Po zlej trojici všetko dobré
@ :: Poviedky ::
May 12 2019, 20:31 (UTC+0) | 
|
Miesto: Malá Ida, okres Košice-okolie
Čas: začiatok päťdesiatych rokov 20. storočia
Autorka: Zuzana Kratyinová
Nemohla som sa dočkať chvíle, keď sa pozriem do zrkadla. Nohami obutými v nových topánkach som netrpezlivo podupkávala po dlážke, rukami žmolila cíp blúzky a hrýzla si pery, v márnom úsilí ostať pokojná. Anča a Zuza, moje kamarátky, donekonečna uhládzali môj slávnostný kroj, narovnávali faldy na skladanej sukni, napravovali naberané rukávy, aby správne stáli, upravovali účes, nasadzovali veniec a slimačím tempom mi nastrkali spony do vlasov, dlho - predlho, až som mala pocit, že sa rozprávajú s každým jedným vlasom. Konečne odstúpili a skúmavo si ma obzerali. Mala som pocit, že vybuchnem.
„No?!“ pýtala som sa, až som sa chvela.
„Nooo,“ cmukla Anča, Zuza zaklonila hlavu, no obe tváre ostali nehybné a bez výrazu.
„Tak čo?!“ Dupla som netrpezlivo po podlahe.
„Ta... asi dobre. Môže byť.“
„Asi dobre?! Môže byť?!“ nervózne som vyhàkla a pobehla za zrkadlom, aby som uvidela výsledok.
Za chrbtom sa mi ozval smiech a radostné výkriky.
„Och, aká si len nedočkavá. Pekná si. Krásna. Si najkrajšia nevesta, čo kedy bola v Lorinčíku aj v Malej Ide,“ zvolala Zuza a mne sa až vtedy uvoľnili pery a vyšiel mi z nich predlhý výdych, akoby som ho zadržiavala celú večnosť. Malé, príliš malé zrkadlo mi vrátilo obraz. Dokonale upravené hnedé vlasy vrúbil vysoký veniec, hladké čelo nešpatila ani jediná vráska, dohryzené pery pekne sčerveneli. Oči mi zažiarili a líca pokryla jemná červeň. Dočkala som sa, prebehlo mi mysľou. Konečne! Konečne aj ja budem stáť pred oltárom! Lebo neviem, či som najkrajšia, ale najstaršia nevesta určite. Aspoň tu v Lorinčíku. Veď som už mala dvadsaťsedem a pri oltári ma predbehli ešte aj šestnásťročné dievčatká, ktoré si museli vybavovať povolenie na úradoch, aby sa mohli vydať. A niežeby som bola škaredá, grambľavá, alebo nebodaj nejako dokrivená, či škuľavá!
„Veď sa už toľko neobdivuj v tom zrkadle, lebo pukne,“ zasmiali sa dievčatá. No ja som v ňom už nevidela svoj odraz, do mysle sa mi votreli spomienky spred rokov.
Pracovala som na stavbe v Košiciach ako pomocná robotníčka. Vláčila som vo fúrikoch piesok, vrecia s vápnom, osievala množstvá piesku cez oceľové sito a dookola miešala v zabrýzganej kadi maltu. ažká práca za pár korún a prídelové lístky. Spočiatku som bola rada, lebo som unikla z domu a veľkého gazdovstva a tiež od troch bratov, ktorí ma neprestajne zahàňali posmeškami a občas aj buchnátmi. No ešte v ten prvý deň, keď som si od únavy necítila celé telo som pochopila, že som sa dostala z dažďa pod odkvap. Akurát z toho odkvapu ešte trčali heslá, ako: Republice více práce, to je naše agitace! Budovať a brániť socialistickú vlasť! Alebo aj: Buduj vlasť, posilníš mier!
A ja som síce chcela posilniť mier, aj vybudovať socializmus, no oveľa viac som sa chcela zaľúbiť, vydať a mať rákoš detí. Ak mám popritom budovať komunizmus, tak poručeno Bohu, nech, ale najprv chcem stretnúť nejakého pekného súdruha.
A aj som ho stretla. Volal sa Pali a bol z mesta. Vo dne som snívala s otvorenými očami a v noci nemohla pokojne spať, len som sa prevaľovala na posteli. Pali. Ach, Pali môj!
Matka na mňa hnevlivo ´psstkala´ do noci, lebo zhrdzavené pružiny postele sa pri každom mojom pohybe vàzgavo ozývali a mňa striedavo oblievali výčitky, že rodine nedovolím spať, aj blažené myšlienky, čo sa točili okolo môjho milého.
„Dora, spi už!“ ozval sa napokon aj otec. „Spi, lebo ťa vyšmarím z izby a pôjdeš na povalu!“
V momente som znehybnela. Od strachu. Nechcelo sa mi liezť na pôjd do pichľavej slamy, medzi myši, pavúky a chrobáky. Br! Je tam v noci strašná tma a ešte chladno, veď je len začiatok mája. Och, máj - lásky čas! Pali je taký pekný, či je to len fešný súdruh...
Ráno som z Lorinčíka do Košíc zbehla cestu tak rýchlo, ako na motore. No niesol ma len májový vánok a láska v srdci. Pali už bol na stavbe. Pozrel na mňa a láskyplne mi kývol na pozdrav. Na perách mu zaihral nesmelý úsmev. Líca mi okamžite zahoreli a rozbúchalo sa mi srdce. Nevedela som z neho spustiť oči po celý deň, ani tie ďalšie, ani normálne rozmýšľať, nevládala som robiť. Len som sa oprela o porisko lopaty a so zaľúbením hľadela na jeho postavu, čierne vlasy, na tie svaly na rukách, čo mu len tak zaihrali, keď zhodil zo seba košeľu, na tie chlapské pohyby, na tú silu, keď s ľahkosťou dvihol čakan nad hlavu a zarazil ho do tvrdej zeme. Nemohla som si pomôcť. Keď sa otočil ku mne, posielala som mu úsmevy, len také nenápadné, aby si zase veľa nenamýšľal. V duši a hlave sa mi rozkrútilo na plné obrátky, ako kolesá susedovej motorky, keď si to s ňou šinul dolu dedinou. V mysli sa mi premiešavali jeho šľachovité paže, zablatené montérky, spolu s predstavami o romantických prechádzkach, objatiach a bozkoch, zásnubách, svadbe, našich deťoch, o dlhých horúcich nociach, hlavne o tých...
Pali sa otočil, blysol po mne pohľadom a pohol sa. Ó bože, ide ku mne. Ako len vyzerám? Iste som celá zašpinená. Čo som si len nedala tie novšie montérky a bielu blúzu?! Joj, mala som na to myslieť! Pozve ma na prechádzku, možno do kina? Ó áno... Dnes. Teraz. Konečne! Prečo mu to len tak dlho trvalo?!
Srdce sa mi besne rozbúchalo, div si neurvalo cievy a nevypochodovalo von z hrude. V podbrušku sa roztancovali motýle. Od šťastia som skoro ani nedýchala. Oči som zabodla do jeho tváre a zmátožene sledovala, ako sa približuje.
Zastal tesne pri mne a povedal: „Dora! Celé dni ťa pozorujem. Si tá najhoršia robotníčka. Len postávaš, pozeráš do blba a nič nerobíš. Takto ten komunizmus nevybudujeme. Vlasť si žiada pracovitých ľudí a nie hocijakých lenivcov, či sabotérov. Pozri, ja viem, že si len žena a nemáš toľko sily, ale aspoň sa usiluj! Musíš sa zlepšiť. Treba viac pracovať pre naše dobro, pre našu socialistickú vlasť, aby sme raz a navždy porazili tých hnusných imperialistov!“
„Ó Bože! Chcem umrieť! Nie zajtra, či za týždeň. Hneď!!! Nech ma strčia do truhly a zakopú do čiernej zeme. Len, preboha, nie v montérkach, ale v nariasenej blúzke a v sukni s faldami, nech mi vlasy obtočia farebnými stuhami. A na hrob chcem ruže, žiadne karafiáty! Žlté ruže, žlté ako slnko, čo mi za chvíľu zhasne...“
„No, hádam to nebude s tebou také zlé, keď dokážeš fantazírovať,“ smiala sa Ilona, moja švagriná, čo sa len prednedávnom vydala za môjho najstaršieho brata Jančiho. Ani som nevedela, kedy vošla do izby. No moje lamentovanie počula. Utrela som si zaslzené oči a dvihla som hlavu z vankúša.
Pohladila ma. „Neboj sa, prejde to. Každé trápenie raz prejde. A teraz poď, otec kázali, máme ísť na záhumienky okopať zemiaky. Tam mi všetko porozprávaš.“
Ilona sa ukázala ako dobrá poslucháčka. Ani mi neprekážalo, že viac posedávala, ako okopávala. Napokon, pod blúzkou sa jej už guľatilo bruško a mala by sa šetriť. Chmúrna nálada ako zázrakom prešla a s prekvapením som zistila, že sa teším na to malé aj na to, že je Ilona pri mne. Po troch bratoch, tvrdých ako skala, som spriaznenú ženskú dušu vítala ako soľ. Konečne niekto, kto mi bude rozumieť. Vďačne som jej pomáhala zorientovať sa v kuchyni i na gazdovstve, zaskočila za ňu na záhumienkoch, hlavne po tom, čo sa im v rýchlom slede narodili tri deti. Ilona bola často chorľavá, slabá a nezriedka jej bývalo zle aj počas dňa. Na sluchy jej vystúpil pot, chytala sa za brucho, za srdce a stukala, že asi umrie. To som už vedela, že je zle. Radšej som ju poslala do izby a porobila všetko za ňu, len aby ju neokríkal Janči, alebo naši.
Do postele som nezriedka padala ako podťatá únavou, veď som bola od skorého rána na nohách. Dlhá cesta pešo do Košíc, tvrdá práca na stavbe, potom znova cesta domov, ledva som sa najedla a hybaj s motykou okopávať, obriadiť kravy, či sa namiesto švagrinej postarať o deti.
Netuším, ako prešli mesiace a kedy mi vyfučalo zaľúbenie z hlavy. Našťastie Paliho preložili na inú stavbu, kde mal robiť majstra. Chvála Bohu! Vidieť jeho tvár každý deň po tom ponížení, by bolo nekončiacim utrpením. Radšej som sa sústredila na prácu a už si nevšímala nikoho a nič, ba nešla som ani s dievčatami z roboty na kávu či do kina. Možno by som od tej nešťastnej lásky a tvrdej práce aj ochorela, alebo by moja fotka visela na tabuli najlepších pracovníkov, keby nebolo Katy zo stavby.
„Vieš, rob ako myslíš, ale takto si veľa zábavy v živote neužiješ. Pozri sa aj ďalej ako po koniec kade s betónom. Napríklad na toho vodiča tatrovky, čo nám vozí piesok. Furt si zastane vedľa motora, tvári sa, že fajčí cigarety, ale skoro si z nich ani nepotiahne, len civie na teba. Úplne je z teba hotový. Vraj je z Myslavy. Nie je to len kúsok od vás?“
Ani nie o polroka bola ruka v rukáve. Feri prišiel k našim, popýtal ich o moju ruku. A naši súhlasili. Celá vytešená som sa vrhla na truhlicu, aby som spočítala, či mám dosť uterákov, obliečok a vankúšov, natkaných plachiet, premýšľala som, koľko kačiek musíme odrať, aby som mala aspoň po štyri periny, spať mi nedali ani šaty a topánky na svadbu a kopec iných vecí. Jój, veď je toho toľko, čo musíme stihnúť do svadby. Aj farárovi oznámiť, aby ohlásil v kostole, nevadí, že najprv na úrade, kostol musí byť! Budúcu nedeľu, keď pôjdeme s Ferim na omšu, veď vtedy môžeme zájsť za ním, že chceme ohlášky.
Aké len bolo moje sklamanie, keď môj nastávajúci v nedeľu neprišiel. Darmo som sa obzerala po plnom kostole. Nechápala som to, najradšej by som sa od hanby prepadla pod zem. Rozmyslel si to? Alebo sa mu niečo cestou stalo, či vari ochorel? Radosť sa vyparila, ostalo len márne vyčkávanie. Márne. Lebo Feriho nebolo, darmo som ho vyzerala, zbytočne pred kostolom postávala. Keď sa dedinčania rozišli domov, rozbehla som sa tiež. Musím sa opýtať našich, možno oni budú niečo vedieť.
Doma bolo cítiť zvláštne tiché napätie. Nikto sa mi neprihovoril, každý sa otočil, dokonca ani otec s mamou nezavadili o mňa pohľadom, ani čo by som mala lepru. Otec s bratmi sa vytratili kamsi na dvor, Ilona za deckami do zadnej izby a ja som sa zahľadela na mamin chrbát a vyhàkla moju otázku. Naveľa, naveľa, otočená k peci, vytisla zo seba, že Feri už k nám nepríde, ale že je to tak aj dobre, lebo mu povedala, že je len chudobný murár, ani zeme nemajú a či si majú svoju jedinú dievku do Myslavy dať? Mama! A čo moje šťastie? Lenže rodičov treba poslúchať. Tak sme boli vychovaní všetci. Ticho, potláčajúc vzlyky, som vyšla von a šla sa vyplakať do záhrady.
Prešli dlhé mesiace. Neraz som premýšľala, či sa mi pošťastí niekoho si nájsť, či ma niekto odvedie pred oltár, či budem aj svoje deti vo svojom náručí čičíkať, alebo len tie švagrinine. V duchu som si kládla otázky, prečo ma obchádza také to obyčajné ľudské šťastie. Nie som dosť pekná, šikovná, alebo sú naši chudobní, či azda nejako inak odrádzam mládencov? No odpoveď som nenašla. A kým sa mi tak život cez prsty presýpal, kamarátky, s ktorými sme chodili vedno do školy, na tancovačky, na polia a do kostola, sa jedna za druhou vydávali a hrdili drobizgom. Švagriná spuchla aj štvrtýkrát a hádam celé dni len stonala a polihovala. Musela som všetko robiť za ňu. A možno aj tak dobre, aspoň nebolo času na trudné myšlienky.
„Tak tento ti hádam už neujde. Už nemá také svižné nohy,“ necitlivo poznamenal mladší brat, keď k nám nečakane prišiel na pytačky Mižo, bohatý sedliak od nás z Lorinčíka. Už nebol najmladší, ale z oveľa bohatšej rodiny, ako tá naša. Srdce sa mi opäť naplnilo nádejou, aj radosťou. Takže sa predsa len vydám! A veruže hej, hoc v poslednej chvíli! Och, ako mi len zarezávali do duše otázky prostorekých susediek, ktorými ma obsypávali vždy, keď ma zočili: „A či chceš naveky u rodičov ostať? A máš už aspoň pytača, alebo aspoň nejakého mládenca? Hádam by bolo načase, aby si vlasy pod šatku schovala, nemladneš. To ja v tvojom veku, som už tretie pridájala. Mala by si sa pousilovať, aby si na ocot neostala...“
Nie, žiadne motýliky mi pri pohľade naňho netancovali v lone. Ani som už neutekala počítať plachty a obliečky. A už vonkoncom som po nociach nespriadala o nás sladko-hriešne sny. Ale konečne som mohla dvihnúť hlavu a pozrieť sa susedkám do tvárí. Vydám sa! A pôjdem za bohatého sedliaka! Nie ako tie ich dcéry, čo šli za prvého, na ktorého naďabili.
Dobre že som sa od hanby pod zem neprepadla. Toto sa vari žiadnej dievke nestalo, že by ostala takto ohrdnutá. Prečo som len nedržala jazyk na uzde? Musela som nielen svojim kamarátkam, ale aj susedkám povedať o pytačkách?! Teraz sa mi bude smiať celá dedina. Ale prečo, prečo ja? Prečo práve mne sa toto stáva?! Hádam nemám nárok na kúsok šťastia?!
Mižo si to rozmyslel. Bez vysvetlenia, či nebodaj ospravedlnenia, že mi dal nádej a potom mnou pohrdol. Prestala som chodiť na tancovačky, aj s dievčatami na klebety ku mostu. Celé týždne som klonila hlavu k zemi, len čo som zazrela oproti nejaký tieň. A tým zvedavým susedkám, hnusným bosorkám, čo nikdy nevynechali príležitosť zabàdnuť do starej dievky, ba priam sa v tom vyžívali, tak tým som sa radšej vyhýbala veľkým oblúkom. Och, nech ma radšej do čiernej zemi..., než takýto život...!
Plná hnevu som okopávala zemiaky, starala sa o petržlen, vytrhávala burinu. Zase sama. Ilona sa ešte v kuchyni chytila za hlavu, fňukala, že ju ukrutánsky bolí a že nevládze ani na krok, nieto ešte do poľa. Inokedy by som ju poľutovala, no teraz som sa rovno zvrtla na opätku a odišla. Nemám už pre ňu dobrého slova ani myšlienky. Nie po tom, čo som si náhodou vypočula jej rozhovor s kamarátkou, keď si najskôr šuškali a smiali sa, ale potom naplno hovorili. Všetkému som zrazu porozumela, vyjasnilo sa mi v hlave, ako keď sa po hmlistej noci ukáže ráno slnko a všetko presvetlí. To ona, ona bola príčinou môjho nešťastia! Ona, hnusoba hnusná, si našich ovinula kolo prsta a prehovorila ich, aby ma nedali z domu. Vraj aj im pomôžem, keď už nebudú vládať, a aj jej, však sa vraj chudera so štyrmi deťmi natrápi. Kvôli tomu som teraz sama! Nešťastná, nevydatá. Celé tie premárnené roky! A ešte sa tvárila ako najlepšia priateľka. Že rodina! Had je to, had! Priamo na prsiach prisatý. Ona je na príčine, že som si už neraz chcela čierne háby obliecť a do hrobu ľahnúť. Striga jedna lenivá! Na nič súca, len na intrigy. Ani o vlastné deti sa nedokáže bez pomoci postarať, ani na poli, ani na gazdovstve, a keby naše kravy vedeli rozprávať, možno by sa aj tie na ňu sťažovali, že sa o nich riadne nepostará, ani načas nepodojí...
„Dora?“
Zdvihla som hlavu a narovnala chrbát. Predo mnou stála Zuza, v rukách motyka a zabodla do mňa pohľad, ani čo by na niečo čakala. Občas sme sa stretli na poli, no veľmi sme sa nerozprávali. Veď sme sa ledva poznali, len nedávno sa vydala k nám, do Lorinčíka prišla z Malej Idy. Čo pozerá? Nech mi dajú všetci pokoj! Každý odo mňa len voľačo chce. Dora urob tamto, urob hento! Dora je mi zle, pomôž. Prines! Odnes! Vstávaj! Čuš! Choď!
„Môj brat,“ začala Zuza tak neisto, akoby ťažšie hľadala slová, „veľmi sa mu páčiš. Chcel by sa s tebou spoznať,“ vysypala s vážnou tvárou a potom sa pokojne oprela o porisko motyky a ticho čakala na moju odpoveď.
Najbližšiu sobotu sme sa mali stretnúť so Zuziným bratom na tancovačke v Malej Ide. Pri pohľade na sálu plnú neznámych ľudí ma moje odhodlanie pomaly opúšťalo. Na sluchy mi vystúpil pot a ruky ma náhle oziabali, akoby mi na ne fúkla meluzína. Panebože, na čo som sa to dala?! Ani ho nepoznám! Nič o ňom neviem. Len to, že sa volá Janči a že sa mu páčim. Čo keď mi bude protivný? Čo ak bude škaredý, škuľavý, bez nohy, či ruky. Čo keď má čierne zuby a čo ak ich vôbec nemá?! Ach, panenka Mária, čo ja tu v tej cudzej dedine robím? Veď mi naši dajú, keď zistia, že som sem išla! A bez toho, aby som s nimi aspoň slovko... Uf! Vrátim sa. Cez les je to len na skok a možno pôjde nejaký voz a zveziem sa.
„Dorka. Tak predsa si prišla,“ ozval sa mi za chrbtom zvučný hlas, čo sa mi dostal do uší aj skrz okolitú vravu.
Janči! Srdce sa mi divo rozbúchalo. Dora, je tu! Tak pokoj a rozvahu. Keby bol odporný, porozprávaš sa a potom odídeš. Veď si ho nemusíš hneď brať. A čo keď je pekný, s očami modrými ako vody v Ide, vysoký, svetlovlasý, mocný, silný, možno aj... juj... otočila som sa. Janči nebol ani krásny, ale ani nepekný. Vlastne som ani nevedela, či mám ostať a či zdupkať. Tak som len stála, hľadiac do jeho tváre, plná červene, čo ma zalievala od tváre až ku krku. On sa usmial, ale nie tak hocijako. Žena vycíti, kedy je to úsmev strojený a kedy zo zaľúbenosti. A tie jeho jamôčky na lícach ma dostali. Prikývla som na prvý tanec, na druhý, aj na ten ďalší a radostne som kývla aj na ponuku, že ma odprevadí domov. V rozhovore uplynula cesta domov veľmi rýchlo. Aj mi prišlo ľúto, keď som už videla náš dom.
„Musíme sa rozlúčiť. Tam bývam,“ neochotne sa mi napokon vydralo z hrdla.
„Ach.. už?“ povedal Janči, keď sa už noc stretala s ránom a obloha začala blednúť. Chytil mi ruku a stískal, až mi prišlo všade horúco a váhavo zo seba súkal: „Ja...ja viem, že je to tak narýchlo, ale musím ti to povedať, kým nestratím odvahu. Ja...chcel by som ťa za ženu. Povedz, chcela by si aj ty?“
V hrudi mi zavýskalo, priam zacvendžalo tisícmi zvončekov. Ešte len včera som ho spoznala, ale bola som si istá, že mu možno veriť. A to znamená pre ženu veľa. Áno, áno, áno! Chcem! A ako chcem!
Zaiste, dievča by malo robiť okolky. Skrývať svoje pocity, túžby, robiť drahoty, aspoň naoko. No ja som mala dvadsaťsedem a na drahoty som nemala chuť, ani čas. Chcem sa vydať a mať rodinu. Chcem svadbu, konečne si z truhlice vyberiem svoj snehobiely kroj zdobený ľahunkými čipkami a vysoký, farebný, stuhami a umelými kvetmi ozdobený veniec. Aj veno už mám dávno pripravené, vlastne celé roky, nič viac netreba.
„Tak, čo mi na to odpovieš? Súhlasila by si? Keď je to na teba rýchlo, tak povedz. Veď môžeme počkať na budúce leto...“
„Počkať?!“ zvolala som priškrteným hlasom a schmatla ľavačkou jeho voľnú ruku. „Načo čakať? Keď svadba, tak hneď! Čo najskôr! A za našimi pôjdeme až po ohláškach a spolu.“
Nastalo ticho, priam ma ovalilo jeho prekvapenie a zrazu ma premkol strach, že som to prehnala a že si to rozmyslí. No potom sa rozosmial a zvolal: „A máš pravdu! Načo čakať? Bude svadba! A hneď!
A bola. Od tancovačky za tri týždne. Konečne!!!
|
|
