Ilonin svet bez vôní
@ :: Poviedky ::
Jul 02 2018, 06:36 (UTC+0) | 
|
Miesto: Košická Nová Ves, dnes: mestská časť Košice - Košická Nová Ves
Čas: okolo roku 1940
Autori: Slavomír Szabó, Silvia Bolčová
Pršalo. Pánty na dverách jemne zavàzgali a na hlinenú dlážku vstúpila noha. Zatiaľ len jedna, lebo prichádzala Ilona, čo na chvíľku zastala a bokom odsunula dvere ešte viac, nech sa poriadne roztvoria, aby sa vmestila celá. Bola širšia ako obvykle, pretože v každej ruke držala jedno vedro. V prvom, plnom tak do polovice, čvachtala kravská močovka a z druhého sa cez okraj sypali piliny.
„Už zasa?“ odul pery Laci hneď po tom, ako z nich vytiahol fajku a vypustil biely oblak dymu. Viac ležiac než sediac na lavici pri kuchynskej stene s obrázkom svätice vyzeral, že má zasa jeden zo svojich ufrflaných dní.
„Však je sobota, nie?“
„A?“
„Každú každučičkú sobotu, odkedy si vôbec pamätám, sme zapúšťali podlahu močovkou. Nech hlina stvrdne, nepráši sa a leskne,“ Ilona mala pocit, akoby to vysvetľovala malému decku, ale inak sa nedalo, lebo Laci by zasa začal viesť niektorú z tých jeho nekonečne dlhých a stále zádrapčivých debát. A kým si opäť potiahol z dohánu, Ilona už aj doliala do močovky vodu a zamiešala to handrou. Niekoľkokrát tým pretrie zem, rozsype piliny, aby všetko rýchlo uschlo, potom ich zametie a ešte raz to vyutiera do sucha, nech sa i leskne. Vytiahla handru a plesla ňou o podlahu. Pár kvapiek odfrklo na Laciho nohavice.
„Čo to robíš? Budem mokrý!“ vyštekol, až mu na spánkoch navreli žily, ba nielen tam, ale tiahli sa cez holú hlavu krížom krážom po miestach, odkiaľ mu už dávno vypadala jeho kedysi hustá mladícka hriva.
„Sa niekam chystáš?“ otázka, pri ktorej Ilona len ťažko potláčala nahromadené napätie, priniesla očakávanú odpoveď.
„Nestaraj sa! Keď budem chcieť, sám poviem.“
Jasné, jasné, jasné! Ilone bolo všetko jasnejšie než nebeská žiara, lebo v ňom vedela čítať lepšie ako v biblii. A aký to býval kedysi muž! Pravda, neosprostel, rozumu má dosť, len je večne nabrúsený a v posteli taký, akoby ležal vedľa màtvoly a nie svojej ženy. Ak sa jej niekedy dotkne, tak to len aby ju odstrčil na jej polovicu, keď sa ona skúša pritúliť. Odkedy sa im vydali obe dcéry a syna im vzali k vojsku, držia ich dohromady len steny a kus poľa, čo beztak dobre nezarodí. Laci sa už vlastne chodí domov iba najesť, vyspať a aspoň raz za čas vymeniť spodky.
„Fero, ten sused krivého Janka, čo robil u veľkomožného Keczera, už presne vie, čo sa tam stalo. Však aj prešiel dáky čas, čo tu krivý Janko dohrmel celý bez seba a potom týždeň iba koktal, len sa hrnul do kostola a večer ho museli odtiaľ vyháňať, lebo sa bál vyjsť i na ulicu. Ba vlastne na ulicu ani nešiel, kým mu nedali za hrnček svätenej vody.“
„A Fero vie, čo sa stalo Jankovi?“ Ilona sa prebrala zo sveta svojich myšlienok.
„Si sprostá, alebo nepočúvaš? Že sa vôbec pýtam! Jedno i druhé! Však hovorím, že hej. Fero je sused krivého Janka a krivý Janko mu to povedal len preto, lebo sa spolu opili. Ale Fero mu musel prisahať, že o tom bude mlčať. Však i tak bolo. Povedal to iba mne, lebo aj my sme sa spolu opili. Lenže som ho nedobre odhadol a zlomil sa skôr, než stihol všetko vyjaviť. Takže jasné, že dnes musím ísť za ním, lebo to nie je len tak. Vieš, čo mi povedal?“
Ilona nechala chvíľu handru na zemi, otrela prsty do zástery a prisadla si na lavičku, aby videl, že mu chce načúvať a lipne na každom jeho slove. Možno sa na ňu i usmeje. Iste sa usmeje, však všetci muži milujú, ak im žena načúva. No Laci sa namiesto úsmevu rozohnil. Ako rozprával, kýval rukami tak vášnivo, až roztriasol popol z fajky. Zadupol ho bagančou, olízal si fúzy a pokračoval, že veľkomožný pán Keczer mal osud vopred daný a osudu sa nevyhneš. Keď za ním prišiel do Keceroviec krivý Janko, že je na ňom rad a teraz mu bude robiť týždeň kočiša on, Keczer vraj lamentoval, že sa mu v noci zjavila smrtka. Že tak mu povedala, nech sa zmieri s každým, s kým má svár, lebo už nadišla jeho chvíľa a večer si po neho príde. Keczer kázal zapriahnuť a len kričal na kočiša, nech idú čo najrýchlejšie a čo najďalej z Keceroviec. Z času na čas akoby ho chytila zúrivosť a volal, nech krivý Janko nešanuje kone a ani bič. Tak večerom došli až po Košice a tam, na ceste kúsok pred mestom, krivý Janko poriadne zatiahol opraty. Až to s veľkomožným Keczerom heglo, div nevyletel z koča. Aj začal vrieskať, možno by kočiša i zbil, ale vtedy zbadal, prečo krivý Janko hamoval. Na ceste ležalo čosi, teda nie čosi len také, ale detská perinka a v nej zavinuté voľačo maličké, nevedno či chlapec, či dievča. Pán Keczer skočil z koča, zdvihol perinku, dokonca sa usmial a možno si i pomyslel, že keď zachráni nevinný život, smrtka mu ešte sviečku nesfúkne. Tak prikázal, že sa vracajú domov. Krivý Janko sa už nenáhlil, nech s deckom nehegá, aby ho nezobudil. A keď došli pred pánov kaštieľ, pán veľkomožný už nedýchal. V perinke nebolo žiadne dieťa. Iba malá detská smrtka!
„A čo s ňou urobili?“ Ilona sa nahla k Lacimu, až mu to takmer zašepkala do ucha a pokúsila sa ho objať okolo ramien.
„Si hluchá? Komu to tu hovorím?! Jasne som povedal, že sa Feri tak ožral, až stratil reč, ďalej len dačo bľabotal, ale nič z toho. Dnes to hádam dopovie, a keď nie, tak popijeme aj zajtra. Lepšie, ako tu čuchať ten smrad!“
„Aký?“ Ilona vypleštila oči a trochu sa odtiahla.
„Močovka ti nesmrdí? Načo každú sobotu zapúšťať podlahu? Pre koho? Deti nám už pošli z domu, komu treba takú parádu?“
„Ja som si myslela...“
„Hej? Ty si myslela? A čím? Máš dačo v tej hlave, keď aj čuch ti chýba?“ Laci len odstrčil Ilonu a zdvihol sa, opäť riadne odutý a nazlostený. Dvere znova zavàzgali a on už šiel známou cestou do Nižnej krčmy. Najvyšší čas, veď konečne prestalo pršať a večer sa blížil míľovými krokmi.
Ilona osamela. Cítila sa ako list na strome, čo nemá vlastnú vôľu a vytáča sa len podľa toho, z ktorej strany fúka. Čo ju čaká? Že časom uschne, odpadne z konára a zhnije? Vari už všetko pekné v živote skončilo? Sedela dlho, bez pohybu, hľadiac na handru, vedrá a podlahu. Čo ďalej? Laci sa zaujíma vždy o niečo iné, len nie o ňu. Dnes je to dáka smrtka a na ňu ani poriadne nepozrie. Nuž čo! Mužovi dobrá žena dá vždy to, po čom túži. Razom vyskočila a bežala do izby k truhlici. Vytiahla bielu plachtu a zo šifoniera nožnice. Tie veľké. S nimi vystrihne otvory na oči raz–dva. A kosu! Nesmie zabudnúť na kosu. Rýchlo do stodoly, veď načo čakať…
„Pirkare!“ Feri vyštekol hneď potom, ako z krčmy vyšli obaja maďarskí žandári s kohútími pierkami za klobúkmi.
„Ticho buď, ty šalený, lebo skončíš v berecinci!“ Laci zašermoval rukami pred Feriho tvárou tak tesne, div mu nevypichol oko. Holohlavý Laci i Feri, ktorého okrúhlu tvár pokrývalo strnisko žalostne prosiace o britvu, sedeli za jedným stolom a diškurovali.
„Nebudem ticho! A čudujem sa, že to hovoríš práve ty! Ty sa furt spiješ a motáš sa potme spievajúc slovenské pesničky! Maďarské by si mal, to by nebrali ako provokáciu. Však ťa už za to neraz naháňali, nie? Stále mi je nejasné, ako im vždy ujdeš.“
Laci kývol ramenom a prelial hrdlom ďalšiu žitnú. Dobrá bola, zaštípala.
„Sám neviem. Nepamätám si, čo sa deje, keď sa opijem. Ale možno na tom niečo bude, lebo richtárova žena mi hovorila, že som im v noci otvoril okno na dome, strčil hlavu do izby a spieval Na košickej turni dva pirkare šedza...“
„Nie richtár, ale kišbiró! Nie okno, ale ablak. Nie dom, ale ház. Lebo tu už nemáme ani školu, ale iškolu. Deti sa nám tam musia po maďarsky učiť! Žandárom zdravia čókolom a minule, keď som zavolal na krivého Janka, či je doma, odpovedal itvaďok. A vieš, Lacko, že čo sa mi i tak na tej sprostej dobe páči? No, povedz, vieš?“
„Feri, prestaň! Zbytočne sa rozčuľuješ! Pozri, kedysi tu bola krčma, teraz je kočma, však to znie skoro rovnako a aspoň vidíš, že v krčme sa Maďar so Slovákom dorozumie,“ skúšal Laci uhasiť Feriho oheň.
„Neodbáčaj, neodbáčaj! Povedz, či vieš, čo sa mi na tej sprostej dobe páči! Nevieš? Omše! Odkedy tu máme Maďarov, odkedy prišiel Horthy do Košíc na bielom koni a povedal, že my sme nikdy Slovákmi neboli a ani nebudeme, tak odvtedy mám náš kostol rád. Chlapi na chóre spievajú po maďarsky, lebo tak nám nakázali a ženy dole pod chórom po slovensky, lebo to sú ženy a tu žiadne rozumy nehľadaj. Znie to ako v tom Babylone, vieš, ako keď nás pán farár učili v škole o zmätení jazykov. A tak sa ženy modlia k svätému Ladislavovi a muži k svätému Lászlóovi a nakoniec aj tak skončia večer v jednej posteli, teda nie Ladislav s Lászlóom, ale muži so ženami a až čas ukáže, či ich deti budú Maďari alebo Slováci. Len ty, Lacko, ty raz skončíš v berecinci.“
Dym z cigariet a fajok sa vznášal pod stropom Nižnej krčmy, hustol a vzduch sa už temer nedal dýchať. Dvaja chlapi nad doskou stola, čo sa zapåňala prázdnymi pohárikmi, mleli ďalej svoje ponosy na ťažký život. Vždy to tak bolo i bude, že ak by steny krčiem mali uši, načúvali by len o tom, ako sa niekto sťažuje, alebo ako sa niekto chváli. Inej cesty pri pálenke niet. I teraz sa obaja sťažovali, aké móresy tu vládnu. V berecinci, v tej zamrežovanej pivnici pod školou, čo slúži ako väznica na jeden deň, je každú noc niekto zavretý. Lebo sa opil, lebo spieval po slovensky, lebo sa vysmieval z kohútích pier za klobúkmi maďarských žandárov, alebo preto, že si odpľul pred prahom domu Dadiáša, kde si žandári urobili svoju stanicu. A veď Dadiáš za to nemôže! Dostal to príkazom, úradným písmom s pečiatkou svätoštefanskej koruny, a tak čo mu ostalo, než súhlasiť? No napriek všetkým tým rečiam okolo, Laciho zaujímalo len jedno jediné. Čo sa stalo s tou malou smrtkou z perinky? No nechcel sa na to pýtať hneď spočiatku, lebo mu bolo jasné, že kým je Feri triezvy, nepovie nič. Nechcel to však nechávať ani na koniec, keď bude Feri len tak bľabotať, že mu ani Pánboh neporozumie. Bolo v tom trochu umenia, odhadnúť presný moment, keď sa už jeho jazyk rozviaže, ale ešte nezamotá. Prvotný odhad bol päť poldecákov. Potom šesť. Sedem je šťastné číslo. Na ôsmy nedošlo. Feri si pošúchal neoholenú bradu, nečakane a prudko sa postavil a vykríkol: „Ticho tu bude!“
Celá krčma náhle stíchla. Potom si opäť sadol, položil hlavu na stôl a zaspal. Nezobudil ho ani hrmot, s akým Laci odsunul svoju stoličku, ani rehot štamgastov z Čorgova, ba ani hrom, čo sa ozval tesne potom, ako sa vonku zablýskalo. No čo, bude zasa pršať, je načase ísť domov. Možno Feri porozpráva o tej smrtke zajtra. Zasa posedia, popijú...
Ilona vsadila všetko na jednu kartu. Ak sa má Laci zmeniť, ak sa nevie zmieriť s tým, že doma ho už deti nečakajú, iba jeho žena, musí sa stať niečo nevšedné. Také, čo mu vnukne nový pohľad na život, na ňu, no hlavne na pálenku. Vedela, že je poverčivý. Sám by to nikdy nepriznal, ale ani zaprieť to nemohol. Chlap ako hora, ale často mal strach ako decko. Vlastne ani to nie, lebo ani deti sa žiab neboja. Ale Laci hej. Keď videl voľajakú na ceste, obišiel ju oblúkom. Ak však bola v maštali, neobchádzal ju. Práve naopak. Dupal jej po hlave, až kým si nebol istý, že je po nej. Preto sa bál berecinca, do tej väznice na jednu noc nechcel za nič na svete, lebo každý, kto tam strávil čoby len chvíľku, hovoril, že tam videl ropuchy veľké ako taniere. A podľa Laciho rozdumovania to teda muselo byť miesto, kde sa stretávajú bosorky. Tá predstava utkvela v jeho hlave už v detstve. Bola to jeho baba alebo mater, čo mu raz povedala o akejsi bosorke, ktorá sa menila s príchodom noci a ako žaba chodila z kráv cicať mlieko. Raz ju nejaký gazda našiel pod válovom a zdala sa mu čudná. Bodaj by aj nie, veď bola zima, vonku kopec snehu a vtedy žiab niet. Ale táto sa tam skrývala a naraz si grgla, ale tak, že to znelo, akoby si grgol človek. Gazda neváhal a napichol ju na vidly. Do nohy jej trafil. Nie krv, ale mlieko z nej striekalo na všetky strany! A koľko ho bolo! Tieklo potokmi dole kopcom a na druhý deň na dedinu namiesto snehu padal skysnutý tvaroh. Kto z neho ochutnal, vyhodili sa mu po tele také bradavice, ako mala tá rakaňa. Ale ani to ešte nie je všetko! Pár dní gazda nevidel svoju starú susedu a jeho žena sa bála, či sa jej voľačo nestalo. Tak šli k nej a našli ju, ako leží na posteli, noha ofačovaná a na obväze krvavá škvrna. Ako po vidlách! Stará sa z toho dostala, ale už do konca života krívala a každý dobre vedel, čo je zač. Nuž a tak Laci mal zo žiab strach a nikto by mu to nevyhovoril. A teraz sa k tomu pridala i tá smrtka.
Chce smrtku? Bude ju mať! Len nech beží domov, nech sa trasie, nech zalezie pod perinu, no nespí, nech si hryzie nechty a zíza do tmy. Možno potom, keď sa upokojí, keď ho prestane mátať, si všimne, že pri ňom leží jeho žena, ktorej na ňom záleží. Azda sa konečne i pritúli. Nie ako naposledy! Vtedy sa zobudila, ako sa nad ňou skláňa a hľadí jej zblízka do tváre. Už sa aj potešila, že konečne dačo bude a vystrela k nemu ruky. No on povedal iba „Chrápeš!“ a zasa sa odsunul na svoju stranu.
Vonku zahrmelo. Isto sa zasa rozprší a Laci, ak nechce zmoknúť, pôjde z krčmy domov. Ilona si prehodila cez seba bielu plachtu, narovnala ju, aby mala diery presne na očiach, vzala kosu a vyrazila do tmy večerných ulíc. Bolo jej jedno, či ju niekto uvidí a čo si pomyslí. Teda, pravda, žandárov stretnúť nechcela, ale veď niet takého zákona, čo by zakazoval chodiť v plachte. A ostatní jej mohli byť ukradnutí. Ide predsa o jej muža, čo tam po iných!
Z domu k Nižnej krčme nemala ďaleko. Pár krokov po blatnej ceste rozbrázdenej vozmi, potom lavičkou ponad šanec, inokedy suchý, no teraz plný vody a nakoniec trochu dolu briežkom rovno ku krčme. Lenže tam nedošla. Zastala. Studený vietor sa do nej oprel a biela plachta povievala. Kosa na ramene ju ťažila a ona od chladu drkotala zubami. Bola si istá, že Laci pôjde domov práve tadiaľ. A ani sa nemýlila. Podľa chôdze by ho spoznala kedykoľvek. Keď si vypije, kýva sa ako nepodarený hojdací kôň a ľavou rukou si drží klobúk, aby ho nestratil. Tak sa blížil i teraz, voľačo mrmlajúc a hľadiac na zem. Až po čase, keď sa zdalo, že si Ilonu ani nevšimne a rovno do nej vrazí, zdvihol pohľad a zastal. Bola to krátka chvíľa. Kratučká, možno toľko, ako keď lusknete prstami, a jeho výraz sa náhle zmenil. Oči mu šli vyliezť z jamiek a ústa sa mu krivili v desivom výkriku, aký azda ľudské hrdlo inak ani nevydá. Bol v tom des všetkých desov, podobný strachu dieťaťa, že príde o svoju matku, strachu muža, že stratí svojho syna i strachu starca, že nenávratne zmizne všetko, čo robilo jeho život znesiteľným. Strach z nepoznaného, čo sa práve dalo spoznať, z hlbín pekiel, kde namiesto svetla poznania žiaria len ohne nekonečných múk, strach z pravdy, ktorá je svojou krutosťou tisíckrát horšia než milosrdné lži. Laci chcel vykríknuť ešte raz, ale hlas sa mu zlomil. Ba zlomil sa celý. Prehol sa v páse ako osika vo víchrici a chytil sa za srdce. Klobúk mu padol na mokrú zem a na oblohe sa znova zablýskalo i zahrmelo.
Ilona neváhala. Svoju úlohu splnila a skôr, než by Laci opäť zdvihol hlavu, zvrtla sa na pätách a odišla. Nie behom, ale pomaly, s kosou na chrbte, pekne, dôstojne až honosne, tak ako sa na sebaistú smrtku patrí.
Čas sa vliekol, ba možno i celkom zastal. Aspoň tak sa to zdalo Ilone, keď stála v kuchyni a cez okno hľadela do tmy na dvor, kedy už Laci konečne príde. No on neprichádzal. Napätie, čo pulzovalo jej telom, bolo neznesiteľné. Pritláčala čelo na sklo, dýchala tak zhlboka, až ho zarosila a musela utrieť okrajom rukáva. Hlavou jej začali víriť tie najčernejšie myšlienky. Videla predsa jasne, ako sa chytal za srdce. Čo ak ho tam porazilo? Možno by mu v tej chvíli ešte dokázala pomôcť, ale ona ho tam nechala a šla radšej domov. A on? Predstavovala si to tak jasne, akoby všetko videla na vlastné oči. Ako Laci padá najskôr na kolená, potom na tvár, chraptí, búši rukami okolo seba, červenie, potom zmodrie a naraz ho vystrie a je tuhý. Ktovie ako dlho potrvá, kým ho niekto nájde, aby ho zdvihol a zistil, že už je po ňom. To ona je všetkému na vine! Ona, ona, ona! Jeho vlastná žena! Chcela sa hrať na smrtku a nakoniec sa mu i smrtkou stala! Ruky sa jej triasli, z očí jej vytiekli slzy a pery sa začali chvieť. Ostane sama so smrteľným hriechom!
Odrazu zbadala pohyb. Postava, čo sa vynárala z tmy a chvatne kráčala rovno k nej, sa s nikým nedala popliesť. Kývala sa ako nepodarený hojdací kôň a ľavou rukou si držala klobúk. Takže Laci! Hej, bol to on, o chvíľku padla jeho ruka na kľučku, zavàzgali pánty a Laci už stál na lesklej, čerstvo vypucovanej podlahe.
„Ilonka! Ilonka, smrtku som videl!“ vyletelo z neho, zložil klobúk a hodil ho na stôl. Takmer zavadil o cylinder petrolejky, ale nestalo sa tak a vlastne tomu ani nevenoval pozornosť. „Bielu smrtku! S kosou! Stála tam, skoro sme sa zrazili, ale nevravela mi nič. Ak by dačo povedala, také ako Keczerovi, to by bolo zle. Ale mlčala!“
„Lacko!“ hodila sa mu Ilona okolo krku a stískala ho tak tuho, ako len vládala. Nebola v tom žiadna pretvárka, ale skutočná radosť, že žije, je tu a je jej. Ako ju to oslovil? Ilonka? Už roky jej tak nepovedal!
„Však ma netlač! Ilonka, ale že sa mi smrtka ukázala, no nevzala ma, to nie je len tak. Dačo budem musieť zmeniť. Čosi robím zle,“ hlas sa mu ešte triasol, zatiaľ čo ho Ilona hladila po hlave ako dieťa a šepkala mu, že nech si len všetko zloží, nech sa zoblečie a pekne sa pozhovárajú. Možno spolu na to prídu, čo by mal zmeniť.
„Neboj sa, Lacko, neboj! Nalejem ti vodu do lavóra, opláchni sa, umy a pekne si spolu sadneme,“ milo sa naň usmievala, ale Laci pokrútil hlavou.
„Čože? Vodu do lavóra? Lavór nestačí! Ilonka, mal som pravdu! Brýzgala si tu hore dole s močovkou a vravel som ti, že si už načisto stratila čuch.“
„A čože, Lacko, čože? Smrť dopredu nevycítiš, nemá vône, len sa zjaví a... No dobre bude, môj milý, ja som pri tebe a vždy budem. Urobím, čo len chceš, len už ostaň pri mne. Mám ťa rada a vždy som i mala. Poď pomôžem ti, zoblečiem ťa aj poumývam,“ Ilona sa naň tlačila viac a viac.
„Hej? Tak to je dobre, že ma ešte máš rada. Ešte lepšie, že ma i poumývaš. Vieš, Ilonka, stretnúť smrtku, to nie je len tak. A ozaj nemáš čuch, lebo ja som sa z toho strachu posral...“
|
|
