Regina a dva svety
@ :: Poviedky ::
Jan 22 2018, 08:59 (UTC+0) | 
Kostol sv. Anny v ahanovciach |
Miesto: ahanovce, dnes mestská časť Košice-ahanovce
Čas: okolo roku 1954
Autor: Slavomír Szabó
Musím sa priznať, že som sa občas cítila ako povrazolezec. Ako človek, ktorý musí prejsť po natiahnutom lane, pomaly a opatrne dávať nohu pred nohu, pretože stačí jediný zlý pohyb a zrútila by som sa dole. Ak sa chcem udržať, musí mi záležať na každom kroku. Budem síce neustále balansovať, ale to je asi jediný spôsob, ako nepadnem na žiadnu stranu a ostanem uprostred, kde sa spájajú obidva súčasné svety.
Svet prvý:
Nie som si istá, či ahanovce niekedy počas desiatich rokov zažili toľko zmien, ako teraz. Od maďarského područia, cez obsadenie Nemcami, boje a výbuchy, príchod Rusov a Ukrajincov, až po časy, v ktorých nastala sloboda. I keď aj o tom možno polemizovať. Vojna sa totiž nevedie iba otvorenými útokmi s rachotiacimi samopalmi. V takej aspoň vedno, kto na ktorej strane stojí. Ale skrytá vojna, kde niet uniforiem a boje s rovnako bolestne ranenými i nevinnými obeťami prebiehajú skryto, je často nekonečná, či trvá aspoň celé generácie.
„Toto vám hovorím, a či sa to niekomu páči alebo nie, aj v ahanovciach už skončí stredovek! Rodičia nebudú ďalej určovať, za koho vydajú svoju dcéru či ako oženia syna, len aby sa spojili polia bohatých gazdov. Ako sa to hovorí? Čižma patrí k čižme a bagandža ku bagandži? Tak tomu je tiež koniec, lebo teraz budeme chodiť všetci do práce v robotníckych a na tanec v lakovaných topánkach,“ takto asi pred rokom hovoril Karoľ, keď sa stal šéfom dedinskej organizácie Československého sväzu mládeže, a treba povedať, že jeho reč mala hlavu aj pätu. Úplne sme mu verili. Veď koľko manželstiev bolo uzatvorených len preto, že sa rodičom nevesty a ženícha stretali ich veľké pozemky na jednej medzi. Svadbou sa mohli spojiť, aby mladí nešli do života s holými zadkami a mohli začať gazdovať. Láska? A načo? Veď tá skôr či neskôr beztak pominie a zmení sa na zvyk spoločného žitia. Keď sa tak stane, prečo by mali ľudia ostávať spolu naďalej, ak by ich nespájal majetok a spoločná práca? Takto rozmýšľali rodičia v bohatých rodinách, hoc v čase svojej mladosti, keď kohosi iného milovali a s kýmsi iným kráčali pred oltár, sa to zdalo kruté a nespravodlivé aj im. Ale vraj aj oni si zvykli a aj ich deti si budú musieť zvyknúť. Rodina musí mať z čoho žiť, aby neskončila ako žobrač a rozum musí dostať prednosť pred pojašenými citmi.
„Keď všetci vstúpime do družstva, keď v ahanovciach neostane ani jediný kulak, nebude prečo lipnúť na pozemkoch, lebo tie budú patriť všetkým družstevníkom. Okrem toho, že sa nám bude spoločne lepšie hospodáriť, vydýchneme si najmä my, mladí. Už nebude dôvod preplakať celé týždne, možno aj roky, kým zabudneme na to, pre koho sme chceli žiť, s kým sme sa chceli deliť o všetky naše radosti i smútky a koho nám nanútili na svadbu,“ skončil Karoľ svoj príhovor a my sme verili, že vidí hlboko do našich sàdc. Všetci sme ho nasledovali. Možno aj preto, že o jeho zvlnených vlasoch, rozhodnej reči, priamych pohľadoch a silných ramenách sa nejednej z nás i snívalo.
Bola som hrdá na to, že aj môj otec patril k ľuďom, ktorí spolu s agitátormi navštevovali rodiny bohatých gazdov. Najskôr oficiálne, pretože takto si to žiadali košickí páni z výboru strany, ale potom šiel za nimi aj súkromne. Vravel im, že doba sa zmenila. Predsa každý vie, že ak sa postaví proti režimu, dobre nepochodí a ešte ho vyhlásia za nepriateľa spoločnosti. Hlavou múr nikto neprerazí a ten, kto sa o to pokúsi, môže ostať kalikou na celý život. On netlačil, nevyhrážal sa, no vysvetľoval. Rozhodnutie nechal na gazdoch. Aj keď vedel, že ho nikto z nich nebude mať rád, veril, že raz jeho snahu ocenia. To keď uvidia a pochopia, čo urobia košickí páni s tými, ktorí do družstva nevstúpia. Že môžu prísť o majetky, vyvlastnia ich, deti im vyhodia zo škôl a dostanú len tú najhoršiu robotu. Vraj je lepšie zvoliť menšie zlo. I keď, čo vlastne možno nazvať zlom? Tí, ktorí im brali polia, vybudovali magnezitku a to bola pre dedinu spása. Mnohí, čo žili ako želiari a čakali len na príležitostnú prácu, odrazu dostávali pravidelný plat. Títo ľudia sa už na stranu statkárov nepostavia.
„Gazdovia sú bohatí a dedina chudobná! Ulice rozbité, samá jama a keď zaprší, tak samá mláka!“ začal na jednej schôdzi Karoľ, a to sme ešte netušili, kam tým mieri. On, mladučký človek, ktorý mal tesne pred maturitou, sa stal príkladom novej vrstvy inteligencie, ktorá už nebude odkázaná len na to, akú robotu jej ponúknu v dedine. Chytí sa kdekade, ale predsa chce niečo urobiť aj pre ahanovce.
„Dajme sa dohromady na brigádu, donesme lopaty a fúriky a poďme tie jamy na cestách zakopávať!“
Spočiatku sme na neho pozerali ako na zjavenie, ale potom nás to poriadne chytilo. Dobrovoľná práca ako nový spôsob trávenia voľného času? Áno, dokonca zábavy bolo pri tom viac, ako sme očakávali. Vedeli sme, že robíme pre seba i pre všetkých. A koľko vecí bolo možné zmeniť počas niekoľkých dní, hoc predtým na to ľudia frflali celé roky. Aj v samotnom strede dediny, na Valale, kde cesta išla ku kostolu i od neho veľmi strmo, sme navozili hromadu zeminy, celé vozy, desiatky vozov, najmä od Hornádu a urobili sme svah miernejší. Vyčistili sme a prehåbili potoky, vo vyrovnávaní ciest sme tiež neprestali. Na národnom výbore nám dali jednu miestnosť, tam sme mali schôdze a rozhodovali sa, ako ďalej dedine pomáhať. Len sme sa stali tàňom v päte tých, ktorí nám vyčítali, že brigádujeme a schôdzujeme i v nedeľu. Nesvätíme tento deň a náš hriech Pánboh vidí!
Svet druhý:
„Tvoja nahota bude odkrytá, aj sa bude vidieť tvoja mrzkosť. Pomstím sa a nestretnem človeka, ktorý by ťa chcel brániť!“ zaznelo z kazateľnice v nedeľu na rannej omši s tým, že to nie sú výmysly, ale citát z Biblie a jasne som cítila, ako mi po chrbte prebehli zimomriavky. Farár sa pozeral na mňa a na Kristínu. Sedeli sme vpredu medzi dievčatami a červenali sa, hoc sme sa na dnešok veľmi tešili. Mysleli sme, že budeme skôr hodné obdivu, či aspoň záujmu o to, ako sme naraz opekneli. Kristína sa totiž včera vybrala spoločne so mnou a mojimi rodičmi do Košíc na nákupy.
„Uvidíš, aké budeme krásne,“ smiala sa, keď mi ešte v piatok hovorila, že si chce v meste kúpiť silónovú blúzku. Žiadne konope, ľan, bavlna či pamut, ale normálna blúzka z krásnej umeliny, ktorá sa vo svetle nádherne leskne. Toľko o nej rozprávala, a tak ju ospevovala, až tým dostala aj mňa. Nenápadne som sa najskôr opýtala otca, či môže ísť v sobotu s nami Kristína do Košíc a keď súhlasil, povedala som mu, čo si tam kúpi. A že veľmi by som takú blúzku chcela aj ja. Veď ktoré dievča by po niečom takom netúžilo? A na tej mojej strednej škole aspoň nebudú hneď všetci vidieť, že som z dediny.
„Nuž, Regina, však sa učíš dobre, sama od seba pomáhaš, tak ak to nebude drahé a mama bude súhlasiť... Jednu ti kúpime. Ale budeš ju nosiť len do školy a tuto iba na sviatky a do kostola,“ pošúchal si otec fúzy, aby to vyzeralo, že o tom hlboko premýšľa a ja som zvýskla a s radosťou ho objala okolo krku.
No, blúzka lacná nebola. Aspoň nie pre nás, hoc ich ľudia kupovali, akoby boli zadarmo. Kristíne sa v úsmeve beleli zuby, keď si vyskúšala fialovú. Nechcela som rovnakú farbu, siahla som po červenej. Keď som si ju v obchode obliekla, mame aj otcovi skoro vypadli oči.
„Regina, takto medzi ľudí nemôžeš. Vieš, keď sa otočíš bokom, tá blúzka presvitá. Je cez ňu vidieť. Musíš pod tým nosiť tielko,“ krútila mama hlavou a Kristína jej dala za pravdu. Teda za pravdu v tom, že to trochu presvitá, ale pod takou blúzkou sa tielko nenosí.
„Potrebujeme si kúpiť aj podprsenky,“ zdvihla obočie a moja mama na ňu pozrela ako na márnotratnú fiflenu. Hej, mama sa bez tohto kusu odevu obišla celý život. Ale keď som sa začala pýtať, prosíkať, či mi ju kúpia a mama videla, že Regina si už jednu prezerá, súhlasila aj ona a nakoniec aj otec.
„Ale podprsenka je biela. Tak ti nekúpime červenú blúzku, ale bielu, nech to tak nepresvitá a nebije do očí.“ Najskôr som bola trošku sklamaná, ale bála som sa odporovať, lebo by mi nekúpili nič. Nakoniec sa aj tá biela nádherne leskla a sklamanie pominulo. Cítila som sa, akoby mi patril celý svet.
„Vidíme okolo seba mnoho zmien. Mnoho rečí, ktoré nemožno nazvať inak než rúhaním. Búranie hodnôt daných od Boha, ktoré si ľudia starostlivo chránili z pokolenia na pokolenie. A kam to vedie? Spochybnenie jednej hodnoty znamená spochybnenie všetkých! Už sa nám tu začínajú predvádzať dievčatá v priesvitných šatách, ako pobehlice túžiace po hriechu!“ zvýšil farár na kázni hlas, potom sa dramaticky odmlčal a hľadel na Kristínu i na mňa, akoby sme znesvätili kostol.
„Pomodlime sa, aby sme mali dosť síl odolať pokušeniu,“ dodal, zopol ruky a všetci prítomní začali zborovo opakovať predriekané verše. Cítila som zimomriavky i horúčavu v tvári zároveň. Bála som sa čoby len pohnúť očami, aby som pozrela na Kristínu. Tá ani nemukla. Keď sme vychádzali po omši von, všimla som si pohľady, ktoré sa do nás zabodávali ako ihly. Chcela som už len odtiaľto odísť, rýchlo preč, niekam, kde ma nikto nevidí.
Doma, v jedinej izbe nášho malého domu, visel nad posteľou veľký obraz s Ježišom v modlitbe v Getsemanskej záhrade. Otec ho nedávno kúpil v stánku na odpuste. Bol to obraz iba vytlačený na tvrdom papieri ako plagát, ale pekne orámovaný a za sklom. Stála som pred ním a so slzami v očiach rozopínala gombíky. Bola som na prvej rannej omši o ôsmej, rodičia sa chystali na druhú o desiatej. Vedela som, že im všetko povedia, a tak som chcela, nech sa to najskôr dozvedia odo mňa. Pre istotu som sa prezliekla a blúzku vložila do šifonieru. Už ju asi nebudem môcť nikdy obliecť.
„Farár o tebe hovoril ako o pobehlici? Neboj sa Regina, farár je tiež človek. A mal by byť aj chlap, tak sa s ním ako s chlapom porozprávam!“ povedal otec a vyšiel z domu na dvor. Ani si v tom chvate nestihol poriadne zastrčiť košeľu do nohavíc, urobil tak po ceste, ako sa vybral na faru. Tàpla som. Keď otec cíti krivdu a nazlostí sa, dosiahne čo chce, inak by ho museli dať do pút. Čakala som, čo z toho bude.
Onedlho odišla aj mama a ja som mala pocit, že sa so mnou krúti svet, akoby ma sťahoval vodný vír. Pred očami mi vybiehali obrazy. Bola som najmladšie dieťa, teraz už jediné v dome. Videla som, ako som sa ako malé dieťa učila s bratom i sestrami správne modliť, ako ma vyobliekali a ja som s hrdosťou kráčala na prvé sväté prijímanie. Tiež chvíle, keď sme niesli do kostola na posvätenie pasku, spomínala i na hodiny náboženstva. Milovala som príbeh o Ježišovi a nenávidela zradného Judáša i rímskych vojakov. Obdivovala som statočnosť Bohorodičky a desatoro sa pre mňa stalo nespochybniteľným zákonom ľudskej čistoty i dokonalosti. Prečo to nejde dovedna s tým, čo sa snažím s mládežníkmi robiť pre ahanovce? Prečo ma vykričal farár pred celým kostolom? Kvôli tej blúzke? Nie, to mi nešlo do hlavy. Ale vedela som, ako ho vníma celá dedina. Teda, že čo povie farár, to musí byť pravda a neslobodno ju spochybňovať.
„Bľabotal, či skôr iba otváral ústa, ako kapor, keď ho vytiahneš z vody. Možno mal aj strach, či mu jednu nestrelím, ale....“
„To by si hádam... Preboha, však by už s nami nikdy nikto neprehovoril!“
„Nie, neboj sa. Len som mu povedal svoje, že Reginu sme dobre vychovali a je to slušné dievča. Že keď niečo zlé o nej vie, nech mi to povie a ja s ňou urobím poriadok. A keď nie, tak nech nezadrapuje tam, kde nemá prečo, lebo je taký istý chlap ako ja! Tak isto sa musí ísť ráno vysrať, tak isto ho v lete otravujú muchy a komáre a tak isto musí niesť zodpovednosť za všetko, čo povie.“
„A čo on na to?“
„Veď som vravel. Otváral ústa ako ryba, možno mu chýbal vzduch, ale žiadne slovo z neho nevypadlo. Nie je zvyknutý, že by mu mohol niekedy niekto odporovať. Celkom ho to zaskočilo. Má o čom premýšľať.“
„Ešteže na omši nezopakoval, čo vravel ráno.“
„Keď má v sebe trochu cti, také už nepovie nikdy. A keď ju nemá, zbytočne chodiť na kázne k takému kňazovi.“
Vydýchla som si. Mama s otcom nevedeli, že som v izbe a keď sa vrátili domov, rozhovor z kuchyne doliehal až ku mne. Bola som rada, že farár ma už nevykričal, ale nešlo mi do hlavy, ako ho mohol otec takto vystrašiť. Kňaza si treba vážiť, vždy a všade, tak nám to hovorili celé detstvo. Alebo nie? Znova som pozrela na obraz s Kristom. Z jeho tváre šlo toľko lásky a poznania, akej nebude schopný nikdy žiaden človek. Lenže o láske nemožno hovoriť s úplnou zaslepenosťou a jedovatým jazykom. Práve naopak. Láska nám má otvárať oči a srdcia.
Lano povrazolezca medzi dvoma svetmi:
Po omši som si myslela, že dnes nevytiahnem päty z domu, ale na popoludnie sme mali s mládežníkmi naplánovanú ďalšiu brigádu. Cintorín bol zarastený agátmi, ktoré síce v čase kvitnutia nádherne voňali, no ku starým hrobom predkov, na ktorých už mnohí azda aj zabudli, sa takmer nedalo dostať. Dohoda bola jasná. Chlapci prinesú sekery a pílky, agáty vyrúbu, my pomôžeme stromy popíliť a kto chce, môže si zobrať drevo domov. Tenké konáriky spálime. Nezaplatená práca? No a čo. To nadšenie bolo dôležité! Šlo nám o to, aby sme boli všetci spolu, urobili niečo dobré a pri robote sa zabavili. Tak som šla a dokonca som tam na chvíľu i zabudla na hanbu, ktorú som utàžila ráno v kostole. Keď som prenášala konáre a prsty mala dopichané od agátových tàňov, dokonca mi napadlo, že farár si asi nikdy ani neprivoňal k riadnej tvrdej robote a vlastne muž, ktorý chodí v sukni, teda v sutane, ma predsa nemôže uraziť! Boha môže na zemi zastúpiť iba božie slovo, a nie moc človeka, ktorý sa vo svojej neohrozenosti cíti byť bohom!
S týmto pocitom som sa vracala domov. Náš dlhý dvor bol taký, ako i mnohé iné ťahanovské. Stálo na ňom päť domov, ktoré ho lemovali z dvoch strán a z jeho hornej časti sa šlo k záhradám. V dome oproti bývala Marta s mužom a rodičmi. Kedysi pracovala pre Bulharov, robila na ich poliach pri Gajdových kúpeľoch. Mala už takmer tridsať a i keď sme si voľakedy dobre rozumeli, za posledné roky to s ňou išlo dolu vodou. Bola často smutná, plačlivá, niekedy vyzerala úplne zmätená. Nečudo. Narodili sa jej už tri deti, ale nežije ani jedno. Všetky jej umreli do niekoľkých mesiacov.
Už som takmer stlačila kľučku domov, keď som počula, ako sa u Marty otvorili dvere. Na moje prekvapenie z nich vyšiel kňaz. No nie náš farár. Tohto som nepoznala. Bol starý, vyzeral zamyslene a na moje „Pochválen“ sotva odpovedal. Pomerne rýchlym krokom zišiel na ulicu, ešte na moment sa ohliadol, očami zavadil i o mňa a potom už kráčal dolu cestou k železnici.
„Kto to bol?“ opýtala som sa otca, keď som si sadla v kuchyni za stôl a mama nám položila na stôl suché lokše pečené priamo na peci. Pokvapkala ich rozpraženým maslom a práškový cukor sme si na ne už dávali každý sám podľa chuti.
„Bol to kňaz,“ sucho odpovedal otec.
„Budeme mať nového farára?“ nechápala som a opýtala sa hlúpo.
„Nie, ten nemá s našim nič spoločné. A čo som si s našim povedal, to už skončilo. Teda, ak on nezačne znova. Ale tento bol iný.“
„Keď som videla, že to nie je náš farár, napadlo mi, že je to nejaký iný,“ myslela som, že som vtipná, ale mama na mňa hneď prísne pozrela, a tak som sklopila zrak, lebo takto sa s otcom nerozpráva.
„Prišiel vysvätiť Marte dom. Alebo odohnať prekliatie. Neviem, ako to možno pomenovať, ale slová tu nie sú podstatné. Prosto, tento farár vie, čo robiť a v tom dome nie je niečo v poriadku. Prišiel pomôcť. Kiežby sa mu to podarilo.“
„Ako pomôcť?“ nedalo mi pokoja. „Prichádzajú časy, keď by mali zavolať skôr lekára. Teda k decku, keď sa narodí. Aby chodil častejšie a pravidelne.“
„Alebo farára, a to skôr, než decko ochorie. Možno je to zlo, proti ktorému veda nezmôže nič.“
„Ako by sme mohli vedieť, či vlastne, ako by sme mohli v dnešných časoch veriť, že...“
„Mlč Regina, lebo si ozaj začnem myslieť, že tam medzi tými mládežníkmi zabúdaš, kým sme. Bolo to vlani v lete, keď Marte zomrelo tretie decko. Chystal som sa spať, ale bolo pekne teplo, tak som si sadol ešte na lavičku na dvore a premýšľal. Naraz som videl, ako cez otvorené okno u Marty vyšiel von biely oblak. Nie veľký, ale ani nie malý. Nič, len biely oblak, taký ako para, ale nerozplynul sa. Držal pohromade a pomaly stúpal nahor, až sa mi nakoniec stratil z očí. Nevedel som, čo robiť. Búchať im na dvere čo sa stalo? Načo, ak to bolo to, čo si myslím, beztak by už bolo neskoro. Cítil som, že sa celý chvejem, ale potom som si povedal, že predsa len musím ísť spať. Bol som však presvedčený, že sa vzbudím skôr, než inokedy. A nemýlil som sa. Asi o dve hodiny na to sa od Marty ozval veľký krik a plač. Zomrelo jej dieťa. Tretie. Preto šla do Košíc a pohľadala toho kňaza. Niekto jej ho poradil. On vraj pomôže. Ako? To netuším. Ale tento farár to vraj vie. Tak to teda je. Niečo som videl, ale i keby som nevidel, veril by som. Viera nám dáva vždy nádej.“
Mala som z toho v hlave zmätok. Myslela som, že otec pri tých svojich úlohách spojených s družstvom, pri tých schôdzach s pánmi z výboru strany na tieto veci zabudol, či aspoň zmenil svoj názor.
Akoby mi čítal myšlienky, pozrel na moje stiahnuté obočie a povedal: „Regina, také časy žijeme, akoby nás obklopovali dva svety. Starý nezanikol a bráni sa tomu, nový len vzniká. ¼udia sa rozhodujú, často nevedia, kam sa pridať. Rozdeľujú sa, stavajú proti sebe a často celkom zbytočne. To môže trvať aj pár generácií, no nie navždy. Občas musí byť človek ako taký cirkusant. Povrazolezec, čo chodí po lane natiahnutom medzi oboma svetmi. Aby nepadol ani na jednu stranu, udržal sa hore a videl veci z nadhľadu. Také časy žijeme. Z nového sveta ber, čo je dobré, lebo čas nezastavíš. Ale na starý nezabudni, lebo tam tiež nebolo všetko zlé.“
Áno, povrazolezec. Otec to vedel vystihnúť dokonale. Ak sa chcem udržať, musí mi záležať na každom kroku. Budem síce neustále balansovať, je to však asi jediný spôsob, ako môže človek prežiť a ostať sám sebou. Ísť vlastnou cestou.
Do roka sa Marte narodil syn a o tri roky dcéra. Boli to zdravé a krásne deti, smrť v ich dome viac nekosila. Vieru som si uchovala, ba posilnila. No brigádovala som stále i v nedeľu a svoju silónovú blúzku som naďalej nosila na sviatočné dni, i keď je pravda, že do kostola som ju viac nevzala. Stala som sa opatrnou. Opatrnou ako človek na lane medzi dvoma svetmi.
|
|
