Najsmutnejšie Vianoce
@ :: Poviedky ::
Apr 14 2005, 11:23 (UTC+0) | 
Obec Krásna, ktorá administratívne splynula s Košicami, je staršia ako samotné mesto. Jej vznik sa datuje do polovice 12. storoèia a súvisí s postavením benediktínskeho kláštora, ktorý bol vysvätený v roku 1143. Z toho roku pochádza aj prvá písomná zmienka. |
Miesto: Krásna nad Hornádom
Čas: 20-te roky 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó
Helenka si vopchala prst pod vlasy, presne nad ucho a pomaly ním otáčala. Cítila slabé pnutie, až bolesť pri korienkoch. Nikdy nevedela pochopiť, ako sa môžu vydaté ženy takto strojiť; vpliesť do účesu paličku, aby všetky vlasy natočili a vopchali pod čepiec. Práve sledovala mamu. Tá sa vrátila z dvora, kde kàmila statok a zametala. Vonku husto snežilo, až celá zmokla, a tak sa aspoň prečesávala.
"Bodaj ťa! Helenka, necháš to!" odrazu ju plesla babka po ruke, až to zaštípalo. Pristúpila k nej odzadu a vyzerala riadne nazlostená.
"Čo je?" Helenka bolestivo stiahla ruku, ale babka ani nečakala na otázku a hneď vykrikovala.
"Chlapa ti treba? Takého, čo porobí, a potom zmizne?"
"Ale, babka," Helenka sa nechápavo zhrozila, lenže nemala čas ani dopovedať.
"Slobodná dievka nosí vrkoč! Rozumieš? Vieš, ako skončí dievča, čo si uviaže konťu pred svadbou? Ako prespanka!"
Helenka stála, pozerala do očí starej ženy a chcela aj povedať, že už čosi o tom počula. Teda nie, že dievča skončí ako prespanka, keď sa zle učeše, ale vtedy, keď… Nie, nie, veď to by babku ešte viac nahnevalo, to jej nemôže urobiť. Možno by ju ani po štedrej večeri nepustila s ostatnými dievčatami páliť cukor.
"Jožko sa ešte nevrátil?" - vplietla sa im do rozhovoru mama. Bolo jej jasné, že ešte neprišiel, ale chcela rýchlo zmeniť tému.
"A načo by chodil, keď v dedine je toľko dievčat? Kým všade zavinšuje, môžeme dopiecť bobaľky," plesla si po bokoch babka a tým sa to celé uzatvorilo. Aspoň pre ňu.
Jasné, čím viac dievčat chlapec spozná, tým je väčší býk. Ale čím viac chlapcov spozná dievča, tým je väčšia krava. Aspoň tak nejako si to v hlave uložila Helenka, a to nie iba na základe dnešného rozhovoru, ale podľa toho, ako babku poznala už celých svojich šestnásť rokov. Jožo má pätnásť, ale dovoľujú mu oveľa viac ako jej. Ani by ju to tak netrápilo, ale prečo ju babka bije po rukách, kvôli takej hlúposti ako prst vo vlasoch? Cítila, ako sa v nej stupňuje krivda, pochytila ju zlosť, až sa rozkašľala. Rýchlo si dala ruku pred ústa, aby ju veľmi nebolo počuť. Veď chce ísť večer von.
Mama si práve nasadila čepiec, keď sa ozvalo klopanie na dvere. Už aj vstala a vykročila, keď tu sa naraz samy otvorili, či otvoril ich zvonka Peter, Jožov starší kamarát.
"A ja malý neveľký, pýtam sebe paľenky. Sebe jeden a vám dva, naj vám Pánboh zdravie dá," zaškeril sa ako správny vinšovník a chystal sa pokračovať. Oči pritom išiel nechať na Helenke; vždy sa mu páčila, ale ona z duše nenávidela, keď na ňu takto zízal. Vystrojená bola už od rána; vyšívanú blúzku mala pekne načuchranú, ale jej tvár s nežnými črtami mladej ženy ostala zamračená.
"A ty si kde doteraz bol?! Teraz sa chodí vinšovať? Naša Helenka je tá posledná?" vyskočila naňho babka, až urobil krok vzad.
"Nie, Peťko, neodchádzaj," schytila mama dvere za kľučku, zabuchla a ukázala mu, aby vošiel. "Babka je od rána nazlostená. Čakali sme ťa skôr," vysvetľovala, no i sama vplietla malú výčitku, lebo i keď poverám až tak neverila, mala rada staré zvyky.
"Veď počkaj, keď sa nám niečo stane! Ja ti dám pálenky, až ťa od nej bude chrbát bolieť," zahromžila babka a radšej odišla do izby.
Na Vianoce nehodno nikoho hrešiť, to vedela; vinšovníkov už vôbec nie. Navyše, Peter sa poriadne vystrojil. Nohavice z konopného plátna, ale nie tie hrubé, čo nosil každé deň, ale z tenšej látky, i keď bola zima. Čižmy sa mu blýskali, lojom nešetril a vysoký golier so štyrmi gombičkami mal zapnutý až po vrch. Helenka si všimla, že naozaj akosi zmužnel a dnes sa dokonca aj učesal.
"Pokazil som niečo?" - odrazu sa opýtal tak detsky, až previnilo.
"Ráno k nám prišla suseda. Že našla malý kosák na trávu, čo si požičala ešte na jeseň. A vieš, že človeka, čo do vilije všetky veci nevráti, čaká zlý rok. Vtedy sa babka nahnevala. Ona ešte verí, že ak na Štedrý deň príde do domácnosti prvá žena a nie muž, dom postihne nešťastie," snažila sa mama zmierniť tón, keď uvidela, ako si Peter hryzie peru. Helenka sa otočila a vošla do izby za babkou, akoby tu ani nebol.
"A cigáni? Neprišli? Veď už od rána, ešte za tmy, chodili od domu k domu a vyhrávali pod oknami. Vinšovali a zbierali koláče, aby mali dneska hody," pokúsil sa ešte zmierniť situáciu, ale nemý pohľad Helenkinej mamy bol jasnou odpoveďou.
"No, pôjdem," úctivo sa poklonil, ale tá ho chytila za rameno, veď mu ešte neuliala, nemusí hneď bežať. "Nie, to som len vinšoval. Piť nebudem. Doma treba ešte niečo porobiť a mama by aj tak nebola rada, keby som smrdel od špiritusu," zamrmlal ticho, ale s očami upretými na dvere do izby, kam Helenka zmizla.
Len čo odišiel, vybehla Helenka z izby cez kuchyňu na dvor. Mama ostala prekvapená, veď Peter s tou svojou hompáľajúcou sa chôdzou a ustráchanou povahou sa jej nikdy nepáčil. Aspoň tak to hovorila, a naraz toto. Do kuchyne vošla aj babka, tiež sa rozhliadla po vnučke: "A kde je?"
"Vyšla na dvor. Asi za Petrom. Možno si uvedomila, že ho nemala tak odbiť."
"Toho? Veď ten mohol byť dobrý, akurát aby sem ráno prišiel, ale teraz mi nechýba. Len sa pozri na Helenku, ako vyzerá. Veď to je už dievka, že sa chlapcom musia snívať také veci, že sa aj vo sne červenajú. Ale tento? Že ani na koňa nevie poriadne vysadnúť!" - hundrala babka.
"Ale mohla by prísť, bobaľky by už mali byť upečené," dala jej mama za pravdu. Chcela otvoriť dvere a vyjsť von, ale babka ju chytila za ruku.
"Tu ostaň! Dosť si premokla, ešte ochorieš," a sama vyšla na dvor. Akosi dlho sa nevracala, mama sa bála, aby bobaľky úplne nezhoreli, ale potom vošli dnu obe. Helenka však nevyzerala dobre, babka ju držala okolo ramien. Mama zdvihla obočie, ale skôr ako stihla niečo povedať, babka sama začala: "Nie za tým trubirohom, ale do maštale išla. Našla som ju, ako kľačí a drží sa za hrdlo. Vraj, že kašľala."
"Čo je, čo ťa bolí?" položila jej mama ruku na líce, ale Helenka len pokrútila hlavou, že nič, že to možno len studený vzduch, keď vyšla z domu.
"Hen, vezmi si kabátec, nech ťa to znova nelapí! Ešte pre ten kašeľ nebudeme počuť psov. A potom vyber bobaľky!" prikázala jej babka, a i keď vyzerala prísne, z hlasu sa dalo vytušiť, že sa trochu tešila. Tento zvyk zbožňovala.
V Krásnej všetky ženy verili, že keď bola v dome dievka na vydaj, ona mala vybrať bobaľky z pece a aj s pekáčom vybehnúť na dvor. Odkiaľ prvý pes zabrechá, tým smerom sa vydá. Helenka vzala do rúk plátno, aby ju nepálilo, vytiahla pekáč a mama jej otvorila dvere. Na dvor vybehli všetky tri. Zastali až pri bránke a počúvali. Ticho. V lete aspoň šumí lístie, spievajú vtáky, ale v zime, ak sa nič nedeje, dokázalo ticho zaplaviť celú dedinu. Aj teraz. Nepočuli sliepky, zabučanie kravy, zaerdžanie koňa, ani kvikot prasiat. Nakoniec, to ich ani nezaujímalo. Chceli počuť psa, no nič. Helenka sa odrazu zatriasla, až jej pekáč s bobaľkami spadol na zem, klesla na kolená a chytila sa za hrdlo, akoby sa nevedela nadýchnuť. I keď líca štípal mráz, bola bledá a oči sa jej veľmi leskli.
"Dnu, rýchlo dnu!" - zavelila jej babka, sama ju oblapila okolo pása a pomohla na nohy. Keď ju usadili pri peci, mama jej položila ruku na čelo. Nezdalo sa také horúce, ako si myslela, ale i tak ostala prestrašená.
"To nič, to ma len trochu bolí v krku a urobilo sa mi zle."
"Cesnak! Prines cesnak!" mávla babka rukou na mamu a tá hneď vošla do komôrky. "Máme ho dosť; takú polievku jej urobím, že hneď tu bude poletovať ako lastovička. A ešte aj na bosorky zvýši," pokračovala a všetkým bolo jasné, o čom hovorí. Na Štedrý deň ženy natierali cesnakom rámy dverí domu i na maštaliach, aby im bosorky nemohli počarovať. Ten čas vraj praje všetkým snom a kúzlam. Lenže aj tým zlým. Preto aj neradi videli, ak na Štedrý deň prišla na návštevu žena, lebo ak vraj niečo pri odchode odniesla, čo by len smietku zo zeme, mohla celej rodine bosorovať. A ktovie, kto je bosorka, keď ňou môže byť hocikto!
Helenke sa očividne pohoršilo. Potila sa, nohy mala slabé, ale nechcela si ľahnúť. Polievka jej trochu pomohla, ale keď sa postavila a pokúšala sa z police zložiť mažiar, babka ju okríkla.
"A to ti je načo? Chceš tåcť mak a miešať s roztopeným cukrom?"
"Hej, ale až po večeri. Vieš, dievčatá hovorili..." - chcela Helenka čosi vysvetliť, ale babka mala opäť sólo.
"Po večeri robiť vianočné cukríky? Aj ja som tak chodila. Ale, neviem, či by si dnes mala ísť. Však ledva stojíš. Veď otec ti povie, ale keby som mala rozhodnúť ja..." - zdvihla ruku akoby jej chcela priložiť na zadok, ale keď uvidela, ako sa preľakla, zmiernila tón: "No, moja, ja sa vám do toho pliesť nebudem."
Popoludnie prebiehalo ako každý rok v takýto čas. Na trám nad stolom zavesili stromček a do farebných papierikov zabalili bobaľky, aby ho ozdobili. Potom ešte i nejaké jabåčka, ale nie veľa, aby nebol prečačkaný. Na stôl prestreli biely obrus, pod ktorý na všetky štyri rohy uložili drobné mince, aby domácnosť neprišla do chudoby. Piekli sa langoše. Tie pravé, krásňanské. Niektoré len ako čisté kysnuté cesto, iné s tvarohom, lekvárom, makom, ale i kapustou. Na peci už bublala polievka. Nezabudli ani na morvany - biele koláče, čo sa jedia až na prvý sviatok vianočný s bielou kávou na raňajky. V dome bolo jedla naozaj veľa, pretože zvyk kázal, že od štedrej večere až do Troch kráľov sa nemá nič variť. Preto už všetko dopredu pripravili a nechali v chladnej špajze, že potom budú len zohrievať. Helenka sa snažila pomáhať, aby nevyzerala veľmi chorá a večer ju pustili. Slávnostné ticho však prerušil buchot na schodoch pred domom.
"Do riti! Moje nohavice," zaznel spoza dverí Jožov hlas, ale nie ako obyčajne. Akosi ťažšie sa mu vyslovovali slová, hovoril však o to hlasnejšie, a keď celý rozgajdaný vstúpil do kuchyne, hneď na ňom bolo vidieť, že je opitý.
"Bože, ty vyzeráš," zalomila mama rukami. Jožo sa opatrne rozhliadol.
"Kde je babka?" - snažil sa zašepkať, ale mal s tým problém.
"Tu som!" - skríkla mu zrazu stará žena do ucha; nevšimol si ju, že stojí za dverami. Hlas ho natoľko vystrašil, až spadol tak, akoby kľačal v kostole. Hneď to aj využil, spojil ruky ako pri modlitbe a spustil: "Ja vás mám rád. Ja vás mám všetkých tak veľmi rád. Aj vás, babička, aj teba, mamka, a asi mi bude zle."
"Z chlapca sa stal chlap!" zasmiala sa babka a Helenka zas pocítila, že jemu vždy nadàža. Ale mama už chytila Joža pod pazuchu, pomohla mu postaviť sa a chcela ho odviesť do izby. On namietal, protestoval, že radšej by si vonku snehom pošúchal tvár, že mu je teplo a mama musela uznať, že má pravdu. Po tom, ako vyšiel na dvor, počuli zmes hlasov; to otec prichádzal domov a videl ho, ako si strká hlavu do záveja.
Helenka sa oňho nestarala, veď si to sami vybavia. Oknom videla, ako odišli do maštale, aj si pomyslela, že tam ho otec určite zo všetkého preberie, ale potom sa s ňou všetko zakrútilo a viac si nepamätala. Prvé, čo videla, boli tri rozmazané tváre. Keď sa trochu rozdýchala, obraz bol ostrejší. Ležala na posteli, nad ňou sa skláňal otec, mama aj babka. Jožo spal v kuchyni posediačky na stoličke.
"Helenka, čo ti je?" veľmi jemne, priam súcitne sa jej prihovorila mama a priložila jej ruku na čelo.
"Prečo si si dnes chcela uviazať konťu?!" zrúkla na ňu babka, keď jej bolo jasné, že sa už prebrala.
"Zrobilo sa mi zle. Hlava ma bolí. Aj kríže a v krku," zašepkala, keď si všimla, ako dal otec babke ruku na rameno a významne si položil prst na ústa.
"Môžeš vstať?" - spýtala sa mama.
Helenka prikývla, že asi áno, ale keď sa o to pokúšala, začala kašľať. Veľmi. Stočila sa na bok, akoby do klbka, nevedela chytiť dych. Keď sa jej to konečne podarilo, keď prestala a trochu sa nadvihla, pozerala na vankúš, akoby tomu nemohla uveriť. Bol celý od drobných krvavých kvapiek.
"Radšej si ešte polež. My pôjdeme do maštale," navrhla mama a s otcom i babkou vyšli z izby. Helenka vedela, kam idú. Všimla si, že vonku je už tma a blíži sa čas štedrej večere. Vtedy musí celá rodina obísť všetok statok a najskôr dať nažrať jemu. Opäť sa chcela posadiť, aj sa jej to poradilo, ale keď sa postavila, musela sa rukou pridàžať postele, bála sa urobiť čo len krok. Tak ju aj našli a dohodli sa, že po večeri si predsa len pôjde ľahnúť, lebo sa jej oči veľmi lesknú a má určite aj horúčku.
Keď zažali sa stole sviečku, keď sa pomodlili, rozdelili si oblátky, čo farár posvätil a kostolník predával, potom si nabrali kapustnice. Tá Helenke dobre padla, a i keď jej nezjedla veľa, cítila sa silnejšia. Dokonca sa pokúšala o zábavu a z Jožka si robila žarty, že u ktorej kamarátky sa predvádzal, koľko vypije. Tento rok rybu na stole nemali. V Hornáde žiadnu nechytili, bol hrubý ľad a nebolo času, a tie, čo chytili a predávali cigáni, boli poriadne drahé. Keď došlo na langoše, keď sa Helenka mame ponúkla, že ich donesie na stôl, vstala, ale hneď sa rozkašľala.. Tenký prúd krvi je vytiekol z nosnej dierky. Potom odpadla.
Noc rozprestrela plachtu temnoty nad dedinou, obloha sa zatiahla a husto snežilo, keď rodina, otec s babkou a Jožom, kráčali do kostola. Mama ostala pri Helenke. Ešte sa neprebrala, a len chvíľami otvorila oči, blúznila, čosi šepkala až ju opäť pochytil strašný kašeľ. Nechcela, nevedela nič vypiť, triasla ju zimnica, hoci mala telo horúce ako žeravá pec. Obklady nepomáhali. Na stolíku pri posteli ležali pestré farebné stužky do vlasov. Mala si ich vpliesť zajtra, keď v dedine bude hrať divadlo. Tak ako každý rok na Vianoce i Veľkú noc, a teraz mala hrať hlavnú postavu ona. Všetko však nasvedčovalo tomu, že sa z postele nepohne.
"Nie, nie, niet na čo čakať," vyriekol otec, keď oznámil, že musia zapriahnuť koňa a odviezť Helenku do Košíc, do nemocnice. Veľmi sa ponáhľal domov z omše, mal strach. "Keď sa ešte neprebrala, keď tak strašne kašle, musíme ísť!" zdôraznil, akoby i sám seba utvrdil, že to všetko sa nezdá ako zlý sen, že je naozaj čas konať.
Všetci mlčali, dokonca ani babka nevedela, čo povedať. Určite jej prebehlo mysľou, že zapriahnuť kone na Vianoce znamená veľké nešťastie, lenže teraz o tej povere radšej nehovorila. Cesta do Košíc však bola zafúkaná, počasie sa zhoršilo a okrem hustého snehu dul silný vietor. Voz by neprešiel. V stajni však mali sane. Také, čo na nich v zime otec vozil drevo.
"Ty ako? Vládzeš?" obrátil sa otec na Joža, pretože ten vyzeral po svojom slivovicovom rozjímaní stále poriadne zoslabnutý. Rýchlo však prikývol, predsa nenechá otca, aby išiel s Helenkou sám.
Vrátili sa až ráno, už bolo svetlo. Stále fúkalo a obaja mali na vlasoch kúsky ľadu. Helenka ostala v nemocnici. Lekár sa vraj čudoval, aké malo dievča v hrdle blany. Že sa nadránom prebrala a hovorila, že ich mala aj na jazyku, ale vraj si ich zoškrabovala tak, že jazyk šúchala o zuby, aby to nikto nezbadal a mohla ísť po večeri za dievčatami. Veľmi kašľala a opäť krv. Vraj sa na ňu môžu prísť zajtra pozrieť.
Aj prišli. To už len lekár smutne povedal, že robili, čo len mohli, aby ju zachránili. Záškrt. Zomrela mladá ako kvet, čo v rozpuku spália nečakané mrazy.
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci projektu "Historické obce košické" a na web bol uvedený v rámci projektu "Zachráňme staré príbehy pre budúcnosť", ktorý finančne podporili Karpatská nadácia a Košický samosprávny kraj.
|
|
