Najdúch
@ :: Poviedky ::
May 19 2019, 09:50 (UTC+0) | 
|
Miesto: Kluknava, okres Gelnica
Čas: dvadsiate roky 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó
Hlasitý škripot bàzd ma ostro bodol do uší a zarezal sa až kamsi hlboko do hlavy. Keď vlak zastavil, všetkými cestujúcimi to poriadne heglo. Lokomotíva chrlila sadze i dym natoľko, až zakrývali výhľad. Stlačil som kľučku na dverách vagóna a pomaly schádzal po schodíkoch. ažil ma veľký lodný kufor. Omnoho väčší, než keď som kedysi odtiaľto odchádzal. Odrazu som stál na stanici pri svojej dedine. Sedem dlhých rokov v Amerike! A teraz doma! Koľkokrát som si predstavoval túto chvíľu?! Železničiar pri trati ledabolo zasalutoval, zapískal a zdvihol placačku so zeleným štítom. Zapískala aj mašina a železné kolesá sa s ťažkým vrzgotom začali otáčať po koľajniciach. Ešte kúsok, vlak odíde a odkryje mi pohľad na známe údolie s Hornádom, domy so slamenými, šindľovými i škridlovými strechami a dymiace komíny. A tam niekde, v jednom z nich...
Keď som odchádzal, môj Janko mal len osem rokov a teraz má pätnásť. A Feri mal iba šesť, ktovie, či si vôbec na mňa spomenie. Trinásťročný chlapec, skúšal som si ho predstaviť, to už nie je len tak. Ešte je školák, ale to čoskoro skončí a začne robiť spolu so mnou na poli. Tak ako Janko, čo sa ešte pri mojom odchode hral s dreveným koníkom. A Jolana? Aj jej roky určite niečo pridali. Fotky, čo mi poslala z dákeho ateliéru z Gelnice, ich síce ukazujú parádne, ale fotka je len fotka. Človek sa hýbe, dýcha, rozpráva a vie objať. A Jolana ma vždy objímala s láskou. Je to dobrá žena. Dobrá.
Slnko vychádzalo spoza hôr, v šípovom kríku sa klbčil kàdeľ vrabcov a rosa stekala zo stebiel trávy na moje čižmy. Taký kufor by mal skôr odviesť voz, nie ho vláčiť oboma rukami. Mal som chuť bežať, ale to nebolo možné. Konečne som zišiel na ľudoprázdnu cestu pod kaštieľ a potom ďalej, hľadiac na kostol i zablatený chodník, čo viedol k môjmu domu. Nevedia, kedy presne prídem. Zobudia sa a naraz ma uvidia. Hádam ma hneď spoznajú, veď tie roky...
„Jano?“ na prahu otvorených dverí stála Jolana. Pes na dvore ma nepoznal, vlastne ani ja jeho, náš Zahraj už isto medzičasom zašiel. Štekal, skákal na mňa a to ju zobudilo.
„Jolana,“ zložil som kufor, vystrel ruky a rozbehol sa k nej. Stískal som ju, bozkal na ústa, cítil slanú chuť jej såz. Netrvalo dlho, v tom vzrušení, keď čas stál, nehýbal sa, bol nepodstatný a nepozorovateľný, som naraz ucítil ďalšie pohľady. Janko i Feri sa chvíľku zdráhali. Vošiel som k nim do kuchyne. Hotoví chlapi, čo neskáču okolo krku už len tak, ako keď sme sa kedysi bláznili na posteli. Len čo som na nich pozrel, sotva som sa im prihovoril, už sme stáli všetci v spoločnom objatí, ktoré som si želal najviac z celého sveta. Kuchyňa sa razom premenila na posvätnú pôdu, ktorú prerastali pevné a hlboké korene rodinnej lásky. Také pevné, že ich nikto nikdy nemôže zničiť, vytrhnúť, rozsekať, ani rozdeliť. Sedem rokov v amerických baniach! Tma, ktorú narúšali len slabé svetlá kahancov, sa stala minulosťou. Doláre v banke čoskoro premením na polia, na statky, na nový dom, na všetko, čo z nás urobí šťastných ľudí. Aspoň tak som si to myslel a musím sa priznať, že sa mi z toho rozcítenia div nepodlomili kolená. V tej chvíli, v tom momente, keď mnou láska presiakla natoľko, že mi bolo ako v nebi, ma voľakto potiahol za nohavice. Pozrel som nadol a zbadal malé dievčatko. Blonďavú hlavičku s veľkými modrými očami, čo si ma skúmavo premeriavali a s rukami vystretými nahor, akoby sa jej žiadalo skočiť mi do náručia.
„A ty si kto?“ hľadel som na ňu s úsmevom.
„Mária,“ odpovedala poslušne.
„Ty si u nás spala?“
Prikývla.
„A čia si?“
Pokrčila ramenami. Potom pozrela na Jolanu a opýtala sa: „Mama, toto je môj ocko?“
Mária má štyri roky a ja som v tej Amerike drel rokov sedem! Jolana - verná žena? Fľandra je to! Zatiaľ čo som sekal kameň a hľadal rudu, šporil každý cent, odriekal si dobré jedlo a spal na drevenej prični, ona sa tu váľala a objímala stehnami možno suseda, možno nádenníka, čo sa ponúkal na pomocné práce a možno dajakého potulného džada, ktorého to svrbelo v nohaviciach! Amerika - koľko tam bolo krásnych žien! Keď si chlap našiel prácu, keď si už zarobil, mohol si vyberať. Krásne, prítulné, na jednu noc, na krátku chvíľu, čo ho naplní slasťou. Ale i ženy dôstojné, čo by strávili po boku muža celý život. Žiadne kidľe, ale sukne, vďaka ktorým si nebolo ťažké predstaviť ich nahé nohy. Jobky s gombíkmi až po krk? Tak to tam bolo zriedka. Zato výstrihov, v ktorých sa bujaro vlnili prsia, že jeden chlap nevedel oči odtrhnúť, tých som videl dosť. Šatky a čepce, ktoré zakrývajú ženskú krásu? Účesy niektorých slečiniek z Nevady, Utahu, Oregonu či Arizony priam nabádali, aby sa ich človek dotkol, pohladil ich, vnoril do nich prsty a nechal sa končekmi vlasov štekliť po tvári. Koľko mužov takto podľahlo?! Ba čo viac! Koľkí zatajili, že majú doma rodinu a v Amerike sa oženili druhýkrát! Začali odznova a domov už neposlali žiaden dolár, ani nenapísali! Ja nie. Ja som robil ako strhaný a tešil som sa, že až sa vrátim, založím si s Jolanou gazdovstvo. Keď som dnes ráno poslal deti, nech idú na dvor po kufor, ostal som na chvíľku len s Jolanou. Nazlostene som precedil cez zuby, či sa cíti nevinná ako Panna Mária, čo porodila iba z Ducha svätého. A ona, celá bledá a roztrasená povedala, že dlho odo mňa nedostala ani riadok. Že som sa po odchode neozval skoro dva roky. A čo som jej mal písať, keď som bol spočiatku takmer bez peňazí? Aby to mala ešte ťažšie? Takmer všetko, čo som zarobil, išlo na vlak. Svinsky drahý vlak! Bane boli ďaleko za mestom. Nové bane. Každý deň som tam musel jazdiť, ešte pri nich nič na bývanie nestálo. Až neskôr, keď tam postavili ubytovne, až potom som napísal. Ale to už bola isto prespatá. Ako to mám brať? Jolana si zahryzla do spodnej pery a potom vyhàkla, vraj isto bude lepšie ak uverím, že zázraky sa dejú.
Celý deň som doma neprevravel takmer ani slovo. Vlastne som tam ani veľa času nestrávil. Vybral som sa von, prezeral si dedinu, porozprával sa s ľuďmi, čo ma spoznali, ale nikto sa ma priveľa nevypytoval. Vedeli, čo som doma našiel. Celá Kluknava to vedela! Zašiel som aj za richtárom, ten má o všetkom prehľad a pýtal som sa ho na pozemky na predaj a aké sú teraz ceny. Ani jemu nebolo veľmi do reči. Odkázal ma na pozemkový urbariát. Ak mám niečo kúpiť, tak čo najskôr, kým je ešte možné zasiať. O mesiac by bolo neskoro. Zajtra tam zájdem.
„Navarila som polievku. Zemiakovú. Naložím ti?“ pýtala sa ma Jolana, keď som sa večer vrátil.
Mlčky som prikývol a zložil si kabát i klobúk. Keď položila tanier na stôl, keď som fúkol do prvej lyžice a trochu si sàkol, pozrel som na ňu rozhodne: „To decko musí odísť z domu!“
Jolanou až zatriaslo, tvár sa jej v okamihu skrivila do plaču, ale neodvážila sa povedať ani slovko. Len stála a chvela sa. Pozeral som na ňu a čakal, kedy prikývne.
„Je to moja dcéra. Ona je...“ konečne prehovorila, ale odpor som nestrpel.
„Vieš ako hovoria deťom, ktoré nájde chlap doma, keď sa vráti po rokoch? Najdúch! Mária je najdúch a ty si prespanka! Keď sa ti nepáči, pôjdeš z domu aj ty!“
„Jano, pre zmilovanie božie,“ kľakla si k mojim nohám ako pred oltárom a vzopla ruky ako pri modlitbe. Slzy sa jej liali cícerkom. „Mária je milé decko, moje decko, ju netrestaj, ona za nič nemôže! To ja som zhrešila!“
„Doma budú pracovité ruky potrebné. Teba nevyháňam. Detské ruky sú nanič. Iba by mi pripomínala, aký som bol sprostý, keď som ti veril! Ešte dnes ju odvedieš preč. Alebo pôjdete obe!“
Dobrá žena musí muža poslúchnuť. Jolana už síce dobrá nikdy nebude, ale poslúchať musí i tak! Skúšala ešte čosi povedať, ale hlas sa jej zlomil; len tam kľačala, plakala a potom z nej vyšla otázka, že kam by mala Mária ísť.
„Ani ti ju nepokrstili v kostole, čo? Nemá krstných rodičov, čo by sa o ňu postarali? Tak ju daj hoci k svojmu bratovi. Majú šesť detí, siedme sa tam stratí. Ani nezistia, že prišla,“ kývol som plecom. Polievka síce ešte neschladla, ale i tak som si nabral znova.
„Magda je jej krstná. Tvoja sesternica. Farár urobil všetko ako treba, neodvrhol ju ako ty!“ Jolane sa chveli pery, keď zdvihla hlavu a povedala tieto slová, čo mi zneli, akoby ma pichla nožom. Tak ešte aj moju rodinu ťahala do svojho hriechu? A že práve Magdu! Nikdy sme spolu dobre nevychádzali, vždy mi robila prieky a za muža si vzala Štefana. Toho, čo keď som bol decko, stále ma bil, lebo bol väčší, silnejší a zabával všetkých naokolo. Vysmieval sa mi, nadával, ťahal za uši, kopal do zadku a udieral do chrbta i po tvári. Čo som si v detstve vytrpel!
„A krstný otec je jej kto? Štefan?“ cítil som, ako sa moja zlosť stupňuje.
„Tak,“ prikývla.
„Ešte dnes im ju odnesieš! Krstní majú povinnosť postarať sa, keď rodičia nemôžu. A ona rodičov nemá! Iba matku! A ty sa o ňu starať nemôžeš! Pred Bohom si prisahala, že budeš stáť pri mne v dobrom i v zlom! Tak sa tej prísahy drž!“
Nebolo toho veľa, čo Jolana zobrala z domu, keď odchádzali. Všetko sa vmestilo do jednej trávnice. I tak šli Janko a Feri s nimi. Vraj im pomôcť. Ale s čím? Jolana držala Máriu za ruku. Tá neplakala, ako som čakal. Asi ničomu nerozumela. Len odišla s ostatnými a ja som si ušúľal hrubú cigaretu. Teraz tu sedím a fajčím. Vonku je už tma. Keď sa vrátia, s Jankom a Ferim konečne vybalím kufor. Tam kdesi na jeho dne mám malú plechovú škatuľu. Vojdú do nej tak dva krajce chleba a dosť. V nej som si nosil jedlo do bane. Ukážem im, nech vedia, ako som žil. Horšie a biednejšie ako oni. Ale zajtra už pôjdem na urbariát i za ľuďmi, čo by mohli predať polia. Nešťastnice, ktorým sa muži z Ameriky nevrátili a ani neposielajú peniaze. Chlapi, čo radšej išli robiť do lesa, do huty, furmančiť, lebo ich pole je také malé, že by ich neuživilo. Lenže keď sa tie pozemky spoja, keď kúpim role a pastviny, čo spolu susedia, splní sa mi môj sen. Janko s Ferim už nebudú trieť takú biedu ako ja. Oni sú moji! Nebudú musieť za oceán a nechávať tu svoje ženy, aby liezli do cudzích postelí!
Večer skončil, ako som predpokladal. Jolana sa vrátila uplakaná, nič nevravela, len vošla do prednej izby a viac sa neukázala. Janko s Ferim mi pomohli vybaliť kufor, prekvapene pozerali na košele, čo som im priniesol; presne také kockované ako nosia kovboji. Zatiaľ o nich ani nepočuli, niežeby také ešte i vedeli. Prezreli sme všetko, ku každej veci, čo vzali do rúk, som im čosi povedal. Počúvali ma, to hej, len sa ani raz nezasmiali. Boli vážni, ale o Márii nepadlo ani slovo. V kufri nakoniec ostali len koráliky, čo som priniesol pre Jolanu. Nech jej také daruje ten, ktorý jej spravil decko!
Keď chlapci odišli spať do zadnej izby, prešiel som do tej našej. Jolana ležala a civela do stropu. Oči mala červené od plaču, ale aspoň už neprosila, nech zmením svoje rozhodnutie. Otvoril som truhlicu v rohu pri okne a vytiahol som von veľkú baraniu šubu, čo ešte voľakedy nosil na furmanky môj dedo. Bola dobrá, teplá. Vzal som ju a išiel von. Na pôjd. Tam prespím v sene. Nebudem ležať vedľa fľandry!
Nie je veľa v Kluknave tých, čo sa môžu pýšiť takými poľami, kravami, ovcami, kàdľami husí a prascami, ako mám ja! Aj dom som nový postavil. Väčší a krajší, ako sme mali. Z kameňa, nie z vaľkov. Keď je žatva, ľudia ku nám chodia a prosia, či im nedám robotu, že pomôžu. Za desiatok z toho, čo zozbierajú, niekomu stačí dvanástina. Nič ma to nestojí! A na jarmoku v Levoči, keď tam veziem mladé ovečky na predaj, všetci gazdovia ma zdravia ako seberovného. Aj Jolana prestala snívať, že budem pod jednou strechou s Máriou a poslušne robí, čo jej prikážem. Za tie dva roky, čo som sa vrátil, Janko s Ferim opäť podrástli. Janko vlastne pôjde o rok na vojenčinu, bude mi chýbať. Ešteže už aj Feri má po škole, čas hlúpostí, ktoré doň vtåkali učitelia, skončil a teraz spoznáva, čo je to skutočný život. Na roli za koňom pri pluhu, v stajni pri kravách. Darí sa nám. Nič nám nechýba a nadbytok viem predať. Každý ma úctivo zdraví. Teda, až na Magdu a Štefana. Len oni, keď ideme oproti, radšej prejdú na druhú stranu ulice a pozerajú kdekade, akoby ma nevideli. Tak im treba! Išli za krstných najdúchovi? Tak nech sa o neho starajú!
Hej, tak som si hovoril často. Dokonca veľmi často. Občas, ale to vždy len na krátku, kratučkú chvíľku som si pomyslel, či tým neustálym opakovaním iba nechcem ubezpečiť sám seba, že som sa dobre rozhodol. Ale ako inak som mal konať? Jolana môže byť rada, že mohla ostať doma, má čo jesť a nerobí niekomu slúžku! Teraz, keď chcem, už ma aj objíme a pritúli sa v posteli, stačí jej povedať. Tak občas privriem jedno oko a nepýtam sa, kde bola, keď viem, že isto pri Márii. Minule som ich dokonca videl. Pozrel som von otvoreným oknom a Mária stála mlčky na ceste pred našim domom. Tie jej svetlé vlasy a modré oči, ktovie po kom ich má. Potom z maštale vyšla Jolana. Keď ju Mária uvidela, usmiala sa a utekala kamsi preč. Jolana náhlivo prešla dvorom a chcela sa vybrať rovnakým smerom. Všimol som si, že niečo nesie.
„Stoj!“ vytrčil som sa z okna a Jolana zastala. Vyšiel som von. „Čo to máš?“
Natiahla ruky a ukázala mi loptu. Nie ozajstnú, ale z kravskej srsti. Bolo mi to jasné. Zakaždým, keď vytierala kravy do sucha, všetky vypadané chlpy odkladala. Aj ja som kedysi mal rovnakú hračku. Od otca. Keď bolo chlpov dosť, namočil ich a urobil malú guľôčku. Na ňu potom nabaľoval chlp po chlpe, všetky mokré, aby držali spolu; gúľal ju, silno stláčal, aby bola pevná a nakoniec ju dal sušiť. Hej, mal som ju, ale som o ňu prišiel. Raz sme sa hrali pri Hornáde a vzal mi ju Štefan. Často mi bral veci, ktoré som mal rád a naťahoval ma. Pýtal sa ma, či tú loptu veľmi chcem. Keď som prikývol, hodil ju doprostred rieky a povedal mi, nech po ňu plávam. Dobre vedel, že plávať neviem. Stále si pamätám ten pohľad, keď som bežal po brehu a hľadel, ako ju unáša voda. Nakoniec som spadol, rozbil si koleno a moja lopta niekam navždy zmizla.
„Ty si ju urobila?“ hľadel som na Jolanu ďalej.
Prikývla.
„A prečo jej ju neurobil Štefan? On sa má o ňu starať!“
„Majú len jednu kravu. To by trvalo večnosť,“ riekla s obavou, čo bude ďalej.
„Bež!“ kývol som rukou a vrátil som sa do domu. Jolana šla isto niekam, kde ju už Mária čakala. Určite sa tam stretávajú často.
„Najdúch, najdúch, najdúch, najdúch!“ počul som krik detí, keď som sa v jeden deň vracal z poľa. Pšenica už bola takmer zrelá, vysoká, mohlo by ešte raz popršať, potom tak týždeň slnka a môžeme žať. Decká kdesi vyvádzali, ešte som ich poriadne nevidel, zavadzali mi kríky. Stačili však dva kroky a už boli blízko, lenže ma nezbadali. Traja zasrani, takí chlapci, čo nemali ani desať, poskakovali okolo Márie a vykrikovali. Ona len stála a mlčala.
„Čo to máš?“ ukázal prstom jeden z tých faganov.
„Loptu,“ až teraz som si všimol, že ozaj niečo drží.
„A odkiaľ?“
„Otec mi ju urobil!“ povedala tak sebaisto, až ma to prekvapilo.
„Veď ty nemáš otca!“
„Mám!“ Mária sa nedala.
„Nemáš otca, nebudeš mať ani loptu!“ chlapčisko zrazu skočilo a skúšalo jej ju vytrhnúť.
„Takú ti strelím po papuli, že ti sopeľ oko vybije!“ vstúpila do mňa zlosť, zakričal som z plného hrdla a rozbehol sa k nim. Hnala ma spomienka na príkoria z detstva i obava o Máriu. Chlapci, len čo ma uvideli, zutekali. Pozeral som už len na ich chrbty a bosé nohy v prachu cesty.
Mária hľadela prestrašene.
„Urobili ti niečo?“
„Nie,“ kývla hlavou.
Ešte chvíľku sme tak stáli, celkom bez pohnutia a jej strach zmizol. Dokonca sa na mňa usmiala.
„Tak poď, pôjdeme domov,“ hlas sa mi napodiv až zatriasol.
„Ku krstnému a krstnej?“ chytila ma ihneď za ruku.
„Nie. Domov. Ku nám domov. K otcovi a mame.“
|
|
