Pijavičiarove rady
@ :: Poviedky ::
Jul 16 2018, 05:11 (UTC+0) |
Kaštie¾ v Gánovciach | Miesto: Gánovce, okres Poprad Čas: údajne začiatkom 20. storočia Autor: Slavomír Szabó Také ráno som naozaj nechcel. Vlastne, takéto rána by nemuseli byť nikdy. Ak by sa dalo, treba ich zakázať! Lenže nikto nemá takú moc. Ešte som ani neotvoril oči a už som počul, ako Kubo v kuchyni plače. On plače často, ktovie, či sú aj iné deti také urevané. Zatiaľ je môj prvý. Milena doň isto napchala horúcu polievku. A koľkokrát som jej povedal, nech ju najskôr sama ochutná, veď niekedy sa z taniera až parí a sála teplo ako z pece, ale ona je už taká. Nepozrie, len naberie na lyžicu a šup s tým do decka! Už som sa chystal, že vyleziem spod periny, ale stačil malý pohyb nohami, taký celkom nepatrný a v krížoch ma pichlo. Poriadne. Dokonca tak, akoby mi tam niekto vrazil nôž a bolesť vystrelila kamsi do stehna. Bà! Zaťal som zuby aj päste a skúsil som to znova. Pomaly, pomaličky. Bolesť sa ozvala opäť, ale už nie taká prudká. Nohy som zložil na zem, no horšie bolo, keď som sa pokúšal vstať. Zasa ten neviditeľný nôž! A zasa ma zasiahol na rovnakom mieste! Tam, presne uprostred krížov, až som privrel viečka a videl celú hviezdnu oblohu. „Milena!“ zvolal som na ženu, ale nepočula ma. Bodaj by aj hej, keď Kubo stále kričal, že som sa sotva počul i ja. Ktovie, po kom má taký silný hlas. Ak bude aj druhé decko rovnaké, asi si urobím štuple do uší, lebo inak ohluchnem. „Volal si ma?“ nakoniec sa dvere otvorili a dnu vstúpila moja žena. Vyzerala ako vždy. Neviem prečo si šije šaty väčšie, ako naozaj potrebuje, takže sa v nich zdá taká pokrčená, azda asi ako sušená slivka. Ale v tvári nie. Tie jej nebesky modré oči, ktoré som si kedysi tak zamiloval, na mňa hľadeli stále naivne. Akoby čakala len na to, čo vyslovím, aby mohla splniť moje prianie a za to chce len objatie, v ktorom sa môže skryť pred celým svetom. Teraz, ako jej zasa narástlo brucho, sa objíma ťažšie. Ale veď keď porodí, tak znova spľasne. „Kríže!“ cekol som cez zuby. „Veď sú v poriadku,“ Milena prebehla očami nad dvere a potom nad posteľ, kde nám na stenách viseli drevené krížiky. „Moje kríže!“ ukázal som rukou, aby pochopila. A pochopila. Spýtala sa ma, či mi môže pomôcť a potom ma podoprela. Chytil som ju okolo ramien, a tak sme pomaličky kráčali za krikom. Teda za Kubom do kuchyne. Ešteže bola nedeľa! V taký deň v bani nefárame. Nesmie sa. Chvalabohu. Ale treba ísť do kostola. Pozrel som najskôr na Kuba, lebo sedel na zemi pri stole a po lícach mu stekali slzy. Aspoň že teraz nevrešťal, práve stíchol, asi si dal krátku prestávku. Sledoval, prečo otec s mamou idú v takom tesnom objatí ako siamske dvojčatá z obludária. „Dala si mu horúcej polievky?“ spýtal som sa, keď sa mi podarilo sadnúť si za stôl. „Ešte nič nejedol. Nechce. Plače, odkedy sa zobudil,“ kývla plecom a dodala: „Ale si dobrý otec, keď sa najskôr pýtaš, či syn nie je hladný, hoc máš také bolesti.“ „Jasne, dobrák od kosti, to som celý ja,“ skoro som sa zasmial, vlastne trošku aj hej, ale hneď na to som zasyčal, lebo len čo som sa zatriasol, pocítil som zasa neviditeľný nôž. Kým sa Milena motala pri peci, pohľad mi padol na druhú stoličku so šatami. Biela košeľa, oblek, vypucované čižmy - všetko pripravila, ale do kostola teraz nemôžem. Vonku je kopec snehu a šmýka sa. Možno by Milena mohla zobrať fúrik s popolom a lopatku, ísť pár krokov predo mnou a sypať popol na zem, nech sa mi nekåže. Ale kto ma potom bude podopierať? Nie, ja dnes nemôžem nikam. Ale keď pôjde na omšu sama, ostanem tu s Kubom a on bude revať, až kým sa nevráti! Vždy si poriadne prevetrá hrdlo, keď mu mama odíde. Sotva som si tak pomyslel a trochu škaredo na neho pozrel, zasa začal plakať. Milena ho vzala na ruky a odniesla do izby. No... Teda... Kto mi teraz urobí raňajky? Čakal som dlho, ale oplatilo sa. Kubo stíchol a Milena sa vrátila. „Zaspal,“ šepla. „Dojčila si?“ skúšal som vravieť tichšie i ja, lebo to bola prvá dobrá správa dňa a nechcel som to pokaziť. Mlčky prikývla. „Tak daj aj mne.“ Milena vypúlila oči a s rozpakmi si položila ruku na hruď. „Nie dojčiť! Najesť mi daj! Urob praženicu.“ Vydýchla si a pustila sa do roboty. Stal sa malý zázrak. Kubo sa nezobudil, ani keď Milena odišla. No prišiel svokor, že nám ho postráži, kým budeme preč. Len čo vstúpil dnu, pýtal sa na malého. V jeho úzkej tvári s výrazným obočím a trochu hlboko zapadnutými očami sa zjavilo sklamanie, keď zistil, že spí. Vraj sa s ním chcel pohrať. Zvykol takto prichádzať, on do nášho kostola nechodil, ale až do toho vo Švábovciach. Aj ten je náš, lebo tam máme faru, aspoň tak sa to snažil nejako zaonačiť, keď sa ho ľudia pýtali, prečo sa vždy terigá až tam. Ale pravda je iná. Svokor robí na bitúnku. Zabíja tam zvieratá. No a v našom kostole je na oltári obraz svätého Michala ako zabíja draka a svokor priznal, že mu to veľmi pripomína robotu a nevie sa tam sústrediť na modlitby. Takže takto. A vlastne som sa aj potešil, že prišiel, lebo dostal skvelý nápad. Na boľavé kríže je vraj dobré hriatô. Roztopiť cukor na karamel a pridať husaciu masť s cesnakom a pálenkou. Tak sa teraz trochu pri peci motal on. Cukor i pálenku som náhodou mal, nie veľa, ale stačilo, aj cesnak, ale chýbala mi husacia masť. Dali sme svinskú, hádam pomôže aj tá. Lenže také hriatô nie je len na kríže. Každý baník vie, že čistí pľúca a lepšie sa po ňom dýcha. Tak sme najskôr trochu vypili. Potom viac, potom ešte máličko, ale trochu sme nechali aj na chrbát. Nechcel som ísť do izby, aby sa náhodou Kubo nezobudil. Len tak posediačky som si odkryl kríže a svokor mi ich pomazal. To sa už teplo nerozlievalo len v mojom vnútri, ale i tam, kde sa dotkli jeho ruky. Potom sadol oproti mne a všimol som si, že sa mu začínajú lesknúť oči. „Poznám chlapov, čo vedia, kde býva pijavičiar. Možno, až sa Milena vráti, tak by som to zistil a šiel za ním. Nech už býva kdekoľvek, ďaleko to nebude a do večera som nazad,“ hovoril tak na pol úst, lebo si stále privoniaval k prstom, čo ešte páchli po pálenke. „A načo?“ hľadel som naň trošku zhora, lebo pijavičiarovi som nikdy neveril. „Pozri sa, on tu v lete nechodí len tak pre nič za nič. Ak by sa mu nedarilo predať zopár fľaštičiek s pijavicami, nevracal by sa. A kedysi pomohol aj mne.“ „Nechali ste si prikladať pijavice?“ „Nechal.“ „A?“ „Pomohlo,“ svokor si prestal privoniavať k prstom a dal sa rozprávať. V jeho tvári sa javilo nadšenie, keď mi vylíčil, ako ho raz býk pritlačil k stene, až bol celý modrý a nevedel ramenom ani pohnúť. Pijavičiar mu predal pár fľaštičiek s pijavicami. Na rameno si ich priložil až päť. Keď sa pijavice napijú, samé odpadnú. Treba ich potom vložiť hneď naspäť do fľaštičky s vodou. Že vydržia tak rok aj dva, ale musia sa prikladať stále, inak zgegnú. Dôležité je vraj po každej pijavici stlačiť ranku, čo ostane na koži. Ak z nej vyteká tmavá krv, neskôr treba priložiť pijavice znova. Ak svetlá, bude lepšie. Bolesť hneď nezmizne, ale každý deň je jej menej. Jemu vraj pomohli viac, ako by dokázal lekár, na ktorého beztak nemal peniaze. „Hovoríte tak, že keby nebol sneh, šiel by som Na mláku a zopár ich z tej žaburiny vybral. Vlastne teraz by som sa k ním nezohol. Ale poslal by som Milenu,“ usmial som sa, už mi bolo kúsok lepšie, ale svokor pokýval hlavou, že nedobre rozprávam. Že nie je pijavica ako pijavica. Na mláke žijú také veľké, konské, že tie môžu pomôcť statku, ale nie človeku. Pijavičiar vraj nosí akési iné, menšie, tenšie, a len tie sú dobré. Nemá mu význam odporovať a naťahovať sa s ním, najmä keď ide o somariny. Ostal som presvedčený, že pijavica ako pijavica a nechcel som, aby išiel takého špekulanta hľadať, lebo práve ma dobre hrialo zvonku i zvnútra a keďže som sa nehýbal, ani ma nič nebolelo. Len keď sa ma pýtal, ako sa mi to stalo, či ma seklo, kedy a kde, zistil som, že si na to tak dobre nepamätám. „Teda, aby som nevymýšľal, len viem, že už bola tma, šiel som od bane lesom z Hozelca a predo mnou kráčali nejaké ženy. Tak som pridal, ale nelomozil som, že ich reku vystraším. Aj som tak prišiel až za ne, naraz som jednej skríkol do ucha a dosť. Viac neviem. Vlastne si vôbec nespomínam, kedy som prišiel, ako som vošiel do dediny, do dvora, do domu, ako som sa zobliekol a ľahol na posteľ.“ „To čo za ženy boli?“ svokor náhle zbystril, aj ho trochu nadvihlo zo stoličky. „Ani to neviem,“ čudoval som sa sám sebe, veď včera som nič nepil. „Do kostola si mal ísť. Bolí, nebolí, keby som to bol tušil, na chrbte by som ťa tam odniesol. Ale možno by nepomohlo ani to.“ „Nepomohlo v čom?“ nechápal som, ale napadlo mi, že za tým budú dajaké povedačky. „Bosorky! Nespomínaš si, lebo ti počarili. Isto s tebou tancovali celú noc, až by ti najradšej vytriasli dušu. Lenže ťažko vytriasť dušu z baníka. Takže ešte pred rozvidnením ťa prekliali a teraz trpíš,“ svokor krútil hlavou a ja som si hneď pomyslel, že sme si mali dať menej toho hriateho do seba a viac na kríže. „A to odkiaľ viete?“ ešte som skúsil prezvedieť. „Neviem. Myslím si. Nadarmo sa nehovorí, že v tom lese v noci stretneš alebo čierneho barana alebo bosorky.“ „A teraz?“ skúsil som, čo ešte povie. Ale nepovedal nič. Z izby sa ozval plač, akoby niekto práve nabral Kuba na vidly. Celý deň bol ako to ráno. Nanič. Pálenky som už nemal, ďalšie hriatô sme urobiť nemohli a kríže od poludnia znova boleli. Neviditeľný nôž tam pichal ešte viac, než keď som sa zobudil. Občas tak silno, že som ani nevnímal Kubov plač. Aj ten mal svoj deň. Kričal a kričal, Milena bola z toho veľmi nešťastná, nevedela kam skôr. Ale večer prišiel zasa svokor. Celý zasnežený, pod kabátom mu čosi hrkalo. Fľaštičky. Nie s pálenkou, ale s pijavicami. Vraj sa pijavičiar zdráhal, nechcel ich veľmi predať, že boli v teple a takú chladnú cestu teraz nevydržia, a tak im treba dať ihneď najesť, nech sa z krvi zahrejú. No čo by človek neurobil pre zvieratká. Jeho útlocitnosť, ako človeka robiaceho na bitúnku, ma priam dojímala. Ale dobre, v takej chvíli človek podstúpi čokoľvek, len nech bolesť prestane. Keď sa pijavice prisali, asi pocítili väčšiu úľavu ako ja. Ale vraj všetko chce svoj čas. A potom hovoril ešte kadejaké čudné veci. Vraj aj on už počul veľakrát plakať Kuba, ale takto silno ešte nie. Pýtal sa pijavičiara, či neporadí nejaké byliny, alebo čo s takým deckom robiť. A pijavičiar mu vravel, že malé dieťa cíti, ak dakomu porobili bosorky. Vraj preto tak plače, lebo sa bojí o mňa. A že ja s tým nič neurobím, kým nebudem vedieť, kto sú tie bosorky a neskúsim sa s nimi dohodnúť. Ak sa dá. Ak sa nedá, treba hľadať ľudí, čo vedia porobené odrobiť. „Dohodnúť sa? Ale s kým? A ak to aj zistím, čo potom? To by som mal prísť za nejakou tetkou, pozdraviť a povedať: Pochválen buď Ježiš Kristus, prišiel som za vami ako za nevestou Satanovou?“ „Nerúhaj sa! Pozri, teraz je akurát dobrý čas. O pár dní bude Lucia. Musíš si vziať drevo a urobiť...“ „A urobiť stolček, čo budem vyrezávať až do Vianoc, každý deň trochu a stolček musí byť bez klincov,“ dopovedal som za neho. „Odkiaľ vieš?“ „To už aj malým deťom rozprávajú ako rozprávky!“ „Netrep a počúvaj! Inú možnosť nemáš!“ svokor teraz vyzeral trochu nahnevane a pokračoval. Keď taký stolček zmajstrujem, mám ho vziať na polnočnú omšu. Vo chvíli, keď bude farár držať v ruke Kristovo telo, sa mám na ten stolček postaviť. Vtedy uvidím, ktoré ženy sú skutočne ženy a ktoré bosorky. Lenže to zistia aj ony. Hovorí sa, že v taký čas treba utekať domov a sypať za sebou mak. Že bosorky nedobehnú, lebo musia najskôr mak vyzbierať. No to vraj neplatí. „Kým si medzi ľuďmi, bosorky nedajú na sebe nič znať, aby ich neodhalili aj iní. Ale beda, ak osamieš! Lenže ak sa s nimi chceš dohodnúť, to sa medzi ľuďmi nedá. Musíš si teda vziať aj posvätenú kriedu. Ak nemáš, vezmi kriedu a pofàkaj ju vodou svätenou v kostole. Potom po omši choď niekam, kde budeš sám, nakresli okolo seba kriedou kruh, hoc aj tak na sneh, nemusí ho byť vidieť, ale neboj sa. Bosorky ho uvidia. Keď k tebe prídu, nebudú môcť vojsť do kruhu. A pred svitaním musia odísť. Ale niekde tam je ten čas, čo by si mal využiť,“ dopovedal svokor a ja som mal o čom premýšľať. Mne nikto na syna siahať nebude! Keď mi svokor rozpovedal, čo všetko si musel u toho pijavičiara vypočuť, rozhodol som sa konať. Pravdupovediac, pijavice tiež pomohli a to ma povzbudilo ešte viac. Tak som vyčkal na deň Lucie a začal robiť. Pijavice už mohli pokojne odpočívať vo fľaškách, ale občas som si ich ešte priložil. Či skôr mi ich prikladala Milena, lebo si na kríže nedosiahnem. A keď konečne prišiel Štedrý deň, vybrali sme sa do Šváboviec. Polnočná omša sa totiž v našom chráme neslúži, farár sa nemôže rozdvojiť. A tak sme šli. Svokor a ja, Milena musela ostať s malým. Došli sme až na kraj dediny ku kostolu a ľudia na mňa pozerali, čo tam s tým stolčekom robím. „To viete, ešte tie kríže,“ snažil som sa všetko zamaskovať, hoc ma to už tak nebolelo. A keď prišla tá správna chvíľa, tak som sa postavil na stolček. Môžete sa cítiť istí sami sebou. Môžete si myslieť, že všetci poverčiví ľudkovia sú len smiešne kreatúry, ktoré vlastnú ustráchanosť prisudzujú čomusi, čo nejestvuje. Lenže jestvuje. A ešte ako! Len čo som sa rozhliadol, roztriasli sa mi kolená. Svokor stál vedľa mňa a nevychádzal z údivu, keď videl, ako sa mení výraz mojej tváre. Bodaj by nie! V tej chvíli sa ku mne obrátilo zopár žien. Žien? Takto ich možno videli iní. Lenže ja som hľadel na podivné stvorenia so zlovestnými očami, tvárami pokrytými bradavicami, s dlhými strapatými vlasmi prepletenými suchými bodliakmi. Z úst im trčali zuby ako hadom a jedna z nich na mňa ukázala rukou s nechtami ako kosy. Do konca omše som tam stál a chvel sa. Áno, priznávam, mal som strach, ale kto by sa nebál? Čo som vlastne čakal? Kdesi vo svojom vnútri som do tej chvíle veril, že nič také nejestvuje. Že svet mi je známy, zlo pochádza len z ľudskej chamtivosti a peklo pre hriešnych príde až po smrti. Lenže nie. Peklo je i tu. Medzi nami, len ho nevidíme a čo nevidíme a v čo neveríme, to pre nás akoby nejestvovalo. Chvíľami som mal pocit, akoby niekto či niečo zo mňa vysávalo silu, všetko pred očami sa mi rozmazávalo, dýchalo sa mi ťažko, hučalo mi v hlave. Čudujem sa, že som neodpadol ako podťatý strom a vydržal tam až do konca. „Tak čo?“ opýtal sa svokor, keď ľudia vychádzali z kostola a ja by som sa najradšej niekam stratil. Niekam, kde ma nenájde nikto. Ani bosorky. „Čo čo? Nič. Ak by bolo najhoršie, postarajte sa mi o Kubka. Aj o to druhé, čo príde na svet čoskoro,“ povedal som sucho a môj vlastný hlas mi znel, akoby vychádzal z jaskyne. Svokor už mlčal. Naokolo bolo priveľa uší a azda ľutoval, na čo ma nahovoril. Snažil som sa čo najdlhší čas ostať medzi ľuďmi. Kráčajúci zástup sa však trhal už po ceste. Najmä mladí, tí sa ponáhľali dopredu. Býva zvykom, že po polnočnej rýchle idú nazad do Gánoviec, tam sa postavia pred náš kostol, spievajú koledy a ľudia im dávajú peniaze. Krčmár, ten to vie využiť. Sviatok nesviatok, keď dospievajú, idú rovno za ním a on im otvorí. V krčme ostávajú až do rána, kým tie peniaze neminú. „Kam chceš teraz ísť? Alebo nikam? Odvediem ťa domov?“ svokor sa pýtal ďalej. „Nie, to by nepomohlo. Ja ostanem. Vy choďte,“ kývol som rukou na cestu a potom som z vrecka vytiahol kriedu. Bolo mi jedno, ako na mňa kto pozerá a čo si o mne myslí. Svokor poslúchol. Vedel, že nemá význam odporovať. Toto musím zvládnuť sám. Stál som uprostred kruhu, ktorý nebolo vidieť. Ale bol tam, cítil som to. Fúkalo. Vietor rozsieval zmrznuté snehové vločky, čo v tvári bodali ako ihličie. Hľadel som za poslednými babkami a dedkami, ako sa pľantali na samom konci sprievodu, a keď mi zmizli z dohľadu, všetko začalo. Najskôr nado mnou čosi preletelo. Niečo ako tieň. Veľký, čierny. Potom druhý. Ten sa mihol tesne vedľa kruhu a zmizol. A za ním ďalší. Zasa ďalší a ďalší, po chvíli okolo mňa lietali čierne tiene zo strany na stranu, hore a dolu, krúžili a ozvali sa hlasy. Nie, neboli to žiadne vianočné koledy. Bol to škrek, čo sa tlačil do uší ako ostré klince, hlava mi dunela, akoby do nej niekto búšil kladivom a srdce bilo tak besne, akoby malo puknúť. „Poď von! Poď von!“ ozvalo sa odrazu zo všetkých strán naraz. Znelo to naliehavo ako príkaz, ktorý nemožno odmietnuť. Cítil som, akoby sa nohy samé tlačili dopredu, chceli urobiť krok, vyniesť ma z kruhu, ale ja som sa začal modliť. „Poď von! Poď von! Zatancujeme si! Poď, zahreješ sa!“ znelo ďalej až do chvíle, kým som po modlitbe zašepkal amen. Náhle všetko stíchlo. Ba zdalo sa mi, že aj vietor prestal fúkať a ostali len tma a ticho. Odrazu som si nebol istý, či som stále tam, kde som sa postavil, či mám pod nohami sneh, či tamto ďalej sú Gánovce, či ešte svietia na oblohe hviezdy, či vôbec dýcham. Nedokázal som urobiť žiaden pohyb, len som stál a pozeral, ako sa z tej tmy vynára čosi ešte tmavšie, tá najčernejšia čerň a prichádza rovno ku mne. Obrysy postavy nedávali znať, kto to je. Lenže potom sa z tej černe vynorila tvár. A ja som tú ženu spoznal. „Čo chceš?“ opýtala sa. „Dajte môjmu Kubkovi pokoj! Aj mne! Aj celej mojej rodine! Navždy!“ „Prečo?“ Takúto otázku som nečakal. „Nevydržíš tu takto stáť do rána! Zamrzneš!“ „Radšej smrť ako vystúpiť z kruhu.“ „Ty sa nás bojíš,“ zasmiala sa. „Nebojím!“ ani neviem, čo mi napadlo, ale vtedy som po nej hodil posvätenú kriedu. Bosorka razom odskočila. „Ty sa bojíš!“ „Čo chceš?“ opýtala sa znovu. „Už som povedal!“ „A čo za to?“ „Nikomu nepoviem, koho som v kostole videl. Ani o tebe nepoviem. Sľubujem. Ak by som povedal, už by sa ti nedarilo. ¼udia by ťa vyhnali z dediny a aj ty musíš niekde bývať! Aj tie ostatné!“ „Ak by si nás prezradil, skapeš!“ „Aj ty. Bez domova skapete všetky!“ „Dobre. Budeš mať od nás pokoj, ak neporušíš svoj sľub. Ale ak...“ „Neporuším!“ „Tak na to pamätaj!“ Od tejto chvíle to isto boli tie najkrajšie Vianoce, aké som kedy zažil. Milena, Kubko, všetci ľudia sa mi odrazu zdali krásni. Nikdy som nepovedal, koho som v tom kostole videl, ani s kým som sa zhováral, keď som stál v kruhu. Nechcel som sa pripraviť o rodinu - to najkrajšie a najcennejšie, čo ma v živote stretlo a dalo mu zmysel.
|
|