Alžbetkina vojna
@ :: Poviedky ::
Sep 17 2018, 06:20 (UTC+0) | 
|
Miesto: Malá Ida, okres Košice-okolie
Čas: 1944 - 1945
Autor: Juraj Korpa
„Betka, no kde si? Čo to tam robíš? Veď nemám čím miešať polievku!“
Osemročné dievčatko pomaly vytiahlo varešku z úst, nesústredene, ako si ju tam pred chvíľou dalo, ju ešte naposledy oblizlo, ale namiesto toho, aby ju podalo mame pri sporáku, bezmyšlienkovite si ju zase strčilo späť. Svoju pozornosť totiž už od skorého rána v celej úplnosti venovalo dianiu v prednej izbe, na dvore, pred bránou a vôbec v okolí, kde sa to hemžilo novými, cudzími, šedými, hrmotnými a úplne nezrozumiteľnými ľuďmi, ktorí, ako už pochopilo, tu budú s nimi oddnes bývať. Boli to v poslednom roku už druhí takí čudní návštevníci, ale títo vyzerali po prvé iní a po druhé ešte čudnejší.
Tí prví boli maďarskí vojaci. To už dnes Betka vedela. Vojaci – to sú väčšinou mladí, škaredí a jednofarební ľudia, čo hlasno dupocú a počúvajú rozkazy, ktoré na nich stále kričí ich veliteľ. Oni potom kričia na susedov a na mamku, keď sa im pripletú do cesty, alebo keď od nich niečo potrebujú. A niekedy, ale nie veľmi často, kričia aj na Betku, keď sa im tmolí pod nohami. Vtedy rýchlo ujde. Aj tak im vôbec nerozumie. Rozumejú im len niektorí susedia, čo sa po maďarsky naučili už dávno. Maďarskí vojaci boli celkom pekne zafarbení ľudia – nosili také hnedozelené šaty, ako minuloročná tráva na lúke, malé čapice, na pleciach mali červené štvorčeky a obdåžniky, a niekedy nosili aj zelené prilby, čo sa im na slnku pekne leskli. Ale s Betkou sa nekamarátili. Kamarátili sa iba medzi sebou. ¼udia v domoch, u ktorých bývali, sa na nich často sťažovali. Pravda, nie veľmi nahlas.
Títo noví boli iní. Mali šedé alebo šedozelené šaty, obdåžniky na pleciach čierne a strieborné, na hlavách šedivé čiapky so širokým šiltom. Dupotali a kričali hlasnejšie a úplne inou rečou a mali so sebou aj kopu automobilov, ktoré poparkovali kade-tade pred domami. Vraj sú to tiež vojaci, ale nemeckí. Koľko tých rôznych vojakov po svete asi je? No najdôležitejšia odlišnosť, akú si Betka všimla, bola tá, že títo bývali u nich doma – a to hneď vo veľkej tlupe. Keď ich na prštekoch spočítala, vyšlo jej číslo sedem! Zabrali celú prednú izbu, z ktorej sa museli vysťahovať domáci. Na hlavách mali čiapky široké ako taniere. Teraz sa v prednej izbe ubytovávali, rozkladali si svoje šaty a čižmy, hlasno sa rozprávali, smiali. Betka ich pozorovala zamyslene cez sklo na dverách.
„Betka, no tak! Veď mi prihorí polievka!“ zobrala jej mama konečne varešku, keď videla, že ju inak nedostane.
„Mami? A ako dlho budú tí ujovia u nás?“
„Neviem, moja. Uvidíme. Tak dlho, ako bude treba. Do Vianoc asi určite. A možno aj celú zimu, až do jari. Nejako sa už pomestíme aj tu v kuchyni, však? Veď máme voľné miesto po ockovi aj Imrovi, ktorí sú teraz na vojne. A keď títo ujovia odídu, budú sa môcť konečne vrátiť späť!“
Betka zadumane prikývla. Nie celkom rozumela súvislostiam, ale keď mama vraví, tak to napokon tak bude.
„Aspoň dúfam, že sa vrátia...“ dodala tichučko mama a hlboko vzdychla. „Zatiaľ sa hraj s bábikou, alebo mi pomôž s obedom. Ale nie tak ako doteraz! Nedívaj sa už na nich, ale do hrnca, lebo sa popáliš. Neboj sa, bude ešte čas sa s nimi naučiť žiť – a spoznať, čo sú zač...“ Vzdychla znova.
V prednej izbe sa ozval hromový, družný smiech; asi sa tam niekomu podaril vtip.
„Veď uvidíme,“ dodala potichu.
A Betka sa učila. Spoznávala každý deň, čo sú tí noví vojaci zač. A v čom všetkom sú iní, odlišní.
Napríklad si všimla, že sú tichší, než tí maďarskí. Keď boli doma, dnu v izbe alebo v kuchyni, hovorili normálnym, tlmeným hlasom – slovám síce nerozumela, ale znelo to slušne, úctivo, ľudsky. Teraz vôbec nekričali. Keď niečo potrebovali, napríklad uterák, teplú vodu či príbor, poprosili, požiadali, a keď videli, že im nerozumejú, pomohli si rukami - nohami, ba sa aj naučili pár slov po slovensky. Často sa smiali, mamke salutovali, Betku i najmenšiu sestričku Gitku hladkali po hlavičke a staršiu sestru Terku niekedy zo žartu aj capli po sukni, až sa smiala spolu s nimi. Nekričali ani vtedy, ani keď sa im Betka tmolila pod nohami. A dávali im všetkým čokoládu! Sestrám, bratom, aj mame!
Ale niekedy zase boli hlasnejší než Maďari. Oveľa hlasnejší! To keď naštartovali svoje automobily, vrčali s nimi a dymili. Ó, to bol smrad! No to ešte nebolo nič. Keď potom na ne ponakladali také strašne ťažké debny a železá, čo skladovali v stodole, a odviezli sa až na Pažiť, kde tie krámy zložili, zmontovali a tam začali strašne strieľať, to boli rany! Až v ušiach zaľahlo! Deti – iba tie staršie, malé by plakali, ale Betka sa už nebála – sa vtedy vždy chodili dívať a najmä nechať sa ohlušovať. To sa vždy objavil rýchly záblesk a obďaleč sa zdvihol kúdol dymu. Ostrý zvuk, čo dorazil o pár sekúnd neskôr, prenikal až do tela a šteklil na žalúdku i na rebrách. Deti si vtedy pritískali dlane na uši, čakali na ďalšiu ranu, a keď prišla, výskali a radostne sa na seba škerili. Chlapci sa potom sami hrali na vojakov – pochodovali, dupotali, vykrikovali rozkazy tak, ako si ich zapamätali, znelo to niekedy ako brechot, niekedy ako hrom. Snažili sa vymyslieť, ako vyrobiť čo najhlasnejší zvuk: búchali o seba dva kamene, alebo bili doskou po skale, nafukovali papierové vrecúško a pukali ho, ba sa aj snažili zborovo zakričať čo najhlasnejšie „Buuuum!“ a zakaždým sa smiali, až si ich Nemci všimli a urazili sa.
Ktovie, či z tej urazenosti, alebo iba náhodou sa potom raz stalo, že počas strieľania na Pažiti sa vojaci netrafili tam, kde obvykle, do poľa pod les, ale úplne opačným smerom – do Maktárne. Osamelo stojaci sklad sa trikrát otriasol pod streľbou, zdvihol sa kúdol prachu z omietky, strecha zastonala, popadali škridly a rozbilo sa jedno okno, kým si to všimli a prestali páliť. Našťastie, dnu ani nablízku nikto nebol, a tak sa vlastne nič nestalo – ale rodičia po tomto radšej deťom zakázali chodievať sa dívať a provokovať Nemcov. Čo keď to urobili naschvál? Ako varovanie?
Betka sa tiež naučila, že Nemcov je dobre mať v dome. Lebo sú silnejší než Maďari. Maďarov nemala rada. Stále boli v dedine, stále chodili a kričali, niekedy brali ľuďom veci, múku, cukor, slaninu, ale čo tam po veciach – niekedy brali aj zvieratá! Nedávno bol dokonca jeden aj u nich doma a stále ukazoval na kohúta; naťahoval sa po ňom, akoby ho chcel zobrať, ale mama ho nedala. Vyhnala chlapa z dvora. Kričala tak hlasno, až sa ľudia zbehli. U susedov mali vojaci na dvore kuchyňu, asi ho potrebovali tam, do polievky. Akoby si nevedeli kohúta kúpiť! Odvtedy ich nemala rada, stále sa na nich mračila. Veď ani čokoládu nikdy nikomu nedali. Veľmi sa teda zľakla, keď z ničoho nič prišiel jeden taký Maďar cez obed, práve keď mama nebola doma. Poobzeral sa, či ho niekto nevidí a rovno sa vybral do chlieva, kde sa začal naťahovať po prasiatku! To kvičalo! Betka rýchlo bežala do kuchyne po mamu, lenže tej tam nebolo; hlasno plačúce dievčatko si však všimol jeden Nemec, čo práve čosi písal pri stole, a vybehol na dvor akurát včas, aby prasiatko zachránil.
Betka ešte teraz pred sebou živo vidí, aký bol ten Nemec mocný – jednou rukou chytil zlodeja za golier, druhou mu vytrhol prasa, čo hneď ušlo kamsi pod drevá, zakričal čosi tou ich čudnou rečou, až sa Maďar prikrčil. Potom mohutným kopom do, no veď viete do ktorej časti, usmernil a zároveň urýchlil neželaného návštevníka priamo na ulicu. A pobral sa za ním. Potom sa ešte hodnú chvíľu ozýval z ulice nahnevaný krik v cudzích jazykoch – to však už Betka nevidela a nepočula, lebo sa rýchlo vydala hľadať prasiatko, ktoré chcela upokojiť, veď bolo ešte malé, hlavne však jej! Keď sa ten vojak vrátil, to už aj s mamou a ďalšími svojimi druhmi, ktorí rozčúlene čosi drmolili, ale trochu sa aj smiali, prišiel rovno k nej, utrel jej slzičky na líčkach, čosi povzbudzujúce povedal a znova šiel do izby. Až potom Betku úplne prešli obavy o prasiatko, kohúta i kravku a bola rada, že majú Nemcov v dome.
Aj Betkin prostredný brat, štrnásťročný Berti, sa tešil, že má doma Nemcov. Pretože bol technický nadšenec a u Nemcov, práve u nich doma, mali hromadu všelijakých zariadení, čo pípali, chrapšťali, kašlali, viedli z nich a do nich všelijaké drôty. Berti sa nijako nevedel od nich odlepiť. Spočiatku ho aj posielali, nech sa ide hrať inam, ale keď videli, že to nie je nič platné a stále sa vráti, nakoniec ho nechali. A on sa dokonca naučil aj pár slovíčok: čo je čo, na čo ktorá páčka slúži, takže mu v tom nakoniec dovolili sa aj špárať.
Potom sa pred Betkou vyťahoval.
„Vidíš, Alžbetka – týmto gombíkom sa celá vysielačka zapne, tamto z tých škatúľ ide prúd, a potom sa dá hovoriť tu do tohto mikrofónu, keď pritom držíš stisnutý palec tu, na tom boku,“ vysvetľoval sestričke pod nemeckým dozorom a bol na seba strašne hrdý. Betka síce ničomu nerozumela, ale keď videla, ako sa Berti usmieva a ako mu žiaria oči, usmievala sa tiež, a tak sa spolu s Nemcom na seba usmievali všetci.
„A keby sa tuto potočilo týmto kolieskom, alebo by sa to koliesko vymenilo za iné, dala by sa naladiť aj ozajstná stanica, a mohli by sme počúvať rádio, ozajstné rádio!“ ukazoval ďalej a spýtavo sa pozeral na vojaka, či hovorí dobre.
„Ja, ja, radio,“ prikyvoval Nemec a zase sa všetci usmievali.
Ale po Vianociach sa zrazu všetko zmenilo. Nemci už nechodili cvičiť streľbu za Pažiť – naopak, spolu s Maďarmi a dokonca spolu s dospelými dedinčanmi vykopali pod lesom, smerom na Šacu, zákopy, jamy, jamky a kryty, do nich naťahali tie svoje debničky a železá a drôty a mama sa začala báť, že to nedopadne dobre. Že vraj čosi mímujú alebo mínujú? Že vraj čosi vyhodia do vzduchu. Ale ako do vzduchu? Tie svoje železá? Veď sú také ťažké, určite by hneď spadli naspäť. Načo by to robili? Betka sa na to spýtala Bertiho. Ten sa vo všetkom vyzná.
„Vieš, Alžbetka,“ zvážnel po chvíli rozmýšľania Berti, „keď sa urobí veľké bum, ako sme sa chodili vtedy pozerať, ale väčšie, také naozaj veľké bum, a spadne pri tom napríklad dom, hovorí sa, že ten dom vyletel do vzduchu. A môže sa stať, že sa naraz urobí veľa takých výbuchov. Vo svete to teraz búcha. Hovorí sa tomu vojna. Tá vojna teraz môže prísť hocikam. Môže sa stať, a toho sa mama bojí, ba vlastne všetci sa toho boja, že vojna raz príde k nám a bude všade veľa-veľa bum. A že aj náš dom vyletí do vzduchu...“
„Náš dom?“ spýtala sa Betka s obavami, ale nevedela si to predstaviť.
„Všeličo sa môže stať...“ hodil plecom Berti. A ešte v ten deň začal spolu s kamarátmi kopať v stodole veľkú jamu, ktorú nazýval dekung.
Keď bola jama, ten dekung, už veľmi, veľmi veľká, nanosil do nej Berti s mamou všelijaké prikrývky a periny a handry a koberce, prikryl ju veľkými doskami, na ne nahádzal slamu a po porade s mamou tam na skúšku s dvomi kamarátmi prespal jednu noc. Bolo zvláštne, že tam chceli spať práve vtedy, keď po dedine zvolávali všetkých chlapcov, čo rovnako ako Berti chodili do branného spolku Levente. Vraj, že sa musia okamžite pripraviť na odchod. Betka to Bertimu aj povedala, že ho volajú, ale on ju uchlácholil, že na výlet sa nechystá, a teraz je dôležitejšie vyskúšať úkryt. Na tom výlete sa zaobídu aj bez neho. Hlavne nech nikomu nevraví kde je, aby sa úkryt nevyzradil. Tak to Betka pustila z hlavy.
Na druhý deň ráno, keď celí dolámaní prišli do domu, tvrdili, že sa takmer zadusili. To kvôli slame a perinám sa tam ledva dalo dýchať. Mohli byť radi, že neomdleli. Bude nevyhnutné celý dekung upraviť, aby sa v ňom dalo skrývať a spať aj zopár dní.
„Mal si vyletieť do vzduchu, aby si sa dobre nadýchal,“ napadlo zrazu Betke riešenie, ktoré okamžite Bertovi poradila. Ten sa na ňu chvíľu vytreštene díval, až sa pustil do strašného smiechu. A spolu s ním aj ostatní. Nevedela prečo, ale ju ťahalo do plaču. Keď ju však zobral na ruky a dal jej pusu na obe líčka, smiala sa už aj ona a všetko bolo v poriadku.
Nakoniec sa všetci obávali zbytočne. Nemci nič nevyhadzovali. Jedného dňa narýchlo naštartovali všetky svoje autá, nanosili na ne všetky debničky, železá, svoje ruksaky, šaty, vrecia, a s rachotom odtiahli preč, smerom na Šemšu. Vtedy sa Betka naučila ďalšiu vec – že nie každý je tvoj kamarát, aj keď sa tak tvári, a že nakoniec je dobré mať Nemcov v dome. Pretože keď odchádzali, to posledné, čo zobrali, bolo ich prasiatko. Zachránené prasiatko! A pribalili si aj pár kíl múky.
Odchod nemeckých aj maďarských vojakov bol pre celú dedinu signálom, že front sa už blíži a že je čas zaliezť do krytov. Aspoň tak to hovorili dospelí, keď ich Betka počúvala. Nerozumela tomu čo je signál a čo front. Ale do krytu sa poslušne bez rečí uložila. Všetci sa tam schovali, vo všetkých domoch. Tie ostali prázdne. Iba odvážni chlapci, ako Berti, pobehovali po dedine a pozerali, čo kde Nemci nechali. Veď im boli čo dlžní za nájom!
A naozaj – Berti pribehol celý natešený, že Nemci zabudli na rádio. To rádio! Na ktorom stačilo vymeniť koliesko a už sa dá chytať hudba aj všetko! Betka sa tešila s ním. No kým sa obaja tešili, pred dvorom zastalo akési auto. Ozval sa buchot, brechot, hrubé hlasy a auto opäť odfrčalo. Keď sa vystrašený Berti, ktorý sa bál, že poňho prišli z Levente, konečne odhodlal ísť pozrieť čo sa stalo, na jeho nevýslovnú ľútosť sa ukázalo, že Nemci sa po rádio vrátili.
Hudba nebude.
No najviac si Betka pamätá svoje prekvapenie. Vykúkajúc z dekungu, kde sa potuluje Berti, zrazu mama radostne vykríkla a vyskočila von. Z dvora sa hodnú chvíľu nieslo nadšené výskanie. Vítali sa muž a žena. A Betke sa zdalo, že rozpoznáva druhý hlas. Skutočne, nad úkrytom sa zrazu objavila zarastená povedomá tvár, natiahli sa ruky v maďarskej uniforme a Betka sa odrazu ocitla v otcovom náručí. Opäť bol tu, doma. Po rokoch, čo o ňom nepočuli. Jej vlastný otec, živý a zdravý, z ničoho nič práve v najstrašnejšej chvíli, a vlastne aj v najneočakávanejšej, ale o to krajšej. Tešili sa a objímali všetci ešte dlho.
„Ušiel som z frontu, z Dargova!“ rozprával rozhorúčene. „Už pred tromi dňami, aj s dvomi chlapmi z dediny. Predstavte si, tak blízko už som bol! Skrývali sme sa potom v lese, čakali, kým Nemci odídu. Pribehol som hneď, ako som videl, že už odtiahli. A predstavte si, len zázrakom som nešliapol na mínu tu v Ide. To by bola strašná smola, zahynúť tesne pred domovom... Ale teraz už som tu a späť do maďarskej armády ma už nikto nikdy nedostane! Teraz už stačí iba počkať. Dva či tri dni – a Rusi sú tu!“
Vyliezli teda všetci z úkrytu a naťahali periny zase do domu. Boli opäť spolu, ako kedysi dávno, tak dávno, že si to Betka už ani poriadne nepamätala. Dom bol teraz zasa ich, predná izba aj kuchyňa, otec bol doma, mama doma, deti – až na Imra – tiež, zatiaľ sa nič zlé nestalo a všetko nešťastie sa zdalo nemožné. Dlho sa v ten večer u nich svietilo za zatemnenými oknami, otec rozprával a rozprával, a počúval a počúval, a Betka strašne chcela zostať celú noc hore, no nepodarilo sa jej to. Zaspala. Sladko zaspala.
Ráno, presne počas Betkinej rannej modlitby, keď sa otec, už v civilných šatách, holil pri otvorenom okne, objavil sa v ňom zrazu ruský vojak a otec ho s nadšením privítal. Betka vybehla von, na ulicu. Tam sa to už hemžilo zase novými uniformami, autami, koňmi, ľuďmi cudzími i domácimi. Rusi tiahli bez zastávky na Jasov, len tak letmo, z natiahnutých rúk, brali od ľudí chlieb, slaninu a samozrejme slivovicu, ktorou ich častovali priamo na ceste. Kričali veselo „Spasiba!“ a smiali sa spolu s domácimi. Žiadne „Buuum!“ sa nekonalo. Ani malé. Front sa rýchlo premiestnil o desiatky kilometrov a Malá Ida zostala oslobodená.
Pre Betku sa takto vojna skončila.
O pár dní, keď už radosť a veselie zase začali ustupovať všedným starostiam, nadobudla Betka pocit, že by sa aj ona mala začať pomaly rozhodovať, čo teraz s ňou bude. Veď čochvíľa bude mať už deväť rokov a teraz všetci všetko nanovo plánujú; nuž, mala by aj ona!
Keď sa Imro vráti, bude zase študovať v Košiciach. Bude bývať na Tábore pri stanici. Mala by študovať aj ona? Zoberie ju k sebe?
Alebo bude lepšie radšej sa rovno vydať?
|
|
