Cestou na faru
@ :: Poviedky ::
Apr 21 2019, 12:22 (UTC+0) | 
Kaštie¾ v Gánovciach |
Miesto: Gánovce, okres Poprad
Čas: údajne 6. januára 1940
Autor: Slavomír Szabó
„Isto, dalo sa to predpokladať. Po Mníchovskej dohode nebolo nikoho silnejšieho než Hlinkova slovenská ľudová strana. Aj tu sa značili dve možné riešenia a myslím si, že to dopadlo najlepšie, ako mohlo. Teda v strane bol boj o moc, i keď vyslovene bojom by som to nenazýval. Ale v podstate išlo o to, kto ju bude viesť a pod čím vplyvom sa bude Slovensko vyvíjať. Monsignor Tiso stál na čele viac umierneného krídla, ale Karol Sidor a jeho ľudia popravde nemohli Čechov ani cítiť. Darmo boli jedna strana, Sidorovci hlásali spoločnú úniu s Poľskom. Nakoniec, ani krídlo monsignora Tisa nesmerovalo rovno k samostatnému Slovensku, ale žiadalo pre našu krajinu autonómiu. A to sa i na krátky čas pred rozdelením podarilo. Teda, aby bolo jasné, čo to tá autonómia bola. Zákony prijaté v Prahe u nás platili, len ak neodporovali zákonom prijatým na Slovensku. Vidíte, nakoniec i tak o všetkom rozhodli Nemci. A teraz máme vlastný štát a na jeho čele kňaza,“ objasňoval pán farár usadený za stolom s kapustnicou a kysnutým koláčom.
Bolo mi to treba? Dúfal som len, že sa ma nebude pýtať, čo si myslím o tom či onom, lebo ja som tomu vôbec nerozumel. A pritom som tú debatu začal, len aby som pôsobil dojmom, že ma zaujíma, ako hľadí na to, že sa prezidentom stal kňaz. Prehodil som iba pár slov a pridal, že politika je dnes dôležitejšia ako kedykoľvek predtým, a on sa hneď takto rozhovoril. Sedel som oproti nemu, pohľadom som mu visel na perách a hltal každé jeho slovo. Chcel som si zapamätať aspoň niečo, aby som to mohol potom rozprávať chlapom, akú učenú reč sme tu viedli.
„Krajina nemôže byť bez prezidenta,“ pokračoval pán farár skôr, ako sa dotkol jedla. „V Protektoráte, a tým myslím Čechov i Moravanov, majú Emila Háchu. Viete, má skúsenosti, po Mníchovskej dohode pár mesiacov zastával tento úrad v Československu a predtým bol predsedom Najvyššieho správneho súdu. Česi a Moravania teda majú právnika. Je to blízko ich naturelu. Ale voľby prezidenta u nás, no, človek nemusí byť géniom, aby bolo jasné, že ich nemohli uponáhľať. Najskôr museli poslanci upraviť ústavu na pomery samostatného štátu. Rozhodnúť, či Slovensku stačí na zvolenie prezidenta viac ako polovica poslancov, alebo či treba tri pätiny. Jasné, čím väčšia zhoda, tým lepšie. Preto odhlasovali tri pätiny. Keď bol zákon prijatý, museli sa pripraviť kandidáti. Myslím, že sa trochu čakalo, ako sa zachová Škultéty. Ale vzhľadom na svoj vek nechcel mať už nič, len pokoj. Takže nakoniec kandidoval monsignor Tiso ako jediný a bolo jasné, že bude zvolený. Tak to sú asi dôvody, prečo sme mali voľby až na jeseň. Čechov vedie právnik, nás kňaz. A hovorím vám, že žiaden zákon nedá človeku toľko ako duchovný rozvoj,“ skončil pán farár, kapustnica mu možno aj trochu ochladla a ja som sa stále cítil hlúpo. Bolo ticho a nenapadla mi žiadna ďalšia otázka. A tiež, hoc som sa bál, či sa nebude zaujímať o môj názor, naraz som ľutoval, že sa ma nič nespýtal. To by mohlo znamenať, že mu je jasné, ako som na tom s politikou. Nijako. No, ale pekne rozprával. Teraz sa pred jedlom prežehnal, čosi povedal tak nečujne, že som to zaregistroval len podľa pohybu pier a konečne si usrkol z kapustnice.
Pán farár k nám často nechodieval. Skôr ja som chodil za ním, pretože som ho vozieval k nám do Gánoviec i späť do Šváboviec na faru. Takto som mu pomáhal. Nie, kone ani koč neboli moje. Iba som sa o ne staral. Ale už to, že som mal takúto úlohu, mi dávalo určitú istotu. Ak by prišla väčšia bieda, nikto by nás odtiaľ nevyhnal. Boli sme len komenciáši, čo robili práce na cudzom majetku. Za jedlo a požičaný dom, tu v Nemeckom dvore, teda na statku pána Alexyho a ešte nám dával aj trochu peňazí. Mne, mojej žene a mojim synom. Dcére nie. Moja Gizka totiž pre pána Alexyho nepracovala, lebo dostala robotu u Baťu vo Svite.
„Kone sú už nachystané?“ spýtal sa ma pán farár, čím prerušil moje krátke zamyslenie. Hneď som ho ubezpečil, že je nachystané všetko, aj som už zapriahol, tak hneď po jedle môžeme ísť. V tej chvíli z izby do kuchyne vstúpila Gizka. Tušil som, že počúva za dverami a isto váhala či vojsť, aby nerušila, keď sa zhovárajú chlapi. Teraz tam stála a vyzerala zmätene.
„Tak čo Gizka, páčili sa ti koledy?“ usmial sa pán farár.
„Páčili,“ ihneď prikývla.
„Dnes máme veľký sviatok a treba si ctiť tradície, lebo...“
„Pán farár, ja by som chcela s vami hovoriť,“ skočila mu do reči a mne až skoro podskočila ruka. Taká drzosť! Za to si zaslúži po hlave! Dnes, na Troch kráľov, pán farár aj s koledníkmi prišiel do Gánoviec, chodili koledovať z domu do domu po všetkých katolíckych rodinách, nás si nechali nakoniec, musí byť teda poriadne unavený. A ona takto! Koledníci už odišli, tak nech ho nechá najesť a ja ho odveziem!
„Aj ty o politike, dievča?“ pán farár sa usmial. Aspoňže tak. Gizka tam stála, neodpovedala. „Či niečo iné?“
Prikývla.
„No, už z teba narástla poriadna slečna, aj vydávať by si sa už mohla. Nechceš mi to radšej povedať neskôr v spovednici?“ prebehol po nej očami a vo mne by sa v tej chvíli krvi nedorezal.
Gizka! Teda, ak sa jej niekto vtlačil medzi kolená, tak si ju vezme! Nemáme zem, nemáme statok, vyberať si nemôže. Vydá sa a hotovo! Matke to mala najskôr povedať, alebo hoci aj mne! Ale čo ak to spravil nejaký pánko z fabriky, úradník s lakovanými topánkami a úzkymi fúzikmi a nebola mu viac než krátkym rozptýlením pred tým, než sa vráti domov ku svojej tučnej manželke? Cítil som, ako som sa naraz spotil. Ak by bolo všetko v poriadku, prečo by otravovala pána farára?
„Neviem, či je to na spovednicu. Asi nie,“ pokývala hlavou a mne sa trochu uľavilo.
„Tak hovor,“ pán farár celkom zvážnel.
„Ja by som radšej len s vami,“ pozrela na mňa a kňaz zdvihol obočie.
„Vidíte? Vidíte, ako to je? Ctiť si budeš otca svojho i matku svoju! Aké tajomstvá to máš, ha? Mňa posielaš preč?“ vychrlil som, zatiaľ čo sa mi v hlave opäť začali rozvíjať neradostné predstavy. Pravda, Gizka bola vždy poslušné decko, veď jej ani nič iné neostávalo. Ale na svoju chudobu bola až veľmi pekná. Dobre som si všimol, ako sa po nej daktorí obzerajú. A odkedy si zarába vlastné peniaze, odkedy chodí do mesta, dáko sa nám mení.
„Tak alebo je to na spovednicu, a ako som povedal, môžeš prísť a uľaviť svojej duši, alebo to povedz aj pred otcom,“ dobre pán farár rozhodol, vždy som vravel, že je to učený muž, vzdelaný, príkladom pre nás všetkých.
Hoc vonku mrzlo, v kuchyni bolo teplo, pec hriala, a Gizka tu stála len v blúzke a v sukni s bielymi pančuchami. Vlasy vyčesané do pevného vrkoča a jemne sa kývala spredu dozadu. Lenže nehovorila nič. Prečo? Čo váha?
„Ma strašilo,“ konečne riekla a riadne sa mi uľavilo. Lepšie, než ako keby bola ťarchavá. Ale prečo obťažuje pána farára s takými somarinami?
„Prepáčte, vidíte, nič vážne nemá, nech sa páči, ak ste dojedli, môžeme do koča. Aj gubu vám vezmem od pece, dobre sa nahriala, nebude vám zima, môžeme ísť,“ snažil som sa všetko rýchlo zahovoriť, ale farár namiesto toho, aby vstal zo stoličky, len zdvihol ruku a povedal, nech sa tak neplaším.
„Tak hovor, čo sa stalo,“ hľadel na Gizku a ona švihla nakrátko pohľadom po mne, azda v nádeji, či predsa len neodídem. Budem jej musieť pripomenúť, kto je hlavou v rodine a ako mu prejaviť úctu. Ale až keď sa vrátim.
„Teda, chodím do Svitu. Každý deň okrem nedele. Niekedy na rannú a niekedy na popoludňajšiu zmenu. Ak mám popoludňajšiu, tak po nej je neskoro a to nejdem pešo, ale vlakom. A večer, keď sa vraciame aj s Helenkou, to je moja kamarátka, isto ju poznáte, teda keď sa vraciame v noci za tmy, tak vždy niečo vidíme. Prízrak.“
„Prízrak?“ pán farár sa zaujímal, alebo aspoň sa tak tváril, že sa zaujíma, hoc ja som neveriacky krútil hlavou.
„Taká postava. Celá čierna. Raz sme si mysleli, že dačo chce, že to dakto zablúdil, tak sme šli za ňou, ale náhle zmizla. Kričali sme od strachu a bežali cez celé Filice až domov. A pred pár dňami sme ju tiež videli. Lenže už na celkom inom mieste. Pri Hozelci, keď sme sa vracali od Helenkinej sesternice. A teraz ju vidím kdekoľvek, už aj z okna,“ dopovedala Gizka a čakala na neviem čo. Vôbec som ju nechápal. Pán farár však napriek tomu hovoril pokojným tónom.
„Ty sa bojíš, že by to mohla byť bosorka? Tie nie sú. Alebo duch? Màtvych sa báť nemusíš. Pred živými sa treba mať na pozore. Myslím si, že si nevidela žiaden prízrak, ale niekoho z mäsa a kostí. Neviem, čo tam pohľadáva, či ťa sleduje, alebo sa len bojíš každého v tme, ba možno sa ti to iba zdá. Alebo je to nejaký tvoj tajný nápadník, čo sa zaľúbil. To ale musí byť veľmi hanblivý, keď vždy utečie. No môže to byť aj nejaký muž s nečestnými úmyslami. Tak sa radšej pekne drž pri tej Helenke a nechoď nikam sama.“
„Lenže ja som videla aj ohnivú reťaz! Znamenie, že sa čoskoro stane niečo zlé!“ Gizkin hlas sa stal naliehavejším.
„Ohnivá reťaz, čo letí z oblohy? Dievča zlaté, to je tiež taká povera. Občas sa stane, že padajú hviezdy. Mihnú sa, zažiaria a zmiznú. A ľudia, čo nevedia nič o vesmíre, o hviezdach, o planétach, si ohnivú reťaz iba vymysleli. Potom k tomu iba pridali, že lieta aj po dedine a hriešnikom vojde do domu cez komín. Ale ty si ju určite videla na oblohe. Je to tak?“ pán farár múdro hovoril, ozaj múdro. A tá moja Gizka?
„Hej, tak. Na oblohe,“ prikývla. „Lenže je tu ešte niečo. Vždy, keď tu postavu zbadáme, tak naraz Helenku i mňa zahalí veľká tma. Ale taká veľká, že nevidíme ani jedna na druhú, hoc sme pri sebe. Odrazu sa vo mne niečo stiahne. Akoby ma niekto spútal nejakým povrazom, takmer nemôžem dýchať a hučí mi v ušiach, trasú sa mi kolená, cítim sa taká malá a úbohá, akoby som len čakala, kedy ma kto zmetie zo sveta ako nepotrebný prach,“ Gizka sklonila hlavu a utrela si slzu. Bol som prekvapený, ako sa jej vykotúľala z oka a stiekla po líci.
„ To je strach, dievča. Len strach z povier. Pozri sa, máš bratov. Tak im povedz, že keď ideš v noci od vlaku, nech ťa čakajú, lebo tam niekto stojí. A je tiež možné, že ak ten niekto uvidí, že ťa tam čaká dajaký chlap, sám odíde a už sa nevráti.“
„Dobre,“ prikývla Gizka trochu sklamane. Neviem akú inú odpoveď čakala. Potom nám ešte zapriala šťastnú cestu a my sme odišli.
„Prepáčte mi, pán farár, ona je dobré dievča, neviem, čo to do nej vošlo. Vy ma v takých učených rečiach vovediete do politiky a ona na to začne o strašidlách. Decko je to ešte, nech si každý myslí, čo chce. A možno aj tuším, odkiaľ tie hlúposti berie. To Helenina mama, ona je taká. Rozpráva o bosorkách, o škriatkoch, o duchoch a kadejaké sprostosti a nečudo, keď sa potom bojí. Chodí ku nim často a tam sa tára dve na tri, ani si to nechcem predstaviť, tak sa na ňu niečo nalepilo. Ale veľmi dobre ste jej to povedali, za to vám ďakujem. Že màtvych sa netreba báť, ale živých,“ snažil som sa trochu upokojiť situáciu. To sme už išli za tmy kočom z Gánoviec na Švábovce. Obloha bola krásna, bez mráčika, a prichádzala noc s takým žiarivým mesiacom, že všetko vrhalo tiene. Snehu napadlo vyše kolien, dúfal som, že koč nikde nezapadne. Pán farár sa zabalil do guby, klobúk si vsunul hlboko do čela a na rukách mal rukavice. Nie také pletené ako kadekto, ale z kože. Museli byť drahé, pomyslel som si, ale potom som pokračoval o Gizke. „Viete, vlani sa pýtala matky, čo si myslí o prízraku od kaštieľa. Niektorí ľudia rozprávajú, že sa tam popri múre prechádza dajaká mátoha bez hlavy.“
„Viem. Zopár vyľakaných žien mi o tom hovorilo. Všetky tvrdili, že ju videli. A čím viacej budú o tom rozprávať, tým častejšie ju budú vídať. Ale nie v skutočnosti. To sa s nimi pohráva ich predstavivosť. Veľká predstavivosť spojená so strachom dokáže divy. Potom už nevedia, čo je pravda a čo iba zdanie,“ pán farár, sediac za mnou v koči, rozprával a ako som sa obzrel, zbadal som, že v tom mraze mu ide para od úst. Cesta sa míňala, videli sme pekne dopredu i na všetky strany.
„Aha, pozrite, tamto ide oproti nejaký človek. Asi do Gánoviec. Keby ho stretla ona, už by sa roztriasla,“ ukázal som pred nás, ale pán farár, hoc mu oči dobre slúžia, povedal, že tam nikoho nevidí.
„Hen, pri strome,“ natiahol som ruku a hneď som sa opravil. „Teda už je asi za stromom, alebo neviem. Ale teraz tam bol. Počkajte, veď prídeme bližšie. Aha! Vidíte ho?“ obzrel som sa na pána farára, ale čosi nebolo v poriadku. Viac ležal než sedel, naklonený celkom dozadu a hlava vyvrátená nabok. Stačil kratučký pohľad, ale stihol som si všimnúť, že para z pootvorených úst mu už nestúpa. V tej chvíli kone zastali.
„Hijó,“ schytil som pevne opraty, ale nič, akoby zmrzli. Takéto ešte neboli. Ale čo tam kone! Preľakol som sa najmä kvôli kňazovi. Hádam len nezaspal. Pozrel som na neho z bližšia, oči mal otvorené. „Dôstojný pane,“ nahol som sa a jemne som ho potiahol za gubu.
„Poďme rýchlo preč,“ zašepkal, akoby sa práve prebral, ale hlas sa mu triasol. I tak sa mi uľavilo. Prikývol som, že dobre, ale darmo som popoháňal kone, akoby sa zasekli.
„Hijó,“ schytil som do ruky bičík, čo som už dávno nemusel a zaplieskal im nad zadkami. V tom momente sa stalo niečo zvláštne. Cítil som to, ale čo to bolo? Niekedy akoby slová nestačili. No keď som sa pozrel dozadu, farára som už nevidel. Nebol tam, ale pravda je taká, že tam nebolo nič. Ani on, ani miesto, na ktorom sedel. Natiahol som ruku, ale nevidel som ani tú. Len tmu, čierno čiernu tmu, bez oblohy, bez cesty, bez koča, bez koní i bez mesiaca a hviezd. Prázdny priestor, do ktorého som azda vykríkol, ani to neviem presne, lebo hlas som si nepočul, len z diaľky akúsi ozvenu čohosi tak príšerného, čo by moje hrdlo nikdy nevydalo. Chcel som otočiť hlavou, ale už som nebol schopný pohybu. Zdrevenel som, zmeravel, odrazu sa vo mne niečo stiahlo. Akoby ma niekto spútal povrazom, takmer som nemohol dýchať a zdalo sa mi, že zo mňa uniká život. Ozvena z diaľky stíchla, ale začalo mi hučať v ušiach a cítil som, ako sa trasiem. Ako mnou preniká des, ako prerastá mojim telom i dušou. Zrazu som bol taký malý a úbohý, akoby som len čakal, kedy ma kto zmetie zo sveta ako nepotrebný prach. Konečne sa na oblohe znova ukázal mesiac. Jeho chladné svetlo opäť zažiarilo, narušilo nepreniknuteľnú čerň, v ktorej zavial vietor taký mrazivý, až som ho cítil do špiku kostí. Rýchlo som sa zamrvil a konečne uvidel, ako sa pán farár naťahuje ku mne, hľadí na mňa zblízka a jeho pery sa chvejú. Nemusel som sa pýtať na nič. V očiach mal napísané, čo prežil a že som v tom nebol sám.
„Choď!“ šepol a ja som znova zdvihol bič. Zbadal som však, že tu nie sme sami. Na ceste, len pár krokov pred koňmi, voľakto stál. Nešiel k nám, neuhýbal, len stál a hoc som mu nevidel tvár, len obrysy tela, jeho pohľad som cítil tak jasne, ako cítiť z ohňa dym.
„Choď!“ pán farár teraz zakričal, hlasno a zúfalo, až to vystrašilo i kone. Rozbehli sa. Samé. Rovno dopredu. Zakričal som i ja, tušiac zrážku. Bičík som pustil, oboma rukami chytil opraty, ale mohol som robiť čo chcem, kone nespomalili. Rútili sa ďalej, koč sa div nevyvrátil, no nenarazili sme do nikoho. Jednoducho, na ceste už nikto nebol. Či ničoho nebolo? Neviem. ažko povedať. Otázok je veľa, odpoveď žiadna.
„Ako teraz pôjdem domov?“ opýtal som sa ako malý chlapec, keď sa mi konečne podarilo ovládnuť záprah a pán farár, celý vytrasený a vystrašený, neohrabanými pohybmi zliezal z koča na zem. Stáli sme pred švábovskou farou a všetko vyzeralo tak, akoby sa nič nestalo. Ale stalo sa.
„Musíte sa modliť. Úprimne, z håbky srdca. Boh vás ochraňuj,“ poradil tichým hlasom, potom si zasunul klobúk viac do čela a prešiel bráničkou do fary.
„Z håbky srdca,“ zopakoval som si sám pre seba a ešte chvíľu rozmýšľal, či sa vôbec vracať. Ale bola iná možnosť? Tak som šiel. A nikdy som sa nemodlil úprimnejšie ako po celú cestu nazad. Keď som doma vypriahal kone, odrazu som sa cítil šťastný, až sa mi chcelo smiať. Čo som to vravel na začiatku? Že politika je dnes dôležitejšia ako kedykoľvek predtým? Sprostosť! To skutočne dôležité máme doma. Radoval som sa, že som tu, že sa mi nič nestalo, že si sadnem za jeden stôl s rodinou a vychutnám si túto chvíľu, ktorej krásu pochopíme najviac, ak hrozí, že jej viac nebude.
|
|
