Poltoliar šťastia
@ :: Poviedky ::
Apr 16 2018, 08:55 (UTC+0) | 
Vyšný Medzev v súèasnosti |
Miesto: Vyšný Medzev, okres Košice-okolie
Čas: dej povesti sa odohráva v bližšie neurčenom čase
Autor: Slavomír Szabó
Bol som zúrivý. Najradšej by som zaboril prsty do hrude, hlboko, až kdesi k srdcu a vyrval si ho z tela, len aby to všetko skončilo. Všetko. Kráčal som rýchlo, udychčaný a spotený, akoby som sa chcel naschvál čo najviac vysiliť a takto zabudnúť na skutočnosť, ktorá bola ako zlý sen. Ba horšia, lebo zo sna človek precitne a naraz zistí, že všetko je úplne inak. Lenže ja som sa nemal z čoho prebudiť, toto bol môj ozajstný život, ak to vôbec životom možno nazvať. Zúrivosť bol vlastne iba dôsledok toho najhoršieho pocitu, aký sa môže človeka zmocniť. Pocitu bezmocnosti. Osud sa riadi zvláštnymi pravidlami. Mohol som sa usilovať, koľko som len chcel. Byť poctivý a pracovitý, ale to nestačilo. Osud potrebuje aj trochu šťastia. Bez neho sú po čase poctivosť aj pracovitosť iba neznesiteľnou príťažou. Keď som videl ostatných naokolo, ktorí v sebe nemajú toľko odhodlania, zďaleka do práce nevkladajú toľko síl ako ja, no darí sa im lepšie, ako som sa mohol cítiť?
Kráčal som po ceste, tam od Fichtenhüblu, ako sa ten prekliaty kopec nazýva, kde som znova drel celý deň v bani. Kopal som, aby som zarobil aspoň na stravu, zasýtil ženu, deti, veď od toho je muž mužom, aby sa o nich vedel postarať. Kladivkom som ťukal po kameňoch, vo svetle kahanca pozorne prezeral úlomky, hľadal rudu. Keď sa mi len trochu zazdalo, že voľakde hodno začať ťažiť, čakan som neľutoval. Lenže zbytočne. Moje koše, čo som vynášal von na svetlo a prezeral nakopaný kameň, boli samý šífer. Hlušina, bridlica, ani kúsok rudy. Waldburger – majiteľ baní, len rozhodil rukami. Malo to snáď vyzerať ako gesto, že mi silou mocou chce vtlačiť toliare do dlane, ale nemôže? Neviem, nakoľko to bolo úprimné a ani som sa to nepokúšal zistiť, pretože som ešte voľakde v podvedomí jasne vnímal, že nemám triezvu myseľ a moja zúrivosť ma môže priviesť k nesprávnym úsudkom. Nedostal som nič. Ani toliar, ani jeden mizerný toliar, ani poltoliar, ani groš. Rovnako ako včera, predvčerom, vlastne už takmer dva týždne.
Kráčal som lesom a nevdojak mi prišiel na um červený mních. Jeho prízrak sa vraj zjavuje. Už ako dieťaťu mi hovorili, že vraj ho ktosi zabil v lese, a teraz nemá pokoja ani po smrti. Stretnúť tak teraz červeného mnícha... Nechať sa zovrieť v jeho smrtiacom náručí a cítiť, ako mi z tela uniká život... To by bolo niečo. Smrť, v ktorej všetko končí, aj ten pocit zúrivosti a ostávajú len ticho, tma a večný pokoj... Nie, nikto mi nevravel, že prízrak toho nešťastníka zabíja. Ale ak sa zjavuje, isto chce niečo vykonať, vyjaviť, alebo aspoň upozorniť, že sa blíži voľajaká zmena. Preto by som ho uvítal, postúpil to riziko, lebo ak sa v blízkej budúcnosti nezmení nič... Na to radšej ani nemyslieť!
Po chrbte mi odrazu prebehli zimomriavky. Už som načisto zošalel? Stratil som všetku súdnosť? Preboha, o čom to rozmýšľam? Túžim stretnúť prízrak, či rovno túžim zomrieť? Lebo mi osud nedoprial šťastia, takže i so všetkou svojou poctivosťou a usilovnosťou sa môžem cítiť iba ako neschopný hlupák? Kráčal som domov, tam do Vyšného Medzeva, hanbiac sa, že sa musím ukázať na oči žene a deťom, tým, ktorí mi veria. Musím im zas povedať, že okrem tvrdých mozoľov nemám v rukách vôbec nič
Svitol ďalší deň. Cestou do bane mi svietilo slnko na hlavu, ale to bolo asi tak všetko. Či práve prší, alebo je jasná obloha bez mráčika, ostalo pre mňa, tak ako vždy, veľkou neznámou. Už niekoľko hodín ma obklopovala len tma podzemia, ktorú chabo pretínal plamienok mojej lampy. Prechádzal som už ktoviektorou štôlňou, zdalo sa mi, že tam na konci, kde kopú všetci, nebude nič. Myslel som, že by bolo vhodné začať kopať niekde stranou, håbiť novú bočnú chodbu. Pozorne som teda prezeral kamenné steny, hľadal miesto, kde by mohla byť ruda, keď sa stalo čosi naozaj nezvyčajné. Najskôr to bol len pocit. Zdalo sa mi, že nie som sám. Potom, keď zo dva razy voľačo ticho zašramotilo, zdvihol som zrak. Zbytočne, obklopoval ma iba prázdny priestor podzemia hôr. Lenže odrazu celkom neskrývane, akoby to bolo voľačo všedné, prišiel ku mne trpaslík. Bolo to ako blesk z jasného neba, ako sneh uprostred leta, či iné voľačo čudesné, nečakané, až sa mi stiahlo hrdlo a takmer som zabudol dýchať. Mal som pocit, že som od prekvapenia celkom stuhol a nie som schopný ani toho najmenšieho pohybu.
„Hľadáš rudu?“ spýtal sa ma pomerne hlbokým hlasom.
Nikdy som neveril na trpaslíkov, zdalo sa mi, že si ich ľudia vymysleli, aby mali čo rozprávať deťom. Lenže tento tu naozaj stál! Navyše, ten jeho hlas... Ako dieťa som si vždy predstavoval, i keď som o ich existencii pochyboval aj vtedy, že trpaslíci majú tenučké hlásky, piskľavé ako píšťaly. Ale tento hovoril hlasom normálnym ako dospelý chlap. Jeho tvár, preoraná hlbokými vráskami plnými banského prachu, svedčila o tom, že nie je najmladší. Len oči mu svietili tak, ako môžu azda iba rozprávkovým bytostiam. Ale kdeže rozprávka! Stál tam skutočný, z mäsa a kostí, len výškou mi bol čosi nad kolená.
„No čo tak pozeráš? Veď už hovor!“ ozval sa trpaslík znova, keď mi od prekvapenia vypadlo kladivo z rúk. „Čo si taký prekvapený? Len sa ma nepýtaj, či som skutočný, alebo sa ti snívam. A nerozprávaj, že nemôžeš uveriť vlastným očiam, že to je nemožné, lebo skôr než to dopovieš, odídem a už ma nikdy neuvidíš. Teraz máš príležitosť, tak sa vzchop a odpovedz mi, či hľadáš rudu, lebo ma čaká veľa roboty a nebudem tu len tak postávať!“
„Hej,“ vysúkal som zo seba po pravde, lebo aj tomu trpaslíkovi muselo byť jasné, že ak by som povedal čokoľvek iné, bola by to lož.
„Dobre teda. Už ťa sledujem pekných pár dní a vidím, aký si nešťastný. Keď si v zúfalstve hovoril sám so sebou, tiež som si dosť vypočul. Pomôžem ti nájsť rudu, chceš?“
Nemo som prikývol a díval sa, ako ten malý chlapík vytiahol spod kabátca horský kryštál. Bolo mi hneď jasné, že toto nie je obyčajný trpaslík, ale sám probemajster. Obyčajný trpaslík, ak teda okrem toho ešte nejakí existujú, musí mať určite banícku uniformu plnú vreciek. Do nich si ukladá vzorky kameňov, aby ich niesol do skúšobne rýdzosti rúd. Ale uniforma tohto tu bola úplne bez vreciek a so zlatými gombičkami. Určite bol probemajstrom, vrchným trpaslíkom, nadriadeným všetkým iným.
Trpaslík stál, možno ešte čakal, že okrem horlivého kývnutia niečo poviem, ale potom asi ozaj nechcel strácať čas a hľadiac na mňa cez kryštál začal vysvetľovať: „Od dnes budeš počuť, čo iní nie. Cengavý zvuk krompáčov permoníkov, mojich podriadených. Vždy začneš kopať v tom smere, odkiaľ zvuk prichádza. Ale polovica z peňazí čo zarobíš, bude moja. Tie mi na druhý deň, potom ako ťa vyplatia, necháš vždy na konci štôlne pod kameňom, takže musíš odchádzať z bane ako posledný. Ja si ich potom vezmem.“
Opäť som sa nezmohol na slovo, len som prikývol. Trpaslík isto čakal aspoň ďakujem, potrasenie rukami, vyznanie, že je mojou spásou, či zopár láskavých slov. Ale viete si predstaviť, ako vás to vezme, keď rozprávate s bytosťou, o ktorej ste si vždy mysleli, že jestvuje len v mysliach ľudí s bujarou predstavivosťou? Trpaslík pozrel na mňa ešte raz cez svoj horský kryštál, potiahol nosom, otočil sa a odišiel. Ostal som sám, stojac, hľadiac za ním do čiernej tmy a cítiac akési chvenie v bruchu. Prešla krátka chvíľa, sotva by človek stihol lusknúť prstami a už som aj začal pochybovať o všetkom, čo sa stalo. Vidiny? Možno. Alebo som zišiel z mysle? To sa len predo mnou zhmotnili túžby, ktoré driemu kdesi hlboko v každom z nás? ažko si v takú chvíľu odpovedať. Ako chlap som hľadal nejaké vysvetlenie, niečo, čo sa neprieči zdravému ľudskému rozumu.
Už som skoro presvedčil sám seba, že všetko bolo iba zdanie, keď sa ozval akýsi cvengot. Jemné klopkanie kovu na kameň, jasne som to počul. Čože to vravel ten trpaslík? Že začujem, kde pracujú permoníci a tým smerom mám kopať? Vzal som čakan do rúk a pustil sa do práce. Odrazu som pocítil v ramenách obrovskú silu. Zaháňal som sa, kopal, zastal vždy len na chvíľku, aby som sa uistil, odkiaľ prichádza ten jemný cvengot. A odrazu... Viete, keď robíte v bani dlhé, naozaj dlhé roky, rozoznáte rudu už aj vo svetle kahanca. Hej, bola to ruda, úžasná kopa, čo spod čakana padala na zem vo veľkých kusoch a ja som ju zdvíhal a kládol do svojich košov. Prelud? Nie... To bol ozajstný trpaslík. Nech si každý vraví čo chce, ťuká po čele, máva nado mnou rukou, permoníci jestvujú, sú majstri nad majstrami a bytosti, ktoré si zaslúžia našu úctu. Vedel som, že okrem svojej ženy nikdy nikomu nepoviem, čo sa mi presne stalo. Ale keby sa tu odrazu ten trpasličí probemajster z niektorej chodby vynoril, zaplavil by som ho slovami vďaky, potriasol mu rukou ako poriadnemu chlapovi a hádam sa i pýtal, ako viac sa mu môžem odmeniť. Len polovicou mojej výplaty? Veď teraz som za tri hodiny nakopal viac ako inokedy za týždeň! Akoby som sa v tej chvíli znova narodil. Tým, že som uveril, sa predo mnou otvoril nový svet. Svet väčší a skutočnejší.
Prešli roky. Dlhý čas, počas ktorého som určite o dosť zostarol, ale to je asi tak všetko. Na nič iné sa nemôžem sťažovať. Waldburger si ma odvtedy nevedel vynachváliť, každý deň som vynášal plné koše rudy, zarobil som viac než ktokoľvek iný. Najskôr som opravil dom, potom postavil nový, väčší. Aj na polia mi ostalo, skupoval som ich, postupne roľu po roli a pospájal som ich do riadneho lánu. I zvieratá z tých najlepších trhov som si poprivážal domov. Kravy, kone, prasce, vlastne som sa už na nič nemohol sťažovať.
Moja žena, tá jediná vedela, v čom spočíva môj úspech. Najskôr sa smiala, vraj trpaslík, že som si mohol vymyslieť aj čosi inšie. No keď ma šťastie neopúšťalo, uverila. Mám naozaj dobrú ženu. Máloktorá by sa zmierila s tým, že jej muž nechá každý deň polovicu z toho, čo zarobí, kdesi v štôlni pod kameňom. Ani raz mi to nevytkla, beztak sme mali viac, než ktokoľvek iný. Mali sme dokonca viac, než sme si kedykoľvek predstavovali. Už sme vôbec neboli odkázaní na banícky zárobok. Ale kopať som neprestával, aj keď vekom moje paže slabli.
Spomienka na osudové stretnutie s trpaslíkom nikdy nevybledla, i keď jeho obraz sa mi spred očí postupne vytrácal, stával sa nejasnejším. Ale len čo som vstúpil do bane a začul jemný cingot permoníckych čakanov, vedel som, že sú tu. Nie jeden, nie dvaja, oveľa viac, ale nechcú sa ukázať, vlastne ani nemajú prečo. Oni majú svoj život a my svoj.
Stalo sa to v deň, keď som sa cítil akýsi nesvoj. Možno na mňa liezla nejaká choroba, alebo som jednoducho nevládal tak, ako kedysi. Menej som však robiť nechcel, trpaslík predsa nemôže doplácať na to, že už nevládzem. Kopal som teda, ako sa len dalo, ale toliare, čo som dostal na ruku, sa odrazu delili ťažšie. Pravidlá boli jasné, polovica mne, polovica trpaslíkovi. Lenže počet toliarov, čo som zarobil, bol prvý raz nepárny. To sa jednoducho na dva rovnaké diely rozdeliť nedá! Vedel som, že trpaslík probemajster nemôže byť chudobný. Nikdy som sa síce nedozvedel, čo s tými peniazmi robí, kde ich ukladá a aký poklad tam niekde v podzemí leží, ale veď do toho ma nič. Jeden toliar môžeš tak nanajvýš rozseknúť sekerou a rozdeliť medzi dvoch, ale ani jeden z neho nebude mať nič. Alebo áno? Čo ak trpaslíkovi nejde o hodnotu mince, ale len o rýdzi kov? Hej, to je nápad! Presne tak som urobil. Večer doma, keď mi to riešenie napadlo, som bosý vybehol na dvor a mincu, čo sa leskla v striebornom svite mesiaca, som rozťal napoly. Peniaze som vložil do koženého vrecúška ku ostatným a večer, keď som zaspával, mi bolo všetko jasné. Ráno som znova načúval cingotu malých čakančekov a ťažil. Na konci dňa, ešte predtým, než som vyšiel zo štôlne, práve keď som dával diel z včerajšej výplaty pod kameň, vložil som tam aj polovicu rozseknutého toliara.
„Odteraz ti nemusím pomáhať, lebo si už dosť bohatý. Poď, odvediem ťa von z bane,“ ozval sa odrazu predo mnou hlas, akurát keď som ešte kľačal pri kameni.
Zdvihol som hlavu a uvidel trpaslíka. Bol presne taký ako pred rokmi, akoby sme sa videli včera. V čiernej uniforme so zlatými gombíkmi. Pozeral na mňa cez horský kryštál. Isto preto, že už pre svoj vek zle videl.
Môžete si myslieť, že ste na takéto stretnutie pripravený. Môžete si tisíckrát v hlave opakovať slová, čo v taký čas vyrieknete, ale keď na to príde, opäť vás opantá pocit neistoty. Pozeral som do jeho tváre preoranej hlbokými vráskami a prehltol naprázdno. Musel som sa poriadne vzchopiť, aby som konečne začal. Hovoril som mu, aký som vďačný. Ako mi to pomohlo, i žene aj deťom, ktoré už vyrástli, možno si čoskoro založia vlastné rodiny. A nebude to s prázdnymi rukami. I keď som tu vždy poctivo nechal polovicu, viem zabezpečiť aj ich. Trpaslík len uznanlivo pokýval hlavou. Potom ma chytil za okraj rukáva a viedol štôlňou. Na moje počudovanie sme však nešli k východu. Mal som pocit, že vchádzame stále hlbšie a hlbšie do hory. Miestami som musel pokračovať po štyroch, potom sa bokom presúvať pomedzi skalné pukliny, až sme došli do chodby, ktorú som nepoznal. Òou sme schádzali stále hlbšie a hlbšie do podzemia. Trpaslík odrazu zastavil.
„Vidíš tento tenký šíferový strop?“ zdvihol ruku ukazujúc hore. „Nad ním je chodba s kameňom, pod ktorý si mi dával polovicu svojho zárobku. Keby si si privlastnil ten toliar, ktorý ti celkom nepatril, strop by sa pod tebou preboril. Zasypalo by ťa, už nikdy by si neuvidel svetlo, lebo tu by si zahynul. Tvoja poctivosť ťa zachránila.“
Nevedel som, čo odpovedať. Myslím si však, že teraz odpoveď ani nečakal. Opäť ma chytil za rukáv, viedol neznámymi chodbami, aby sme sa vrátili naspäť, kde to už poznám a potom zmizol. Odvtedy som trpasličieho probemajstra nevidel.
Doma som dlho neostal. Pole, statok, to nie je pre mňa, najmä ak všetku robotu porobili moji paholci. Námorník vraj nedokáže vydržať bez mora. Musím povedať, že ani baník bez bane. Opäť som musel sfárať do podzemia a kopať. Cinkanie permoníckych čakančekov som už síce nepočul, ale napodiv sa mi celkom darilo. Už sa nikdy nevrátil deň, kedy by som sa vracal domov nešťastný, túžiac po smrteľnom objatí červeného mnícha. Naopak, teraz som sa tešil všetkému, čo život prinášal. Polovicu toho toliaru, čo mi ostala, som si pribil na rúčku baníckeho kladivka. Pre šťastie. A keď prešli ďalšie roky a ja som vedel, že som v bani naposledy, kladivko aj s poltoliarom som ukryl v jednej skalnej pukline. Možno ho raz nájde niekto, kto zájde do starých šácht Fichtenhüblu. Kiež by mu ten poltoliar priniesol toľko šťastia ako mne...
|
|
