Marčina dilema
@ :: Poviedky ::
Aug 03 2019, 23:15 (UTC+0) | 
|
Miesto: Kechnec, okres Košice-okolie
Čas: približne rok 1962
Autori: Slavomír Szabó, Silvia Bolčová
Pišta by chcel byť môj frajer, ale keby som sa ho opýtala, či sa chce frajerčiť, hneď by bol červený ako ruská zástava, čo máme na chodbe v škole. Alebo ako trenírky, lebo všetci chlapci musia na telocvik nosiť presne také. Tak to chce riaditeľ, on má rád telocvik, najradšej by nás nechal cvičiť aj cez prestávky. A bol by úplne šťastný, keby sme aj do školy bežali, alebo skákali na jednej nohe, alebo chodili na bicykli ako on. Škola je v Seni, ja z Kechneca, toľko sa mi behať nechce. Riaditeľ má vraj taký závodný bicykel, ale podľa mňa to bude pretekársky, lebo veľa mužov z Kechneca chodí robiť do veesžetkárskeho závodu a majú iné bicykle. A riaditeľ by bol isto rád, keby cvičili všetci, aj školník. Školník cvičí tak či tak. V škole bol zvonček, na ktorom vyzváňal, ale dakto mu ho ukradol. Tak teraz už nezvoní, ale vždy na začiatok a koniec hodiny trieska lopatkou o schody. Musí trieskať poriadne, nech je ho počuť a bude mať z toho svaly. A možno ten zvonček ukradol samotný riaditeľ, aby donútil školníka cvičiť. Asi. Neviem. Ale však to nie je dôležité a vlastne o tom som ani nechcela hovoriť. O Pištovi som chcela. Je ako taký truľo, môžem mu robiť zle a on sa z toho iba smeje. Napríklad aj včera...
Včera v škole riaditeľ chýbal. Že musel ísť na úrad do Košíc. V škole bolo viac kriku ako obyčajne. Teda, ako sa to vezme. Včera nekričal riaditeľ, ale žiaci a žiakov je viac ako riaditeľov, tak isto aj toho kriku muselo byť viac. No hej. Určite. Keď dakedy tak kričíme, riaditeľ sa zlostí, že vrieskame ako opice. Ja som ešte opicu nevidela. Iba v televízore, ale dosť zle, lebo to sme boli na návšteve u tety a opica bola v tom televízore, no zvuk práve nešiel, tak neviem, ako opica kričí. A na obrazovke som ju tiež nevedela rozoznať, len som na to pozerala a teta sa zlostila, že obraz sneží. Doma máme obraz s panenkou Máriou a ten ešte nesnežil nikdy. Keď som to povedala tete, dala mi po hlave a dodala, že sneží v televízore. Asi to bol film o opiciach z nejakej zasneženej krajiny a ja som sa takto dovtípila, že opice žijú v Grónsku alebo v Antarktíde. Ale odkiaľ potom majú banány, keď sme sa učili, že tie sú z Afriky? Minule som počula otca, ako hovorí, že netreba veriť všetkému, čo sa hovorí v škole, lebo veľa z toho je propaganda. Možno ani žiadna Afrika nie je. A ani banány. Ja som totiž ešte žiaden nejedla, ba ani nevidela. Joj, ale nie o tom som chcela hovoriť.
Teda Pišta by chcel byť môj frajer a nechá ma, nech si s ním robím, čo len chcem. Keď sme mali veľkú prestávku, išli sme na dvor. Ja som ho zavolala za školu, lebo tam som videla pri strome hrniec. Všetko som si naplánovala! Pišta sa tešil, kam ho ťahám a ešte viac sa tešil, keď som mu povedala, nech si sadne na trávu.
„Aha, mám nožnice. Ostrihám ťa?“
Skôr ako stihol čokoľvek povedať, už mal na hlave hrniec a cvakala som nožnicami hore, dole, ba aj dookola a vlasy padali. Strihala som rýchlo, lebo ani veľká prestávka nie je nekonečná, a tiež som si myslela, že Pišta ten hrniec zhodí a nakričí na mňa, že som sprostaňa. Ale ja nie som sprostaňa, to on by bol sprostaň, lebo na dievča sa nekričí! No sprostaň je i tak, keď mi dovolil, aby som ho tak smiešne ostrihala. Potom som mu dala hrniec dole, pozrel na mňa zamilovane a opýtal sa: „Marča, dobre?“
„Môže byť odo mňa zle?“
„Nemôže,“ usmial sa a ja som sa rozrehotala tak, až mi vyskočil sopeľ.
Pišta bol ostrihaný presne podľa hrnca, ani ja by som to lepšie neurobila. Či jaj, vlastne to ja som tak urobila! Išli sme nazad do triedy, lebo školník už trieskal lopatkou o schody.
„Marča, ale prosím, povedz mi - teraz sa ti už páčim?“ opýtal sa ma Pišta tak priamo, až mi ho na chvíľku prišlo ľúto. Ale iba na chvíľku. To preto, lebo keď nás uvideli spolužiačky, išli sa od smiechu popučiť, začali sa mu smiať a ja s nimi. Normálne by bolo, ak by už Pišta na mňa zamilovane nehľadel, ale pozeral do zeme a bol červený ako tá ruská zástava alebo trenírky na telocvik. Ale on sa aj tak smial a ja som ho mala chuť capnúť po tej jeho hlave.
Večer doma začal výsluch. Od mamy.
„Tak ale Marča… Prečo si mu to urobila?“ pýtala sa, keď škrabala zemiaky. Šupky hádzala do vedra pre Ferdinanda a zemiaky do hrnca. Ferdinand zožerie všetko. Je to naša sviňa.
„Ja neviem. Chcela som to skúsiť,“ dúfala som, že ma mama nezbije.
„Už viacej nebude tvoj kamarát.“
Naozaj som pocítila akúsi ľútosť, ako sa asi teraz cíti, lebo sa naň nedalo hľadieť tak, aby sa človek nerozosmial.
„Čo ti na to povedala učiteľka?“ mama sa pýtala ďalej.
„Nič nepovedala. Keď chcela skúšať, pozerala sa po triede a naraz sa rozrehotala, až jej vyprskli sliny. Zavolala Pištu pred tabuľu a opýtala sa, kto ho strihal. A on na to, že nepovie.“
Isto, mame sa nehovorí všetko. Keď Pišta nepovedal učiteľke nič, škrekľavá Ilona vykríkla z lavice, že ho ostrihala jeho frajerka. Teda ja. Celá trieda sa pučila od smiechu, Pišta na mňa pozeral ako na svätý obrázok a ja som sa išla od hanby prepadnúť. Chcela som zosmiešniť jeho, ale zlizla som si to ja. Pani učiteľka začala Pištovi hovoriť Ofinka. Už mu asi tá prezývka prischne.
Mama by sa možno pýtala ďalej, ale práve k nám prišla Eva. Eva je o tri roky staršia ako ja, rada by som sa s ňou kamarátila, ale ona asi na kamarátstvo nie je. Každý deň ku nám príde, prinesie mlieko od ich kravy, dakedy aj maslo, mama jej dá peniaze, ale Eva neodíde, sadne si za stôl a len mlčky sedí, kým sa vonku nezotmi a poberie sa až potom. Mama mi raz povedala, že to preto, lebo Eva sa bojí svojej mamy. ¼udia hovoria, že Evina mama je bosorka. Aj preto vraj od nej ušiel jej muž, čiže Evin otec. Ale v škole nás učili, že bosorky nie sú. Iba proletariát a kapitalisti. Otec zasa hovorí, že Eva nechce ísť domov, lebo ju jej mama bije. Že nie je bosorka, ale je šialená. Tak či tak, Eva u nás vždy vysedáva, mlčí a rada je orechy. Aj teraz jej mama dala za hrsť a Eva poďakovala.
Chcela by som vedieť, či má Eva frajera a čo spolu robili. Jej by som rada porozprávala aj o Jožovi. Joži sa mi páči. Nie je taký truľo ako Pišta, no pozerá na mňa ako na decko. Aj on je o tri roky starší, rovnako ako Eva. Preto by som chcela, nech rozpráva. Alebo by som mala začať ja. Ale nedá sa. Mama by všetko počula.
Joži je syn uja Jožiho. Ujo Joži je pijan. Otec tak hovorí. Ale Joži, to ako syn uja Jožiho, je pekný. Ráno sa chodí umývať na dvor. To isto preto, že je ich doma dvanásť detí a všetci sa do kuchyne nepomestia. Alebo si len privstane, aby mal čistú vodu, lebo potom idú na dvor jeho bratia a umývajú sa až po ňom. Položí si lavór na stoličku a zoblečie si košeľu. Odkedy som to zistila, ráno rada vstávam. Dakedy aj pred svitaním a potom už neviem zaspať. Na ich dvor totiž vidím rovno z nášho okna. Nechcem si ani predstaviť, ako by to vyzeralo, kedy sa tam išiel umývať Pišta. To sa ani nedá porovnať! Ale Pišta je ku mne milý a pre Jožiho som nič. Aby si ma všimol, začala som sa mu posmievať. Skúsila som naň kričať cez plot, že má hlavu ako kôň. Počul ma, istotne ma počul, lebo po mne hodil kameň. Som si istá, že ak by chcel, tak ma trafí. Ale netrafil ma. Znamená to, že ma ľúbi?
Dnes sa stalo čosi čudné. Ráno sa Joži nešiel umyť. Jeho bratia pobehovali po dvore, potom po ulici a viac som z okna nevidela. Aj jeho sestry ho volali po mene, no zbytočne. Asi sa stratil. Alebo len schoval. Napadlo mi, že ak by som šla von ja a kričala, že má hlavu ako kôň, videla by som, z ktorej strany letí kameň, a tak by ho rýchlejšie našli. Ale hanbila som sa. A aj trochu bála, lebo von už vyšiel aj jeho otec a vyzeral opitý. Nevedno, či pil už tak skoro ráno, alebo je to ešte od včera, ale každý vie, že páli pálenku načierno a podaktorí hovoria, že z nej dáva aj policajtom, aby mal od nich pokoj. Radšej som šla rýchlo do školy.
Okná sú dobré. Vidno tak cez steny. Aj v triede sedím pri okne, ale vtedy vonku často nepozerám, lebo riaditeľ aj učiteľka sa preto zlostia. Iba keď majú v niektorej triede telocvik a cvičia na dvore. No dnes mohla hovoriť učiteľka hocičo, stále som poškuľovala cez tie veľké sklá, či sa neukáže Joži. Neprišiel totiž ani do školy. Práve sme mali ruštinu a tam všetci musíme čítať časopis Ogoňok a potom si ho môžeme zobrať domov. Mama sa tomu teší, lebo má na čom čistiť zeleninu do polievky. Raz mama do toho časopisu zabalila poriadne kusisko tvrdého syra. Na druhý deň, keď ho vybalila, boli na syre otlačené čierne písmená, ba i celé články a obrázok s Leninom. Mama vytiahla nôž a rozkrojila Lenina napoly. Otec sa smial, že to mal urobiť niekto iný oveľa skôr, ale potom vzal syr do rúk a začal si z neho čítať. Aspoň sa tak tváril, ale veď on azbuku nevie, no nakoniec doň zahryzol, spokojne zamľaskal a povedal: „Tak nám sovietsky časopis urobil z obyčajného syra konečne prvý chutný nástroj komunistickej propagandy.“
„Nehovor tak pred Marčou! Ešte to vytára v škole!“ mama sa naoko durdila.
„Čo vytára? Že som pochválil sovietsky časopis, alebo že si zasunula ostrie noža rovno do Leninovej plešiny?“
Mama sa zatvárila tak kyslo, že ak by tak pozrela do mlieka, skysne i to. Možno rovno na tvaroh. Ja mám tvaroh rada, ale...
Joj, ale nie o tom som chcela hovoriť! Teda sedela som v škole a nedávala som pozor, ani keď sme mali hodinu s riaditeľom. Pozerala som cez okno a stále dúfala, že uvidím Joža a upokojím sa, že sa neutopil v Hornáde, nespadol zo stromu, alebo ho neuniesli americkí imperialisti. Myslím, že riaditeľ povedal moje meno. Isto sa ma na niečo pýtal, ale ja som ho nepočúvala. Potom ho zopakoval znova, hlasnejšie, a vytrhol ma zo zamyslenia. Naraz som videla, ako sa ku mne náhli a naťahuje ruku. Bolo jasné, čo bude nasledovať. Schmatne ma za ucho a začne zaň ťahať, až kým trochu neposkuvíňam. To ho obvykle upokojilo.
Bum! Čosi pleslo na celú triedu, až sa každý strhol a všetky pohľady smerovali na Pištu Ofinku.
„Čo si to urobil?“ prekvapil sa riaditeľ.
„Hodil som knihu na zem,“ Pištovi sa až triasol hlas, ale snažil sa to povedať tak prirodzene a samozrejme, akoby oznamoval, že kto buduje vlasť, posilní mier.
„Postav sa, keď s tebou hovorím!“ v riaditeľových očiach sa rozhoreli ohne a mne hneď napadlo, že oheň sa povie po rusky ogoňok. Pišta aj chcel poslúchnuť, už sa i dvíhal, ale asi pomaly. Riaditeľ totiž poriadne natiahol nohy, schmatol ho za ucho a ťahal nahor. Dokonca až tak, že sa Pišta musel postaviť na špičky. Bolo mi jasné, že hodil knihu na zem, aby odo mňa odpútal riaditeľovu pozornosť, ale hrdina by pre lásku pokojne trpel, ani by nemukol. Pišta však vykríkol tak nahlas, až som sa zľakla.
„Dačo mi tam prasklo!“ jojkal, keď sa pokúšal oslobodiť.
„Čo?“ riaditeľ ucho pustil a urobil krok vzad.
Pišta Ofinka na jeho otázku neodpovedal, ale rozplakal sa. Úplne ako decko. Lenže namiesto pohàdania, namiesto toho, aby som nafúkla líca a odula pery, pozerala naň zhora, či sa mu začala rovno smiať, pochytil ma strach. Ucho mu opuchlo v kratučkej chvíľke rovno pred riaditeľovými očami. V tej chvíli sa ozval z chodby buchot - treskot. To školník mlátil železnou lopatkou po schodoch a oznamoval, že sa hodina skončila.
„Poď so mnou do riaditeľne!“ kývol rukou riaditeľ a uplakaný Pišta poslúchol.
Sedela som doma v izbe a písala som si úlohy. Vlastne som ich iba mala písať, ale nechcelo sa mi. Musela som stále myslieť na strateného Jožiho i uboleného Pištu. Joži sa ešte nenašiel, už ho hľadalo pol ulice. Pišta sa zasa do triedy vrátil z riaditeľne ofačovaný, s turbanom na hlave, čo mu tam urobil samotný riaditeľ. Vraj mu aj dal do ucha nejaký balzam a povedal, že ak by sa to do zajtra nezlepšilo, sám ho zavezie k lekárovi. Prekvapilo ma to, ešte som nikdy nevidela, aby riaditeľ niekoho vozil na bicykli. Vždy sa na ňom viezol sám.
Mama v kuchyni varila, dvere boli pootvorené a ja som v izbe nasávala vône kapusty s mäsom. Vedela som naisto, čo bude nasledovať. O chvíľu príde otec a povie, že je už doma a je strašne hladný. Mama mu naloží na tanier kopec kapusty a malý kúsok mäsa. Otec zje najskôr mäso a až potom sa pustí do kapusty.
„Už som doma a som strašne hladný!“ ozvalo sa z kuchyne hneď potom, ako zavàzgali vonkajšie dvere.
„Dáš si mäso s kapustou?“ spýtala sa mama.
„A mám na výber?“
„Hej. Môžeš ostať hladný.“
Otec asi nevedel, že som doma a mama na to možno zabudla. Stalo sa to, po čom som vždy túžila, keď som si predstavovala, že som neviditeľná. Otec s mamou sa zhovárali, akoby som ich nemohla počuť.
„Včera som ulapil toho zasrana, ako nám kradne zajace. Takú som mu tresol, až spadol na zem a chvíľu sa nehýbal. Teda, poriadnu ranu vyfasoval! Normálne som sa na chvíľku zľakol, že je po ňom. Ešte raz som ho schmatol, poriadne ním zatriasol, no našťastie sa prebral a ryčal ako tur. Tak som mu povedal, že ak neprestane, dám mu ešte jednu.“
„O kom hovoríš? Kto kradol?“
„Malý Joži. Teda už nie malý, ale veď vieš. Ten, na ktorom ide naša Marča oči nechať, ako sa každé ráno umýva na dvore. Syn toho pijana, čo si narobil dvanásť detí a teraz páli načierno a kšeftuje s pálenkou, že by mali čo do úst.“
„Ty si zbil susedovho Jožka? Kedy?“
„V noci som ho načapal.“
„Ale veď ten sa v noci stratil! Neviem, či ho už nehľadajú aj policajti! Ako silno si ho udrel? Hádam si ho len nezabil?“
Mľaskot miznúcej kapusty v kuchyni stíchol. Aj mama a otec stíchli.
„Hádam,“ otec hlesol až po chvíli. „Stále ryčal, tak som ho zatvoril do chlieva k Ferdinandovi. Povedal som mu, že tam musí ostať potichu, kým ho ja vonku nepustím! Chcel som len, nech nepríde domov taký urevaný a zbitý. Myslel som, že keď sa upokojí, odíde sám. Však hádam nie je taký sprostý, aby tam trčal celý deň! Bola si dnes pri svini? Nevidela si ho?“
„Bola, ale chlapca som nevidela. Bože, ak sa mu urobilo zle, ak tam zomrel, tak vieš aký je Ferdinand! Veď ten zožerie všetko!“
„Rýchlo do chlieva!“
V kuchyni už nebolo nikoho. Iba ticho. Tlačila som tvár na okno a videla, ako Joži beží z nášho dvora domov. Ak by som ho aj nevidela, určite by som na to prišla, lebo za sebou zanechával stopy z pomyjí, blata a prasacích sračiek. Vraj sa tak bál otca, teda môjho otca, nie svojho, no bál sa tak, že tam v chlieve na neho čakal celý deň, ako mu nakázal. A keď šla Ferdinanda nakàmiť mama, schoval sa do kúta, aby ho nevidela. Ferdinand je veľký a tučný a dnes možno aj veselý, že konečne nebol v chlieve sám, ale mal kamaráta.
Povie mi niekto, čo je toto za deň? Najskôr sa stratí Joži, potom Pišta takmer príde o ucho a nakoniec sa mama zbadala, že kde je mlieko, prečo žiadne nemáme, prečo k nám Eva neprišla. Naraz už moje domáce úlohy neboli dôležité, len keď ma zbadala, povedala, že mám ísť a mlieko priniesť. Potešila som sa. Konečne budem s Evou sama a opýtam sa, či má frajera a čo spolu robia. I keď, ako som nad tým hútala, ona asi frajera nemá, lebo inak by u nás toľko nesedela. Ale možno sa niekedy s niekým frajerčila a rada si zaspomína!
Dom Evinej mamy nie je ktovieako parádny. Vlastne vôbec. Aj drevený plot sa im už vykrivil tak, akoby mal každú chvíľu spadnúť. Bránka na ňom úplne chýba a tak som sa na dvor dostala ako nič. Dvere do domu boli otvorené. Mala by som klopať na otvorené dreve? Však preto sa na ne klope, aby ich niekto otvoril! Vošla som teda cez priklet do kuchyne a tam nebolo nikoho. Ak by som nevedela, kam idem, myslela by som si, že tam už dlho nikto nebýva. Toľko neporiadku som nevidela nikdy. Keby tu bola so mnou mama, asi by odtiaľ ani to mlieko nechcela. V kuchyni porozkladané hrnce, niektoré špinavé a už z nich aj smrdelo, šaty porozhadzované aj po zemi, pred pecou položený fúrik a v ňom drevený krucifix, rozbitá fľaša a pneumatika z auta. Opatrne som našliapala na špičky pomedzi vedro s kyslou kapustou a časopis Žena a móda, z ktorého na mňa hľadela akási modelka v montgomeráku. Takto som prešla až k dverám do izby, ktoré neboli otvorené, ale ani zatvorené. Skôr len tak pootvorené a ja som škárou nahliadla dovnútra. Keby som to radšej nespravila! Aj v izbe bol neporiadok, ale to ma už neprekvapilo. Evina mama, tá mi nahnala strach! Hoc bol ešte deň, stála bosá v nočnej košeli uprostred izby, dlhé riedke sivé vlasy mala rozpustené, takže jej siahali až po pás, ruky dvíhala kamsi k stropu a tancovala. Nie, hudbu som nepočula žiadnu, možno znela len v jej hlave, ale podivne sa kývala, otáčala zo strany na stranu, potom sa prehýbala v páse, dvíhala nohy, hneď nato pobehovala k oknu a stene a zasa sa krútila na mieste a ja som od prekvapenia ani nedýchala. Ani to mi nepomohlo. Odrazu zastala a pozrela k dverám. Asi ma uvidela. Nie celú, len polovicu tváre. Natiahla ruky, skrivila ústa a šla pomaly ku mne. Myslím, že som vykríkla. Tým som si nie istá, mala som zo všetkého v hlave zmätok, pamätám sa len, že som sa rozbehla a kopla do vedra s kyslou kapustou. To sa prevrhlo, kapusta sa vykydla na modelku v montgomeráku a ja som bežala na dvor, potom na ulicu, preč, len preč, čo najrýchlejšie preč!
Zastala som až pred našim domom, mala som sucho v ústach a srdce mi búšilo ako zvon. Myslela som na Evu, že už rozumiem, prečo každé popoludnie sedí celé hodiny u nás. Žeby naozaj bola jej mama bosorka? Alebo šialená? No teda, dnešný deň bol nanič! Nestretla som sa s Evou a teraz neviem, kto by bol pre mňa lepší frajer! Joži alebo Pišta? Poradí mi niekto?
|
|
