Večer nad fľašou ražnej
@ :: Poviedky ::
Sep 11 2017, 07:43 (UTC+0) | 
Vyšná Šebastová v súèasnosti |
Miesto: Vyšná Šebastová, okres Prešov
Čas: tridsiate roky 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó
„Vidím, že sa ti darí. Isto dobre, možno až veľmi, keď si si mohol toto dovoliť,“ sedel som v šere izby za ťažkým dreveným stolom rovno oproti Mižovi a sledoval som, ako sa usmieva. Nie veľmi, len sa mu trošku rozťahovali kútiky úst a tým aj jeho fúzy. Teraz už boli viac sivé ako čierne, ale to už tak býva, že ak muž ovdovie, skôr ošedivie. Mižo po tom, čo mu jeho Martu uložili do zeme, chodil dlho ako bez duše a nevedel sa spamätať. Lenže to už prešli dva roky a hádam sa upokojil. Isto sa upokojil, inak by sa neusmieval.
„Ako to myslíš, že sa mi darí až priveľmi?“ ozval sa po chvíľke, isto bol myšlienkami inde.
„Teda, kúpil si pálenku a pozval si ma. Nie hocijakú, ale fajnovú. Nezavolal si ma do krčmy na pohárik, ale k sebe a fľašu nechávaš na stole. Kedysi sme museli šetriť každou kvapkou, nalialo sa raz a zvyšok uložil do skrine, nech nie je na očiach a neláka.“
„Dnes to vypijeme všetko,“ Mižo sa zasa usmial a jeho hlas neznel tak stroho ako inokedy. Práve naopak, bol veľmi vľúdny.
„No, myslím si, že si ma nepozval pre nič za nič. Tak hovor, prečo som tu?“ úsmev som mu opätoval, nech vyjde s pravdou von.
„Viktor, kamarát, to ťa nemôžem pozvať len tak? Pozri, je po žatve. Raž aj ovos už mám v stodole, zajtra nemusíme robiť od svitania, zemiaky ešte vykopávať netreba. Navyše, teraz mám také obdobie, no... Obe dievky sa mi už vydali, syna mám na vojenčine, som v dome sám a ešte sa necítim starý. Kedy si posedím s kamarátom, ak nie teraz?“ nevravel priamo a ešte i pri tom klopil zrak a párkrát si pošúchal nos. Takže mi bolo jasné, že zahovára. Že zatiaľ tají dôvod, pre ktorý kúpil tu najlepšiu ražnú od Židov v Prešove, hoc za tie peniaze mohol mať oveľa viac inej pálenky. Možno to z neho vyjde až časom. Lepšie bude trochu si vypiť, nech sa mu rozviaže jazyk. A musím povedať, že tá ražná bola naozaj skvelá. Neškrabala v hrdle, pálila len trochu, ale ten pocit, čo sa rozlieval telom po každom hlte, bol priam božský.
„Hádam si ma nezavolal, aby si mi povedal, že sa chceš oženiť?“ spýtal som sa rovno, keď sme dnom pohárikov buchli o stôl asi tretíkrát a musel som si rozopnúť golier na košeli, lebo mi začínalo byť teplo. Skackajúci plameň petrolejky sa odrážal od malého okrúhleho zrkadielka a v izbe sa mihotali tiene. To ale nebolo dôležité. Viac som si všímal Miža. Teraz si pre zmenu pošúchal bradu, potom zvážnel a hľadel kamsi ponad moju hlavu.
„A keby?“ cekol konečne len tak na pol úst, a už mi to bolo jasné.
„Veď tak, dobre hovoríš. V dome musí byť žena, inak...“ Chcel som povedať, že inak dom spustne, ale potom som sa zháčil. U Miža to pusto nevyzeralo. Ešte aj koberce mal, nie len udupanú zem. Síce také domáce, utkané z handier, ale nové, čisté, parádne.
„Nie som ešte starý. A ešte niečo ti poviem. Štyri a pol krížika na chrbte je na ženenie ten najlepší vek.“
„Hej?“ zvraštil som čelo, zatiaľ čo sa Mižo chopil fľaše a vôňa pálenky pri nalievaní ma príjemne pošteklila v nose.
„Viktor, uvažuj. Koho si si zobral? Ženu, ktorú si chcel, alebo ktorú ti vybrali rodičia?“
„Keď som sa ženil, mal som devätnásť rokov! Chcel som všetky dievčatá! V pondelok Dorotu, v utorok Ilonu, v stredu Agnesu, nevedel som sa rozhodnúť. Isto by som si vzal tú, čo by sa chcela ku mne pritúliť niekde v stohu slamy ako prvá, lebo potom by som sa tak šialene zaľúbil, že by som ju už od seba nepustil. A keď mi rodičia povedali, že si zoberiem Borku, ani som nepočúval, aký kus poľa jej dajú rodičia. Nezaujímala ma ani jalovica, čo mali tiež pridať, ani pozemok na dom, kde raz budeme stavať. Vieš, čo mi išlo na myseľ? Že ako to bude, až si ju odvediem od oltára, keď skončí svadobná hostina a nás zatvoria do izby, aby sme si spolu ľahli. Keby som to urobil pred sobášom, mama by na mne zlomila motyku a otec by mi takú strelil, že by som druhú schytal od steny. Ale po svadbe? Mama nám sama nachystala posteľ, prezliekla periny a otec ju ťahal preč, nech nás už nechá. Šli spať na pôjd, aby nás nerušili. A vôbec... Borka! Lepšie mi vybrať ani nemohli. Vyššia skoro o hlavu, ešte aj na muzike som sa cítil hlúpo, keď som ju mal požiadať o tanec. Páčila sa mi, pravda, aj iné sa mi páčili, ale ona bola taká, ako to povedať, no, taká nedostupná. A naraz z nej bola moja žena, čo ma objímala každý večer a ešte sa mi aj o všetko postarala a varila mi. No povedz, nebolo to šťastie? Ja som spokojný. A veď ani ty si nemohol nadávať,“ vyliezlo zo mňa tak sprosto, až som sa zháčil, či som sa nechtiac nedotkol jeho nebožky Marty.
„Nie, nemohol som nadávať,“ povedal sucho, ale ako sme do seba prevrátili ďalší pohárik, oči mu zasvietili a z jeho reči bolo cítiť nové nadšenie. „Viktor, ale pozri na to inak. Kedysi rodičia rozhodli, kto si koho vezme. Išlo o to, aby sa spojili majetky a mali sme z čoho žiť. Ale teraz? Mám o seba postarané, ba viem sa postarať aj o ženu a môžem si zobrať koho chcem! Tak, aby som mal aj potešenie, o akom sa môže ostatným iba zdať,“ ukončil tajomne a moja predstavivosť začala pracovať naplno.
„Teda svadba z lásky?“ skúsil som opatrne, lebo o takej som nanajvýš počul, alebo čítal. Lenže ak by mal Mižo frajerku, vedel by to už celý Šebeš. Hej, vdova sa snaží vždy vydať čo najskôr, lebo žena, čo nemá muža, prežije len ťažko. Ale gazda? Keď sa oženiť, tak len...
„Ty si sa ženil z lásky?“ Mižo prerušil tok mojich myšlienok.
„Neviem. Láska prišla časom, ale prišla,“ zdvihol som sebavedome bradu, nech nepoviem niečo, čo potom porozpráva ostatným a dostanem Borku do hanby.
„Vidíš? A práve o to ide! Láska príde časom. Ja nie som zlá partia pre nikoho. Ani pre mladú dievku, za akou sa ty už môžeš iba obzerať!“
V izbe nastalo ticho. Plameň na petrolejke sa upokojil, bzučala iba mucha, nejaká mäsiarka, čo hľadala v prítmí miesto, kam by usadla. Aj poháriky už boli prázdne, z obrázku na vápnom vybielenej stene na mňa hľadela Panenka Mária a dosť. Nič viac, nič menej. Potom už len Mižo a ja, ako sa na seba pozeráme. Čakal, čo poviem, ale ja som nevravel nič.
„Myslíš si, že ja nemôžem mať mladú ženu?“ skúsil po chvíli.
„Akú mladú? A čo na to jej rodičia? Je to také čudné. Mladé dievky chcú mladých chlapcov. To vedia aj ich otcovia a matky. Nemyslím si, že by niekto kvôli majetku strkal svoju dcéru vdovcovi so sivými fúzami. Iba ak...“
„Iba ak?“ Mižo sa neurážal, naopak. Povzbudzoval ma, asi som na to šiel správne.
„Iba ak by boli rodičia veľmi chudobní. Alebo ak by to bola sirota.“
„Vidíš Viktor, nie si až taký sprostý. Teda, poviem ti, je mi celkom jedno, čo povedia ľudia. Ak dačo zlé, tak len zo závisti. Lebo ktorý chlap by nechcel, aby líhal s mladou? Nie, nikto to nepovie nahlas, ale keď ideš po dedine, keď vidíš tie pekné boky, jemné tváričky, až ich máš chuť pohladiť, pobozkať, pritúliť... O takých veciach snívaš a môžeš sa tváriť ako svätý, i tak to robíš. Bol by som sprostý ostať sám, alebo si hľadať niekde dajakú vdovu, keď sa mi núka nový život plný radosti! Smútok nič nezmení a čím skôr sa ožením, tým lepšie!“
„A kto je tá dievka? Sirota od nás, či odkiaľ?“
Mižo sa nahol nad stôl, pritiahol oba poháriky a začal zasa nalievať. Už pošlo viac než pol fľaše a vyzeralo to tak, že nám bude i málo. Horel som nedočkavosťou, ale popravde, Mižove nadšenie som nezdieľal. Napadlo mi, čo na to jeho deti, až si domov donesie nevestu, ktorá by sa možno hodila viac k jeho synovi. A dcéry? Budú jej hovoriť mama? Lenže na to som sa teraz nepýtal. Také otázky by neviedli k ničomu. Už mi bolo jasné, prečo to na mňa hneď nevyvalil naraz, ale hovoril pomaly, po troškách a teraz chce veľmi vedieť, čo si o tom myslím.
„Od nás je. Nie je bohatá. Vlastne majú len taký krpatý kúsok poľa, čo im nestačí.“
„Im?“ zdvihol som obočie a prijal ponúkaný pohárik.
„Hej, im. Nie je sirota. Má mamu. Tá isto nebude proti. Myslím si, že sa iba poteší. Neodmietnu ma, sprosté by boli, vedia dobre, čo je chudoba.“
„Tak ma nenapínaj,“ ražnú som do seba hrkol tak rýchlo ako nikdy.
„Jolanka.“
„Hanina dcéra?“
„Hej.“
¼utoval som, že som už vypil. Mal som chuť naliať si znova, ale to sa nepatrí. A Mižo nenalieval. Namiesto toho sa do mňa vpíjal pohľadom a zdalo sa mi, že zúfalo čaká, kedy mu prikývnem, ako sa dobre rozhodol, že bude šťastný, celý Šebeš mu môže závidieť, a hneď by som s ním menil. Lenže mne sa v hlave vynárali iné obrazy. Ani nie Jolanka, tá krásna, mladá dievčinka, čo je ako jablko plné šťavy, ktoré by každý rád nahryzol, ale inak chudera. Ale jej matka, šialená Haňa, tá je celému Šebešu na smiech. Alebo na ľútosť. Každý vie, že zišla z rozumu! Muž jej odišiel do Ameriky. Roky sú to, Jolanka bola ešte decko, čo pilo z jej pàs. Odišiel a viac sa neozval. Nikdy. Neposlal list, neposlal doláre, nevrátil sa ani on. Zmizol. Ostali len dlhy, čo si požičal na cestu a bolo treba platiť. Po polroku a po roku na dve splátky. Haňa predala kus poľa, potom ďalší kus, kravu ani pasienky nemali, len kozu čo sa pásla pri ceste, aj tú predala. A nakoniec ju v jedno upršané ráno videli, ako chodí po dedine a spieva. Bosá, premočená na kosť, kvapky dažďa jej stekali po tvári, ešte aj tancovala, a potom utekala s roztiahnutými rukami hore až ku kostolu, kričiac, že sa naučí lietať a poletí až do Ameriky. Smiala sa, ale to nebol smiech radosti. Bol to smiech šialenca. Jolanka vyrastala ako čistá žobrota. Nikdy nemala pekné šaty. Len také, čo im kto dal. Šialenú Haňu nikto nechcel do roboty, ani keď bolo treba viazať snopy pri žatve, ani na okopávanie, ani na nič. Nedalo sa tušiť, čo urobí. Či po hodinke práce neodíde, alebo si nesadne na zem, aby len hľadela na oblohu a mrmlala si niečo, čomu nikto nerozumel. Bola by zašla od hladu, ale asi jej to predsa ešte trochu myslelo, keď začala...
„Už viem, prečo máš doma toľko nových kobercov!“ rozjasnilo sa mi. „Haňa chodí po dedine a prosí o jedlo a staré handry. S Jolanou z nich doma tkajú a chodia núkať. Aj do Okružnej, Teriakoviec, Podhradíka, kdekade. Za slaninu, za maslo, za zrno. A ty si od nej zobral pár handrových kobercov, isto ti ich doniesla Jolanka a teraz si myslíš, že...“
„Hej, hej, hej, pà! Spomaľ, Viktor, spomaľ. Nebolo to tak, že by tu prišla raz a už neviem, čo so sebou. Veľakrát sme sa pekne porozprávali. O kadečom. Viem, ako to dievča rozmýšľa a vôbec. Je pekná. Keby sa vyobliekala ako iné dievky, niet krajšej v dedine. Jolanka tu chodí už dlho. Aha, pozri,“ Mižo s hrmotom odsunul stoličku, prišiel ku skrini a ako ju otvoril, bola od spodku po vrch plná handrových kobercov. „Dobré sú, nezderú sa, vydržia celý život. Lenže také si robí každý sám. Od nej to berú len z ľútosti. Ale v Prešove je to inak. Preto som jej ponúkol, že ak chce, môže občas naložiť koberce na voz a zoberiem ju do mesta, nech skúsi šťastie, či dačo predá. A cestou tam i nazad sa tiež rozprávame.“
„Takže s ňou chodíš do mesta? A vôbec, koľko má ona rokov? Keby bola tvojim deckom, tak asi najmladším.“
„Osemnásť. Bude mať. O dva mesiace. Vtedy jej poviem, že by som si ju zobral.“
Prehltol som naprázdno. Mal som pravdu. Mladšia ako Mižov syn i dcéry. Ale úbožiačka. Ona i jej matka.
„Také sa nám stalo,“ Mižo sa naraz nadšene usmial a konečne začal znova nalievať, „že som ju viezol na rebrináku a ona si nechcela sadnúť vedľa mňa na kozlík. Však dobre, to by bolo rečí, nech sa radšej drží bokom. Sedela na konci voza, nohy jej viseli dole a...“
„A ako sa potom rozprávate?“ skočil som mu do reči.
„Keď sme za Šebešom, potom si prisadne ku mne,“ natiahol Mižo ruku s pohárikom a ja som vďačne prijal. „No, ale keď sedela na konci voza, sotva sme vyšli za dedinu a naraz počujem, že kričí o pomoc. Pozrel som a videl, ako spadla. Hneď som zastal a ona sa postavila a, teda, ale ostane to medzi nami, hej?“
Horlivo som prikývol.
„Vieš, ako si ženy viažu sukne. Ako na nich majú našité tie dlhé šnúrky, čo obtočia okolo pása. Tak ona tam mala veľmi dlhú šnúrku. Takú, ktorou by sa opásala aj niekoľkokrát. Ale okolo drieku si ju obtočila iba raz a ostatnú zasunula do sukne. Lenže zle. Keď liezla na voz, šnúrka sa jej musela uvoľniť, visela a dostala sa dajako do kolesa. A ako sa namotávala, strhlo jej celú sukňu!“
„Počkaj, Mižo, ona tam pred tebou stála holá?“ Ražnú som do seba obrátil šmahom ruky, lebo predstava nahej Jolanky bola veľmi silná. Nenechalo ma to na pokoji a zrazu som si uvedomil, že už teraz mu závidím.
„Tak. Treslo ňou o cestu a strhlo jej sukňu. Sťahovala si košieľku dole, čo najnižšie, zakrývala sa rukami, ale všetko nezakryješ,“ Mižo sa zaškeril. „Potom vzala jeden koberec a kým som vymotal šnúrku z kolesa, tak sa ním obtočila. Na ceste bolo blato. I tak si tú sukňu obliekla, veď ako inak. Lenže taká špinavá nechcela ísť predávať, však by na ňu ľudia pozerali ako na cigánku. Chudera, až sa rozplakala. Tak som jej na trhu jednu sukňu kúpil. Ani nie drahú, ale novú.“
„A?“
„A ona mi skočila okolo krku, taký bozk si ešte nevidel, ako mi dala. A plakala zasa. No od radosti. Vravela, že je to prvá sukňa, či vôbec prvé hocičo na oblečenie, čo má nové. Niečo, čo nenosí po niekom, kto to už nechcel. A potom, keď sme išli nazad, už sedela po mojom boku až do Šebeša a len rozprávala a rozprávala, stále tú sukňu hladila, tak, hej, hladila sa po stehnách a aj ja som vyskúšal, aká je tá látka jemná, žiadne konope, ale z fabriky, aké nosia mestské paničky. A ona, že ako dobre sa jej stalo, lebo keď padala, bála sa, že to ju chytajú bosorky. A nakoniec má vraj taký pekný deň ako doposiaľ nikdy.“
„Mižo, keď ju šmarilo z voza o zem, ona sa bála, že ju zhodili bosorky? Však o jej mame, o šialenej Haňi sa hovorí, že je bosorka. Ale to sú sprostosti, len hlúpi ľudia tak rozprávajú. No Haňa občas chodí po dedine aj o polnoci, však nočný vartáš ju neraz videl. Niekedy sa túla po okolí aj nadránom a ľudia vravia, že zbiera rosu, lebo to bosorky vraj robia, aby mohli čarovať. Takže Jolanka sa bojí bosoriek?“
„Teda, na to som nemyslel. Ozaj som nemyslel, že keď ti prezradím, ako z Jolanky strhlo sukňu a ako sa mi za tú novú zavesila okolo krku, ty budeš rozprávať o bosorkách. Vieš, aké je to dievča krásne? Aj tvár ma peknú, to hej, ale...“ Mižo zavrtel hlavou, teraz sa neusmieval, teraz sa šťastím bez seba smial a od radosti ho až striaslo. „Hlúpi sú všetci, čo veria na bosorky. Aj mne jedna krava prestala dojiť. No, škoda jej, lebo mlieko vždy môžeš predať. Inde by sa už prežehnávali a polievali maštaľ svätenou vodou, že kravu niekto uriekol. Ale ja? Toho roku mi pribudla jalovička, tak tú kravu odnesiem na bitúnok. Len tak som to spomenul Jolanke a ona na to, že mi tu pošle svoju mamu. A šialená Haňa prišla. Aj som ju usadil, to sa jej zdalo čudné a ako rozprávala, jedna ruka sa jej furt triasla, asi ju už má chorú. Alebo bola nesvoja, nezvyknutá na to, že ju u seba usadia ako hosťa. No, a pýtala sa ma na kadečo, najmä či som niekomu niečo požičiaval, či dakto ku mne chodí pre nič za nič na dvor, a tak, a potom povedala, že mi bude vedieť pomôcť, len nech tu kravu na bitúnok nenosím. Šla do maštale, neviem čo tam robila, ale ako sa vrátila, povedala mi, že presne o týždeň bude mať krava toľko mlieka ako kedysi.“
„A čo? Pomohlo to?“
„Neviem, uvidíme. Ešte treba tri dni. Ozaj tomu neverím, ale sľúbil som, že ak bude krava v poriadku, tak sa jej dobre odmením. Veľmi sa tomu potešila.“
Ražnú sme dopili. Mižo kúpil len jednu fľašu, no veď i tak bolo dosť, hoc nám na kapurkovú nezvýšilo. Až neskôr mi došlo, že vlastne ani nechcel vedieť, čo si o ňom a Jolanke myslím. Iba v sebe nedokázal udržať to tajomstvo, svoj plán ako zmeniť život, a i keď o tom bude čoskoro vedieť celý Šebeš, chcel to zo seba dostať čo najskôr. Preto ma pozval. Lúčil sa so mnou, tľapkal ma po pleci, že ako dobre sme sa porozprávali, trochu sa nám už motali hlavy a pohľad mútnel, keď ma ešte odprevádzal von a vyšiel so mnou na dvor. Na dedinu už dávno zosadla noc, no mesiac svietil statočne a jeho chladné svetlo malo v sebe čosi čarovné.
„Ty odchádzaš, ja sa vrátim nazad a ostanem zasa sám. Ale čoskoro tu už nebude tak pusto. Možno najbližšie, keď sa zastavíš, aby sme ťa volali za svedka, bude nám nalievať Jolanka.“
Mižo šepkal, hoc už mal trochu ťažký jazyk, ale neboli sme ešte takí pripití, aby nevedel, že aj noc môže mať svoje uši. Tajomstvo treba zatiaľ udržať! Vtedy som pozrel na maštaľ a niečo sa mi nezdalo.
„Prečo tam máš otvorené dvere?“ natiahol som ruku a Mižovi trochu trvalo, kým zaostril zrak. Neboli otvorené dokorán, ale i tak sa to dalo vidieť.
„Poďme,“ len toľko povedal a ako sme prišli bližšie, ešte sa porozhliadal a vzal do rúk palicu, čo podopierala jeden z konárov starej jablone. Sotva sme vošli dnu, do niečoho som kopol. Buchlo to, poriadne zahrkalo a čosi sa vylialo. Chcel som otvoriť dvere čo najviac, nech je lepšie vidieť, ale Mižo nacvičeným pohybom siahol kamsi ku stene a už aj škrtal zápalkou nad knôtom starej sviece. Rozhorela sa. Na zemi ležalo vedro a rozliate mlieko.
„Podrž,“ dal mi do ruky sviečku a začal prechádzať maštaľou.
O chvíľu sa ozval hluk a krik. Strašný, ženský, priam škrek a údery, pri ktorých nabiehala husia koža. To Mižo do niekoho mlátil palicou, isto do zlodejky, ale tak mocne, až som sa bál, že ju zabije.
„Kradnúť si prišla? Kradnúť?“ prskal od jedu, zatiaľ čo v kriku a plači padali prosby o zľutovanie. Ale Mižo neprestával, trieskal do nej z plnej sily a ďalej jej už nebolo nič rozumieť. Iba ryčala, že by sa za to nemusel hanbiť ani tur. Sviečka všetko neosvetlí, nevidel som, kto to je. Len naraz sa pokúsila utiecť. Nejako odskočila bokom, keď Mižo švihol palicou do prázdna a rozbehla sa proti mne. Pustil som sviečku, natiahol sa a pod mojim presným úderom padla na zem. Až ma hánky boleli. Keď tá zlodejka vstávala, keď zdvihla hlavu s krvavým nosom a gambami, aby sa na mňa pozrela, spoznal som ju. Bola to šialená Haňa.
„Prosím, prosím, pustite ma! Už to neurobím, prosím, už ma nebite!“
„Mižo, aha, prišla ťa pozrieť svokra,“ vypadlo mi z úst, ani sám neviem, prečo som to tak povedal. Ale veď škodoradosť je tiež radosť.
„Vypadni!“ zakričal na ňu a zasa pohrozil palicou. „Aj ty!“ ukázal prstom, že mám odísť, a keď som chcel niečo povedať, vykročil ku mne tak prudko, že by to dobre nedopadlo. A tak sme bežali obaja. Haňa aj ja. Len mi teraz nie je celkom jasné, kto bol v danej chvíli šialený. Či ona, keď si tak pekne premyslela, že bude Mižovi kradnúť mlieko a potom kravu za odmenu akože odkľaje, alebo ja, že som pred ňou tak vyrapotal Mižove tajomstvo. A možno bol v danej chvíli šialený práve Mižo, lebo padli jeho sny o mladej žene a nociach plných vášní a rozkoše. Aspoň si to myslím, pretože odvtedy o Jolanke nepovedal ani slovo a ja som sa ho už radšej nič nepýtal. Vlastne ani nebolo prečo. Jolanka totiž čoskoro zo Šebeša odišla. Išla robiť slúžku k nejakému bohatému vdovcovi do Prešova, čo si od nej nakúpil veľa kobercov. Jednoducho, Mižo i ja sme sa potom tvárili, akoby sme v žiaden večer nad fľašou ražnej pálenky o ničom nehovorili a nikdy sa nič nestalo.
|
|
