Dedo
@ :: Poviedky ::
Dec 25 2017, 10:23 (UTC+0) | 
|
Miesto: Ždaňa, okres Košice-okolie
Čas: roky 1941 a 1944
Autorka: Zuzana Kratyinová
Janko kráčal pomaly, pomaličky, priam slimačím tempom. Skôr sa šúchal po ceste, než napredoval ku škole. Na pleciach mu hrkala hnedá kožená aktovka a v duši sa rozháral spravodlivý hnev. Bola sobota, teplá, májová. Vzduch voňal rozkvitnutými stromami a blížiacim sa letom. V taký deň by sa mohol rozbehnúť do lesa, vyliezť na čerešňu, zaboriť si nos do bielych kvietkov, ochladiť nohy v potoku, naháňať pstruhy, chytať raky, hrať guľôčky s chlapcami, či si len tak vybehnúť na lúku a ľahnúť do trávy, počúvať vtáky, pozorovať letiace oblaky a hádať, na čo sa zmenia. Nič z toho však teraz možné nebolo.
Ako ho všetci oklamali. Vraj, teš sa! Ja, keby som ešte mohol chodiť do školy, hneď by som tam šiel. Dobre je tam. Naučíš sa všetko, čo budeš v živote potrebovať. Mnohé sa dozvieš, zmúdrieš. Pf! Tárali. Klamali. Nič zaujímavé sa nedozvedel. Len samé nedôležité veci. Jeho dedo je múdrejší od učiteľa. Chodil do školy len zopár rokov, a i tak veľa vie a je aj šikovný. Každý ho volá na radu ku stromom, či ku včelám. Aj so zabíjačkou vie poradiť, ako zarezať, aby prasa nezakvičalo, mäso nezhorklo, či aby im nebodaj rovno zakrvavené neutieklo.
Malému chlapcovi môžu natárať hocičo, všetko im zhltne ako jalec. Ten tiež po každej návnade skočí. Ale dnes ho už neoklamú, už má osem, nie je ani malý, ani sprostý. Už vie, že šúchať zadky v lavici, verklikovať otčenáš po maďarsky, vymenovať hlavné mestá, krasopisne písať, počítať z hlavy násobilku, to nie je nič pre správneho chlapa.
„Janko!“ ozvalo sa mu za chrbtom. Ani sa nemusel otočiť, vedel, že je to Ander, jeho kamarát, jeho najlepší kamarát. Je lelenec, pretože nežije u svojich rodičoch, ale u pestúnov, čo sa o neho starajú.
Ander sa pustil do behu, akoby musel. Načo? Veď idú len do školy, prebehlo Jankovi mysľou a kým čakal, kopal do kamienkov. Keď sa tretí zaryl do prachu cesty, Ander ho dobehol. Jankovi sa výrazne zlepšila nálada. Zladili si kroky a bok po boku hrkali aktovkami. Prešli popri mäsiarovom parádnom dome. Bol pekný, iný ako ostatné domy v Ždani, no najkrajší bol trstinový altánok uprostred záhrady. Janko po ňom blysol závistlivým okom vždy, keď prechádzal okolo. Aj teraz tak urobil a videl, že bránka sa otvorila a vybehla z nich mäsiarova žena. Na čiernych šatách mala dlhú zásteru a na hlave biely čepiec. Pribehla rovno k chlapcom a na malinký, sotva badateľný okamih zaváhala. Prebehla zrakom po oboch, po Jankových svetlých vlasoch, modrých očiach, jednoduchej ľanovej košeli, konopných nohaviciach i bosých nohách. Potom sa obrátila k Anderovi, a keď videla jeho mestský oblek a baťovky na nohách, upriamila pohľad naňho. „Potrebujem pomoc. Zapáliť oheň v kozube a peci.“
Nevie zapáliť oheň? Veď to dokáže aj malé decko, pomyslel si pobavene Janko, no nahlas nič nepovedal. Mlčky sa pobral za nimi a prechádzajúc upraveným dvorom, zakvitnutou predzáhradkou a vnútrajškom domu, sa neprestával čudovať. Na oknách biele nadýchané záclonky, na zemi nie udupaná hlina, ako u nich doma, ale drevená podlaha a na nej farebné koberce. Vôkol parádny nábytok, na stenách obrazy.
Mäsiarova žena ich viedla až do obývačky ku kozubu. Na ňom trónil veľký zlatý sedemramenný svietnik a v ňom veľké bukové polená. Obrátila sa k Anderovi a podala mu dlhú zápalku so škatuľkou. „Zapáľ oheň tu a potom v piecke v kuchyni!“
Janko zagúľal očami a capil si dlaňou o ústa, aby zatlačil derúci sa smiech. Tí Židia sú fakt čudní.
Ander ani brvou nepohol. Zohol sa ku kozubu a škrtol zápalkou.
„Prečo si to nezapálila sama? Veď mala všetko pripravené,“ opýtal sa Janko Andera, keď vybehli z bránky na cestu.
„Židia majú v sobotu sviatok. Nemôžu nič robiť. Ani zapáliť v peci.“
„Hm. Ale aspoň sme boli dnu. Majú to tam veľmi pekné,“ poznamenal Janko a stíchol. Premýšľal, prečo sa Židovka obrátila na Andera. Bodol pohľad na kamaráta a náhle si to uvedomil. Bol oveľa lepšie oblečený ako on. Pozrel na svoje viackrát plátané nohavice, sivastú farbu košele, zaprášené nohy a premklo ho zahanbenie.
„Prečo je Ander oblečený ako pán, keď je lelenec?“ opýtal sa Janko, len čo sa poobede vrútil do kuchyne.
Dedo si ho prísne premeral. Nepokarhal vnuka, že nepozdravil, ani sa ho neopýtal, ako bolo v škole a čo nové sa naučil. Zvraštil čelo, vyhasnutú fajku si presunul do druhého kútika úst, sťažka klesol na drevenú lavicu. „Dostáva oblečenie od štátu, pretože je sirota.“
„Ten sa má,“ odfrkol nespokojne Ander a odchlipol si z teplej polievky. Fazuľová. Zase fazuľová, myklo mu nespokojne mysľou. Vari nevie mama variť inú? Otočil sa k dedovi a vtedy si všimol, že naňho hľadí stále zamračeným pohľadom.
„Janko, myslíš si, že sa máš horšie ako on, hoci máš rodičov a celú rodinu pri sebe? Myslíš, že pekné oblečenie je všetko? Látku na tvoju košeľu tkala tvoja starká a nohavice ti šila tvoja mama. Možno nie sú také parádne, sú už obnosené a staré, ale v tvojom oblečení je viac lásky, ako v jeho elegantnom obleku, ktorý dostal z eráru. A večer, keď mu príde ťažko na duši, je sám. Neobjíme ho mamka, ani otec, ako teba. To sa ráta, Janko môj. Rodina, ktorá tu bola, je a vždy bude pre teba.“
Dedo sa tváril prísne a smutne zároveň. Jankovi celkom nedochádzal zmysel jeho slov, ale tušil, že je to niečo vážne. V bruchu mu však zaškàkalo a jeho pozornosť opäť upútala polievka. Nabral si plný tanier a jej vôňa mu naplnila zmysly a odparila všetky znepokojivé myšlienky. S plným bruchom sa mu vrátila dobrá nálada. Spomenul si na Andera a Lászla, ktorí ho už iste čakajú na lúke. Hodil pohľad na deda a vytočil sa, že pôjde von.
„Kamže kam?“ zastavil ho prísny hlas. Vo dverách sa zjavila otcova robustná postava.
„Za kamarátmi.“
„Nie. Dnes nepôjdeš.“
„Ale ja chcem. Už ma čakajú.“
„Nie. Musíš ostať s dedom. Treba mu už s kadečím pomôcť. Nevládze. Nohy i ruky má slabé. Musíš mu byť nablízku. Vieš, ako sme o tom hovorili.“
Janko prevrátil oči. Jasné, že si pamätal. Veď otec doňho hučal od skorého rána, ešte ani oči nerozlepil.
„Ócííí,“ žobronil.
Ale otec nepovolil. „Povedal som. Zober deda na prechádzku. Sedel celý deň doma,“ šľahol syna jedným z tých prísnych pohľadov, ktorý hovoril: žiadne odvrávanie!
Janko sa obrátil k dedovi, obdaril ho kyslým pohľadom a zvrtol sa k nemu, aby mu pomohol zo stoličky. Vyšli z dverí a vybrali sa do dediny.
Dedo kráčal neisto a ťarbavo. Pomáhal si paličkou, nohy sťažka kládol na zem a posúval sa len veľmi pomaly. Janko na striedačku bojoval s výčitkami i netrpezlivosťou. Túžil sa rozbehnúť a nechať starkého tak. No ako sa mu mihli dedove zošúverené ruky pred očami, spomenul si, ako mu nimi kedysi stružlikal drevené zvieratká, mlyn, ktorý sa v potoku točil ako živý, aj koníka s vozom, čo mu závideli ostatní chlapci. A ten jeho je veru najšikovnejší v celej dedine. Ešte aj Židia sa za ním obracali, aby im prišiel zaklať prasce. Ani sa ich nedotkli, nebodaj do úst položili, ale na predaj aj tak chceli to najlepšie mäso, aby ich zákazníci boli spokojní. A veď on má dedka rád, len keby sa mohol pohrať s kamarátmi, ospravedlňoval sa v duchu.
Pomaličky sa došúchali známym smerom. Sadli na lavičku v tieni lipy a čakali na mäsiarovho otca. Často sa stretávali na tomto mieste. Radi sa spolu zhovárali, či len tak mlčali v dojemnej zhode starých mužov, tak starých, že ostali len oni dvaja. Bafkali a spomínali na svojich kamarátov, vrstovníkov, dávne lásky i životné družky a vedeli, že už majú len jeden druhého a kopec voľného času.
Dedo sa pomechril a trasľavou rukou vytiahol z vrecka vrecúško. Šlo mu to nesmierne ťarbavo a chvíľu premýšľal, či nepoprosí vnuka, ale v duchu sa zaťal. Viem, že ma raz úplne dostaneš, reuma, ty mrcha ľadová, ale dnes ešte nie, povedal si v duchu hnevlivo. Napokon to musel vzdať. Odhodlanie veľké, no ruka ho nepočúvala a robila si, čo chcela. Bolo mu ľúto drahocenného tabačiku, jedinej vzácnosti, ktorú nechcel nikdy opustiť, a tak musel poprosiť vnuka.
„Jemne to tam nasyp a tuto týmto dusítkom utlač...“
„Takto?“
„Hej Janko, dobre. A teraz urob bodcom v tabaku otvor a zapáľ. Dobre,“ spokojne pokýval dedo a dodal: „No a teraz silno potiahni, ale nevdychuj!“
Janko neveril vlastným ušiam, ale urobil, čo mu dedo kázal. Silno potiahol a vzápätí sa rozkašľal, až mu vybehli slzy do očí. Zaplavila ho ohromná štipľavá chuť, hnus a ohromný smrad. Keby nevedel, že je pre deda taká vzácna, v okamihu by ju vyšmaril do jarku.
„No ako,“ opýtal sa dedo s iskierkami v očiach. „Chutí?“
„Nie. Je to hnusné!“ pokrútil Janko hlavou a strčil náustok fajky do dedových úst.
„No a mne chutí. Nemôže chutiť každému. Pretože sme každý iný.“
Chlapec prikývol. „Dedo a prečo musím chodiť do školy?“
„Každé dieťa musí chodiť do školy.“
„Prečo každé, keď sme každý iný? Židove deti nech chodia do školy, ich to baví. Ja sa tam nudím, ja by som ostal doma. Veď aj vy ste chodili do školy len zopár rokov a aký ste chytrý. So všetkým si viete poradiť. V celej dedine niet od vás múdrejšieho a šikovnejšieho.“
Dedo sa chrapľavo zasmial, vybafkal do vzduchu tri kolieska a potom povedal: „Ja som zmúdrel pozorovaním života a skúsenosťami, a i to až za dlhé roky. A koľko chýb som za ten čas urobil. Ale ty môžeš zmúdrieť rýchlejšie, počúvaním a učením sa od múdrejších. Je to ako prejsť lavičkou cez rieku na druhú stranu. Múdry ju pohľadá, ešte múdrejší postaví, ale hlúpy musí rieku obísť až k prameňu, alebo skočiť do vody, aby prešiel na druhý breh. Študovaní ľudia robia hlavou a nikto ich neogabe. Neštudovaný musí krompáčom lámať ľad ako kedysi i ja a na starobu mu skrúti ruky tak, že nevie udržať fajku.“
Jankovi sa ešte v hlave krútili dedove slová, keď si k nim prisadol mäsiarov otec. Ktovie, prečo sa stretáva s dedom, premýšľal. Dedo kalvín a on Žid. Ale kamaráti na to asi nehľadia, tak ako on a Ander - lelenec. Jedno, kde sa narodil, preňho je ten najlepší.
Ani čo by dedo počul vnukove myšlienky. „Choď, utekaj za chlapcami. Len k večeru po mňa príď,“ kývol a v očiach mu to zasvietilo pochopením.
Janko sa otočil a prášil na lúky. Nebolo mu treba dvakrát hovoriť. Dospelých treba poslúchať.
Už sa chcel stočiť z prašného chodníka na zelené lúky, keď uvidel Dávida, syna doktora Jónapa. Poblednutý útly chlapec s bledou pokožkou, čo priam svietila v kontraste s jeho tmavými očami, výrazným obočím a čiernymi vlasmi, postával obďaleč na chodníku a vyhadzoval do vzduchu kamienky.
Janko zastal. Podišiel k Dávidovi. „Ráno som vám musel zapaľovať v peci!“
„Nám?“ začudoval sa Dávid a líčka mu zalialo červeňou.
„Vám! Židom! Ani nepasiete, ani neoriete, ani nežnete, ešte aj v peci treba v sobotu zapaľovať za vás! Môžeš sa vôbec hrať?“
Dávid mlčky prikývol. Veď iné si ani neželal. Bol sabat a on sa hrozne nudil. Pristal by na hocičo. Janko poťažkal kameň v ruke a hodil do stromu. „A teraz ty!“
Hádzali kamene, čo najďalej, čo najväčšie. Dávid bol nešikovný, zvyknutý skôr sedieť za knihami, a tak bol Janko za chvíľu znudený. „Idem za kamarátmi,“ povedal. Nevšimol si Dávidov ľútostivý pohľad, ani raz sa neobzrel, myšlienky mu už leteli po zelenej voňavej lúke, v ústrety kamarátom. Kravy sa poslušne pásli obďaleč. Ander radostne vyskočil, len čo ho zočil.
„László nepríde,“ oznámil mu. „Šiel som poňho, ale z okna mi len zakričal, že ho strieskali za to, že sa vozil na kozách.“
„Hlupák! Načo to priznal?!“ Janko sa cítil trošku vinovato, lebo všetci traja sa vozili. A aká ohromná sranda to bola, keď na nich vysadli a splašené mékajúce kozy sa rozutekali, kým z nich neskydli ako hniličky dolu na zem. Koľko sa len nasmiali.
„No, že sa ani nechcel, ale že kozy dočista stratili mlieko. Ïurko to naňho vykvákal. Je malý, nedá sa naňho hnevať,“ mudroval Ander.
Janko si ľahol do trávy, započúval sa do vtáčieho spevu, cvrlikania cvrčkov, ševelenia trávy a premýšľal. Mohli by malého Ïurka vylákať na čerešňu a potom ho tam nechať a zutekať aj s rebríkom. Alebo ho vyzvať, nech si sadne na zem prikrytú kabátom a v poslednej chvíli ho odtiahnuť, aby padol do čerstvého lajna. Inokedy by sa nad tými predstavami zasmial, ale teraz mu len jedným kútikom skrútilo a pred očami sa mu zjavila skormútená dedova tvár.
S povzdychom vyskočil, vypľul rozhryzené steblo a precedil pomedzi stisnuté zuby: „Musím za dedom, inak mi otec takisto priloží.“
Deda našiel tam, kde ho zanechal. Obaja starkí sedeli bez slova, tvárili sa spokojne, usmievali sa svojim myšlienkam a bafkali z fajok.
„Keby ma len tie ruky a nohy neboleli. Láme v nich a páli, akoby som žeravý kutáč držal. Aj v noci ma hocikedy od bolesti zobudí!“ vypadlo z deda, už bolo jasné, na čo myslel.
Janko sa zasmial. Jeho veselé oči sa stretli s prísnymi Židovými.
„Nesmej sa, chlapče. Dedo ti nerozprával, ako celý život ťažko robil? Ako v zime stál na zamrznutom Hornáde a sekal ľad? Ako ho aj s ostatnými privážali do ľadovne, ku mäsu, aby sa nekazilo? Ani v bitúnku by sme sa bez neho nezaobišli. Mali sme dosť robotníkov, ale keď dedo chýbal, vždy sa niečo pokazilo,“ vyčítal mu Žid.
Dedo sa usmial, akoby si spomenul na časy, keď bol plný sily a bez bolestí.
„To si zapamätaj, Janko,“ poučoval, „že zviera nesmie trpieť ani v hodine smrti. Musí sa zabiť rýchlo, bez trápenia. Prasa sme obstáli, jedným úderom ovalili a zvalili na pravý bok na laty. Pomedzi rebrá som mu vbodol dlhým, ostrým nožom rovno do srdca a bolo zaklaté skôr, než povieš ámen. Ani nevedelo a už malo po smrti.“
„Také mäsko potom chutí ako manna, len sa tak rozplýva na jazyku,“ cmukol Žid slastne, akoby mu pri tých rečiach vyhladlo. „Pravda, my Židia prasatá nejeme. Ale zviera nemá trpieť,“ vyhlásil vyslúžilý mäsiar a poškriabal sa pod smiešnou čiernou čiapkou.
„Tak potom neviete, čo je dobré! Taká pečená bravčovinka je najlepšia pochúťka na svete,“ prekáral ho dedo.
No ten len mávol rukou a usmial sa. „My vieme svoje a vy svoje,“ vyhlásil a ukončil hádku skôr, ako začala.
Keď sa prehupol štyridsiaty štvrtý rok, bolo všetkým v Ždani jasné, že vojna sa tak rýchlo neskončí. Museli si zvyknúť na zlé, horšie aj najhoršie správy. Oplakávali blízkych, čo padli na fronte. Trápil ich nedostatok jedla, prítomnosť maďarských vojakov a mučila neistota. Nik netušil, kedy ho smrtka zdrapne a už vôbec nie, kedy skončí vojna.
Janko bol s dedom, ktorý už skoro nevychádzal z domu. Spočiatku sa ohromne tešil, no napokon to nebola žiadna zábava. Príšerne sa nudil.
Ešte minulej jesene sa spolu prechádzali v záhrade. Dedo mu skrútenými rukami ukazoval ako štepiť stromy, popreháňal ho po jabloniach i hruške, dával rady, ako najlepšie uskladniť plody aj pripraviť včelíny na zimu. No odkedy pred dvoma mesiacmi pochovali jeho posledného kamaráta, bol dedo måkvy a vysedával v kuchyni.
„Kam sa budem trepať? Bol som všade, kde som mal byť. Videl som všetko, čo som mal vidieť. Už tam vonku nie je nič, kvôli čomu sa mi oplatí vstať a ísť. Ostala len smrť. A na tú si počkám tu doma,“ tvrdil a viac von nevyšiel.
Väčšinu dňa sa zohrieval pri peci, stukajúc od bolesti. Ruky mal vykrútené a neudržal v nich ani hrnček, ale čo bolo preň ešte horšie, ani svoju obľúbenú fajku.
Tej noci ryčal od bolesti tak, že všetkých zobudil. Mamka sa zakrútila do vlniaka a vystrašene pobehovala po dome zhľadúvajúc kadejaké masti. No ani jazvečia ani husacia nepomáhala. Janko utekal po doktora Jónapa. Strašne sa bál. Vojakov, strašidiel, tmy, ale najviac o milovaného deda. Ulice boli temné, zlovestné a tiché, odrážali každý jeho krok. Od strachu sa chvel a srdce mu tåklo tak nahlas, až sa mu zdalo, že ho počuje. Napokon ho neschmatla žiadna mátoha a domov sa vracal s doktorom. Ten mal na hlave židovskú čiapku, na kabáte krikľavo žltú hviezdu a v ruke zvieral kožený lekársky kufrík.
Nie, nestal sa žiaden zázrak, žiadne vyliečenie šmahom učenej ruky, hoci v to Janko tak veľmi dúfal. No keď doktor odišiel, dedo sa upokojil a rodina sa uložila spať.
Ráno sa Ždaňa prebudila do nevšedného ruchu. Akoby sa dedinou preháňali stáda býkov a vydupávali rituálny tanec na uliciach, v každej uličke, okolo každého domu. Nemalo to konca. Ozývala sa streľba, lomoz, krik. Zúfalé výkriky a plač sa liali zo všetkých strán, potom náhle tíchli, aby bez výstrahy opäť bujneli a silneli. Celá rodina bola vystrašená. Dokonca i rodičia a aj dedo. To už bolo priveľa. Oni sa predsa nesmú báť! Dospelí sa neboja! Ničoho a nikoho.
Keď všetko stíchlo, odvážili sa vyjsť do ulíc. Dokonca aj dedo vyšiel.
Bolo pusto a prázdno. Po zemi sa váľalo viac smetia ako inokedy. Vietor sa pohrával s papiermi i porozhadzovaným oblečením. Ešte stále nič nechápali, až kým sa z domov nezačali trúsiť ľudia a šíriť chýry, že vojaci odvliekli Židov.
Jankove oči sa zadívali do dedových. Trčali v nich bolestivé otázky a neschopnosť uveriť. Nebyť jeho nemohúcich nôh, hneď by sa rozbehol sám presvedčiť. Keď sa ulicou začali rozliehať kroky maďarských žandárov, ľudia sa ako vrabce rozpàchli domov. Len dedo ostal stáť. Janko s rodičmi ho obďaleč sledovali, pripravení mu priskočiť na pomoc. Dedo sa neohrozene postavil proti jednému z nich a začal sa ho vypytovať. Potom sa otočil a opierajúc sa o paličku, krivkal naspäť. Janko k nemu okamžite vyštartoval.
„Odvliekli ich. Všetkých. Aj deti, dokonca aj starých. Odviezli ich nákladnými autami do Čane a potom pôjdu bohvie kam a na ako dlho... Vraj strašne plakali, nechceli ísť... Ale ja viem, kam šli,“ povedal dedo a z očú sa mu začali rinúť bezmocné slzy.
„A kam šli?“
„Na strašné miesta, odkiaľ niet návratu. A my všetci sa raz za to, že sme to dopustili, budeme hanbiť!“ povedal a bolo to posledné, čo od neho počuli. Bez slova si ľahol do postele a viac z nej nevstal. Zomrel. A Jankovi celý život chýbal. Zomrel a Janka aj v dospelosti viedli jeho slová. Vedel, že dedo mal vo všetkom pravdu, ale v jednom sa predsa mýlil. Múdrosť sa nedá v škole naučiť. Takej múdrosti, akej mal v sebe jeho dedo, takej v školách niet.
|
|
