Krst
@ :: Poviedky ::
May 21 2018, 06:23 (UTC+0) | 
Kluknava - podhorská obec v objatí pohoria Èierna hora |
Miesto: Kluknava, okres Gelnica
Čas: začiatok 20 storočia
Autor: Zuzana Kratyinová
„Postaraj sa o Francku! A nedaj sa odbiť Jeňom!“ mama ma vyprevádzala z dverí a jej hlas znel, ako keď búšite kladivom po nákove. Bodaj by nie. Šla som za mojou ťarchavou sestrou Franckou a vedela som dobre, prečo prízvukuje každú slabiku. Odkedy sa naša Francka vydala za Jeňa a odišla do Richnavy, stretávali sme sa veľmi zriedka, posledné mesiace vôbec. Ako keby sa vysťahovala do Ameriky a nie do susednej dediny! Jeňo ju držal nakrátko, od seba ju púšťal len zriedkakedy. Vraj, keď sa vydala, nemá sa kade tade tárať, už má len doma sedieť, či skôr zvàtať sa, aby bolo všetko dobre porobené. Tak sa aj náš tato zaťali a nesmeli sme ani my za Franckou, čo ako nám bolo smutno. Vždy sme si boli veľmi blízke. Keď sme mali jedna druhú, ani sme inej kamarátky nepotrebovali. Zverovali sme sa s radosťami aj boliestkami na duši. Rodičia s nami nemali veľa starostí, kde bola jedna, tam bola aj druhá. Keby som len bola tušila, ako dopadne! Vlastne sa do Jeňa ani nezamilovala. Len padla do oka jeho rodičom, že mu vraj bude dobrá. Netrvalo dlho, obe rodiny sa dojednali, ako sa spoja role a statky a Francka bola preč. Lenže teraz, keď som sa dozvedela, že je ťarchavá, ba že už aj príde jej čas, nechceli sme viac vyčkávať. Vtedy už ani tato neprotestovali a ešte mame kázali, čo mi má do plachietky pre Francku a jej dieťa nabaliť. V nejednej rodine urovnalo svár malé nemluvniatko, hádam to tak bude aj u nás.
Októbrový vietor roztancoval farebné listy, niektoré sa už pustili konárov a šuchotavo leteli k zemi. Rýchlym krokom som prešla popri cintoríne a chcela som sa osviežiť pri studničke Riničke. A potom už bez zastavenia do Richnavy, lebo deň sa krátil a ja som chcela prísť čo najskôr. Ako som sa načahovala za vodou, aby som si nabrala do dlaní, chytala ma tá podivná tieseň. Akoby sa mi čosi zovrelo okolo srdca a bránilo sa nadýchnuť. Prudšie zafúkalo a vtedy som začula čosi divné. Sprvu som sa čudovala, aké kvílivé tóny vypúšťa vietor, lenže hneď na to som si uvedomila, že počujem detský plač. Obzrela som sa, no žiadne dieťa tam nebolo. Radšej som šla ďalej. Keď som sa celá upachtená dostala za Franckou, neprivítala ma. Ležala na posteli za partekom - červenou plachtou uchytenou na motúzoch. Chcela som sa vrhnúť cez plachtu k nej, že ju vyobjímam, veď sme sa dávno nevideli, no švagor ma zdrapil za rameno.
„Nech ti to ani nenapadne!“ zrúkol, akoby som chcela kradnúť. A ten jeho výraz! Stiahol obočie a prižmúril oči. Hľadel ma mňa ako na nejakého smradľavého džada a ja som tam pri ňom stála s nabaleným jedlom a látkami na šaty. Najradšej by som strhla plachietku a ovalila ho po hlave.
„Čo si ty za muža, keď svojej žene nedovolíš, aby si videla sestru?“ hlas sa mi triasol, bolo v ňom dosť hnevu i prosebného líškania naraz.
„Taký čo sa práve stal otcom,“ povedal hrdo a vzápätí, akoby to takto naplánoval, sa za plachtou rozplakalo dieťa. Malo poriadny hlások! Svet sa so mnou zakrútil. Moja milovaná sestrička je už mamou! Má syna či dcéru? Je dieťa zdravé? A ona? Ako sa cíti Francka? Prečo k nej nesmiem? No nech som sa pýtala, čo som chcela, nech už som akokoľvek rýchlo a naliehavo chrlila jednu otázku za druhou, Jeňo predo mnou držal vystretú ruku ako závoru, ktorá mi určovala, pokiaľ siaha moje miesto. Ani za odpoveď som mu nestála.
„Prečo?“ teraz som vykríkla tak nahlas, až mi vyprskli sliny a dieťa začalo plakať ešte hlasnejšie.
„Aby mu neprišlo z očí! Decko neuvidíš, kým ho nepokrstí farár!“
„Jeňo, prosím, pusť ju,“ konečne sa spoza plachty ozvala Francka. „Prosím,“ pridala ešte raz, jemne, no nástojčivo zároveň.
Stalo sa niečo nečakané. Jeňova tvár na chvíľku zmäkla, zvrtol sa a odstúpil. No nie bez slov.
„Skočím za Galvaňou, že keď už bude kmotra, nech príde zajtra s hrncami. Ale ty,“ pozrel na mňa, „nepôjdeš za plachtu a nepozrieš na dieťa!“
Keď konečne buchli dvere a za nimi sa ozvali kroky odchádzajúceho Jeňa, natiahla som sa a dotkla sa parteky.
„Nie, radšej nie,“ šepla Francka a potom dodala, vraj nech vyčkám, že Jeňo tak chcel a on isto vie prečo. Majú syna Janíčka a má všetko, čo má mať. Jeňo sa oň veľmi bojí. Malému zväzuje rúčky k telu do perinky, aby sa nemohol dotknúť ničoho počarovaného, okolo ľavého zápästia mu uviazal červenú stužku a košieľku mu obliekajú naopak, aby maličkému nezišlo z očí. Ale i tak... Do krstu nech naň radšej nikto nehľadí, vtedy je ešte duša ľahko zraniteľná, bez ochrany. „Tak sa na Jeňa nehnevaj. On už iný nebude. Veď od mala stále počúva, ako s ním bolo zle, keď ho jeho matka ukázala pred krstom kamarátke. Dokonca vyšla na dvor, aby vyvešala oprané plienky! A vieš, to je ako pozvánka pre bosorky! Doteraz si to vyčíta, lebo Jeňo sa vraj potom nevedel prisať na prsník, chudol, strácal sa jej pred očami a nakoniec sa i dusil, modral a mysleli, že bude po ňom. Vraj len v kuse ryčal a ak aj zaspal, tak len na chvíľku. Rýchlo volali farára, aby im ho pokrstil. Doma. Len tak. Bez parády v kostole. A i tak trvalo dlho, kým sa dal dokopy. „Ale dostal sa z toho, však je chlap, ako sa patrí,“ konečne sa Francka trochu zasmiala a syn, jej Janíčko, stíchol, akoby všetkému načúval. Bol to zvláštny pocit, keď som začula mľaskavé spokojné cicanie. To ho už isto Francka kàmila z vlastného tela. Je to skoro ako zázrak, čo od prvej chvíle života dáva decku jasne najavo, že matku potrebuje tak ako strom pôdu. Lenže vtedy sa mi znova čosi zovrelo okolo srdca a zdalo sa mi, že som na kratučkú chvíľu opäť začula detský plač ako pri Riničke. Nie, toto Janko nebol. To neznelo spoza plachty, ani od môjho chrbta. Ten plač sa ozval kdesi v mojej hlave. Striaslo ma, hoc zima nebola. Prečo to počujem? Povedala som to Francke. Všetko. Možno, že len tak, aby som jej dala za pravdu, že sa azda kadečo divné vo svete deje a ona sa netrápila, či nebudem smutná, ak ju dnes s deckom neuvidím.
„Ono ťa volá. To dieťa ťa volá!“ povedala s takou istotou, akoby nemala najmenšej pochybnosti. „Je to duša neviniatka z kraja toho cintorína. Tam len do neposvätenej pôdy pochovávajú tých, čo nestihli ani pokrstiť. Zmätená dušička bude večne blúdiť, bo také nezoberú do neba, a do pekla tiež nepôjde, lebo je nevinné. Teba si teraz jeho dušička vybrala, v tebe hľadá spásu.“
„A dá sa takému pomôcť?“ hlesla som, cítiac, že mám z toho v hlave zmätok.
„Potrebuje krst. Len tak sa môže odobrať, kam patrí. Do neba.“
„Ale ako?!“ pýtala som sa, lebo mi na rozum išlo kadečo, no nič pekné. Vykopať hrob, vybrať to, čo v ňom z decka ostalo a zaniesť do kostola farárovi? Hnusné, šialené, odporné! Ale ak by bolo treba pre jeho spásu...
„Stačí ho pofàkať vodou.“
„Hrob?“
„Hrob je hrob, to je len miesto. I telo v ňom je iba telo. Bez duše. Ducha treba pofàkať a žiariť pritom láskou, ktorú potrebuje. To je všetko, čo mu treba,“ vyhlásila Francka presvedčivo a na to som jej už nemala čo povedať.
Zhovárali sme sa dlho, až kým sa vrátil Jeňo. Bolo treba dieťa okúpať, postarať sa oň i o muža a ja som sa radšej pratala do kuchyne. Prespala som u nich v stodole. Na druhý deň prišla kmotra Galvaňa aj dve Jeňove sestry s hrncami s jedlom, ako bolo zvykom doniesť mladej matke. A priniesli aj veselú náladu. Porozkladali sa v kuchyni, naukladali jedlo do misiek, naliali do pohárikov pálenku na potúženie. Zo všetkého dali aj Francke. Teda, až na tú pálenku.
Jeňa by iste porazilo - pomyslela som si škodoradostne. Ale nebol doma, už od rána ťahal šichtu na kluknavskej stanici. Vykladal praženú rudu z lanovky, čo sa vo výške ťahala nad vrchmi zo Žakaroviec až do Kluknavy. Ïalší ju zase vykladali zo zásobníkov rampy do železničných vagónov a tie šli do Košíc a určite aj ďalej. ažká robota, ale stále menej nebezpečná ako majú chlapi v Štefanskej hute. Aspoň tak tato hovorili, a ten to vie, lebo robili aj v hute aj na železnici. Veľa chlapov si nájde robotu v Kluknave, aspoň nemusia do Ameriky - prebehlo mi mysľou.
Divoký smiech žien ma vrátil do prítomnosti. Práve spomínali na krst u poľovníka Bertu a jeho ženy Anny.
„Berty sa stavil, že keď to bude syn, tak nepošle na hody s hrncami ženy, ale pôjde on aj s chlapmi,“ pišťala od smiechu kmotra Galvaňa. „Celá dedina na nich hľadela ako na bláznov, a on si vykračoval popredku s puškou ako páv a do vzduchu strieľal salvy, ako keby sa oslavovalo narodenie následníka trónu. Aj krst tak vyzeral. Kmotrovci sa potúžili už ráno. Cestu do kostola ešte zvládli. Decku sa chvála Bohu nestalo nič, ale keď sa vrátili, a kmotra povedala - Pochválený pán Ježiš Kristus, do kostola sme zobrali pohanče a domov sme prinesli krescanče - zabudla položiť malého pod stôl a opýtať sa - Má toto decko otca, či nemá? Len tam stála s tým dieťaťom v rukách a nič. Až po hodnej chvíli sa Berty spamätal a zobral jej ho z rúk. Anča, jeho žena, pozerala naňho a v očiach už mala slzy. Tak rýchlo povedal - Šak toto je Pavol, syn môj prvorodený. A potom všetkým tak ulieval, azda dúfal, že všetci zabudnú, že ho nepoložila pod stôl, ako je zvykom. A zvyky nie sú len tak, majú svoj význam! Nikto nezabudol, stále ešte ľudia hovoria, že po krste nebolo všetko ako treba a vraj sa tam ešte dačo zlé stane,“ rozhutovala kmotra Galvaňa.
V tej chvíli z izby zaplakal malý Janíčko. Francka sa k nemu rozbehla a do toho nevinného kriku, čo zaplnil celý dom až po pôjd, práve vošiel Jeňo. Skoro na nás ani nepozrel, nieto žeby ešte pozdravil, len sa tlačil k Francke a synovi.
„Ukázala si im ho?“ zreval vyplašene, až mnou trhlo. „Ty si im dovolila, aby sa naňho pozreli, však?“ Hlas mal znovu hrubý, zlostný, neotesaný. Toto už nebolo miesto na príjemné posedenie. Návšteva sa zdvihla a zmizla bez slova ako gáfor. Myslela som, či nemám odísť aj ja. Beztak by som mala doma povedať, že krst bude už o tri dni. Potom sa zasa uvidíme. Ani som sa nerozlúčila, len som potichu otvorila dvere a vytratila sa.
Bola už takmer tma a ja som sa vracala s hlavou plnou zmätku. Na jednej strane som cítila, že Jeňo je muž, ktorý by ochránil Francku azda aj pred drakom, ak by vôbec niekedy nejaké žili, no na druhej strane som svoju sestru ľutovala. Musí mu byť poslušnou, azda poslušnejšou ako deti voči rodičom a on, ak sa rozhnevá a vrieska, sála z neho strach. Dokáže byť vôbec milý a nežný? Nevedela som nájsť odpoveď a moja pozornosť sa upriamila na cestu, až keď som znova prechádzala popri studničke Riničke. Na malú chvíľu som zaváhala, či ju veľkým oblúkom neobídem. Ale potom som sa zahanbila. Nie som predsa zbabelá! A možno sa mi to všetko len zazdalo. Aj tu, aj u Francky. Lenže práve v tej chvíli som to začula opäť. Najprv také tiché, skoro nečujné a nespokojné mrnčanie, no potom sa tá neviditeľná a nešťastná dušička rozplakala tak bezútešne a zúfalo, až som cítila, akoby ma niekto pichol obuvníckym šidlom. Nie, to nebolo žiadne zdanie. Nárek mi trhal uši, dral srdce. Chcela som to dieťa nájsť, zobrať do náručia, pokolísať, aby sa utíšilo, ubezpečiť ho, že nie je na svete samé, že sa oň postarám, no vedela som, že to nie je možné.
Spomenula som si na Franckine slová a rozhodla som sa. Netreba mi farárskej štóly, sama ho pokrstím! Nabrala som z Riničky vodu do pravej ruky a ľavú som zohla, akoby som mala dieťa v náručí. Knísala som ním, jemne, pomaly, ako matky a ticho sa usmievala. „Pssst, neplačkaj,“ šepkala som neviditeľnej tváričke. „Už bude dobre, utíš sa. Už nebudeš blúdiť svetom, nájdeš si domov tam, kam patríš. Vo svojej veľkej nebeskej rodine. Pssst...“
Prítmie prerástlo v tmu, čo zhustla, aspoň sa mi tak zdalo, lebo nech som otáčala hlavu kamkoľvek, nič jasné a zreteľné som nevidela. Zdvihol sa vietor. Zdvihol? Priam sa prekonával v besnení, kýval stromami, kmásal konáre, strhával listy. Pocítila som jeho trasľavý dych, zachádzal mi pod šaty, až ma striasalo. Hádzal do mňa všetko, čo chmatol do svojich pazúrov. Kamienky, listy, konáriky... Bezuzdne sa bavil, ubližoval mi, stupňoval svoje šialené vyčíňanie. Nebola v tom žiadna hravosť, len číra krutosť .
Liala som kvapky vody na ľavý lakeť, privrela oči, predstavovala si, že tam mám dieťa a do toho vetra som zakričala: „Krstím ťa. Ak si chlapec, buď Adam! Ak si dievča, buď Eva!“
Vietor stíchol. Tma spred očí sa rozostúpila a cez úzky pás z neba prenikol na zem zväzok lúčov, čo rozjasnili miestečko so studničkou ako za letného dňa. Aj dieťa stíchlo. Ja som ho videla! Malé, milé, nevinné, v mojom náručí. Obdarilo ma nádherným žiarivým pohľadom a spokojne tichučko privrelo viečka, akoby v tú chvíľu zaspalo. Pred mojimi očami jeho tvárička bledla, spriesvitnela, až nakoniec celé zmizlo.
Zdalo sa mi, alebo skutočne na mňa čosi jasné žmurklo z oblohy? Zaplavili ma nekonečná radosť a teplo. Pocítila som mier a vedela som, že všetko je už v poriadku. Už to dieťa bude na pokoji a v nebi je o neho na veky vekov postarané. O pár dní príde na rad krst Frackinho Janíčka. Len nech má Jeňo dosť sily a ochráni ho, lebo duša bez krstu je ľahko zraniteľná a nemôže byť nikdy spokojná. Ani za života, ani po ňom.
|
|
