Dobrý služobník Franci
@ :: Poviedky ::
Sep 03 2018, 09:04 (UTC+0) | 
Kaštie¾ v Kluknave |
Miesto: Kluknava, okres Gelnica
Čas: dvadsiate roky 20. storočia
Autor: Zuzana Kratyinová
„Chcete, aby vás vyňuchal hájnik?“ zrúkla Hana na plné ústa, ale vzápätí si na ne položila ruku, pretože by ju mohol niekto začuť cez otvorené okno. To by bolo zlé, priam nepredstaviteľné. Mohlo by sa stať, že by potom ostala sama. Vlastne celkom sama nie, ale s troma deťmi. Teda ešte horšie, lebo by prišla o muža i najstaršieho syna Mateja, čo bol takmer hotový chlap.
Bača Ondrej, hrdý majster v pasení i liečení oviec, ale inak poslušný muž hádavej ženy, na ňu hľadel previnilo. Dúfal, že s Matejom vypadnú z domu skôr, než sa Hana prebudí. Matej na ňu uprel hnedé oči lemované dlhými mihalnicami a zvolil inú taktiku. Usmial sa.
„Ale mamka, vieš dobre, že nás hájnik nechytí. Mľandravý je, ani dychom nestačí. Kým sa spamätá, budeme dávno späť.“
„A ovce? Kto ich poriadi?”
Tu už stačil jeden Ondrejov pohľad a všetko bolo jasné. Hana môže hovoriť do čohokoľvek, ale o stádo nech sa nestará! On je zaň zodpovedný! Má tam juhásov i honelníkov, tým verí. A Ignác, Jano i Ondrejko, ich ďalší synovia, tiež vedia pomôcť. Tak Ondrej iba zvraštil obočie, až Hana urobila maličký polkrok vzad, potom vzal pušku a pozrel ešte raz, či je dobre vyčistená. Bola mu vzácna, vzal ju màtvemu Nemcovi vo veľkej vojne a priniesol si ju domov potajme až z frontu. Prečo musí Hana stále frflať a kričať? Nikto sa nemá tak dobre ako oni! Mäsa z diviny sa môžu najesť do sýtosti, nemusia si sťahovať opasky. Len treba čušať a zbytočne sa nechváliť.
Ondrej zabalil pušku do ľanového plátna, strčil ju pod kabát a zdvihol sa od stola. Pokynul Matejovi a keď už vychádzali von, ešte sa otočil k Hane.
„Donesiem ti jazveca. Urobíš si z neho masť na kolená. Už ti akosi vàzgajú,“ podpichol ju a kútikmi mu zacukalo. Hanu od zlosti až striaslo. Hej, má pravdu, bolia ju, ale povedať to mohol aj inak. No na druhej strane... Jazvečia masť by sa ozaj zišla...
Hájnik Jakub si vykračoval do lesa. Dudral do hustých sivastých fúzov a zlostil sa na svojho psa, ktorý sa mu podchvíľou strácal a ustavične štekal. Koťuha vyplašil jarabice, potom naháňal hraboša a nakoniec mu celý uveličený doniesol v pysku jaštericu a dožadoval sa pochvaly.
„Fuj! Pustíš to!“ karhal zmäteného psa Jakub, vytiahol mu polomàtve zviera z papule a uviazal Koťuhu na pevný motúz. V tej chvíli v diaľke zadunela rana z pušky. Pytliaci! Nemal čas rozhutovať. Koťuha sa už pustil vnohy. ahal ho hore, až tam, ako sa týči Bradlo. Hájnik Jakub, ktorému práve minulo šesťdesiat, sa hnal za psom ako vládal. Pot sa mu rinul z čela a dychom nestačil. Zlostil sa, aj keď vedel, že pes robí to, na čo bol vycvičený. A robí to dobre. Veru dobre. Aspoň teraz, keď doposiaľ zlostil. To len on už nie je súci na túto robotu.
Celý deň prechodili. Koťuha ho vláčil kade tade, pomedzi skaliská, horlivo ňuchal, zúrivo štekal na všetky strany, vytrvalo snoril pod lístím aj pomedzi popadané kmene, no bez výsledku. Raz sa už aj Jakubovi zdalo, že vidí nejakého chlapa. A mám ťa! Potešil sa, rozbehol, no keď podišiel bližšie, uvidel len nejakého strašidelného zmoka s rohami. Aj zaváhal, lebo ducha by nerád rušal. Napokon zistil, že je to len krík obsypaný lístím. Vydýchol si. Pohladil psa a pobrali sa nazad do dediny. Zájde do kaštieľa za grófkou. Ešte dnes.
Bača Ondrej s Matejom boli spokojní. Taký úlovok, aký sa im toho dňa podaril, nebýva vždy. Parádny statný jeleň, dvanástorák. Jedným výstrelom! Chvíľu to vyzeralo, že Ondrej minul. Jeleň v prekvapení ustrnul, ako keby tak chcel ostať naveky. A keď už opäť dvíhal pušku k lícu, že vystrelí druhý raz, zvieraťu sa podlomili nohy a klesol k zemi. Ostrými nožmi mu rýchlo podrezali hlavu a neváhajúc ani okamih naporciovali celého jeleňa rovno na mieste.
„A čo s toľkým mäsom? Vyviažeme ho na stromy, či skryjeme v skalách?“
Ondrej sa len usmieval: „Sa ti chce toľko vláčiť až tam hore? Zabudni na skaly. Treba to rýchlo poviazať do plátna a na stromy s ním.“
„A čo s týmto?“ ukázal Matej na hlavu s parožím.
Ondrej sa poškrabal po líci a porozhliadol: „Tam ho strč do toho mraveniska, nech to mravce vyčistia. Ale poriadne všetko obsyp lístím, aby to niekto nezbadal!“
Grófkin sluha Franci vyrazil z kuchyne kaštieľa ako vystrelený a svižným krokom prešiel dlhou klenutou chodbou. Keby mohol, utekal by. Ale nemohol. Ako svätú relikviu držal strieborný podnos a na nej porcelánový čajník s pariacim sa čajom. Celou svojou ustráchanou bytosťou sa sústredil na to, aby sa mu zas netriasli ruky a popod nos si hundral: „Franci, ponáhľaj sa! Nieže to vyleješ! Len to zase nezbabri! Dokážeš to!“
Zastavil sa pred vysokými dverami salóna. Uchopil podnos ľavicou, zaklopal a otvoril si. Na širokom pohodlnom kresle sedela grófka a pred ňou stál zhrbený hájnik Jakub. Jej dlhé taftové šaty zašušťali, keď sa obrátila a stroho prikázala, aby Franci všetko uložil na malý stolík k oknu. Tam si vychutná čaj a koláčiky, až tento rozhovor skončí. Franci ustrnul v predklone a na čelo mu vystúpili kropaje potu. Zabudol na koláčiky! Bez slova uložil čaj, zaspätkoval a vyrútil sa z komnaty, akoby od nápravy jeho chyby závisela budúcnosť vesmíru. Zastavil sa až v kuchyni, schmatol podnos s koláčmi a bežal späť.
Grófke nechýbali sladkosti ani Franci, ale čosi iné. Nezaujímali ju pytliaci, i keď inokedy by horela za spravodlivé potrestanie tých, čo zabíjajú v jej lesoch zver, ktorá, ako inak, do poslednej veveričky patrila zasa iba jej. Teraz však chcela od Jakuba čosi iné. Kožušinky. Krásne, lesklé, v móde je najmä kuna a vyzerá výborne na koncoch rukávov i na golieri. Rozprávala o tom s nadšením, i keď nechápala, prečo pri tom Jakub tak nepokojne prešľapuje z nohy na nohu, hryzie si fúzy a ruky pozvoľna zatvára do pästí. Musel jej sľúbiť, že jej nejaké kuny uloví a s tým ho prepustila. Bolo mu jasné, že ak neuspeje, v grófkiných službách skončil. Rovnako ako Franci, ktorý bol azda tým najneohrabanejším panským čašníkom na Spiši.
Slnko vystúpilo nad hory a ostrými lúčmi vysávalo posledné zvyšky rosy zo širokých kluknavských pasienkov. Jakub, inokedy pomalý a ťarbavý, sa teraz svižne náhlil lúčnatým svahom nad dedinou. Blížil sa ku pastyrni, kde žil bača s rodinou. Odtiaľ to je do lesa už len na skok. Pomyslel si na tmavovlasú bačovku Hanu s kyprým poprsím a bokmi, čo ich aj v obyčajnej ľanovej sukni vedela rozhýbať tak, že až zabúdal dýchať. Iným sa už azda zdala staršia, ale jemu nie. Vždy sa mu páčila, často o nej sníval. Rozhodol sa, že pytliaci aj kuny ešte chvíľku počkajú. Beztak mu z toho náhlenia dochádzal dych.
„Pánboh pomáhaj.“
No spánombohom. Ešte ten tu chýbal - pomyslela si Hana, keď začula hájnikov hlas.
„Pánboh uslyš. A čože vás tu dovialo?“ opýtala sa s núteným pokojom v hlase. Myšlienky sa jej však roztočili ako mlynské koleso v divokej vode. Prečo tu snorí? Tuší voľačo o jej chlapoch? A čo má urobiť ona? Prečo si len ten jej somár nedá pokoj?! Furt len tú pušku mojká a hladká ako milenku!
„A čože ste taká zamyslená, Hana?“
„Len tak nad robotou,“ pokúsila sa o úsmev. „A vy čože? Kamže tak včasne?“
„Nemal by som hovoriť, ale vám snáď môžem. Asi mi v hore škodná šarapatí..“
„Ale!“
„A ešte by som mal chytiť nejakú kunu.“
„Kunu? A načo? Komu treba také nič?“ zdvihla obočie, úsmev už nebol cvičený.
„Grófke. Zachcelo sa jej kožušinky na golierik. Na parádu,“ dodal a podstúpil bližšie. Oči mu nevdojak skåzli po Haninej blúzke. Keby ju tak mohol vystískať, vyobjímať, alebo si len tak priložiť tvár medzi tie dve mäkké, okrúhle, bujné... juj...
„Nevedel som, že máme návštevu,“ ozvalo sa od dverí.
„Bača! Nie ste pri ovciach?“ hájnik Jakub sklamanie ani neskrýval.
„Nečakali ste ma, čo? Čo vy kujete s mojou ženou!?“ spustil Ondrej zostra. Rozhodol sa hrať na žiarlivca, nech sa Jakub čím skôr pakuje preč.
„Ja... ja už by som aj šiel. Mám ešte prácu, “ začal hájnik opatrne ustupovať, z prekvapenia celkom zneistel.
„Tak náhle? No spánombohom,“ Ondrej sa uškrnul, hľadiac už len na Jakubov chrbát. „Čo chcel?“ takmer šepol, keď sa Jakub vzdialil.
„Pytliakov ide chytať. A kuny.“
„Aké kuny? Načo by mu boli?“
„Na parádu. Na príkaz grófky. Lapať kuny na kožušinku.“
„Lapať kuny? Veď nemal so sebou pasce. Ak kunu strelí zle, kožušinu zničí. Starý je na hájnika, akoby už nemyslel. Ale bude snoriť po hore a my tam máme mäso na strome. Idem po Mateja, musíme do lesa!“ povedal rázne a náhle odišiel.
Marína stála oproti Matejovi a hoc sa trochu červenala, neklopila zrak, ale zaľúbene mu hľadela do jeho orieškovohnedých očí. Odjakživa sa jej páčil. Aj ona bola krásavica a mládenci sa okolo nej krútili, že si mohla vyberať. No vybrala si jeho, už dávno, možno ešte ako dieťa, keď sa spolu hrávali na skrývačky, a teraz sa cítila šťastná. Stál tak blízko, podchvíľou sa jej dotýkal, vždy len tak letmo, zľahka a rozprával sa s ňou tak milo, až sa jej rozbúšilo srdce, akoby jej išlo vyskočiť z hrude. Zmysel slov jej miestami unikal, ale to jej neprekážalo. Šťastne naň špúlila pery a hľadela za ním aj potom, čo jej do ruky strčil dáky balíček, vtlačil na líce bozk a odišiel. Škoda, že nebol smelší.
„Kam pozeráš?“ ovalil ju od chrbta Franciho hlas, až od ľaku poskočila.
„Zakrádaš sa ako dáky chmatár!“ pokrútila hlavou a stiahla ruky za chrbát.
„Čo tam máš?“
„Nič.“
„Aké nič?! Ukáž,“ chniapal jej Franci za chrbát. Balíček sa jej vyšmykol a spadol na zem.
„Mäso!“ s údivom zvolal Franci. Veľký kus mäsa, šťavnatého, nádherne červeného voňajúce lúkou a lesom. „Potiahla si ho z kuchyne?! To nahlásim grófke!“
„Nezobrala som ho z kaštieľa. Ozaj! Dal mi ho,“ chvíle plné nehy kamsi odplávali a jej dušu teraz zaplavila zlosť.
„Klameš! Kto by ti ho dával, len tak? “
„Ja som jej ho dal!“ skočil im do hádky zvučný mužský hlas.
„Matej!“ rozradostnilo sa dievča. „Matej, vrátil si sa?“
„Hej. Počul som toho chruňa ako ťa obviňuje. Musel som.“
„Ty? Odkiaľ by si ho mal ty?“ zasmial sa Franci. Potom si buchol po čele. „Skántrili ste na salaši nejakú ovcu. Priznaj sa!“
„Nie. A keď ma budeš obviňovať, takú ti po papuli strelím...“ zastrájal sa Matej a zdvihol pravicu.
Franci vystrčil hlavu, krk mu navrel do červena od spravodlivého hnevu. Akurát sa hromadilo na poriadnu chlapskú bitku. Marína zdvihla mäso zo zeme a radšej ticho zutekala.
Matej strčil ruky do vrecka a do ruky mu ťapla fľaša slivovice, čo dostal od krčmára za mäso. Rozležalo sa mu v hlave. Veď aj mamka vravia, že na med sa viac múch priláka... „Počuj, Franci, a nedáme si my po jednom? Veď pobiť sa môžeme aj potom.“
A nebol by Franci poriadny Slovák, keby na takú lákavú ponuku neskočil. Tak sa sťali, že ledva stáli na nohách. Aj pobiť sa zabudli.
„O..očuj, ty...Ma...Matej a ne...mysli si..., že ťa ja ne...nahlásim. Veď ty si pytliak!“
„Ale akýže som ja pytliak?“ zasmial sa Matej.
„Pre to ...to...to mäso!“
„Aké mä...mäso?“
„No to mä...so, čo si...si ...si Ma...ríne dal!“
„Maríne? Akej Ma...ríne?“
„No tej, čo tu je,“ neisto sa otáčal Franci na nemotorných nohách okolo. „No bola tu.“
„Je a či bola,“ zasmial sa Matej. „No, nie je tu! Ani ona, ani mäso! Nie ty mňa, ale ja teba nahlásim pani grófke.“
„A to už ako? Za čo? Pre...prečo?!“ zakvílil Franci.
„Že v službe piješ!“
Svitlo vo Franciho hlave, že je zle. Opäť to zbabral! Grófka ho už určite vyhodí zo služby. Aj sám by sa vyhodil. Na nič nie je súci. Úplne sa poddal zármutku. Kráčajúc späť do kaštieľa polohlasne si nadával a kvílil.
Matej pozeral za ním. Aj mu ho prišlo ľúto. Ale čo on s ním má?! Veď je dospelý chlap, sám sa musí vedieť so životom popasovať.
„Keby som aspoň tú kunu mal!“ začul ešte Franciho. Pokrútil hlavou a pustil sa rovnou cestou domov na pastyrňu. V hlave mu však vàtal Franci. Nech je aký je, nechcel ho zdeptať.
Ten deň mala grófka veľmi zlú náladu. Služobníctvo preháňala a bola zlostná pre každú maličkosť. Ničím jej nevedeli ulahodiť. Ničím sa nevedela upokojiť. Po mysli jej behala len dnešná návšteva jej sesternice. Tá sa pretàčala vo svojom novom kožušteku, celom obšitom kuňou kožušinkou. No nádhera. A ona? Ona nemá nič! Ani len správu od hájnika. Len nemožné služobníctvo. Toho Franciho asi rovno prepustí, rozbil jej ďalší čajník zo vzácneho meissenského porcelánu. Aj hájnika vyhodí, keď sa jej ukáže na oči! Všetkých vyhodí, čo si neplnia dobre povinnosti, zastrájala sa v duchu, ale ani trochu sa jej neuľavilo.
Schmatla šnúru so zvončekom a prudko ňou zatriasla „Kde je ten Franci s tým občerstvením?“ oborila sa na slúžku, čo bojazlivo vkročila do izby. „Nech mi ho okamžite donesie!“
Franci v kúte kuchyne odmietal vyliezť von. V mysli sa mu premietali hrozitánske obrázky ako vyčerpaný ťahá namiesto kravy pluh v rozbahnenej zemi. Určite mu ostáva len to. Ani jej nebude mať za zlé, keď ho okamžite vyhodí. Nič iné si nezaslúži.
Keď pribehla slúžka, odovzdane sa vyterigal z kuchyne. V rukách držal tácku s pokrievkou so striebra. Aspoň sa to nerozbije, pomyslel si s trpkým úsmevom. Už sa nenáhlil, kráčal dôstojne. Prijme svoj osud nech je akýkoľvek. Postál pred dverami do komnaty, preložil si tácku na ľavú ruku. Ani sa nezatriasla. Práve zaklopal, keď z kúta náhle začul šramot a kroky. Obzrel sa.
„Matej a ty tu čo robíš?“ pýtal sa nahnevane.
Ten sa len usmial, strčil obe ruky do vreciek a záhrenia kabáta a postupne z nich vyťahoval kožušinky. Boli to kuny.
„To mám také nemožné služobníctvo, že ešte aj otvárať dvere musím sama?“ ozvalo sa z vnútra.
Franci otvoril dvere, v rukách podnos a cez lakeť krásne vypracované kožušiny z kuny.
„Čo to máš?“ grófke zažiarili oči. „A odkiaľ?“
„Len takú drobnosť pre vás, pani. Kožky nie sú nové, ale dobré, krásne. Ešte po mojom pradedovi. Ale načo by boli služobníctvu? Nuž som myslel, ak vám ich darujem, možno budete mať radosť.“
Grófka priam vyskočila z kresla, chytala ich do rúk, prezerala si ich, usmievala sa.
„Tak to už hej! Dobrý si ty služobník, Franci, ozaj dobrý...“
|
|
