Oráčov údiv
@ :: Poviedky ::
Aug 15 2006, 11:11 (UTC+0) | 
|
Miesto: Vyšný Lánec; dnes Perín-Chym: časť Vyšný Lánec
Čas: okolo roku 1920
Autor: Slavomír Szabó
English version / Anglická verzia
Zadok, zadok a zasa len ten zadok. Jozef naň pozeral už od rána, takmer bez oddychu. Sledoval ho, kráčal za ním neustále, krok za krokom. Keď zadok zastal, zastal i on. Keď zadok zrýchlil aj on pridal do kroku. Jozef totiž kráčal za koňom a oral. Celý deň, od rána zvieral prstami rúčku na pluhu a druhou šibal zviera; usmerňoval ho ak bolo potrebné, aby brázda išla vždy rovno. A musel tak činiť často. Kôň starý, dengľavý, rebrá mu bolo možné porátať, a k tomu ešte aj takmer hluchý. Najhoršie však bolo, že trochu kríval a azda práve preto neustále zachádzal na jednu stranu a Jozef naň musel neustále striehnuť.
Iné kone by isto taký kus poľa poorali už dávno, ale tento nie. Ištván, Jozefov brat, ho priniesol odkiaľsi z frontu. Cestou domov, do Vyšného Lánca, keď sa vracal až odkiaľsi od Sarajeva, priamo z bojov za zachovanie Rakúsko-Uhorska a pomstu za Františka Ferdinanda, vraj kdesi po ceste, keď prechádzal ďalším zákopom medzi màtvymi vojakmi, puškami a mínami, uvidel toto zviera vysilené na smrť. Ktovie ako dlho tam bolo priviazané o kmeň stromu na okraji lesa. A keď ho odviedol k potoku, kôň pil bez prestávky do nekonečna, až sa Ištván obával, že sa mu vyduje brucho. Ani odviezť ho nevládal a namiesto toho, aby mu cestu urýchlil jazdou, ešte ho spomaľoval ako sa nechal viesť. Ale Ištván takto do rodiny doniesol prvého koňa. Všetci sa radovali, keď sa vrátil domov. Aj Jozef, ktorý o svojom staršom bratovi nepočul už vyše roka. A keďže rozjarený človek plný radosti zo zvítania s blížnymi urobí čokoľvek, aby ich radosť ešte umocnil, Ištván svojho koňa Jozefovi daroval. Vraj, že keďže si už Jozef založil rodinu, zíde sa mu viac. A keď bude potrebné, určite ho Ištvánovi požičia. To bolo vtedy radosti. Darovanému koňovi sa na zuby nepozerá a v tej chvíli Jozef prehliadol nielen trčiace rebrá a hluchotu zvieraťa, ale i jeho krívanie.
Keď na to neskôr došlo, Ištván sám priznal, že koník asi dlho nevydrží, tak nech mu radšej ani nedávajú meno. Ak zdochne zviera, čo ešte ani nevedia ako ho majú volať, vraj to tak nebolí. Jozef súhlasil.
Ištván sa doma dlho neohrial. Zážitky z vojnového hrdinstva čoskoro vystriedali všedné dni, práca na roliach, pasenie volov a oviec. Lenže on, zvyknutý na rušnejší život s príchuťou dobrodružstva, pri prvej príležitosti napísal na úrad list, aby dostal povolenie vycestovať do Ameriky. Za prácou, za dolármi, aby až sa vráti, nemusel celé dni kráčať za konským zadkom a dávať pozor na rovnú brázdu. Lepšie je človeku, čo má také veľké zeme, že si môže najať paholkov, a potom už len kontrolovať, či mu dobre nasiali, nakosili, vymlátili obilie, alebo či je o statok vhodne postarané. A ďalší čas, ako ešte pred odchodom hovorieval, môže venovať hľadaniu manželky. Nie hocijakej, ale takej, čo sa hodí do statkárovho domu. Aby vedela namiešať sviniam pomyje, ale tiež mu nerobila hanbu, ak by ich k sebe pozvali páni na večierok ako seberovných.
Jozef ho vtedy počúval s otvorenými ústami. V duchu mu závidel, že Ištván uvidí oceán, dokonca sa cezeň preplaví na lodi a potom spozná ďalekú krajinu. Tú, o ktorej každý hovorí ako o zemi, kde sa ľuďom peniaze priam samy tlačia do vreciek. On takto odísť nemohol. Predsa len, žena, dve deti a tretie na ceste, to by ho možno ani tak nezdržalo, ale najmä rodičia. Nestačili by na robotu a sluhov si vziať nemohli ani náhodou. Bolo to tak akurát, aby prežili sami.
Kôň kráčal ďalej, čas pokročil. Šero, čo už dávno padlo na krajinu, zhustlo v poriadnu tmu. Bolo by načase pobrať sa domov, ale Jozef chcel robotu dokončiť. Už nie veľa, hádam dve
tri obrátky a bude mať poorané. Ruky ho boleli, ale ešte viac šija; cítil, že ju zasa bude mať tvrdšiu než kameň. Z myšlienok na brata ho vytrhol pohľad pod nohy. Áno, zamyslel sa a kôň zasa zašiel bokom. Plesol bičom, zakričal a snažil sa ho naviesť viac naľavo. Zviera poslúchlo, ale odrazu prudko zastalo a padlo na zem. Úplne ním trhlo, než ho vyvalilo. Jozef sa preľakol. Predsa len, keby aspoň doorali! Ale aj on pocítil, že kôň nepadol od vysilenia, ale pretože pluh na čosi narazil. Azda na kameň.
„Dobre, dobre, doorieme zajtra...“ prihováral sa k zvieraťu, zohýnal sa nad ním a hladil ho po šiji.
Kôň, akoby mu táto správa dodala života, sa prevalil z boku na brucho s nohami pod sebou, ale ešte nevstal.
„Všetko bude v poriadku, oddýchni si,“ chlácholil ho ďalej Jozef. „Ja zatiaľ pozriem, čo nás zastavilo.“
Tri kroky, podrep a Jozef už kľačal, naťahoval ruky, šmátral okolo radlice, ale nevidel nič. Možno tam i niečo bolo, ale tma všetko prekryla. Oblohou sa tiahli mraky, nie síce búrkové, ale dosť veľké na to, aby ukryli mesiac i väčšinu hviezd.
„No počuj, môj Bezmenný,“ prihovoril sa opäť koňovi. „Orať v noci je predsa úplná sprostosť. Pôjdeme domov. Ráno pozrieme, aký šľak ťa vyvalil.“
Kôň, pri naháňaní do práce snáď viac hluchý, ako keď sa robota končila, sa začal stavať na nohy. Akoby mu úplne rozumel, aj hlavou pokýval a odfrkol si. Už dávno poslúchal na meno Bezmenný, niekedy ho volali i Bezo, napriek Ištvánovmu návrhu mu to akosi prischlo.
Jozef hmatal ďalej, dával však pozor, aby sa neporezal na radlici. Konečne niečo našiel. Nie, nebol to kameň, ale čosi hladké a chladné ako kov. Žeby sa zlomil pluh? Znova šmátral, pokúsil sa to vytiahnuť, ale tým čudom ani nepohol. Prechádzal prstami dookola neznámej veci, bola okrúhla a na vrchu mala otvor. Jozef doň vopchal ruku. Pod prstami ucítil čosi okrúhle, malé; bolo toho veľa. Už si uvedomil, že v zemi na jeho poli je zakopaný hrniec, či podľa tvaru skôr kotlík. Nie malý, ale taký, čo by sa v ňom dalo navariť i pre veľkú rodinu. Lenže v jeho vnútri nebola polievka, ale mince - hádam dukáty! Áno, sám sa tomu zdráhal uveriť, až pokiaľ nevzal tri z nich a nepriložil si ich až k očiam. Akoby mu aj mraky chceli pomôcť, práve sa rozostúpili a mesiac ho zalial slabým, chladivým svetlom.
Jozef pozeral do dlane. Zlaté? ¼avicou vybral jednu z mincí a vložil ju medzi zuby. Zahryzol. Nevedel síce, ako sa dá zubami rozoznať zlato od iného kovu, nikdy nemal možnosť takto to vyskúšať, ale predsa tak urobil, lebo počul, že sa to takto má. Potom mincu vybral, vložil opäť do pravice a hlava sa mu zakrútila. Lapal po dychu ako panna pri prvom milovaní, hlavou mu lietalo bezpočetné množstvo myšlienok. Odrazu mal chuť tancovať. Veď čo, boháč si to môže dovoliť! Aj vstal a skákal ako besný, rehotal sa z plných pľúc, rukami rozhadzoval na všetky strany. Bezmenný naň zatiaľ hľadel svojimi veľkými konskými očami, čakajúc, kedy ho už konečne odvedie naspäť do stajne. Ale Jozef neprestával, vyskakoval, škeril sa na mesiac a srdce mu búšilo ako zvon na Vianoce. Až keď sa trochu spamätal, opäť si kľakol a rozhrabával zem okolo kotlíka. Čo kotlíka! Kotla! Chytal ho za okraje, lomcoval ním, nohami sa zaprel do zeme a ťahal, ale nič. Bolo to nad ľudské sily. Aj nad sily Bezmenného, to vedel už vopred, lebo kôň sa opäť vyvalil do svojej zvyčajnej polohy, čiže si ľahol na bok.
„Vstávaj, Bezo! Počuješ? Vstávaj!“ zakričal naň a kôň akoby chvíľku rozmýšľal, či má poslúchnuť, alebo sa spoľahnúť na svoju hluchotu. Keď však uvidel, ako sa Jozef zohol po bič, vyskočil na nohy.
Trvalo to len chvíľku. Jozef prinútil zviera urobiť zopár krokov vzad, aby mohol uvoľniť pluh. Ten potom nechal len tak na oráčine, koňa odpriahol a viedol domov. Pole mal síce dosť ďaleko, svetielka domov Vyšného Lánca boli ešte veľmi malé a matné, ale každým krokom sa zväčšovali a priberali na jase. Jozef všetko vnímal ako v horúčke. Plány čo ako urobí sa menili v každom okamihu. Len vyčkať zajtrajšie ráno a potom sa uvidí. Všetko bude po novom. Všetko!
Keď Jozef uviazal koňa v stajni, prihodil mu obroku a nalial vody, napadla mu myšlienka. Nikto ho nevidel, že prišiel. Žena, deti, rodičia, všetko je doma a o ňom si myslia, že ešte orie. Podišiel na kraj stajne, na zem položil vedro dnom nahor a postavil sa naň. Natiahol sa tak, aby dočiahol až hore na trám, kde mal v kúsku ukrytého zloženého plátna svoje úspory. Nie veľa, veď skoro všetko dával rodine, ale predsa len; každý chlap by mal mať nejaké peniaze, o ktorých jeho žena nevie. Bolo to tak akurát na posedenie s kamarátmi pri pálenke. Keď ich nahmatal, opatrne otvoril dvere, aby nevàzgali a prihrbený ako malý chlapec vybehol z dvora. Namieril si to rovno do krčmy.
„Daj mi pivo,“ vychrlil Jozef len čo vstúpil dnu.
„Aha, pozrime sa aký pán. Oslavuješ, že si pooral?“ zaškeril sa z rohu od stola Zoltán, ktorý tu ako jeden z mála dedinčanov zvykol tráviť všetky večery.
Krčmár Peter tiež najskôr vyvalil oči, možno sa mu i čosi tlačilo na jazyk, ale nechcel byť uštipačný. Pivo tu nepýtal len tak hocikto. Bolo to fajnovejšie pitie než pálenka, ale človek sa z neho dosť skoro nepripil. Muži si ho kupovali len zriedkavo, skôr sviatočne a potom na to dlhšie spomínali.
„Keď si smädný, daj si vodu a radšej kúp dve pálenky. Jednu pre mňa, nech sa máš s kým podeliť o radosť,“ vyrýval Zoltán ďalej, ale Jozef trval na svojom.
V neveľkej krčme, kam sa vošli len štyri stoly, sedeli iba traja hostia. Okrem Zoltána aj starý Laco, na ktorého už prichádzali driemoty, ale s Jozefovým príchodom sa prebral. A tretím bol Jozef, ktorý práve dvíhal k perám pohár moku s bielou penou. Ani si to nevychutnával, pil postojačky, hltavo, smädno; oranie mu dalo riadne zabrať.
„Takto sa chľastá voda, pivo si musíš vychutnať,“ napomenul ho starý Laco, ktorý sledoval každý Jozefov hlt.
„Peter, ešte mi nalej pálenky. Ražnú! A nalej aj im,“ kývol Jozef k stolu, kde sedeli zvyšní dvaja hostia.
„Nech ma skára, ak sa niečo nestalo! Tak už hovor!“ vyzvedal Zoltán, zatiaľ čo si Jozef odťahoval stoličku, aby si prisadol.
„Vieš, Zoli, Ištván odišiel do Ameriky. Vraj aby bolo peňazí. Ale hovorím ti,“ dychtivo a dôležito začal vysvetľovať Jozef, „že keď príde domov, ani vlastný dom si nespozná. Bude si myslieť, že to kaštieľ!“
„Ha, a to ty chceš taký postaviť?“ zdvihol Zoltán obočie. Všetkým mužom už podľa Jozefovho vzrušeného hlasu bolo jasné, že sa ozaj čosi prihodilo; niečo významné a vhodné na zahnanie nudy.
Krčmár položil na stôl tri poháriky ražnej; ešte sa ani neotočil a Jozef už ten svoj vyvrátil dolu hrdlom.
„No, chcel som ti povedať, že na zdravie. Ale ty si už ani nemáš s čím štrngnúť,“ počudoval sa starý Laco. „A čo? Čo ti je, že nás tu hostíš?“
„Dones mi ešte jednu!“ otočil sa Jozef na krčmára a pokračoval. „Viete, no Ištván, už ako chlapec sa nado mňa staval. Vraj, že bol silnejší, rýchlejší a myslel, že i krajší. Ale ženu som si ja prvý našiel! Ale on, keď sa vrátil z vojny, zasa bol hrdina, všetci ku nám chodili, len jeho sa vypytovali, že kde bol a ako sa má. A ja? Akoby som bol len duch! A potom, že tá Amerika, vraj pôjde, aby až sa vráti, nemusel drieť ako vôl. Lenže, hovorím vám, on príde a bude len pozerať, čo som ja dosiahol!“
„No a čo si dosiahol? Zatiaľ len daromne míňaš na pivo a hostíš nás, akoby sa ti peniaze váľali doma po zemi,“ počudoval sa starý Laco.
„A veď ho nechaj, nechaj! Nevidíš, že ho čosi dusí, len nevie ako to povedať? Hej, tak je ako hovoríš. Ištván je dobrý chlap, ale myslí si, že mu nie si roveň. Keď sa mu však chceš vyrovnať, tak už povedz ako, lebo zasa vysmädneme!“ pokúšal sa zažartovať Zoltán a ukázal na svoj prázdny pohárik.
„Peter, dones nám ešte tri ražné!“ otočil sa Jozef na krčmára.
„A peniaze máš? To už je jedno pivo a štyri pálenky,“ zatváril sa krčmár nedôverčivo, ale Jozef vytiahol z vrecka kus ľanového plátna, v ktorom mal svoje úspory. Rozbalil ich a ukázal: „Toto všetko tu dnes prepijeme!“
Krčmár vzal plátno do ruky a prepočítal peniaze. „No, to máš tak ešte na dve ďalšie pálenky. Nie na tri.“
„Len nalievaj, zajtra všetko doplatím. A ak chceš, tak v zlate!“ rozšafne rozhodil rukami Jozef. Jeho slová zazneli ako hrom z jasného neba a po ňom ticho, čo narúšali svojím bzukotom len muchy poletujúce okolo petrolejky.
„Našiel si poklad?“ položartom, ale i polovážne sa spýtal krčmár Peter, čo sa doposiaľ tváril, akoby ho tieto reči nezaujímali.
„Možno hej, možno nie,“ tajomne zahúdol Jozef.
Starý Laco nesúhlasil, že by Jozef platil a Zoltán sa ihneď ponúkol, že ďalšie kolečko potiahne on. Jozefovi škàkalo v bruchu, v tom vytržení ako išiel z poľa do maštale, si ani neuvedomil, že celý deň nejedol. Aj teraz si na to spomenul len tak letmo a žalúdok sa snažil upokojiť niekoľkými ďalšími poldecákmi. Tie vylial dole hrdlom veľmi rýchlo a stačila krátka chvíľa, aby sa mu už začal pliesť jazyk.
„Pole je mo-moje, no nie?“ pomaly, trhavo i koktavo sa snažil po chvíli rozpovedať svoj príbeh. Hlava sa mu krútila, a i keď sa snažil hovoriť šeptom, bolo ho počuť na celú krčmu.
„Tak je. Hej,“ pritakali jeho poslucháči.
„Bezo nie je dobrý kôň. Je slabý a ani brázdu nevie rovno orať. Ale kúpim mu takú kobylku, že si do konca života bude užívať viac ako najlepšie žrebce!“
„A to už prečo?“ ťahal z neho Zoltán.
„On to vyoral, jemu vďačím za všetko!“
„Za čo?“
„Kotol plný zlatý mincí! Zlato! Hej, Peter mal pravdu. Vyoral som poklad! A je môj, veď keď pole je moje...“
Zoltán už ani nemusel krčmárovi nič vysvetľovať, len luskol, ukázal mu tri prsty a na stole pribudli ďalšie tri ražné. Jozef opäť nečakal na štrngnutie, a ten svoj vypil na jeden hlt.
„A kde si ho ukryl?“ prezvedal ďalej Zoltán.
„A ako by som taký veľký kotol dotiahol domov, ha? Ty si myslíš, že zlato je ľahké ako perina? Ani som ním nepohol! Mu-musel som ho naspäť zahrabať. Vedľa plu-pluhu. Na poli. Je moje a za-zajtra tam prídem aj s vozom!“
„Hej, teda, ale s Ištvánom vybabreš! Ten bude pozerať, keď sa vráti a ty sa budeš rozvážať na koči,“ líškal sa Zoltán, zatiaľ čo starý Laco a krčmár Peter mlčali, akoby si všetko zrovnávali v hlave. „A veľa je toho?“
„Si sprostý, či čo? Ve-veď som hovoril, že som to ani nevládal zo zeme vybrať!“ zvýšil Jozef hlas zo šepotu do kriku, akoby ho rozčuľovalo, že niekto pochybuje o jeho slovách.
Keď prišlo ráno a slnko sa predralo malými oknami do izby, Jozef sa zobudil doma na posteli. Lámal si hlavu, snažil sa rozpomenúť ako sa tam dostal, ale nedarilo sa mu. Žena už v kuchyni chystala praženicu, čo príjemne voňala na celý dom.
Zlato! Hej, veď ho na poli čaká poklad! Aká praženica, kuru by mala žena zarezať! Snažil sa rýchlo posadiť, ale hlava sa mu zakrútila, čosi zahučalo v ušiach. Keď sa postavil, pocítil slabosť v kolenách i žalúdok vyzeral na to, že by teraz nebolo vhodné jesť čokoľvek. Jozef si však nevšímal varovné signály tela, trochu v predklone a s takmer zalepenými očami vošiel do kuchyne. Čosi prehodil o dobrom ráne, a že len odbehne a o chvíľku je späť. Chvíľku mu aj trvalo, kým zapriahol Bezmenného do voza, prihodil rýľ a zamieril na pole. Medzitým za ním čosi volala jeho matka; otec doma nebol, ešte pred svitaním išiel za prácou k veľkostatkárovi do vedľajšej dediny.
Čo to včera rozprával? Čo presne povedal? Jozef sa snažil rozpomenúť, no nedarilo sa mu. Opraty držal len jednou rukou, druhou sa pridàžal rebrináka, aby taký oslabený nespadol. Slnko, ktorého svit práve začal naberať na sile mu nepríjemne svietilo do očí, až musel žmúriť.
Ešte jedna zákruta a potom cez oráčinu až k pluhu; tam to je, tam sa skrýva moje bohatstvo - dumal v mysli, ale zároveň mu niečo našepkávalo, že nie všetko musí byť s kostolným poriadkom.
Zlá predtucha sa naplnila. Jozef už z rebrináka videl, že zo zeme vedľa pluhu zíva veľká diera. Prázdna! Tam, kde bol kotol a zlaté mince, jeho kotol a jeho zlaté mince, lebo to pole bolo jeho, okrem tej diery a pluhu, čo tu večer zanechal, nenašiel nič! Padol na kolená a ako v horúčke rozmýšľal, čo teraz. Mal chuť skoncovať so životom, zahrabať sa hlboko pod čiernu zem, zmiznúť z očí všetkým. A najmä sebe! Lenže človek pred vlastnými výčitkami neutečie, nech by šiel kamkoľvek.
Slnko sa vydriapalo vyššie na oblohu, počas dňa prešlo svojou stálou dráhou až tesne nad kopce, kde sčervenalo a potom zapadlo. Jozef tak ako po celý deň i teraz ešte kľačal pri pluhu, prstami špinavými od hliny si strapatil vlasy a rozmýšľal, či by tu pomohla žaloba alebo pomsta. Lenže zatiaľ čo jedno by ho vynieslo len na posmech, druhé by ho mohlo usadiť do áreštu. Nikto, nikto by mu neuveril.
Keď si po čase Zoltán kúpil nový dom i statok, hovoril, že to všetko poctivá práca, drina, šetrenie a sedliacky rozum. Že len tak a jedine tak sa môže človeku dariť. Krčmár Peter, čo nikdy netrel biedu, len vybielil krčmu, ale neskôr, keď ženil synov a vydával dcéru, dostali každý krásne veno. A tiež deti starého Laca sa vraj dobre vzmohli, postavili si domy a dokúpili polia. Len Jozefovi zostalo súdené kráčať za konským zadkom...
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Zachráňme svoju identitu, ktorý podporila spoločnosť U. S. Steel Košice.
|
|
