Podivný tanec divej ženy z Bikovskej doliny
@ :: Poviedky ::
Dec 17 2017, 21:01 (UTC+0) | 
|
Miesto: Kluknava, okres Gelnica
Čas: 1956
Autori: Slavomír Szabó, Silvia Bolčová
„Tak ti Irenka moja poviem, a môžeš sa škľabiť koľko chceš, ale i tak, aby si vedela, že toto nie sú žiadne srandy a keď sa neprežehnáš, tak potom ti už neostane ani amen.“
„Čože? Zasa som ti nič nerozumela. To mi nedáva žiaden súvis,“ pozrela Irena do Magdiných vyľakaných očí, v ktorých nebolo nikdy ani za mak pokoja.
„Veď to, Irenka moja, veď to. Že ty chceš rozumieť. Ale rozum je diablov radca. Riaď sa srdcom, lebo ak nie, tak potom nič."
„Čo nič?“ Irena opäť nechápala.
„Nič je nič. Nemožno povedať, že čo je nič, alebo čo je niečo. Ale kde niet ničoho, ani diabol neberie.“
Teraz Irena prikývla. Dala jej radšej za pravdu. Už dávno si myslela, že Magda to nemá v hlave celkom v poriadku, melie piate cez deviate a málokedy dokáže zreteľne vyjaviť, čo si myslí. Ak vôbec myslí.
Dve ženy v modrých teplákoch kráčali cestou od Štefanskej Huty do lesa. Nešlo sa im ľahko. Mali plné ruky. V jednej čakan, v druhej lopatu. Zatiaľ čo Irena šla pokojne, priam až znudene, Magda sa na každej križovatke poľných a lesných ciest, cestičiek i chodníkov zastavila, zložila náradie na zem, prežehnala sa, vzala veci opäť do rúk a až potom išla ďalej.
„Už zasa?“ Irenine oči sa zúžili, keď konečne vstupovali do Klinovej doliny a Magda kládla čakan i lopatu na zem.
„Tu dupľom! Vieš, Haňča hovorila, a ja jej verím, lebo veď to moja najlepšia kamarátka a ona mi povie všetko... No a tak hovorila, že tu raz jej mamka videli tancovať divé ženy. Samé, bez mužov. Ale s capmi! A nie je cap ako cap. Lebo cap môže byť aj diabol. Tak sa zjavuje! Vieš, aj minule som išla do Richnavy a videla som capa na lúke. Samého! Žiaden pastier, žiadne stádo. Tak som sa prežehnala, vzala som palicu a povedala som si, že za toto sa raz isto dostanem do neba. Že palica je mečom archanjela Gabriela a ja mám tú moc, aby som diabla odohnala. Dobré, nie? Sama sa čudujem, kde sa vo mne vzalo toľko odvahy, ale rozbehla som sa k tomu capovi a on utiekol. A vieš prečo, moja? Irenka, vieš prečo?“
„Lebo sa zľakol ženy s palicou?“
„Nie! Lebo som mala v sebe vieru a nerozmýšľala som. Preto sa mi podarilo zahnať diabla a aj keď to ľudia nevedia, čo som pre nich urobila, v nebi to videli isto. A ani sa tým nechválim. Len Haňči som to povedala a teraz tebe.“
„A čo na to Haňča?“
„Preľakla sa. Ako vždy, keď sa hovorí o diablovi.“
Irenin pohľad padol na noviny, čo ležali na lístí pri kraji cesty. Niekto ich asi stratil, zabudol ich tam, vypadli mu, to nie je dôležité. Ale všimla si titulok hneď na prvej strane: Pokladnice nesmírných hodnot. Článok v Rudom práve prinášal informácie, že časť doposiaľ nepublikovaných Leninových spisov sa pravdepodobne nachádza v Československu a súdruhovia z komunistickej strany po nich usilovne pátrajú, aby doplnili nadčasové dielo nesmrteľného vodcu proletariátu. Hneď na druhej strane sa nachádzal článok o tom, že delegácia súdruhov z Nemeckej demokratickej republiky prišla navštíviť našu krajinu, aby sa spoločne s československými komunistami podelili o poznatky z boja za mier. Pod tým našla krátku zmienku, že do Československa prišiel maďarský cirkus Budapešť s poprednými estrádnymi umelcami, ktorí poskytnú našim pracujúcim zaslúžený a hodnotný kultúrny zážitok. Nad novinami stála i Magda a celá nesvoja prešľapovala z nohy na nohu, hľadiac naokolo, či nezbadá divé ženy. Irena tak jediným pohľadom obsiahla dva svety. Jeden plný mocných povier a druhý moderný, no s trpkou chuťou po moci proletariátu. Sama nevedela, či patrí k niektorému z nich.
„Pozri, Magda, tak sa dohodnime... Musíme ísť až do Bikovskej doliny. Chlapi stavali cestu, zaplavuje ju voda z jarkov a zosúva sa pôda zo svahov, treba to dať do poriadku. Už to viac ako desať krížnych ciest nebude. Prežehnaj sa tu za všetky a viac sa už nezastavujme,“ navrhla Irena, ale neuspela. Magda jej vysvetlila, že žehnať sa treba vždy tam, kde je to potrebné, lebo ešte nikdy ani len nepočula, že by to niekto robil inak. Veď aj napiť sa dá len tam, kde je prameň, a tak si to bude robiť po svojom. Ale aby toľko Irena nefrflala, tak už sa nebude zastavovať.
„Však vieš, moja, ja len dobre chcem. Však tým pomáham aj tebe. Však človeka kdečo môže prekvapiť. Všakže mi rozumieš? Však neviem, či si počula, ale Ïuri, ten z Kluknavy, čo pletie košíky, tak on už videl nielen bosorky, ale aj bosoráka! Však pri cintoríne sa mu zjavil, aj sa usmieval, ale Ïuri sa nedal zmiasť. Však bola hlboká noc, tak čo by čo počestný človek robil na takom mieste? No nie? Však!“
„Však, však, však, však,“ Irena pokrútila hlavou, lebo ak sa Magde zapáčilo nejaké slovo, omieľala ho stále dookola. „Ale čo robil v noci pri cintoríne Ïuri?“
„Však ti poviem, len ma nechaj! Vyháňal bosoráka! Ako som povedala, bosorák sa usmieval a pýtal sa na cestu do Víťaza, ale Ïuriho len tak neoklameš. Takú mu strelil po papuli, že sa ten bosorák rozčapil ako žaba. A Ïuri, veď vieš, ako on tie veci berie vážne, už chcel toho bosoráka chytiť, že ho odnesie k sebe domov, kde má v krčahu svätenú vodu, ale bosorák kričal, len sa naraz postavil, bežal, ale ani to mu nepomohlo. A vieš prečo? V tej tme narazil hlavou do stromu. No povedz, nebolo toto božie znamenie? Aj príroda ho strestala!“
„A potom?“
„Nie potom. Nepočúvaš ma. Ihneď tam tresol do toho stromu!“
„Pýtam sa, čo sa stalo potom.“
„Po čom?“ Magda nechápala a tak Irena len kývla rukou.
Boli to zvláštne časy. Na role, ktoré kedysi brázdili len pluhy ťahané koňmi, vyšli traktory. Muži, čo sa donedávna naháňali za majetkami, za stádami a poľom, sa teraz bili o funkcie. Odrazu bolo všade plno tajomníkov, predsedov, podpredsedov, referentov, odborárov, kádrovákov a kadejakých iných úradníkov, zatiaľ čo do lesa chodili čistiť cesty a prehlbovať potoky ženy s čakanmi. Kto nepracuje, nech neje! Ak by to platilo, koľko súdruhov by zašlo od hladu? Moc pečiatky vládla nad všetkým a malo to tak ostať na večné časy a nikdy inak. Nad vôňu kvetov bol nadradený pach benzínu, nad kroje a ľanové plátno montérky a tepláky, nad ľudskosť vyzdvihovali uznesenia straníckeho výboru a nad Pochválen pozdrav Česť práci. Magda sa tak nezdravila. Nikto to po nej nechcel. Či inak. Nikto to od nej ani nečakal. Už keď bola dieťaťom, len nad ňou bezmocne krútili hlavou. Napríklad keď namaľovala Jánošíka so svätožiarou. Učiteľ sa opýtal, prečo tak urobila a odpovedala mu, že aby lepšie videl. Alebo keď ju raz prišli na Veľkú noc obliať chlapci. Dodnes sa žiaden z nich nepriznal, čo sa tam vlastne stalo. Isté je len to, že ich býk naháňal až k Hornádu. A strážca plemenného obecného býka svätosväte tvrdil, že potom ho k nemu Magda priviedla na šnúrke, akoby to bola krotká ovečka. Nie div, že sa nikdy nevydala. I keď sa šuškalo, že Ïuri a ona... Bože, čo by mohli spolu robiť? Irene sa to nezdalo. Skôr by si ich vedela predstaviť, ako vyháňajú a mlátia zblúdených capkov a náhodných pocestných, čo v noci poblúdili.
Obe ženy konečne zastali v Bikovskej doline. Bager to tu poriadne rozrýpal. Široká cesta plná jarného blata sa tiahla nahor a z jej pravej strany tiekol potok plný kamenia a haluzí. Dokonca taký plný, že sa miestami voda vylievala na cestu. Auto by tadiaľ neprešlo. Ani Praga V3S, o ktorej chlapi tak rozprávali, akoby to bol zázrak, obor, silák, symbol novej doby, ktorý preklenie aj cesty zarúbané. A ajhľa! Bez dvoch žien by ju tu nepustili. Ich gumáky sa zabárali do zeme až po členky.
„Čo sa pamätám, nikdy tu netieklo toľko vody. Potok pri ceste, potok i na ceste,“ ponosovala sa Irena.
„Potok?“ opakovala Magda neprítomne. „Myslíš náš kluknavský potok? Neviem či si počula, mne to prezradil Ïuri. Vieš, my si hovoríme také veci. Tak si predstav, v tom našom kluknavskom potoku sa pred kaštieľom kúpu v noci bosorky. Veru, Irenka moja, poviem ti, človek musí byť opatrný vo všetkom. Aj čo sa týka potokov. Taký potok Zlatník pri Šibenej hore, tam kde bolo dakedy popravisko... Vieš ktorý?“ opýtala sa, no očividne nečakala na odpoveď, lebo bez prestávky ďalej predkladala pred Irenu svoje múdrosti: „Tak tam, nad jeho vodami, určite poletujú zablúdené duše zločincov.“
„Aj to ti asi prezradil Ïuri.“
„Odkiaľ to vieš? Ale pravdu máš. On. Som mu vďačná za svoj život. Veď ktovie, čo by sa bolo so mnou stalo, ak by mi nebol on aj Haňča povedali, kde všade sa treba zastaviť a prežehnať. I ty si tak mala!“
„No, neviem, či by som sa mala prežehnávať tak často ako ty, lebo tak nikam nedôjdeme ani do večera. Možno by si mala zakaždým radšej napľuť na zem. Na tri strany. Moja babka tak robila, bola to jej ochrana nielen pred bosorkami, ale aj keď videla čiernu mačku, lebo verila, že čierna mačka prináša nešťastie. A malo to výhodu. Nemusela zastavovať a dávať veci z rúk na zem, lebo pľuť môžeš aj za chôdze. Ale už dosť, poďme zahnať smäd,“ Irena šla rovno k prameňu, čo vytekal zo svahu a schuti sa napila.
„Magda, daj si aj ty. Voda je chutná,“ lákala Irena.
Magda krútila hlavou, kývala ramenami, rozhliadala sa dookola. Akiste sa bez Haňči a bez Ïuriho nevedela rozhodnúť, a tak sa v nej bili smäd so strachom. Piť či nepiť? Napokon prišlo rozhodnutie: „Ja ti ani nie som smädná, Irenka moja, poďme radšej robiť, alebo počkajme. Haňča má priniesť pirohy.“
„Pirohy?“
„Hej, pirohy,“ Magda sa nečakane usmiala, akoby ustráchanosť razom zmizla. Stačila jej na to krátka spomienka na bezstarostné dievčenské časy. „Varila si na Luciu pirohy? Dala si do nich lístočky s menami chlapcov? Koho si si vytiahla?“
„Nuž ja som si vytiahla Janka. A za neho som sa i vydala. A ty?“ usmiala sa i Irena.
„Ja som to tiež robila, no mne museli bosorky počarovať. Pirohy sa mi celkom rozvarili a potom som nevedela na lístkoch nič prečítať. Ale vidíš, Irenka moja, že aj ty veríš na pirohy.“
„Magda, možno si zle varila, preto sa rozvarili.“
„Nepravda. Dobre som ja varila, ale som nechcela ťahať kadejakých chudákov, čo sa
zľaknú aj maličkého býka, tak som na všetky lístky napísala Ïuriho meno.“
„Tak ako to, že nevieš, koho si si vytiahla?“ opýtala sa Irena, ťažko premáhajúc smiech.
„Lebo som to písala atramentovou ceruzkou a všetky písmená sa pri varení rozpili do machule.“
„Poďme už, veď Haňča nás nájde. Hádam dôjde do večera, keď sa bude prežehnávať všade tam, kde aj ty.“
Ženy najskôr začali robiť na okraji cesty, kde sa zosunula pôda zo svahu a takmer ju zasypala. Najskôr bolo treba odkopať kamenistú zem a potom ju vyhádzať. Pár metrov od nich tiekol potok, čo pripomínal skôr malé jazero. Jeho tok prehradila hrádza z naplavených konárov a blata. Magda si asi práve spomenula na radu, že sa pred bosorkami i všetkým zlom dá chrániť aj pľutím, a tak to nadšene skúšala. Zakaždým, keď zdvihla čakan nad hlavu a švihom ho zaborila do zeme, pustila porisko a popľula na tri strany. Irena kopala bez rečí, bez pľutia, bola zvyknutá na čakan i lopatu a robota jej šla rýchlo od ruky. Ani si nevšimla, kedy Magda kamsi odbehla. Kopala a kopala, až naraz sa ozval hukot, lomoz i krik. To hrádza povolila a nahromadená voda sa uvoľnila. Potok sa rozvodnil ako rieka.
„Jaj! Čo to? Jaa, jajaaaaaj! “
Irena sa obzrela.
„Čo robíš tam dole?“
Magdu, celú od blata, odnášala voda, až o hodný kus nižšie sa pokúšala dostať na breh. Chytila sa koreňa stromu a kričala na plné hrdlo: „Ja čo robím? Už som nemohla pľuť, došli mi sliny. Tak som šla sem a kopla som do hrádze, nech sa môžem napiť.“
„A napila si sa?“ Irena nevedela, či sa má smiať, či ju ratovať.
„To bosorky sú na vine! Všetko zato, že majú na mňa zlosť. Všade sa prežehnám, kde treba, a ony potom nemôžu na krížne cesty. Vidíš? Teraz na mňa vodu poslali!“ horekovala Magda, keď sa konečne vytiahla na breh a nitka na nej neostala suchá.
„No to je robota! Teraz musíme založiť oheň!“
„Oheň? Načo? Nebudeme piecť, však som vravela, že nám donesú pirohy!“ Magda znovu nechápala.
„Vyzliekaj sa! Rýchlo, nech nenachladneš. Hybaj dole tepláky i gate. Všetko!“
Irenin hlas teraz znel prísne a nezniesol odpor. Magda sa odrazu tvárila previnilo. Pomaly, kúsok po kúsku rozopínala zips na bunde a keď si ju sťahovala dole, otočila sa Irene chrbtom. Potom prišlo na rad tielko, čo ju plné vody obopínalo tak natesno, až s ním musela chvíľku zápasiť, kým si ho pretiahla cez hlavu. Teplákové nohavice si však stiahla takmer švihom, potom ich vyžmýkala a zavesila na konár stromu k tielku a bunde. Nakoniec prišli na rad gate. Irena zatiaľ z malého batôžka vytiahla všetko potrebné. Zápalky a malú fľašu s porcelánovou zátkou, aké predávajú na jarmokoch. Mala v nej všeliek na prechladenie i iné neduhy, čiže slivovicu. Fľašu otvorila a podala ju nahej Magde, ktorej hlučnosť i hurónsky majestát padli na zem s gaťami. Teraz tam stála zhrbená, nesmelá a s rumencom v tvári.
„Pi! Založím oheň!“
Magda poslúchla. Pila. A azda chcela ukázať, že ak treba, vie byť poriadne poslušná, lebo vo fľaši už po chvíľke neostala ani kvapka. Oheň čochvíľa zahorel, jazyky plameňov šľahali z raždia a plazili sa na hrubšie konáre. Magda sa necítila dobre, takto holá vystávať, nuž si k ohňu čupla a Irena vzala do rúk krompáč. Bude robiť ďalej, Magda sa hádam dokáže usušiť i sama.
„Idem na horný koniec, treba nakopať rigoly na ceste, nech voda zo svahov má kade tiecť. Ty ostaň tu a budeš si nahlas pospevovať. Rozumieš?“
„Hej? Budem tvoje rádio?“
„To ani nie, ale chcem mať istotu, že si na poriadku a že si sa odtiaľ nepohla. Netúžim ťa loviť z potoka.“
Magda vzala Irenu za slovo. Začala si spievať najprv všetky nábožné piesne, ktoré poznala. Potom, keď sa minuli, spievala všetky piesne, ktoré jej prišli na rozum. Od Šaľena ja bula až po Internacionálu. Spev jej dodal stratenú istotu. A možno i slivovica. Už sa nekrčila, postavila sa, vystrela, obracala zo strany na stranu a nakoniec pri ohni tancovala.
Haňča svižne kráčala do kopca s čerstvými pirohmi. Chcela, aby boli ešte teplé, také sú najlepšie. No krížnych ciest bolo veľa, všade musela zastať aspoň na chvíľku a prežehnať sa. Už ju aj nohy boleli, no cesta sa krátila a ona sa tešila, že už je blízko a konečne si sadne. Zrazu zastala. Od ľaku jej vypadol z rúk košík a pirohy sa rozsypali po zemi.
Ak by praskla zem a z podsvetia by vyliezli všetky temné sily prinášajúce na svet skazu, choroby, biedu a nemravnosť, naskytol by sa jej obraz podobný tomuto. Lenže zem nepraskla, brána do ríše diablov sa neroztvorila, ale i tak videla divokú lesnú ženu, satanovu nevestu i slúžku, posla skazy, čo v plnej nahote predvádza svoj rituálny tanec pri ohni ako symbole plamenného pekla.
Haňča sa rýchlo prežehnala a v tej chvíli začala tancujúca stvora ujúkať tak hlasito až jej z toho nabehli zimomriavky. Ba čo viac, telo hriešnej tanečníčky sa ohýbalo ešte divokejšie a Haňči sa zdalo, že na ňu kýva. Už viac nečakala a rozbehla sa. Preč, rýchlo preč, musí sa zachrániť! Už nič nebude ako predtým. Čo zbadala teraz, ostane v jej pamäti navždy! Iní budú iba rozprávať čo počuli, ale ona to videla! Videla divú ženu z Bikovskej doliny!
|
|
