Červení popi
@ :: Poviedky ::
Jun 23 2019, 17:46 (UTC+0) | 
|
Miesto: Malá Ida, okres Košice-okolie
Čas: päťdesiate roky 20. storočia a neurčitá historická doba
Autor: Juraj Korpa
Sliepňavý mesiac sa znovu schoval za ďalší osamelý mrak. Bol síce spln, ale svetlo pohlcovali rýchle oblaky, ktoré v stále hustejších rojoch plávali zo západu, ako aj zvláštna vlhkosť vzduchu pri zemi, čo zafarbovala les do biela. Nebola to hmla, na to bola príliš riedka, ale rovnako ako hmla sa tíško plazila pomedzi stromy, vnárala sa do kríkov, opantávala čistinky a mrazila i pod hrubým odevom. Akoby hľadala teplé telo, teplú krv, od ktorej by sa sama zahriala. Všade, kde už prišla, zanechávala len chlad a pustotu. Víchor hnal iba oblaky vo výške, dole bolo nehybné bezvetrie, a tak bolo zvláštne, že sa tá čudná hmla hýbe – nikde sa neozval ani hlások, zakrochkanie či zavytie, dokonca ani prasknutie, ani šelest húštiny; akoby sa žiadna zver dnes v noci neodvažovala z brlohu. Bolo neskoré leto, ale takáto noc nepatrí k žiadnemu obdobiu – je len sama pre seba, a čo sa počas nej stane, už navždy zostane skryté...
***
„Čo ma strašíš? Také povedačky si nechaj pre malé deti, na mňa to už nepôsobí,“ ozvala sa naoko smelo Jana, keď si uvedomila, že zabudla dýchať a nadýchla sa. Vinco sa iba uškrnul pod nos – jasné, nepôsobí. Veď počkaj, toto je len začiatok!
„Presne takto to za Pažiťou pod lesom vyzeralo minule, keď som tam v noci bol, a presne takto to tam musí vyzerať aj dnes. Je zase taká divná noc a divný mesiac. Chceš sa presvedčiť? A overiť si, ako to bude pôsobiť?“
Jana chvíľu rozmýšľala. Bolo jasné, že na ňu Vinco skúša nejaké chlapčenské vtipy či triky, to sa chlapcom vždy extra páčilo, strašiť dievčatá, najmä ak ich tým prinútili skočiť im do náruče a tam sa im na ramene triasť. Na druhej strane, čo takto dokázať mu, že ona sa teda nebojí, že ju len tak nevystraší, lebo už má pätnásť a na duchov a strašidlá neverí? A na tretej strane... skočiť mu napokon – nie hneď, pravdaže! – do náruče a pocítiť jeho mocné ramená, proti tomu by koniec koncov nič nemala.
„Dobre, tak poďme!“ povedala odhodlane. „Poobzeráme sa okolo staveniska, či sa tam niekto netúla.“
Faaaaajn! Tak ju mal tam, kde chcel. Hrôzostrašenie sa môže začať!
***
Ba predsa sa len ozval zvuk! Niečo sa derie cez krovie. Nie, nebude to zviera – ani diviak, ani srna, ani jazvec a ani vlk tak nelomozia, keď idú v noci lesom. To len človek vytàča nad cestičkami, to len človek sa musí škriabať tàním, jaukať a vzdychať po každej jame, po každom hrboli, keď ho konáre driapu i cez košeľu alebo rovno šľahnú do očí. Podľa týchto zvykov ho každé zviera bezpečne spozná už zďaleka – a pratá sa mu z cesty. Veď čo dobré už len čakať od človeka? S ľuďmi nech sa pasujú ľudia, nech si lovia jeden druhého... Len sova nehybne sedí na borovici a ľahostajne sleduje dianie pod sebou. Vie, že je tam hore v bezpečí, vysoko a najmä neviditeľná, nebojí sa človeka. Obzvlášť takéhoto: akési vetché dievča, so šatkou na hlave, s uzlíčkom v ruke, vzdychá namáhavo vždy, keď sa zohne po ďalší konár, čo ich má celú hromadu v tom uzlíčku. Asi z dediny. Z tej za kopcom. Odtiaľ najčastejšie chodia. Využila mesačnú noc, aby si nazbierala v lese trochu dreva – noci sú síce ešte teplé, ale aj variť na niečom treba. A tak tu chodí a zohýna sa, sem-tam sa pritají, či niečo nepočuť, aby ju nevideli, aby ju nenachytali, veď je to panský les a drevo sa tu bez povolenia nesmie zbierať. Nikoho nepočuť, iba ju, ako lomozí. A či zrazu... Nebolo to zapraskanie? Nie celkom blízko, ale ani nie ďaleko. Dievča skamenelo. Marí sa jej? Nie. Bol to zvuk. Nie lesný. Akoby zafàkal kôň! A zadupal! A akoby sa ktosi kdesi zle zasmial! Dievča sa pomaličky primklo k zemi, dúfajúc, že v húští zmizne, ale mesiac sa zrazu bleskovo vynoril spoza oblaku a naplno ožiaril celú čistinu.
Sova prižmúrila oči.
***
„Predtým, než tu postavili lesný závod a bytovku, bol to taký záhadný, očarovaný kopec,“ hovoril Vinco, keď už obe novostavby bolo jasne vidieť pred nimi. V noci vyzerali hrozivo – ich zasklené ale stále tmavé okná pripomínali otvory v tehlovej lebke, chmúriace sa na neskorých návštevníkov. Jana sa mimovoľne pozrela za seba, či ešte vidno rozsvietené okná domov v Malej Ide. Áno, ich žlté teplé svetlo blikalo v diaľke a dodávalo jej pocit dôverného bezpečia.
„Nikto nikdy na ňom nechcel bývať,“ pokračoval. „Nič tam nestálo. Ba ani burina akoby tam nechcela rásť. Bola to taká holá, pustá stráň, ktorej sa každý vyhýbal. Ani kravy sa tam nechceli pásť a keď nasnežilo, ani deti sánkovať. Starí ľudia hovorili, že na tom kopci vraj pred sto rokmi, či tak nejako, postavil dom akýsi odvážlivec, ale býval v ňom len krátko. Keď tam nasťahoval rodinu, pes len zavýjal, deti so sna plakali alebo nechceli vôbec spať, žena mu pochudla a takmer umrela, až sa nakoniec vysťahoval preč, kamsi na dolnú zem, a dom sa rýchlo rozpadol až na prach. Strašidelné, že?“
Pozrel na Janu, aký účinok v nej jeho slová vyvolali. Hľadela na tmavé stavby a nevdojak ho chytila za ruku. Fajn, účinok dobrý.
„Existuje však ešte staršia povesť,“ stíšil hlas a nasadil barytónové håbky. „Vraj na tom vàšku kedysi fakt dávno stál kláštor. Taký malý, žiadna veľká ani významná stavba, na to boli naše končiny príliš zakopané. Ale to práve vyhovovalo tým mníchom v kláštore. Neboli to totiž obyčajní mnísi...“
„Čím boli iní?“ spýtala sa tíško Jana, pozerajúc mu zblízka do očí.
„Boli to Červení mnísi. Alebo, ako my hovoríme, Červení popi.“
Bez dychu hlesla: „Červení? Prečo červení?“
„Dôvody boli dva,“ vykladal a dal si záležať, aby znel vážne a učene. „Prvý bol, že na hrudi nosili červený kríž. Teda aspoň spočiatku, keď kláštor iba stavali. Vtedy podľa neho získali aj prezývku. Ale sami sa vtedy ešte nazývali inak. Tento kláštor mali ako pomocnú zásobovaciu stanicu, alebo niečo také, na ceste do Svätej zeme. Myslím, pohybovali sa všade po Európe a viedli svoje záležitosti. Až potom, neskôr, keď už nemohli používať svoje meno, poslúžil im kláštor ako úkryt pred svetom. Prišli sem z diaľky mnohí predtým významní rytieri, ale neskôr už len utečenci, zavreli sa za hrubé múry pred svetom a vychádzali čoraz zriedkavejšie. Sami začali nástojiť na tom, aby ich volali len červení popi a nijak inak, do sveta už nejazdili, ani do Svätej zeme, a pomaly prestali úplne vychádzať na denné svetlo – svoje tajomné návštevy, výjazdy a presuny konali len potme, za nocí, ako je táto.“
Jana sa primkla bližšie k Vincovi a ruku si omotala okolo jeho, takže sa už nedotýkali len dlaňami, ale takmer aj bokmi. Dívala sa na les, na kopec, na budovy, zvyšky dosiek, tehál, čo ešte nestačili poodvážať, na drôtený plot a na reťaz na bránke – a zdalo sa jej to zrazu úplne neskutočné, akoby iba namaľované, ako nový nešikovný obraz na prastarej vzácnej maľbe, čo ju má navždy schovať pred svetom.
„Ako sa volali oficiálne?“ spýtala sa.
„No predsa Templári!“ usmial sa. „Červený kríž, museli sa skrývať. Nič ti to nehovorí z dejepisu?“
„Jasné že hovorí!“ ohradila sa nahlas, i keď to ešte určite nebrali.
„Pred kým sa skrývali?“
„Pred kráľom. Vlastne pred všetkými, kráľmi aj rytiermi. Francúzsky kráľ dal ich majetok zhabať a rád rozpustil, ale oni sa s tým dlho nevedeli zmieriť – možno sa aj pokúšali svoj rád obnoviť, ďalej si pestovali nasledovníkov, trénovali, presúvali zdroje; ale nakoniec sa im to nikdy nepodarilo. Postupne zanikli. Ale čím boli ďalej od ľudí, od prenasledovateľov, tým dlhšie sa udržali. Ako napríklad aj tu.“
„A ten druhý dôvod?“
„Ten je oveľa strašnejší...“
***
Dievča vydesene napínalo zrak. Už malo istotu, že tu nie je samo. Naokolo boli ľudia. Aspoň dúfala, že ľudia... Nevydávali ľudské zvuky. Žiadna reč. Žiadne slovo. Žiadny uvoľnený smiech. Iba nemé ticho. Vedela, že o nej vedia. A že sa pomaly blížia. Boli medzi stromami, kam priame svetlo mesiaca nedosiahlo, ale ožiarená hmla stačila na to, aby vykreslila ich siluety – a tie naháňali hrôzu neľudskú. Biele plášte, biele kepene, bledé zarastené tváre, bruchá prepásané opaskami, aké vídala u rytierov, na nich čosi zavesené, akiste nože a meče. Videla len obrysy a machule, ale viac než na ľudí sa ponášali na čertov, ako ich vykresľujú v kostole. Ach bože, kostol! Ako rada by teraz bola v ňom! Tam je Boh, tam je záchrana! Ten by ju pred týmito diablami ochránil! Zovrela v ruke malý cínový krížik, čo zdedila po nebohej matke. Bola to vlastne jediná cennejšia vec, akú kedy mala – a ani tá za veľa nestála. Chudobná sirota, bez príbuzných, bez muža, bez majetku... V starej rozpadnutej chajde, s večne studenou pieckou... Po takej sa ani zháňať nebudú, keby sa jej nedajbože niečo stalo. ¼udia sú krutí. Nemilosrdní. Len pred Bohom sú si všetci rovní, vzácni. S náruživosťou, akú ešte nikdy v živote nepocítila, ticho šepkala prosby o záchranu do krížika, ktorý už držala oboma rukami a pritískala si ho na pery. Uzlík s drevom nechala ležať. Nech leží! Tu už nejde o drevo, ale o život! Cítila, že úkryt ju nezachráni, že ju neukryje, vedela, že ak ju ešte nevidia, čoskoro sa priblížia dosť na to, aby videli. Rástlo v nej neudržateľné nutkanie rozbehnúť sa – a bežať, zo všetkých síl, cez kriaky, cez les, rýchlo, ďaleko, kamsi do bezpečia. Len ten prekliaty mesiac keby nesvietil! Len tie ľahké nohy keby leteli! Ach bože – nezaerdžal to teraz kôň? Ako by mohla ujsť jazdcom? Ale ako by mohla zostať a nebežať??
Vyrazila ako šíp a noc sa zrazu naplnila zvukmi honu. A smiechom. Neľudským smiechom.
***
„Povrávalo sa, že ako tí červení mnísi čakali na správy o svojom ráde a tie neprichádzali, že sa z nich – vďaka izolácii a samote – stávali čudáci. Ba čo čudáci, horšie. Zbojníci. Aby si zadovážili, čo potrebovali, začali chodievať na lúpežné výpravy. Najprv ďaleko, potom čoraz bližšie, a potom lúpili všade kde sa dalo. Ale miestni sa začali brániť. A aj sa po čase ubránili. Mnoho popov zabili v boji, mnoho zranili; zorganizovali si domobranu, strážili, a tak tí červení popi vychádzali čoraz menej a iba v noci. Začali nosiť šedý odev, aby sa skryli v tieňoch, a červenými ich už volali nie kvôli krížu, ale kvôli krvavej povesti, ktorá ich sprevádzala. Červená – ako varovanie, ako výstraha. Kláštor tiež nazvali červeným, aby sa mu všetci vyhýbali. Len dnu sa nikto neodvážil. Aspoň dlho, dlho nie. Až raz, dávno po tom, čo ustal akýkoľvek pohyb, sa miestni konečne odvážili. V kláštore našli len pár hrobov, ruiny a kostru posledného mnícha, čo tam ešte zostal. Pri búrke potom všetko vyhorelo a rozpadol sa – nezostalo nič. Len tieto povesti.“
Vinco sa pozrel na Janu zblízka. Už mali prepletené obe ruky.
„Predstav si to – teraz tu, naokolo, povedzme tam z toho tmavého kúska lesa keby vyrazili červení popi. Bála by si sa?“
„Prečo by som sa mala báť?“ zadrkotala zubami Jana pri tej predstave.
„Pretože také ako ty, mladé, nevinné, krásne panny, podľa povesti tí darebáci chytali!“ Dúfal, že si najmä všimne, že jej povedal krásna.
„Čo s nimi potom robili?“ spýtala sa potešená.
„No čo by s nimi robili. Samé nepekné veci! Vieš predsa... či nevieš?“
Každé pätnásťročné dievča si už pomerne dobre vie predstaviť, čo by chceli robiť muži so ženami, obzvlášť ak sú mladé a krásne. Predstavy síce ešte obvykle prevažujú nad skúsenosťou a sú možno v mnohých smeroch naivné, v každom prípade sú však veľmi, veľmi súkromné a pätnásťročné dievča sa o nich hanbí akokoľvek rozprávať. Ba i verejne na ne myslieť.
Jana teda s hlasným „Pssst!“ horúcou dlaňou rýchlo zakryla Vincovi ústa a on sa pod ňou chvíľu blažene usmieval, kým ju nežne odtlačil nabok.
„Osamelé, opustené dievčatá,“ pokračoval, „ktoré išli cez les a zatúlali sa z okolitých dedín, aj z Poľova, aj zo Šemše, aj zo Šace, aj z Bukovca, no a hlavne z Malej Idy; všade sa nejaká stratila a už sa nikdy nenašla. Aspoň sa tak traduje, že nenašla. Ale možnože našla!“
„Ako našla?“ položila Jana hlavu na Vincovo rameno a po chrbte jej behali zimomriavky. Vinco sa jej ich snažil nežne odhladkať a bolo to pre oboch veľmi príjemné.
„Nooo... Keď totiž teraz stavali tú bytovku...“ začal.
***
Hon netrval dlho. Hoci strachom poháňané mladé, pružné telo dokáže vyvinúť obrovskú rýchlosť a nedbá vtedy ani na krvavé škrabance od tània, nemôže sa rovnať v rýchlosti jazdcom – obzvlášť nie, ak je ich viac a dokážu svoju obeť zavarovať, uštvať a obkľúčiť lepšie než svorka vlkov. Nakoniec to však neboli jazdci, stroho ovládajúci svoje spenené kone, kto ju chytil. Zahnanú do náručí mocných mužov ju znenazdajky lapili zozadu, zároveň za členky, zápästia i za hrdlo, a surovým povrazom zarezaným do úst preťali jej zúfalý krik. Zmietala sa z celej sily, ktorá v nej ešte zostala, ale nebolo to nič platné. So zlým smiechom, hovoriac neznámou rečou, ju ďalšími povrazmi nehybne spútali a vliekli preč. Smerom, kde, ako si ešte stihla uvedomiť, ležal temný, hrozivý kláštor... Potom, zdolaná zbesilo bijúcim srdcom a nedostatkom dychu, omdlela. Len v ruke stále zvierala, v kàčovito zaťatých prstoch, ako stredobod celej svojej poslednej nádeje, malý, cínový krížik.
***
„Môj otec so strýkom tam pomáhali pri výkopoch. Najprv, samozrejme, doviezli buldozér a bager, rozmerali stráň, natåkli kolíky, naťahali špagáty a mysleli si, že za dva-tri dni sú s tým hotoví. Lenže pod povrchovou vrstvou čoskoro narazili na zvyšky toho kláštora. Teda, aspoň niektorí tvrdia, že to bol ten kláštor. Niektorí iní, najmä takí, čo sa ponáhľali so stavbou, si mysleli a potom to aj oficiálne povedali, že išlo iba o ten dom, čo sa rozpadol. Je pravda, že na dom to bolo príliš veľké. Ale tiež je pravda, že na celý kláštor toho bolo príliš málo. Len také rohy, nejaký malý múrik, rozbité džbány a sem-tam kosť.“
„Nezistili vedci, čo to bolo?“ spýtala sa medzi bozkami.
„Nuž, otec mi vravel, že to nemám veľmi šíriť. Ale ponáhľali sa a nechceli čakať na archeologický výskum. A tak to zbagrovali a rozkopali bez toho, aby to niekam hlásili. Vraj... vraj sa tam vtedy našli akési kostry. V kamennom hrobe. Pochované postojačky, aby sa ich zmestilo veľa na malú plochu. Tak sa vraj často pochovávali mnísi v kláštoroch. No neskúmali to. Ani nepočítali. Prekopali to, rozorali, naložili na nákladiaky: kostry, kamene, hlinu, odpadky, všetko v jednom, a odviezli bohvie kam. Ale opakujem, nemám o tom nikde hovoriť. Tak ani ty to nikde nehovor.“
Usmial sa na ňu. Zdalo sa, že Jana už nemyslí na nikoho a na nič, okrem neho a jeho pier.
„A nie je to škoda?“ spýtala sa ticho ešte predsa.
Vinco sa zasmial.
„Ale Jani! Čo si malá? Veď sú to všetko povery! Bohvie, či tu vôbec kedy nejaký kláštor stál. A keď aj stál, bývali v ňom starí, vetchí mnísi, čo sa celé dni modlili, ledva chodili, a nemysleli na nič, než na jedlo a na Ježiša. A pozri, mám tu na to prípadne aj dôkaz!“
Pustil ju a strčil ruku do vrecka.
„Toto vraj otec našiel pri tých výkopoch. Vraví, že pri jednej kostre, ale to mu neverím, to vraví len tak, aby sa robil dôležitým. Našiel to podľa mňa na poli a je to z nejakého odpustu, čo voľajaký ožratý gazda stratil cestou domov, taká somarinka za pár halierov. Otec si často vymýšľa. Ale je pekný... pozri!“
Na Vincovej roztvorenej dlani ležal malý cínový krížik.
„Chceš? Dám ti ho...“
|
|
