod ťažkým nákladom vriec s dreveným uhlím.
„Dobrý deň. Netreba pomôcť?,“ opýtal sa dobrosrdečne, keď uvidel oboch záveji. „Zveziem Vás? Nejeden zle dopadol, keď sa takto zabudol.“
„Joj, dobrý človeče. Budeme Vám vďační. A kam máte namierené?“
„Idem s uhlím do Boskovíc, Letovíc a potom späť.“
„Le... Letovice?,“ zvýskol Ferda a už bol na nohách. „Tam...tam som bol. Na zámku. Šil som čižmy pre... ehm pre správcu. Veľmi dobrá zákazka. Dobre zaplatil, aj do zámku ma pozval. V jednej izbe bolo kožušín a ko...koží hádam z céélého sveta...“
„Zveziem vás domov. Nerád by som bol, aby z vás dozajtra ostali snehuliaci. Len mi ukážte, pri ktorom dome mám kone zastaviť...“
„Á veď je to len tu, na... krok,,“ mávol rukou Valdin, no vzápätí sa už obaja trepali hore na sedadlo k furmanovi.
Najprv došli k domu Valdina. V oknách sa nesvietilo. „Žeby už spali?,“ zabručal Valdin a pozrel na furmana.
Stisol kľučku, no dvere boli zamknuté. Klopal na okná, klopal i na dvere. Naveľa sa zvnútra ozvalo: „Neotvorím. Choď si drichmať tam, kde si slopal doteraz!“
„Bosorka jedna!“ Valdin zahromžil päsťou naprázdno.
Chytil ho Ferda okolo pása: „Poďme ku nám domov. Moja je lepšia.“
Vyštverali sa späť na voz a zastavili pri Ferdovom dome. Ale ani tam im neotvorili.
„Ne... nemajú nás radi,“ zosmutnel Ferda . „Čo len budeme robiť?“ plačlivo sa opýtal.
„Keď chcete, tak poďte so mnou. Mne bude veselšie a vy tu vonka nezamrznete. Mám aj hrubú kožušinu na prikrytie a keď odovzdám uhlie v Boskoviciach aj vzadu, vo voze si môžete pospať. A k ránu sme naspäť.
Ferda pozrel na oblohu. Severka naň žmurkla, ani čo by ho posmeľovala. A prečo nie? - pomyslel si a pozrel na Valdina a zavelil: „I... ideme!“
Furman veselo zacmukal na kone. Sneh vržďal pod kolesami, hviezdy sa vytrčili na oblohu, ako keby sa chceli prevetrať na čerstvom vzduchu a vôkol vládla tíš a pokoj, len pre nich troch.
Keď vošli do Letovic, tma sa práve trhala, „Zložíme uhlie a ideme späť,“ povedal furman.
Na kopci sa zablysli veľké okná Letovického zámku. Strechy sa vypínali pyšne dohora a koncami sa vbárali až kamsi do nebies.
Ferda sa túžobne zahľadel: „Je to obrovský zámok. Má veľa nádherných miestností, s kopou vzácneho nábytku, obrazov, kobercov... A v tej jednej sú len samé kožušiny a kože so vzácnych zvierat, z byvola, pakoňa, leva, zebry, ba aj krokodíla...“
„V Domovej pokladnici som čítal,“ povedal Valdin, „,že v Amerike nosia čižmy z krokodílov aj byvolov...“
„Však by mohli, veď taká koža je iste hrubá a vydrží,“ prikývol Ferda.
„Veď hej. Topánky predsa môžu byť z bársakej kože, hoci aj z hada, či zebry...“
„Och, môcť tak ušiť čižmy z takého hada,“ zasvietili oči Ferdovi. Kresba pytóna, alebo veľhada, by sa človeku ovíjala ako smaragdy kolo lýtok a noha by spočívala v jemnej nevšednej koži. To musí byť iná chôdza ako v takej hrubej hovädzej...“
„A čo keby sme sa tam ...ehm, trochu poobzerali?“ vypustil zrazu Valdin z úst a nahol sa k Ferdovi: „Jedna či dve kože grófovi azda nebudú chýbať, či?“ uchechtol sa.
„Hádam nie,“ zasvietili očká Ferdovi.
„Len si to dobre rozmyslite, majstri. Či z vás nehovorí ešte tá pálenka!“ Ale darmo ich furman odhováral, zadržať ich už nevedel. Len ísť a ísť. Tak im poprial šťastia, povolil liace a zacmukal na kone.
V kaštieli bolo ako vymreté. Ticho, pokoj, každý ešte spal. Len z jediného komína sa nesmelo, poriedko dral pramienok dymu, zakrútil nad strechou a rozplynul sa kdesi vo výške.
Preškriabali sa cez múr, preliezli kovové zábradlie, prebehli cez nádvorie a ocitli sa pred vysokými múrmi kaštieľa. Dolné okná boli zamrežované a horné boli vysoko.
„No,“ poškriabal sa Ferda po hlave, „tu sme asi skončili. Keby sme mali rebrík...“
„Načo rebrík, keď som tu ja? Som taký vysoký, že sa v lete so škorcami obehujem, kto skôr z vrchu čerešne oberie,“ zasmial sa Valdin. „Zoberiem ťa na plecia, vydvihnem do okna, tam do toho, čo je pootvorené. Hehe, vidíš? Ty choď, ja ťa tu počkám. Ja dnu nemôžem, som veľký a narobím hluk.“
Ferda prikývol, neschopný pochopiť, čo tu robia. No kým stihol poslúchnuť slabý záchvev oťapeného svedomia, čo sa sťažka preberal z opitosti, Valdin ho už držal na pleciach a tlačil hore. Vzdychol si. Nohami sa prikvačil o ozdobu trčiacu zo steny, rukami zachytil o parapet a rám a vytisol sa hore k oknu.
Valdin sa prikrčil pod arkádovými oblúkmi ståpov pod terasou a vyčkával. V duchu sa mu premieľali obrázky parádnych čižiem z krokodíla, či hada, nie... radšej zebry. Čierno-biele pruhy okolo nôh, také čižmy nemá nikto. Alebo, nie, nebude ich nosiť. Krčmárovi ponúkne. Ten ho ani chváliť nemusí. Keď v krčme uvidia v čom chodí Izidor, všetci si len u Valdina nechajú šiť čižmy. A na vývesku si primaľuje zebru, s tými jej pruhmi. To bude paráda!
Slnko už pohltilo všetku tmu. Kaštieľ sa prebúdzal. Valdin sa ledva stihol schovať za ståpmi, keď sa ozvali kroky sluhov, čo čistili nádvorie, slúžky s košom, kočiša, čo šiel ku koňom, počúval vravu, smiech a bežné zvuky každodenného dňa. Začínal sa obávať. Čo keď Ferdu chytili? - prebehlo mu mysľou a ako tak dumal, do hlavy mu udrel čerstvý tok vytriezvenej krvi a do končekov chlad a zrazu nemohol pochopiť, čo za nerozum, ich dohnal až sem do zámku. V hlave mu dunelo, v bruchu zaškvàkalo a nohy sa mu samé rozbehli preč.
Bežal rýchlo. V duši vina a v snehu odtlačky jeho obrovských podrážok. Zohol sa a vyzul si ich. Keby sa rozbehli, za ním, zmätie ich... Aspoň tak zaňho myslel zvyšok pálenky.
Ferda sa dostal do vytúženej miestnosti skoro po čuchu. Bola taká, akú si pamätal. Na stenách sa striedali parožia jeleňov, hlavy danielov a srncov. Po zemi sa váľali kožušiny z divých zvierat, na kopách zebrie, medvedie, tigrie i kadejaké iné. Ferda sa vrhol na kožušinky, nemohol sa nabažiť tej hebkosti a keď mu zápach omámil zmysly a unavené oči sa zavreli, zaspal rovno tam, na akejsi koži nemu neznámej šelmy. Sníval sa mu divý farbistý sen, že sa vezie na byvolovi, naháňajú ho svalnatí černosi s kruhmi v nosoch a hádžu po ňom oštepy s jedovatými hrotmi... Celý spotený sa prebudil. Horúčava mu vybehla až ku krku, keď si uvedomil, že sa vkradol do cudzieho zámku, vliezol do izby a prechrápal tam hodiny. Do konca života nepochopí, aká sila ho vtedy zdrapila a donútila vyliezť z vysočizného okna, zliezť po parapete a zoskočiť dolu. Ani sa neobzeral, nepremýšľal, len upaľoval k plotu, preč domov. Ako uhranutý sa dostal do Rozstání, ešte v tranze kopol do psa, čo sa mu pred bránkou zúrivo zavadil do nohy, zacítiac z neho pachy divých zvierat.
Doma svojej Ružene povedal, že bol na poľovačke, no mäso jej nechcel dať, že ho predá krčmárovi.
Až o tri dni zavítal do krčmy aj Valdin. Ticho si prisadol k Ferdovi a zakryl svojou veľkou rukou jeho malú. Prepáč, že som ťa tam nechal - hovorili jeho oči. Ferda tľapol voľnou dlaňou Valdina a bolo odpustené. „Izidor, dvakrát ražnú!“
„Valdin, nepodrástol si zase kúsok?“ ozval sa Venouš. Karol sa uchechtol.
„Kušuj,“ ohriakol ho Izidor a položil pred neho i škeriaceho Karola pariaci sa tanier gulášu. „Dajte si. Ferda bol na poľovačke. Chytil srnca. Dal mi ho skorem zadarmo.“
„Očuj Venouš a nezmizol ti pes?“ opýtal sa Ferda a žmurkol na Valdina.
„Hej ušiel, pačmaga. Furt sa kdesi túla. Šak sa on vráti domov,“ mávol rukou Venouš.
„Vráti. Určite sa vráti. Tým som si istý. Veď sa už aj... No hlavne, že vám chutí,“ zašomral Ferda a škodoradostným úškrnom blysol po Venoušovi a Karolovi, ktorí do seba pahltne tlačili guľáš, akoby nejedli nikdy v živote.
Ešte zopár dní po ich dobrodružnej výprave obaja oblúkom obchádzali žandársku stanicu s obavou, že ich predsa len niekto zahliadol, ako sa vkradli do zámku. Upokojili sa až v deň, keď uvideli v miestnych novinách titulok „Yeti v Letoviciach?“ a pod ním odfotené stupaje bosých Valdinových nôh. Dlho potom boli Letovčania presvedčení, že ich dedinu navštívil tajomný snežný muž.
|
|
