Správny človek
@ :: Poviedky ::
Feb 02 2019, 00:05 (UTC+0) | 
|
Miesto: Košická Nová Ves, dnes: mestská časť Košice - Košická Nová Ves
Čas: sedemdesiate roky 20. storočia
Autor: Juraj Korpa
Keď pani Helena zbadala otca na nemocničnej posteli, okamžite jej vbehli slzy do očí. Ležal obklopený rôznymi stojanmi, na ktorých viseli všelijaké vrecúška s krvou, výživovými roztokmi a tekutými liekmi a hadičkami pomaly kvapkali život do bezvládneho tela. Hlavu mal vyvrátenú dohora, pretože cez ústa do neho prístroj vháňal vzduch. Oči mal tmavé a zatvorené, vpadnuté líca zarastené sivým strniskom a nebyť pomalého pohybu dýchacieho piestu, izba by bola úplne bez najmenšieho pohybu. Uplynuli už tri dni od osudnej nehody, keď ho zrazila embéčka, a ešte sa neprebral – a ako sa dalo vyčítať z tvárí lekárov, prognóza bola skôr zlá. Pani Helenu však šokoval a rozplakal hlavne výzor jej otca, ktorého vždy vídala ako veľkého, silného chlapa.
„Bože, je taký malý... Úplne sa v tej posteli stráca,“ pomyslela si a utrela si oči vreckovkou. Bol to obrovský rozdiel oproti jeho bežnému zjavu – on, vždy taký vysoký, rozhodný a vrtký, bol teraz iba nevierohodným odrazom, akoby zle namaľovaným, nevydareným portrétom svojho skutočného ja. Znenazdajky jej v pamäti vyskočila dávna spomienka na otca. Mohla vtedy mať tak štyri až päť rokov, bolo skoré studené ráno, v kuchyni slabo svietila sviečka, a ona z rozohriatej postele sledovala, ako otec rýchlo požul krajec chleba, rozlúčil sa s matkou a odišiel do studenej hmly, aby sa spolu s mnohými ďalšími námezdnými robotníkmi vybral do Košíc. Tam sa postavil k Adrianinmu múru, ako volali miesto, kde si chodili majstri každé ráno vyberať pracantov na jeden deň. V ten deň mal veľké šťastie – večer sa vrátil so železničiarskou čapicou na hlave, pretože zhodou priaznivých náhod sa uvoľnilo miesto na železnici, síce nekvalifikované, ale stále a dobre platené, a jemu sa akosi podarilo ho získať. Boli s matkou veľmi rozradostení, čo sa prenieslo aj na ešte nechápajúce deti. Hojdal ich na kolenách a smial sa, v tej čapici vyzeral ešte omnoho väčší, mocnejší, než obvykle. Sľuboval akoby väčšiu dôveru i ochranu; bol to najkrajší a najlepší otec na svete. Odvtedy som svoj dojem nezmenila.
Pani Helena si zavesila kabát na stojan, odložila tašku s vecami a ovocím, a sadla si k posteli do malého kresla. Vedela, že tu strávi dosť času zbytočne, že sa otec možno už nepreberie, ale bola si istá, že jej miesto je teraz tu. Otrela si slzy, zopäla ruky na kolenách, oprela do sedadla, pozerala na otca. A spomínala...
Keď prišli Maďari a onedlho potom aj vojna, spočiatku im to životy nijak nezmenilo. Otec chodieval na železnicu, pracoval tam v sklade, deti šli zase do školy, síce bolo nariadené vyučovať iba v maďarčine, ale keďže po maďarsky vedel len málokto a učiteľ tiež poriadne nie, pokračovala výučba ako dovtedy, po slovensky. Pri sčítaní ľudu sa takmer všetci prihlásili k Maďarom. Kto nie, musel by sa odsťahovať z dediny, a to na Slovensko. Skutočne sa takí aj našli, ale väčšina si z toho nič nerobila, pre nich to bola iba formalita, taľafatka. Až neskôr vojna zasiahla aj ich – otec, ako nekvalifikovaný robotník, nebol chránený pred odvodmi a musel narukovať do maďarskej armády. Zo dňa na deň tak zmizol, ledva sa stihli rozlúčiť. Pani Helena si ten okamih pamätala len hmlisto, otec stál pred bránou v neobvyklej novej zelenej uniforme, objal všetky deti i matku a odkráčal. Hoci už bola vtedy väčšia, nezdal sa jej jeho odchod smutný – nevedela ešte, čo je vojna, čo v nej hrozí vojakom, a obzvlášť maďarským, na východnom fronte. Naučila sa to až neskôr, keď prišiel papier s nadpisom „Eltûnt“ – nezvestný. Matka sa zrútila a deti pochopili, že už otca asi neuvidia. Našťastie, mýlili sa.
„Vy ste dcéra?” prerušil spomienky pani Heleny sivovlasý muž v bielom plášti.
„Áno, dcéra,” odpovedala. „Ako to s ním vyzerá, pán primár?”
Vyšli na chodbu.
„Nebudem vám klamať, pani,” povedal lekár. „To auto ho síce zrazilo bokom, ale vo veľkej rýchlosti. Nebola to celkom vina vodiča ani vášho otca – auto proste dostalo šmyk na zľadovatenom úseku a neovládateľné vybehlo na chodník. Výsledkom sú mnohopočetné zlomeniny na všetkých častiach tela, pomliaždeniny sleziny a srdca a obávame sa, že aj mierne vnútorné krvácanie. Pacient má už svoje roky – keby bol mladší, mal by celkom slušnú šancu dostať sa z toho, ale v tomto veku sa už kosti ani orgány nehoja tak ľahko. Pripravte sa na najhoršie…”
Pani Helena opäť zaslzila. Ale očakávala to.
„Je tu však istá vec, ktorú s vami musím prebrať,” pozrel sa primár ponad obrúčky svojich okuliarov. „Je to taká… nazvem to, zaujímavosť.”
„O čo ide?”
„Pri röntgenovaní sme objavili, že pacient má v hlave rozsiahly kovový implantát. Nahrádza mu kosť na vrchu lebky. Vedeli ste o tom? Kde ho získal? Nebojoval náhodou vo vojne?”
„Och, áno! Viem o tom. Veľakrát nám o tom rozprával, a nielen o tom. Ale je to dlhý príbeh…”
„Tak si sadnime tu na lavicu a celé mi to porozprávajte. Máme čas. Možno sa vám aj uľaví.”
„Viete, moja prvá spomienka na otca…” začala pani Helena a za pár minút nahlas zopakovala, na čo pred chvíľou myslela. Potom pokračovala ďalej:
„Keď otca vyhlásili za nezvestného a pravdepodobne padlého, postupne sme sa zmierili s tým, že je màtvy. Vôbec to však nebola pravda. Otec padol do zajatia na jar roku 1942 a tam sa prihlásil k Československu. Práve v tom čase hľadali medzi zajatcami Čechoslovákov, z ktorých začínali budovať armádny zbor. Mal šťastie, že našli aj jeho. Unikol tak útrapám zajateckých táborov, na druhej strane, v očiach Maďarov sa stal vlastizradcom, ktorého v prípade opätovného zajatia čakala istá smrť – on si však bol istý svojou lojalitou k predvojnovej republike a nikdy neľutoval.
Vďaka svojej telesnej konštitúcii, ktorú nenaštrbili ani podmienky východného frontu, sa dostal k prvým československým jednotkám, ktoré sa formovali v ďalekom Buzuluku. Dokonca priamo k plukovníkovi Svobodovi, v tom čase len veliteľovi brigády, s ktorým ako prieskumník často prichádzal do osobného styku, keď mu podával čerstvé hlásenie. Bol pri ňom, keď bojovali pri Sokolove, bol pri ňom i v Kyjeve, prešiel s ním celú cestu až k Dukle, vždy na špici – tu pešo, tu na koni či na motorke, jednoducho, ako to už prieskumníci vedia, za použitia všetkých možných prostriedkov. Svoboda s ním bol veľmi spokojný a vždy si ho držal pri sebe. Až do toho zlého dňa pri Dukle… Zdá sa vám, že preháňam, pán primár? Veď len počkajte, poviem vám o čosi neskôr.
Stalo sa, že otca šťastie opustilo pri Barwinku. Práve tam ho trafil ostreľovač, práve do tej hlavy. Veľmi škaredo… Doslova pár krokov pred hranicou vlasti ho museli zachraňovať a poslať opačným smerom – na plukové obväzisko, potom do armádnej nemocnice, potom do Kyjeva a nakoniec až do Moskvy. Áno, do Moskvy! K najlepším lekárom. Dnes sa už nevie, či zasiahol – vtedy už generál Svoboda, alebo mal iba šťastie, alebo sa tak dobre starali o všetkých vojakov… či len o československých? Ktohovie. Možno, že sa potrebovali školiť ich lekári, neurológovia – vojna im určite poskytla množstvo potrebných prípadov. No buď ako buď – nielen život, ale i hlavu mu v Moskve zachránili, roztrieštenú kosť nahradili kovom a okrem prípadov, keď sa otec, oveľa neskôr, poriadne napil a strácal pamäť i orientáciu, mu žiadne viditeľné následky nezostali.”
„Akým kovom mu tú kosť nahradili?” spýtal sa lekár.
„Otec vždy tvrdil, že platinou. Ale to sa nikomu nechce veriť. Podľa mňa nerezom. Alebo niečím podobným. Neviem, čo sa presne dáva, to skôr vy ste odborník…”
Primár sa pochybovačne uškrnul.
„Asi chirurgickou oceľou. Tá sa najčastejšie používa. Platinou ťažko – to by musel mať hlavu zo zlata, aby k sebe pristali,” pokýval odmietavo hlavou. „Lenže za vojny šla všetka oceľ na tanky a platina sa do tankov nehodí. Vojenské využitie nemá, a tak jej mohlo byť dosť. Možnože… ktovie!”
„Zdá sa vám, že kecám? Alebo kecal otec?” pozrela sa pani Helena úkosom na primára. „Ja predsa viem, že po vojne mnoho ľudí, i všelijakých kolaborantov, začalo tvrdiť, ako boli v odboji a ako tú vojnu vyhrali… Myslíte, že medzi nich patrí aj on?”
„To som predsa nepovedal a ani si to nemyslím” chlácholil ju. A aby zmenil tému, spýtal sa: „Ako sa dostal domov?”
„Pešo!” zdvihla obočie. Teraz sa už uštipačná pochybnosť dala vyčítať primárovi rovno z tváre. Pani Helena však pokračovala. „Najlepšie na tom všetkom je, že sme my doma o otcovi vôbec netušili. Považovali sme ho za dávno màtveho. A to i takmer celý rok po vojne. Matka už dokonca začala vybavovať vdovský príspevok po padlom vojakovi – pravda, maďarskom, o tom, že bojoval aj v československej armáde, sme netušili. Pošta sem nechodila a on aj tak nepísal. A pravdupovediac, my, deti, sme aj zabudli, ako vyzeral – bolo to už takmer päť rokov, čo odišiel, a päť rokov je u dieťaťa veľa. Preto aj naše stretnutie prebehlo… no, to vám poviem...
Otec sa z Moskvy naozaj terigal pešo. Presnejšie, ako sa dalo – tu ho niekto zviezol na voze, tu sa trochu zviezol na korbe náklaďáku, sem-tam aj vlakom. Prepustili ho v prvej povojnovej zime, viac než rok po zranení, a poslali s bumážkou kadeľahšie – tak ako sa predtým o neho starali, tak sa naňho potom aj vykašlali. Pravda, dali mu na cestu nejaké ruble, ale pri otcovej vrodenej šetrnosti ich chcel utratiť čo najmenej a keby sa dalo, cestou aj nejako rozmnožiť. Čo sa mu aj akosi podarilo! S bumážkou vo vrecku a s rubľami v batohu sa napokon, po niekoľkých mesiacoch, dostal až do Trebišova, už celkom blízko – tam sa chystal ešte prenocovať a ráno prísť až domov. Bolo práve tesne pred Veľkou nocou, u nás sme nacvičovali pašiové divadlo a v Trebišove mali nejakú špeciálnu omšu, na ktorú sa zhodou náhod dostala aj naša suseda. Či uveríte, alebo nie, práve ona ho v tom Trebišove zbadala a spoznala. Pravda, nie bez problémov – bol vychudnutý, po ceste špinavý, oblečený v kombinácii šiat vojenských i civilných, oboje však ruského pôvodu. Zarastený, vyzeral proste, podľa jej slov, ako džad, žobrák, akí kedysi chodili od dediny k dedine a všade žobrali o zvyšky. Suseda v tom šoku zabudla aj na omšu, ani sa k nemu neprihlásila, skočila na bicykel a prebehla celú cestu z Trebišova už takmer potme, len aby nás varovala. Že otec sa nám vracia – neviem, možno ho považovala za ducha, ktorý sa ide domov pomstiť, alebo za nejakého podvodníka. Boli sme tak na druhý deň pripravení, vedeli sme, že príde – keď však prišiel, nespoznali sme ho, ani on nás, pozerali sme dosť dlho na seba ako úplne cudzí ľudia, kým sme si so slzami nakoniec predsa len padli do náruče. Potom, keď sa umyl, oholil a prezliekol, už sme si boli načistom – bol to náš otec, demobilizovaný vojak, čo sa pešo vrátil z Moskvy s batohom plným rubľov a s ôsmimi medailami na hrudi.”
„Znie to naozaj neuveriteľne…” zareagoval lekár na Heleninu odmlku. „Ako nejaký román… Ako Móric Beňovský!”
„Keď nám otec rozprával všetky príhody, čo zažil cestou z Moskvy, kde všade nocoval, s kým sa skamarátil, kto mu pomohol a kto sa mu snažil uškodiť, ani sme mu veľmi neverili,” pokračovala pani Helena ďalej. „Viete, nám z Košickej Novej Vsi sa zdá veľký svet ako niečo z rozprávky. Najmä ak sme celý život prežili tu a najďalej si zašli do Košíc. Tie veľké mená z novín a z kinožurnálov sú pre nás príliš neskutočné, dá sa o nich len rozprávať ako o kráľoch a princeznách z rozprávky a len rozprávkovo. Veľký svet prešiel Košicami na jar 1945, keď tu sídlila československá vláda, Beneš, Masaryk, vtedy sa dali vidieť aj živí, ale do Novej Vsi aj tak nedošli… Videli sme iba to, že otec výborne hovoril po rusky, čo predtým nevedel, a bol aj jediný človek v dedine, s kým sa skamarátila ruská posádka armádneho vysielača, čo stál blízko nás pár rokov po vojne. Aké však bolo naše, a nielen naše prekvapenie, keď si veľký svet zase raz spomenul na Košice a zavítal sem minister obrany Ludvík Svoboda, aby sa stretol s veteránmi východného frontu, a na to stretnutie šiel otec tiež. Lebo tam…
V plnej sále, v slabom svetle, uprostred množstva tvárí a uniforiem, zastavila sa reč generála Svobodu uprostred vety, keď pred všetkými ukázal rukou na nášho otca, prižmúril oči a spýtal sa: Ondreji, jseš to ty? A potom šiel a objal otca, tešiac sa, že žije, pretože ho konečne našiel, roky hľadajúc správu o ňom. Všetci naokolo len pozerali, takej cti sa nedostalo ešte nikomu – a od tých čias veríme všetkému, čo otec rozpráva, aj keby vykladal, že lietal na raketovom koberci a jednou rukou porazil Rommela. Nuž takto, vážený pán primár, sa veci s otcom majú. Dalo by sa použiť spojenie: nado všetku pochybnosť. Svedkov je na to stretnutie dosť. Svoboda ho dokonca pozval do Prahy, k sebe, a on aj vážne išiel – priniesol si z toho stretnutia, okrem fotiek a zážitkov, aj poukážku na kúpu auta, ktorú mu Svoboda daroval. Neskôr ju otec predal akémusi stavbyvedúcemu, lebo na auto sme nemali… Ešte roky si dopisoval so sestričkou z Moskvy, ktorá ho vtedy liečila, volal ju Marunka, ani neviem, či je to ruské meno. Keď sa poslední Rusi sťahovali v päťdesiatych rokoch, vymenil s nimi všetky ruble za koruny, jemu jedinému totiž dôverovali, a neskôr ho začali pozývať na školské besedy a pionierske vatry, stal sa váženým občanom obce i kraja – a žil by medzi nami iste ešte dlho, keby nie… keby nie…”
Pani Helenu zaliali slzy. Pri rozprávaní na chvíľu aj zabudla, kde sú a prečo – uvedomila si, že dobrodružný život jej otca sa už chýli k poslednej, záverečnej bodke.
Primár ju upokojoval a utešoval. Ale vedeli obaja svoje. Bývalý prieskumník Československého armádneho zboru už dávno nebol mladý, mocný, v najlepšej kondícii – vek dohnal aj najsilnejších chlapov a nad ním ešte nikto nevyhral. A následky jeho dopravnej nehody boli tak či onak veľmi vážne.
Pani Helena strávila celú noc pri otcovi, driemajúc v kresle a spomínajúc na všetko minulé. Ráno musela odísť do práce. Keď sa večer vrátila, bola už izba prázdna. Bol koniec. Pomliaždené srdce dotåklo. Otec svoj posledný boj prehral.
Keď o tri dni neskôr prišla i s príbuznými po telo, aby ho nechala spopolniť v krematóriu po poslednej rozlúčke, vzal ju primár nenápadne vedľa na slovíčko.
„Pani Helena, prijmite moju úprimnú sústrasť a hlbokú ľútosť, že sme vášmu otcovi už nedokázali pomôcť. Zranenia boli príliš vážne a ako ukázala pitva, naozaj vnútorne krvácal. Boli poškodené viaceré orgány, ale nakoniec ako prvé zlyhalo srdce. Je mi naozaj ľúto.”
Stisla mu mlčky ruku.
„Pitva však ukázala ešte jednu vec,” pokračoval lekár. Zdvihla oči.
„Viete, vtedy v Moskve… Ten implantát… Bola to naozaj platina.”
„Ale tá je predsa… vzácnejšia než zlato!” šepla.
Primár prikývol.
„Áno, je naozaj vzácnejšia a drahšia. Ani by som vám to nemal hovoriť – tieto veci sú pod prísnym dohľadom a podľa zákona patria štátu. Musíme si ju tu nechať. A je to tak správne – ten kov môže zachrániť život zase niekomu inému. Ale chcel som vám povedať, že podľa môjho názoru…” odmlčal sa: „…ju dostal ten správny človek.”
|
|
