Veľké tajomstvo
@ :: Poviedky ::
Apr 09 2018, 08:11 (UTC+0) | 
|
Miesto: Byster, dnes Sady na Torysou - časť Byster, okres Košice-okolie
Čas: máj 1944
Autor: Zuzana Kratyinová
Katika sa zahľadela na páperové hlavičky púpav, čo vykúkali spomedzi vysokej trávy popri ceste a zachmúrila sa. Tieto kvietky sa jej už nepáčili, hlavne nie po tom, čo jej ich nafúkal krpatý Ïula rovno do tváre. Netušila, prečo sú chlapci takí protivní a zlí! Nevedia posedieť, vrieskajú, škľabia sa ako opice a ich najväčšou zábavou je robiť dievčatám zle. A krpatý Ïula je z nich najhorší, hoci má už deväť a mal by mať rozum.
Taký hnusný trubiroh, ako stále vravievala jej najlepšia kamarátka Anička. Ešteže ju má. Najradšej by sa s ňou hrala celý deň, hlavne teraz, keď slnko svieti a tráva rozvoniava. Pozorovali by lienky, z kvetov plietli venčeky a potom by sa s tými voňavými korunkami na rozpustených vlasoch prebehli po lúke, alebo ruka v ruke tancovali a predstavovali si, že sú lúčne víly alebo prekrásne princezné, oblečené v dlhých, zlatom vyšitých šatách a vykrúcajú sa na bále.
Katika si smutne vzdychla a jej myseľ sa len neochotne vrátila do skutočnosti, do hluku, zmätku, dusna a nových povinností. Kľakla si, rozprestrela plachietku a načiahla sa za trsom trávy.
„Už si veľká, musíš nám viac pomáhať,“ povedal jej v jedno ráno otec.
„Nemôžeš sa celé dni len hrať!“ kárala ju mama a jej oči sa na ňu dívali prísnejšie a menej láskavejšie ako inokedy.
Čo keď ma už neľúbia? - zovrelo sa Katikine srdiečko strachom, ale bála sa opýtať.
Rodičia jej kedysi povedali, že sa narodila v roku, v ktorom začala veľká vojna a ona mala odvtedy pocit, že na svet prišla spolu s tou vojnou. Ako dvojičky, čo sú po celý život jedna vedľa druhej a ona nič iné nespozná. I keď, pravda, ani o vojne toho veľa nevedela, skôr iba z počutia, a ani to ju veľmi nezaujímalo. No teraz sa každý deň voľačo menilo, príliš rýchlo a všetko k horšiemu. V dedine pribúdalo cudzích ľudí, priveľa zachmúrených tvárí, navlečených v kadejakých uniformách. A veľa známych ubúdalo. Jeden deň tu boli a druhý už nie. To už spozornela, lebo náhle zmeny jej dávali jasne znať, že sa čosi chystá. Aj starká stále viac vzdychala, starký fajčil od rána do noci a minule klial ako pohan. Ani si nedával pozor, kto ho počúva, len šťavnato hrešil, že keď sa už nedá zohnať ani tabak, tak nech to tu všetko vybuchne a bude aspoň pokoj. Pokoj nastal, až keď si odniekiaľ priniesol suché orechové listy a zabalil ich do jemných papierikov. Potom síce kašľal, nechcel jesť, bolelo ho brucho i hlava, ale už nenadával. A sotva sa mu trochu polepšilo, znovu končekmi prstov drvil tie suché listy, aby mohol fajčiť. Nič nebolo ako predtým. Ani rodičia, a to bolo pre Katiku najsmutnejšie. Najmä keď sa čoraz častejšie hádali.
Začalo to možno oveľa skôr, no určite aspoň od tej noci, keď ju prebudil zo spánku nejaký hluk. Spodkom dverí prenikalo svetlo z kuchyne a mamin vzlykot.
„Keď im nezaplatíme splátku, zoberú nám polia,“ započula jej roztrasený hlas.
„Si myslíš, že neskúšam všetko, čo sa dá? Nikde ma nechcú! Aj by potrebovali robotníkov, lenže ani oni nemajú čím zaplatiť. Je to vari moja chyba? Čo mám robiť? Kradnúť?“
Mama sa rozplakala a keď Katika počula plakať mamu, tiekli slzy aj jej. Nezáležalo na tom, že nerozumie, čo je to splátka. Ani ako a kam zoberú ich polia. Odvezú ich preč? Do Košíc alebo azda ešte ďalej? A dá sa také pole zobrať preč? Ako ho odnesú - v plachietke, či rovno hodia na voz? A keď im tie polia zoberú, kam si posadia kukuricu, zemiaky, raž, ovos pre ich koníky a kravky, konope na plátno, kam kapustu na halušky, fazuľu, uhorky, paradajky a kam jej obľúbený hrášok?
„Tichšie, zobudíš malú,“ počula otcov netrpezlivý hlas a šuchot bosých nôh.
Radšej odcupkala od dverí späť do postele a zaborila tvár do tučného vankúša. Nech nezbadajú, že nespí. Srdiečko jej pulzovalo, keď sa otvorili dvere. Túžobne čakala na pohladenie, či na teplý božtek, no neprišli. Dvere sa opäť zavreli a jej sa sklamaním stiahlo hrdlo.
Od tej noci bolo doma medzi rodičmi dusno. Až v jeden večer, keď do ich kuchyne vkročil ujo Pupkár, tatko obžil, ochotne vytiahol fľašku a poháriky. Mama ho vynukovala na tenko nakrájanou klobáskou, čo ušetrili od poslednej zabíjačky. Niečo sa dialo. Len prísť na to, čo!
Pupkár bol záhadný človek, vždy mal dobrú náladu, vo vreckách štrngotal mincami, občas vylovil pre deti sladké drievko, kamarátil sa so synom žandára, túlal sa po lese a krpatý Ïula ho zopárkrát videl, ako ide s cudzími ľuďmi k Olčváru. Len tam, späť sa nevracali. Nikdy. Kamsi zmizli. ¼udia voľačo vedeli, niečo tušili, no všetci čušali.
„Prevádza Židov až do Prešova! Preto zbohatol. Platia mu! Dedo mi povedal, že kedysi utekali Židia zo Slovenska do Maďarska. To keď ich chytali tu. Ale teraz ich začali chytať v Maďarsku a snažia sa odtiaľ utiecť na Slovensko, inak... kchkchkch,“ pošepol krpatý Ïula dievčatám a urobil si prstom po hrdle taký jednoznačný pohyb ako tatko, keď zabíja prasiatko. Krpatý Ïula rád strašil dievčatá, často si ľahol doprostred cesty a spieval, inokedy hnal pred sebou neviditeľné stádo oviec a veľmi sa zlostil, keď mu zabehli do poľa. Podľa Katiky i jej kamarátok bol poriadne šiši, ale teraz vravel niečo, čo ju zaujalo. Aj by sa rada dozvedela niečo viac, no chvíľka na rozhovor práve skončila. Ïula ju štipol do ramena a kým sa rozplakala, so smiechom odbehol kamsi preč.
„Prečo mi stále robí zle?“ obrátila sa k Aničke.
„Možno ťa chce za ženu,“ Anička sa zaškerila, akoby sa jej chcela vysmievať i ona.
„Fúúúj,“ zmraštila nos Katika. „Nikdy si ho nezoberiem za muža. Je hnusný!“
„A koho teda?“
„No predsa svojho tatka!“
Katika dovliekla plachietku trávy domov, opatrne odchýlila dvere na maštali a vtisla sa dnu. Maštaľ bola prázdna, kravy aj kôň ostali ešte na paši, len zajace pobehovali po hlinenej zemi ako splašené. Keď sa prihrnuli k čerstvej tráve, vyšla na dvor. Bol prázdny, rovnako ako dom. Vtedy si spomenula, že sľúbila ísť na pole. Iste tam budú všetci okopávať zemiaky, alebo v zeleninových hriadkach vytrhávať burinu. Radšej by zašla za Aničkou, ale mama by sa iste nahnevala, keby nepomáhala.
Na poli sa motykami oháňali iba mama so starkou. Keď sa Katika pýtala na otca, mama len odsekla, že šiel po melasu do košického pivovaru, aby bolo čo pre svine. Inak nevravela nič. Celá bola nejaká čudná, roztržitá a nezvyčajne måkva. Z času na čas jej ušiel ťažký vzdych, akoby držala na pleciach ťarchu celého sveta. Nemotorne dvíhala motyku nad hlavu, až sa napokon, keď si skoro zaťala do nohy, nervózne mykla, vzpriamila a rozhodne povedala: „Na dnes končíme. Som unavená. Pôjdeme domov!“
No mama nebola ani doma pokojná. Len čo navarila halušky s kapustou, nahnala všetkých ku stolu. Ani nečakala, tak ako inokedy, na tatka. Katike sa to nezdalo. S nepokojom pozorovala mamu, ako sa strháva pri každom zvuku, ako pobieha po dome, akoby niečo hľadala a nenachádzala. Často hľadela cez okienko a vybiehala na dvor. A keď padlo prítmie a starkí sa stiahli do svojej izbičky, zahnala aj Katiku do postele.
Ak si mama myslela, že hneď zaspí, tak sa veľmi mýlila. Katike sa pod hrubou perinou nahrnul do hlavičky príval myšlienok, príliš pichľavých na to, aby mohla len tak pokojne usnúť. Tatko, musí počkať na tatka, ten jej musí povedať, čo sa deje. To bola jej posledná myšlienka a to rozhodnutie ju aspoň trochu upokojilo. Iste by už aj zaspala, keby nezačula vrznutie bránky a tlmený mamin hlas.
„Konečne, už sú tu!“ Potom sa ozvali kroky a škrípanie vchodových dverí.
Katika v okamihu striasla závan ospalosti a čulá ako rybička vyskočila z postele, prebehla cez izbu a opatrne poodchýlila dvere do kuchyne. No keď zistila, že tam nikoho niet, zvedavo vykúkala kuchynským oknom na dvor. Videla, ako sa mama vrhá tatkovi okolo krku, akoby sa vrátil po sto rokoch, potom niečo ticho hovorí, odbieha zavrieť bránku a zasa čosi sprisahanecky šepká do otcovho ucha. A keď ten ukázal na sudy, pritisla si rukou ústa a obzerala sa okolo seba, akoby sa bála, že ju očaruje nejaká bosorka.
Katika nič nechápala. Veď tatko sa z Košíc vrátil s melasou, tak ako už veľakrát predtým, tak čoho sa mama bojí? Otec sa zrazu obrátil k sudom, poklopal po nich a zdvihol vrchnáky. To, čo sa stalo potom, naozaj nečakala. Zo suda sa vystrčila najprv hlava v čiernom klobúku, potom ruky a napokon zo suda vyliezala akási postava odetá v čiernom kabáte, akoby bola zima. Katika nestačila ani zjajknúť a už sa z druhého suda štveral iný, i keď rovnako oblečený muž. V tom prítmí vyzerali ako dve mátohy, čo ich prišli strašiť. Až na to, že ich doviezol tatko a mama nekričala ako o dušu. Práve naopak, podávala im ruky a napokon ich doviedla do kuchyne.
„Ty ešte nespíš?“ zhíkla mama a pokrčila čelo, až jej na ňom vybehli vrásky.
„Zobudila som sa,“ Katika si premeriavala napäté tváre a skúšala z nich niečo vyčítať. Prečo sa mračia?
„Dobre, daj nám najesť a oni sa pôjdu vyspať do zadnej izby. Všetci pôjdeme spať,“ rozhodol otec a nabral si z lavóra vodu do dlaní, aby si opláchol tvár.
Katika osmelená, že na ňu nekričí, len pozorovala hostí. Uprela pohľad na ich úzke tváre, ktorým chýbal akýkoľvek úsmev. Čo je to za návštevu, keď sa neusmieva? A ani sa jej neopýtali, ako sa volá a koľko má rokov! Niečo tu nesedelo. Vôbec nevyzerali ako obyčajní hostia. Keď zložili klobúky, uvidela, že sú ešte mladí, vôbec nie starci, za ktorých ich považovala.
Nabrali si halušiek, no slaniny sa ani nedotkli. Bez jediného slova vyjedli misu a keď lyžice prestali ťukať o dno, spustili ruky, sklonili hlavy a čakali.
„Prečo nezjete aj slaninku?“ skúšala Katika rozhovor ako prvá.
„My nejeme mäso z prasiat.“
„Prečo? V Košiciach nejedia prasiatka?“
„Ako... ?“
„A dosť rečí,“ vyhlásila mama. „Katika, do postele! O chvíľu prídeme za tebou!“
Katika sa obrátila k hosťom a opýtala sa. „Budete tu aj ráno?“
Mlčky prikývli.
Len čo sa ozval kohút, Katika skočila z postele a už bola pri dverách do zadnej izby. Pritiahla si stoličku. Dvere mali malé presklené okienko a cez to nakúkala dnu. Boli tam. Sedeli pri stole, na hlavách mali smiešne čiapočky, plecia prikryté bielym šálom s pásikmi, hlavy sklonené. Chvíľu ich pozorovala, potom neodolala a zaťukala na sklo. Hlavy sa temer okamžite obrátili k nej a kým si uvedomili, kto ich vyrušil, vyzerali vystrašene. Po chvíli sa jeden z nich napokon dvihol a pohol k dverám. Otvoril ich.
„Dobré ránko. Ty už nespíš?“
Katika zoskočila na zem, pokrútila hlavou a hľadela na jeho čelo i ľavú ruku, kde mal koženým povrázkom obmotané malé hnedé škatuľky.
„Čo to je?“
„To je tefilin, tam sú uložené úryvky z Tóry, nášho zákona.“
„Aha. A čo robíte?“
„Modlíme sa.“
„A ako sa voláš?“
„Izák. A ty?“
„Katika.“
„Pekné meno,“ povedal Izák a hľadiac jej do očí, pomaly si odmotával povrázky a sňal tefilin z čela i ruky.
„Vy ste Židia, však? A ste u nás, aby vás v Košiciach nechytili, že?“ skúsila si poskladať, čo počula od krpatého Ïulu a teraz i videla na vlastné oči.
„Čo?! Čo tu robíš?“ ozvala sa mama spoza jej chrbta. Katika sa usmiala, no mamina tvár vyzerala hrozivo. To nebolo dobre. Až sa zachvela, hoc sama nevedela prečo. Čo urobila? Čo také zlé vykonala, že sa mama hnevá?
„Okamžite choď do izby! Do našej! A kľaknúť do kúta!“
„Počkajte pani, neunáhlite sa,“ ozval sa Izákov spoločník. Podišiel ku Katike a čupol si k nej. „Vieš, si múdre dievčatko, keď si na to prišla sama. Sme Židia. Ale i vaši hostia. Bolo by veľmi nebezpečné, keby sa o nás dozvedel niekto, no, proste hocikto. Dlho tu neostaneme, ale ak by si o nás niekomu povedala, zomrieme. Ale i s tvojou mamkou a ockom by bolo zle. Už si veľké dievča, čo keby sme všetci prisahali, že o našej tajnej návšteve nepovieme ani živej duši?“
„Ale ja nesmiem prisahať! Farár zakázali,“ Katika sa už ozaj bála. Obzrela sa a zistila, že už za ňou stojí i otec.
„Teraz musíš,“ šepol.
„Bude to naše veľké tajomstvo. Najväčšie a najdôležitejšie,“ žmurkol na ňu Izák.
„Prisahám, že o tom nikomu nepoviem,“ riekol prvý otec.
„Prisahám!“ riekla i mama.
„Prisahám,“ Izák aj so svojim kamarátom to povedali takmer naraz, dvojhlasne.
„Prisahám,“ šepla i Katika, ale hneď si položila ruku pred ústa, lebo predsa si len nebola istá, či práve nezhrešila.
Iba dedko s babkou neprisahali. Neboli doma. Či boli i neboli. Išli spať do sena, do maštale, a ešte sa neukázali. Teraz bolo Katike jasné, že tam šli preto, lebo o záhadnej návšteve vedeli už vopred. No mlčali, nepovedali to ani jej. Možno prisahali už vtedy - pomyslela si a vlastne sa i zaradovala, že teraz jej nikto nič neprikazuje, nezakazuje, ale všetci ju tu prijímajú ako seberovnú.
„Ušijem ti parádnu bábiku. S krásnymi šatôčkami aj zásterkou,“ pohladila ju mama.
„Fíha!“ Katika radostne zvýskla. Veľké tajomstvo a bábika k tomu! Rýchlo objala mamu okolo pása, nech si to nerozmyslí.
Deň, ktorý len začal, sa už od rána zdal najdlhší zo všetkých. Otec šiel na pole, starkí s kravami a koňom na lúku, mama sa s Katikou vybrala na Bogoľu pozrieť čerešne. Katike sa však zdalo, že mama pozerá skrz koruny a pritom ich nevidí, necíti vôňu a nepočuje bzukot včiel. Inokedy by si oprela chrbát o kmeň, potom obzerala malé zelené bobuľky a hútala, či bude dobrá úroda, či len taká mizerná. Teraz sa ledva porozhliadala a šli zase domov.
Židia čakali stále v izbe. Okná mali zakryté, dokonca aj to sklo na dverách a nevychádzali ani na záchod. Keď sa Katika pýtala, mama jej odvrkla, že tam majú vedro a nech sa viac nestará. Nechápala, ako môžu vydržať v jednej izbe celý deň. Ona túžila pobehovať po dedine, po lúke a najradšej by šla za Aničkou. Keby jej tak mohla povedať to veľké tajomstvo. Možno by jej ani neverila. Veď malé dievčatá nesmú prisahať a nemajú tajomstvá... Ale ona má!
Už nevedela doma obsedieť. Využila chvíľu, keď mama zašla do pivnice po zemiaky, vraj ich popreberať, nech nahnité nenakazia zdravé. Tak Katika ubzikla von, rozhodnutá, že to musí stihnúť, kým sa mama vráti. Nebude dlho. Zájde len na chvíľočku k Aničke. Mama ani nezbadá, že bola preč.
Pustila sa behom cez zaprášenú cestu a práve v tej chvíli zbadala, ako oproti nej kráča farár. Zaváhala. Potom uvidela dvoch maďarských žandárov s kohútími perami za klobúkmi a s puškami prevesenými cez plecia. Priam vrástla do zeme, akoby zapustila korene a sledovala, ako sa k nej všetci traja blížia.
„No čo moja? Čo tak pozeráš? Chceš niečo?“ prihovoril sa farár.
Ako to vie? - Katika sa v duchu pýtala samej seba, cítila sa neisto. Ako vie, že niečo vie? Má mu to povedať? Čo by sa stalo, ak by mu prezradila, že sú u nich Židia na návšteve? Je to také tajomstvo, byť u niekoho? Veď v dedine má kde kto návštevu, nielen oni. A čo je to za návšteva, keď sa tým nemôže ani nikomu pochváliť... a... a keby prezradila len niečo? Nie všetko, len taký malý kúsoček z veľkého tajomstva. Napríklad, že vie, že Židia sa tiež modlia, a že si dávajú kožené povrázky okolo ruky, ktorými si priviažu aj na hlavu také smiešne škatuľky. A tiež, že nejedia slaninku, hoci je výborná. Len to by im povedala. Určite viac nie, iba taký kúsok.
„Ja...“ odhodlávala sa. „Ja by som vám chcela čosi povedať,“ vyhlásila ticho, takmer previnilo.
Žandárske kožené čižmy zavàzgali a vytlačili stupaje v prachu cesty. Fúzaté tváre sa sklonili nad ňu, rovnako ako tvár kňaza. Ten ostal vážny, ale žandárske hrubé pery sa roztiahli v úsmevoch, čo odhalili zažltnuté zuby s odrobinkami rozžuvaného jedla. Ku Katike zaviala odporná zmeska zápachu tabaku a cibule.
„Fuj!“ odtiahla sa s odporom. Mysľou sa jej mihli pekné, hladké tváre mladíkov, ich smútok v tmavých očiach, aj veľká prísaha, ktorá nebola len tak.
Postavy sa vzpriamili, falošné úsmevy zmizli. „Tak čo si nám chcela povedať?“
„Ja... ja už nič,“ hlesla a ustúpila o krok a hneď na to o ďalší. Srdce jej bilo ako nikdy predtým a nohy by sa najradšej rozbehli a bežali kamsi preč, ďaleko, do bezpečia.
„Len povedz, keď si už začala. Niečo vieš?“ skúšal ešte farár.
Váhavo prikývla.
„Áno?“ žandárske hlavy sa opäť sklonili, oči zabodli do Katikiných. Práve vtedy sa rozhodla, že im nesmie prezradiť nič. Ani odrobinku!
„Ja... no... budem mať bábiku! Mama mi ju ušije!“ zvolala a dobre si všimla ich sklamaný výraz, keď sa vzpriamili, obrátili k farárovi. Potom sa rozbehla. Domov.
Na Byster padla tma. Čierna, aká dokáže byť len za nocí bez mesiaca a hviezd, keď oblohu pokrývajú nekonečné mraky tiahnuce sa od obzoru až po obzor. Z domu, v ktorom Katika poslušne ležala pod perinou, opatrne a ticho vyšli tri postavy. Otec a jeho hostia, ktorých včera priviezol v sudoch. Židia boli ustráchaní, stále sa obzerali na všetky strany. Svoje poklady – zvitky s Tórou, šatky a kožené škatuľky s povrázkami, si schovali pod košele.
Izák vytiahol z kabáta rolku bankoviek stiahnutú šnúrkou.
„Berte,“ podával ju otcovi.
„Viete,“ otec akosi zrozpačitel, „ja len, že mi hrozí, ak nesplatím pôžičku... Teda, tie moje polia...“
„Berte! Žiadne peniaze nevyvážia cenu života,“ Izák sa teraz dokonca usmial, uklonil sa a pokynul svojmu druhovi, že už niet na čo čakať. Tak šli. Za dedinou ich čakal ujo Pupkár. Pred nimi ostávala nebezpečná cesta cez polia a les, museli opatrne obísť miesta, kam k maďarskej a slovenskej hraničnej stráži chodili kontroly ich veliteľov. Strážne hliadky problémy nerobili, od Pupkára dostávali svoje peniaze, aby nič nepočuli, ani nevideli. Len tie ich veliteľské kontroly, tie by to mohli všetko skomplikovať.
Židia bežali. Utekali z Bystera, čo sa bez vôle a pričinenia jeho obyvateľov stal súčasťou Maďarska. Mierili na Slovensko, kde sa hon na Židov už skončil. Či aspoň nebol taký veľký a silný ako kedysi. Možno pred dvoma rokmi túto hranicu križovali, ale z iného smeru, keď vlaky plné ľudí označených žltými hviezdami odvážali zo Slovenska niekam, nevedno kam. Isté bolo len to, že z konečnej stanice už niet návratu. Teraz si možno s pomocou Božou a s pomocou odvážnych ľudí zachránia životy a dočkajú sa konca vojny. Ale skončí sa vojna vôbec niekedy? To v tej chvíli nikto nevedel.
|
|
