Za svetlom
@ :: Poviedky ::
Jun 30 2019, 09:22 (UTC+0) | 
|
Miesto: Brzotín, okres Rožňava
Čas: päťdesiate roky 20. storočia
Autori: Slavomír Szabó, Silvia Bolčová
„Takže večere sa ti zažiadalo, hej? A čo by to malo byť? Postačí pečená hus, alebo by si radšej poriadny kus šunky s bielym koláčom? A čo tak klobásky, pekné, hrubé, voňavé? Také, aké nám vždy viseli v udiarni, kým si nepodpísal ten šialený papier a komunisti nevbehli na naše polia ako chrobáky na hnojisko! A kdeže sú naše klobásky? Kdeže sú naše lány? A kde ostali muži, čo stáli za svojim slovom, pre pás zeme by cedili krv, kráčali po vlastnom držiac pluh a orajúc brázdu? Už tu nie sú? Aha! Jasné! Viac než poctivá robota je teraz funkcia - predseda, tajomník, osvetár či referent. Alebo na družstve, alebo na národnom výbore, alebo v strane. Tak? Hej, ani mi nemusíš nič hovoriť, prikyvovanie ti ide dobre pred súdruhmi, keď žobroníš o pečiatku na zakáľací list. Máš pečiatku? Nemáš! Nesmieme zabiť ani vlastné prasa, musíme ho ďalej kàmiť, alebo nechať zdochnúť od hladu, kým páni nezhovejú, že už môžeme zakáľať!“ jedovala sa Šarlota rovnako ako včera, predvčerom.
„Tajomník na mňa nemal čas, lebo do dediny prišla kontrola z okresu a celý deň len skákal okolo nich,“ rozhodil som bezmocne rukami a v duchu prosil prozreteľnosť, nech už Šári, preboha, konečne stíchne. No ona sa na mňa naďalej škľabila tým svojim vytàčajúcim zubom. Stále soptila, mávala rukami, akoby chcela vzlietnuť, až sa jej natriasali mäsité stehná, brucho i dvojitá brada. Bože, a aká to bola kedysi krásavica! Ako som ju ľúbil! Vtedy jej ešte z očí sálali láska i hravosť, veselé plamienky života a ten jej hlas… Hlas vábivý, podmanivý, sladký ako jej pery. Keď sme sa milovali, cítil som sa taký blažený, až som si myslel, že si toľko šťastia ani nezaslúžim. Určite ma hore vypočuli a dáky škodoradostný anjel mi dal za pravdu. A tak Šarlotu pomaly, postupne ale isto, premieňal na túto bezohľadnú ropuchu.
„Hej! Laco, čo sa deje? Do riti, však ty ma vôbec nepočúvaš! Čo ti zasa behá po rozume?“ vytrhla ma Šarlota z krátkeho zamyslenia a plesla utierkou po stole. „Chceš jesť? Bež hneď teraz za tajomníkom, že potrebujeme zakáľať! Však ich a naše svine sa kedysi spoločne pásli. A teraz? Ak nemáš úradné povolenie, za zabitie vlastného prasaťa ťa strčia do áreštu! Tak vojdi mu do domu, sadni tam a povedz, že neodídeš, kým ti netresne na úradné lajstro tú poondiatu pečiatku!“
„Však si daj povedať,“ rozhodol som sa, že skúsim trochu odporovať. „Už nič nie je ako kedysi! Teraz je to súdruh tajomník, on sa so mnou len tak baviť nebude. A naposledy ma odmietol s tým, že zakáľacie listy začne dávať až v zime. Však je proti rozumu zabíjať prasa na jeseň!“
„Proti rozumu je celé družstvo, ponižujúce kontingenty, stranícke schôdze, kádrové oddelenia i tvoje plné gate! Keď sa nejaký úradník na teba krivo pozrie, tak sa ideš posrať!“ vyzeralo to, že Šarlota každú chvíľu vybuchne. Očervenela a triasla sa tak mocne, až som mal chvíľami pocit, že sa s ňou chveje celá zem. Jej reč znela ako vyhlásenie vojny, takej domácej, rodinnej a možno už nastal čas i na zbrane. Tak to vo vojne býva, keď dôjdu argumenty. Pred oči sa mi nahrnula dusivá hmla, hotové mračno, ruky mi stvrdli v päste a zaškrípal som zubami. Schytil som plácačku na muchy, čo ležala na stole a zdvihol ju do výšky.
„Cha! Teraz vyzeráš ako Gejza, keď vypravuje vlak zo stanice. Ale Gejza je železničiar, on zarobí. A ty na družstve? Päť korún za deň! A ešte chceš aj večeru? No udri, keď sa nebojíš!“
Udrel by som. Ale bál som sa. Veď sa na to pozrite mojimi očami. V robote žiadna radosť, len drina. Do krčmy nechodím, lebo nezarobím. Bývalému gazdovi nedajú zarobiť. A chudoba, čo tu kedysi behala div nie s holými riťami, sa chytila funkcií. Ešteže tajomník je niekdajší gazda, ale on obrátil, prezliekol kabát, lebo vraj ani najväčšie pole ti nedá toľko, ako malá pečiatka. To oni, to súdruhovia rozhodujú, schôdzujú a najmä nás radi ponižujú. Posledné miesto, kde by som mal nájsť trochu útechy a pokoja, je môj dom. Lenže prídem z práce a naraz sa na mňa vyrúti moja žena. Kedysi to bola priam rozprávková bytosť. Azda víla. A dnes, keď tak rozmýšľam, sa hádam veľa nezmenilo. Rozprávkovou bytosťou je stále. Ale teraz skôr sedemhlavá dračica alebo bosorka. Tak!
Hodil som plácačku na zem, znechutene som sa zvrtol a vyšiel na dvor. Ešte skôr, ako sa zabuchli dvere, začul som jej pohàdavý smiech.
Vošiel som do prázdnej maštale, kde sme mali kedysi kravy, než nám ich odviedli do družstva. Cez škáru pomedzi dosky presvital úzky pás svetla a dopadal na staré vedro pri neveľkej kope sena. Teraz som naň sadol a snažil sa nemyslieť. Spočiatku som dýchal plytko a rozrušene, oči mi zalial azda pot, azda slzy, to je nakoniec jedno. Hrýzol som si konce fúzov a ak mám povedať pravdu, túžil som nebyť. Veď čo ma ešte v živote čaká? Synovia sa už poženili, dcéry povydávali, žena mi rozkysla a zjedovatela a ani ja už nevládzem toľko ako zamladi. Možno by to vyriešil povraz. Šarlota by ma našla, ako sa hojdám, visiac z trámu, a azda by sa aj trochu pohojdala, kým by ma zvesila. Alebo by ma len oblapila tými svojimi tučnými rukami okolo nôh, potiahla by a trám by povolil. Vlastne nie, to nechcem, lebo strecha by jej padla na hlavu a ja si aspoň v tom hrobe túžim poležať chvíľu sám, v pokoji, bez nej. Ten jej krik má aspoň jednu výhodu. Na chvíľku som zabudol na hlad. A viete čo sa hovorí. Muž je zlostný, iba keď je hladný, alebo sa mu nedostáva patričnej úcty.
Zvonku zaznel smiech. Veselý, dievčenský. Znel ako ovčie zvonce, keď sa stádo hrnie na Hôrku, ako zurčanie vody v potoku, či štebot vtákov za brieždenia. Zbystril som pozornosť. Potichu, akoby som sa bál, že niekoho vyruším, vstal som a prešiel pár krokov k stene. Načúval som cez škáru, kto v tomto svete môže byť taký radostný, až na chvíľu rozptýlil moju beznádej.
„Budete mať perinku, dobrú, akurát pre vás! Každý potrebuje zahriať!“ volala akási dievčina a ostatné sa pridali, kričali jedna cez druhú, až im nebolo poriadne rozumieť.
Tak predsa ešte žijú dobrí ľudia! Možno to vyznie trochu hlúpo, možno až zženštilo, ale zatúžil som azda až pokľaknúť v pokore pred srdečnosťou človeka, čo komusi venoval perinu. Predsa len, šľachetnosť si zaslúži úctu, najmä v týchto mrcha časoch. Otvoril som vráta na maštali a vybehol na ulicu. Tma hustla, ale i tak sa mladé dievčatá v bielych blúzkach nedali prehliadnuť.
„Pozor! Starý Laco!“ vykríkla voľaktorá z nich a všetky sa s chichotom rozbehli uličkou ku kaštieľu.
Aký starý? To naozaj? Veď mi sotva minulo päťdesiat a cítim sa…
„Ešte tam straší ten dedo?“
„Hej, poďme inam,“ krátky hovor, čo mi doľahol do uší, vyvolal vo mne pochybnosti. Vari som im spravil niečo zlé? Na dome oproti ktosi pootvoril dvere. Isto to bola koktavá Helena. Stará dievka, čo skoro vždy mlčí.
„Kto – kto – kto tu – tu – tu...“ snažila sa voľačo zakričať.
„Dievčatá, koktavá Helena sa naučila morzeovku!“ opäť sa ozvalo z diaľky a musíte uznať, i keď mám Helena rád a neposmievam sa jej, teraz som od smiechu až vyprskol.
„A ty – ty – ty…“ hľadela koktavá Helena priamo na mňa, „ma – ma – ma ne – ne – ne neser!“
Zabuchla dvere a i dievky, čo nás odkiaľsi sledovali, stíchli. Azda už odišli. Teda, zasa som si všetko zlizol ja! Podišiel som bližšie k Heleniným dverám a videl po zemi rozsypané tenké biele kostrnky z husacieho peria. Čiže takto to bolo! Ja naivný hlupák som si myslel, že dobré duše obdarovali z čírej lásky k blížnemu chuderu a ony sa prišli posmievať. Posmievať tej najslabšej, bezbrannej, ktorá by neublížila ani muche! Koktavá Helena, i keď bola kedysi ozaj krásavica, za ktorú by sa oplatilo aj do studne skočiť, ostala starou dievkou. Nikto pri nej dlho nevydržal, lebo ak chcela niečo povedať, aj cesto by vykyslo, aj chlieb by sa upiekol, ba možno by ho aj zjedli. No na druhej strane… Keby Šarlota tak koktala, koľko by som si ušetril nervov, než počúvať tie jej ostré výčitky!
Koktavá Helena nebola vždy takáto. Nik nevie, čo sa jej presne stalo. Hovorí sa, že mala frajera, ktorý ju zaviedol v noci na miesto, kde stál hrad. Vraj tam straší. Helena by nám možno i povedala, čo sa prihodilo, ale nikto nemá trpezlivosť, počúvať ju tak dlho. Každopádne, ona odvtedy kokce a jej frajer sa radšej nechal naverbovať k vojsku, lebo nechcel ostať ani v dedine.
Slobodné dievky chodia spolu párať perie. Husacie, kačacie, ale kuracie nie, lebo do toho lezú vši. Každá túži mať bachraté periny do výbavy. Príde čas, keď pod ne ľahnú so svojimi mužmi, aby precítili lásku, oddanosť, najčistejšiu túžbu milovať a byť milované, a tak priviedli na svet deti, krehké duše, ktorým odovzdajú to najlepšie, čo v nich je. A aj v minulosti chodili dievčence po páraní sypať zvyšné kostrnky pred dvere starých dievok, lebo takým vraj pichľavá perina postačí. Ale nikdy po nich nepokrikovali a nevysmievali sa im ako tieto! Doba sa mení. V čom to vlastne žijeme?
Otočil som sa a vrátil do maštale. Staré vedro namiesto stoličky ma už čakalo. Zhrbený a posediačky som si otvorenou dlaňou podoprel bradu a hľadel do prázdna. Večer sa prelial do noci. Nemyslel som na to, čo mám robiť. Bolo mi jedno, že doma čaká žena, kedy prinesiem schválený zakáľací list. Myšlienky v mojej hlave celkom ustali, vytratil sa z nich Šarlotin hnev, škodoradosť hlúpych krásavíc i bolesť koktavej nešťastnice. Zmizlo napätie aj hnev, zmizlo všetko, celá maštaľ, ba i ja a moje vnútro sa ponorilo do hustej a všetko objímajúcej tmy. Preliezla mojimi šatami, prekryla moju tvár, vtlačila sa do mojich očí, bola tým jediným, čo ma spájalo so svetom a zároveň od neho aj oddeľovalo. Ostalo len číre vedomie nezaťažené myšlienkami, nezaťažené žiadnymi pocitmi. Neviem, ako dlho som zotrval v tomto stave. Ba neviem ani, kedy sa to všetko začalo meniť. Zdalo sa mi, že už ani nejestvujem, teda isto nie ako človek schopný čokoľvek povedať či urobiť, nie ako súčasť sveta, len ako jeho pozorovateľ, ktorého nemôže nič rozrušiť, nadchnúť, rozosmútiť, či inak vyviesť z koľají. Tma sa stala mojou súčasťou a ja súčasťou tmy. Bol som ako nádoba, z ktorej ktosi vysypal všetky cennosti i odpad, vylial živú vodu premiešanú so stuchnutou brečkou, vyprázdnil ju a uložil bokom, aby o krátky čas mohla poslúžiť na uskladnenie všetkého nového, čo prinesie ďalší život. Niet inej minulosti ako spomienka, niet inej budúcnosti ako predstava, jestvuje iba večná prítomnosť. Tu a teraz. Vo chvíli, keď som si to uvedomil, zazdalo sa mi, že niekde uprostred tej tmy začalo čosi blikať. Najskôr nenápadne, no prehliadnuť sa to nedalo. Maličká iskra, slabé svetielko, čo však po krátkej chvíli začalo rásť, mohutnelo, žiarilo, no neoslepovalo. Zvláštne bolo, že ma to neprekvapovalo. Cítil som, že prichádza niečo mimoriadne, no prirodzené zároveň, azda ani nie celkom neznáme, iba zabudnuté a zašantročené kdesi na dne ľudskej duše, kam vedomie nesiaha. Z toho svetla vyžarovala sila, krásna, objímajúca, volajúca ma, nech vstanem, nech ju nasledujem a nechám sa ňou pohltiť tak, ako ma pred chvíľou pohltila tma. Tá prosba i príkaz zároveň prichádzala bez slov a predsa bola jasná a nedalo sa jej odolať. Vstal som teda a kráčal do svetla. Teraz sa i tma stala už len spomienkou a ja som sa ocitol uprostred žiary, ktorá ku mne prehovárala.
„Ako chceš zmeniť svet, keď nedokážeš zmeniť ani seba, Laco?“
Otázky, čo zneli ako jasné výčitky, doliehali zo všetkých strán a ja som iba načúval.
„Kto má v sebe viac lásky? Ten čo ju dokáže rozdávať, alebo ten, čo ju iba prijíma?“
Teda?! Kto sa ma to pýta a čo to znamená? Mám vari odpovedať tak, ako keď ma skúšal učiteľ?
Učiteľ... Svetlo, čo prúdilo ku mne zo všetkých strán sa náhle zmenilo a prinášalo obrazy z čias minulých. Videl som samého seba, ako sedím v školskej lavici a pozorne načúvam všetkému, čo nás učili. Hej, učiteľ bol pre mňa osobnosťou, ktorá otvára brány poznania. Pamätám sa, ako sme spoznávali písmená a potom sa predo mnou otvoril svet kníh, z ktorých som sa mohol dozvedieť, čo som len chcel. Ako sme sa učili počítať, aby nás nikto nemohol oklamať. Ba neskôr, keď sme už nedrali len celkom detské nohavice, nám v škole prízvukovali, že spravodlivosť je väčšia hodnota ako zákon a zákony musia slúžiť iba na ochranu spravodlivosti. Áno, učiteľom nemôže byť hocikto. Iba človek, ktorý si je vedomý, že ovplyvní myslenie tisícov detí na celý život. I keď som už odrástol, dospel, dozrel a možnože i trochu zostarol, vždy, keď som ho videl, ako sa v starých vychodených topánkach šuchce po ulici a trasúcou rukou zviera svoju bakuľku, hľadel som na jeho šediny s úctou. O to viac ma prekvapilo, keď nový mladý učiteľ sprevádzal komunistických agitátorov. Tých, čo chodili z domu do domu a presviedčali ľudí, nech sa vzdajú svojich majetkov a nech vstúpia do spoločného družstva. Inak na to vraj doplatia. A taký učiteľ má teraz na starosti malé deti. Čo ich má učiť? Že spravodlivosť je len smiešna hlupaňa a zákony sú iba na to, aby slabí poslúchali mocných? Vari už im neporozpráva nič z toho, čo naozaj potrebujú vedieť? Že skutočne mocný je ten, kto ochraňuje slabých? Načo je komu taký učiteľ, čo dostal príkaz a iba sklonil hlavu, že bude poslušne plniť všetko tak, ako mu páni prikážu?
Nie, komunisti neboli celkom hlúpi. Dobre vedeli, ako si okolo prstu obmotať jednoduchých ľudí. Vraj nie je problém, aby aj dedinčania nosili také krásne šaty ako paničky a páni z mesta. Začali najskôr organizovať kurzy šitia. Každá dievka sa ich chcela zúčastniť a hrnuli sa tam, aby im nič neušlo. Potom šili, predvádzali sa v brzotínskych uličkách v parádnych blúzkach a zvonových sukniach, chváliac tých, čo ich to naučili. Neskôr prišli na rad kurzy varenia. Vraj v dedine jeme tak dvadsať jedál stále dookola, ale je ich možné uvariť tisíce. Že v mestách nemajú iné jazyky ako my a všetky pokrmy nevídaných chutí majú byť na dosah v každom dome. A opäť sa tam ľudia hrnuli. Jasné, najmä ženy, ale ocenili to potom aj muži, keď v ich kuchyniach rozvoniavali jedlá, aké sa donedávna podávali vraj iba v dobrých hoteloch.
Kurzy a prednášky sa stali vyhľadávané. Aj o tom, ako si očistiť rany, ak sa človek poreže, aby sa mu to nezapálilo, ako ošetriť dieťa v horúčke, nech sa netrápi, či čo robiť, keď človeka kopne elektrina. ¼udia načúvali, ľudia im verili. Nakoniec však prišli s tým, ako dobre hospodáriť, spojiť polia do širokých družstevných lánov, kravy do veľkých stád, no na to je potrebné, aby sa gazdovia vzdali majetkov, lebo sú brzdou pokroku. A tí, čo majú políčka malé, by mali vstúpiť do družstva tiež, aby šli iným príkladom. Lenže kto by sa pre ich reči vzdal toho, čo budovali celé generácie a patrí k rodine? ¼udia nesúhlasili, natoľko neohlúpli, postupne strácali o prednášky záujem. Tak agitátori chodili z domu do domu. S učiteľom. So zápisníkmi, kde si voľačo značili. Usmievali sa, presviedčali, správali sa priateľsky. Kde neuspeli na prvýkrát, prišli znova. Teraz už bez priateľstva, bez úsmevov. Nevstúpite do družstva? Deti sa vám nedostanú na žiadnu školu. Nevyučia sa žiadnemu remeslu, po celý život budú robiť len poskokov a pomocníkov! Polia a zvieratá vám zoberieme i tak! Ak však podpíšete prihlášku do družstva, budú družstevné. Ak nepodpíšete, zoštátnime ich do štátnych majetkov! Nebudete mať prácu, nebudete mať čo jesť, pôjdete do Rožňavy robiť do bane! A baníkom, čo robili v rožňavských baniach, no mali v Brzotíne kus poľa a zopár kraviek, zasa hovorili, že ich z bane prepustia, lebo na ich miesta vezmú kulakov. Kruh nad nádejami na lepší život sa uzavrel ako nad kameňom šmareným do vody a klesajúcim ku dnu. Kto nechce vstúpiť do jednotného roľníckeho družstva, nesúhlasí so štátnym socialistickým zriadením a je nepriateľom spoločnosti!
„Laco, čo potrebuje človek pre život?“ ozvalo sa znova. Svetlo okolo mňa pulzovalo ako srdce, kládlo mi otázky, na ktoré som už dlho nemyslel.
Veď čo už len človek potrebuje, aby prežil? Nech má čo jesť, nech má čo piť, nech mu nie je zima a nech naň nik nekričí. Potom azda môže žiť ak nie šťastne, tak aspoň bez trápenia.
„Čo je to šťastie, Laco? Čo je šťastie?“ znelo odkiaľsi znova a vtedy sa mi v spomienkach opäť vynorila tvár učiteľa. Raz sme sa o tom rozprávali a vtedy povedal, že kto sa cíti nešťastný, nech sa ide pozrieť do nemocnice. Zdravý človek má vraj tisíce prianí, ale chorý iba jedno.
„Kto má v sebe viac lásky? Ten čo ju dokáže rozdávať, alebo ten, čo ju iba vyžaduje?“ začul som znova. To je čo? Vari sa už svetlo nemá na čo pýtať, keď sa opakuje? Čo tu stále pletie lásku? Veď sme dospeli, zvážneli, nezaoberáme sa hlúpymi pocitmi, ktoré zbytočne oberajú o spánok. Láska? Krútil som hlavou a potom sa predo mnou zasa zjavovali obrazy. Videl som seba ako mladíka, keď som z lúky hľadel na Šarlotu, ako perie na potoku. Cítil som opäť príval citov, vzrušenia, až sa mi roztåklo srdce ako zvon, keď som k nej bežal, objal ju okolo pása, zdvihol na ruky a svet žiaril tými najkrajšími farbami. Postupne sa mi vracali spomienky, ako sme po svadbe stavali dom. Ako pyšne som kráčal domov, keď som stredom dediny prinášal drevenú kolísku. Tiež nesmiernu radosť pri narodení každého z našich detí. Ako ich Šarlota dojčila, ako sme ich kúpali, starali sa o ne, neskôr učili rozprávať, chodiť a rozoznávať, čo je dobré a čo zlé. Hej, vtedy som sa cítil šťastný. Mal som lásku, všetko čo potrebujem.
„Áno. Všetko, čo potrebuješ ku šťastiu je láska. Bez nej ťa šťastným neurobí nič,“ dalo mi svetlo zapravdu, ale odrazu ma čosi vyrušilo.
„Laco, a ty tu čo robíš?“ ozvalo sa, ale teraz inak. Chrapľavý mužský hlas mi zaznel spoza chrbta a ktosi mi položil ruku na rameno. Otočil som sa. Bol to Gabi, bývalý baník, teraz už dedo, čo sa nevedno prečo stále flákal po nočných uliciach i širokom okolí. Svetlo zmizlo, vrátila sa tma, ale bežná, prirodzená, prerušovaná strieborným svitom mesiaca a hviezd.
„Čo-čože? My-my-myslíš, že čo-čo tu ro-robím ja?“ prekvapený sledom udalostí som zastal, obzrel sa a vytrhnutý z objatia žiary hľadel nočnému tulákovi do tváre. Boli sme na ulici lemovanej čiernymi siluetami domov a nemal som ani potuchy, ako som sa tam ocitol.
„Hovoríš ako koktavá Helena! Dačo sa stalo?“ prezeral si ma zblízka, div ma neovoniaval a potom pokrútil hlavou. „Vodilo ťa?“
„Čo ma malo vodiť?“ nerozumel som, čo tým myslí, alebo som sa tak aspoň tváril. Aspoň som už nekoktal.
„Išiel si za svetlom?“ opýtal sa ma priamo a začal som tušiť, že o tom možno niečo vie.
„Prečo si to myslíš?“ skúsil som ešte otázku.
„¼udia tak občas hovoria. Daktorí. Teda tých pár, čo som takto stretol. Že videli svetlo a museli za ním ísť.“
„Gabi, ty si ako všetci baníci. Poverčivý. Myslíš si, že som zbadal nejakého permoníka s lampášom?“ snažil som sa všetko otočiť na smiech.
„Ak nechceš vyjaviť pravdu, radšej mlč! Ale povedz mi, vieš kde si?“
Obzeral som sa, v tej tme bolo ťažké čokoľvek rozoznať a blízke domy sa mi zdali cudzie.
„Si v Rakovnici, Laco, to vieš? Pamätáš, ako si sa tu dostal?“ pýtal sa ďalej, ale ja som len mávol rukou, že dobre i tak, veď sa nad tým nebudem trápiť. Som zdravý, aj tí, ktorých mám rád sú zdraví, mám rád mnohých ľudí, cítim veľa lásky, a tak môj život nie je prázdny a môžem byť šťastný. Keď som to povedal, Gabi sa usmial. Mal som pocit, že teraz mu je už všetko jasné.
Kráčal som z Rakovnice do Kružnej a ďalej na Brzotín, zatiaľ čo som si všetko ukladal v hlave. Ráno poviem Šarlote, že sa z roboty nevrátim, kým mi tajomník nedá povolenie zakáľať. Potom sa na ňu usmejem a ak mi úsmev opätuje, dám jej bozk. Prečo som to už dlho neurobil? Navrhnem jej, aby sme večer zašli za koktavou Helenou a ak sa bude pýtať, že prečo sme tam prišli, povieme, že len tak, lebo ju máme radi. I to sme mali urobiť už dávno a neurobili. Pretože čím viac myslíme, tým menej cítime? Kde sa stala chyba?
|
|
