Moc včiel
@ :: Poviedky ::
Sep 15 2019, 09:16 (UTC+0) | 
|
Miesto: Kechnec, okres Košice-okolie
Čas: sedemdesiate roky 20. storočia
Autorka: Zuzana Kratyinová
Bol som tam, kde som to mal najradšej - v záhrade pri mojich včelách. Nie je nič, čo by ma tešilo a upokojovalo viac ako pohľad na úle, vôkol ktorých sa to hemží životom drobných a najusilovnejších tvorov sveta. Opatrne som povytiahol rámiky s plastmi, aby som zistil, kedy by som mohol začať stáčať med. Už som sa naň tešil. Ten úplne prvý, čo vyrobia z nektáru jabloní a čerešní, chutí lahodne. Bol máj. Vôkol všetko rašilo, voňalo a bujnelo aj vďaka nedávnym dažďom a slnečným lúčom z posledného týždňa. Preteplili kraj a primäli kvety roztvoriť sa, čo všetok hmyz prebudilo k horlivému zhonu za nektárom. V záhrade nám rozkvitli jablone aj čerešne, okolo každého stromu to nádherne bzučalo. Keď odkvitnú, presuniem úle na družstevné polia ku repke a k agátom v Seni.
Pozoroval som šikovný let svojich miláčikov aj ich návraty so žltým nákladom. Vedel som, že ako vonku, tak aj vo vnútri úľov šlo všetko tak, ako má byť. V teple a bezpečí svojich rojov sedeli kráľovné a neúnavne kládli vajíčko za vajíčkom, krmičky kàmili mladé, včely - čističky čistili bunky vo včelích plátoch. Strážnici, vždy pripravení, ostražito sledovali okolie včelína, aby sa pri najmenšom podozrivom ruchu rozlietali a ak je nutné, zaútočili na votrelca. Ani trúdy, nie sú také neužitočné, ako sa o nich hovorí. Oplodňujú kráľovnú a zahrievajú plody. No a činili sa i lietavky, tie usilovné zberačky, ktoré nalietajú kilometre, aby doniesli nektár domov, do včelína. Usilovný bzukot, zhon, pravidelný kolobeh ich života ma napåňal radostnou istotou. Kým lietajú včely, kraj je v poriadku.
„Pišta! Nemáš predať med?“ ozval sa ostrý hlas za mojim chrbtom, až sa mi v ruke zatriasol rámik. Opatrne som ho zasunul naspäť. Včely sa už nepriateľsky rozbzučali a z jedného úľa vyrazila hliadka strážnikov s jednoznačným úmyslom, čo najprísnejšie potrestať škrekľavého votrelca.
Otočil som sa k Imremu, ktorý práve začal ustupovať a rozháňať sa rukami. Zamračil som sa a chvíľu som bol v pokušení nechať ho včelám napospas. Nemal sa čo bez pozvania vteperiť na ich územie! Keď si pomyslím, akú voňavú lúku by mali moje včely na zber nektáru, nebyť ich – komunistov, čo našej rodine pobrali všetko. Prešli desaťročia a stále sa mi vynárala stará krivda, ktorej už sa asi nezbavím. Len, a to som si uvedomoval dobre, preniesla sa na iných súdruhov, čo začali byť aktívni až za posledné roky. Napríklad na takého Imreho. Nič mi neurobil, bol skôr otravný, no patril medzi nich, a to stačilo. Ich vystatovačné heslo „Rozkážeme vetru, dažďu“ sa priamo v mojej záhrade rozplývalo a zanikalo v hluku splašených výkrikov a jojkania jedného nešťastníka, čo si myslel, že jeho slovo tu bude mať rovnakú silu, ako keď reční z tribúny unudeným poslucháčom. Včelám bol jeho pôvod ukradnutý, nebáli sa všemocnej strany a úplne mali v zadku všetky ročné či päťročné budovateľské plány. Rovnako ako bežní ľudia, keď ich trápilo, ako prežiť z výplaty do výplaty.
Imreho bujarý tanec plný výskotu ma začal baviť a na okamih som si ten pohľad aj vychutnával, no potom som si uvedomil, že každé jeho zjajknutie a plesnutie možno znamená smrť včely. Mojej včely! A aj keby to mala byť včela z inej dediny, kraja, či svetadielu, tá smrť mi príde úplne zbytočná.
„Nerozháňaj sa! Nevrieskaj! Tam sa schovaj do besiedky, kým sa upokoja,“ zvrieskol som naň hlasnejšie, ako som chcel a zrazu som i ja pocítil hnev nejakej zmätenej včelej útočníčky, čo nespoznávala svojho. Vytiahol som si z ruky žihadlo. Ešte sa chvelo v poslednom kàči. Až potom som sa neochotne pobral za Imrem.
„Pichli ťa? Vyber žihadlo z rany, nech sa ti to neoberie. A zamaž si to miesto hlinou,“ neochotne som mu poradil, keď som videl ako si trie ruky. „Ešte nemôžem vytáčať med. Práve som pozeral plásty, nie sú ani z polovice zaviečkované.“
„A kedy budeš? Máš najlepší,“ pochválil ma, čo sa mi zdalo divné, lebo som skôr čakal, že bude len prskať a nadávať. „Hoci minule mi scukornatel. Možno si doňho niečo pridal,“ predsa len do mňa rypol, lížuc si rany ako pes.
Mykol som plecom. Nemám rád tieto reči. Preto radšej predávam med z kanvice do košickej výkupne a nemusím to vysvetľovať dookola každému. Veď je to presne opačne! Med včiel, čo v lete prikrmujú cukrom, sa leje ako olej a nikdy nestvrdne. Ale pravý jednoducho tuhne. A lesný med môže dokonca stvrdnúť ešte v plástoch, ak sa nestáča včas.
Imre počúval, zbytočne som sa nádejal, že konečne vypadne, lebo on nemal v povahe včas sa porúčať.
„Mohol by si ten med preniesť do Maďarska, tam by si ho lepšie popredal. Tu ti dajú málo. Nadrieš sa a nakoniec žiadna sláva,“ poznamenal Imre. „To ja, keby som bol na tvojom mieste, už dávno by som ho preniesol, hoci na chrbte cez brod Hornádu do Abaujváru. Veď aj kedysi pašovali petrolej a modrú silicu do Maďarska a obilie zase k nám. Boli to borci, čo aj päťdesiat kíl preniesli v mechu na jednom pleci!“
„Iste a mám skončiť ako tí dvaja v base v Ilave, za to, že vymiškovali financa? Nie! Ïakujem pekne!“
„Tak by si ho mohol predávať colníkom. Je dobré byť zadobre s uniformovanými. Kadečo ti potom prepáčia, nad kadečím prižmúria očko. Keby aj tí dvaja mali za chrbtom nejakú poriadnu šaržu, nemuseli skončiť v Ilave. Nakoniec, bolo to za prvej republiky a pašeráci odrezali mužskú pýchu českému financovi, lebo boli hlúpi a nedomysleli to. Ušli skôr, ako sa presvedčili, či už je po ňom. Ešte ich bonzol, kým skapal. No odvtedy sa doba zmenila. Celkom!“ vyhlásil Imre a nahol sa ku mne tak blízko, až mi to bolo nepríjemné. „Aby si si nemyslel, aj ja tam mám známych. Podmastím, polichotím, pre krásky nejakú drobnosť, či nejakú handričku nechám, veď aj colníčky sú len ženy, tiež sa chcú páčiť. A keď prídu domov, určite sa rady ukážu v moderných svetríkoch, či tričkách z Maďarska,“ táral a tušil som, že to nie len tak. No čo má za lubom, nepovedal. Len zasyčal a našiel si ďalšie žihadlo, ktoré doposiaľ akoby zázrakom nevnímal.
Keď konečne vypadol, ostal som ešte chvíľku sedieť. Vychutnával som si to ticho prerušované jemným ševelením listov i bzukotom už pokojných lietaviek a hoci mi v hlave vírili otázky, v duši sa mi vyjasnilo. Stačí sa pozrieť na včely. Ničím nepodstatným nezaťažené, poletujú a využívajú každý slnečný deň na zber peľu, na starostlivosť o mladé, na obranu, stavbu a čistotu plástov a napokon na výrobu medu. Každá z nich vie presne, kde je jej miesto, čo má robiť, ani nevybočí od svojich povinností. Nechce viac, ako potrebuje a ako jej prináleží. Od vekov si plnia svoje poslanie bez zaváhania. Každá prinesie svoj podiel aj pre svojich druhov, v prospech celého spoločenstva, bez mudrovania a bez nároku na odmenu. A keď sa cíti ohrozená, jednoducho pichne. Aj keď ju to stojí život.
Pašovať? Nie, to mi bolo vzdialené. Určití ľudia nikdy nepochopia, že včelár má rád túto prácu najmä kvôli včelám, že to robí pre ne a nie je to cesta k rýchlym peniazom.
„Nemáš ma rád! Staráš sa len o tie tvoje včely!“ V to nedeľné ráno mi znel v ušiach vyčítavý hlas. To Veronika, moja žena, sa durdila, hoc to inak nemala vo zvyku. Potom stíchla, no videl som na nej, že je nafučaná. Mlčky civela do hrnca a sústredene v ňom čosi miešala. Vedel som, čo jej behalo po rozume, povedala mi to ešte včera v noci. Chcela, aby som za naše úspory kúpil na narodeniny Veronike, našej trinásťročnej dcére, kotúčový magnetofón. Vraj ho už všetci v jej triede majú.
Nechápal som, prečo žena spomínala narodeniny. Veď budú až o tri mesiace! Bol som si viac ako istý, že naša dcéra ju už spracovávala dlhšie. A žena je mäkká, raz - dva jej skočí na jej prosebný hlások a veľké oči, čo vypúli na ňu ako také šteňa. Jasné, že iba keď voľačo chce.
„Je to drahé a nie je z toho žiaden úžitok. Ani do školy to nepotrebuje, len na zábavu. Je pubertiačka, stále bude čosi vymýšľať, netreba jej vo všetkom vyhovieť. A potom, potrebujem nový medomet,“ vyslovil som v noci posledný argument, vlastne pre mňa hlavný dôvod, pre ktorý som nechcel pustiť nasporené koruny. To som ale asi nemal, vtedy sa mi žena urazene otočila zadkom a začala chrápať. Prečo práve včera? Nikdy predtým nechrápala.
Radšej som vyšiel von. Bolo pod mrakom, tma, včely zalezené. Hľadel som na úle a premýšľal som. Hádam, by som si ten medomet mohol kúpiť až o rok, ešte sa nejako vytrápim so starým. Mohol by som Veronike kúpiť ten magič, ako tomu ona hovorí...
No na druhej strane, nie je škoda premrhať peniaze na taký nezmysel?! Keby chcela niečo do školy, alebo na oblečenie, nedbám, aj sa buchnem po vrecku. Však som otec, ale na toto? Neváhal som len kvôli peniazom, ale aj kvôli tomu, že by som musel obiehať obchody a vypytovať sa, kedy ten zázrak dostanú, podplatiť vedúceho, alebo pohľadať známych, čo majú známych v obchode, či dokonca pozháňať bony a kúpiť to za ťažké peniaze v Tuzexe. A ešte by som musel cestovať do Košíc. Nerád cestujem zbytočne do Košíc. Z roboty sa zvyčajne ponáhľam len domov, veď v záhrade a pri včelách je stále čo robiť.
Prešlo pár dní a brána zasa nečakane zavàzgala. Ani som sa nemusel obzrieť, už podľa dupotu som vedel, že je to Imre. Čo tu zase chce?! Asi mu ten med budem musieť natočiť čo najskôr. Hoci z toho prvého som mu nechcel dať, ten som si chcel nechať pre nás.
„Niečo som ti doniesol. Preddavok za med,“ povedal, keď podišiel bližšie.
Prekvapene som zízal na plný plech pečených buchiet štedro posypaných cukrom. Načo to tu trepal? Veď mne žena napečie, zmätene mi prebehlo mysľou.
„Buchty?“
„Hej. Od colníkov.“
„Od colníkov?“ neveriacky som naň zazeral. „Veď by to malo byť hádam naopak,“ zasmial som sa. „Ja som pochopil, že to sa im kadečo nosí, aby nevideli, nepočuli.“
V tej chvíli sa ozval bzukot a okolo nás sa zavírili priesvitné krídelká. Zrejme ich zlákala vôňa jedla. Plech sa v Imrových rukách zakolísal.
„Au! Sviňa, pichla ma!“ zvrieskol Imre a pustil všetko z rúk.
„No tak vidíš, ani sme nestihli ochutnať,“ precedil som.
Imre si trel štípanec, no pomerne pokojne povedal: „Asi tak malo byť. Veď ani na colnici ich nikto nechcel ochutnať.“
To ma začalo zaujímať.
„Prečo? Tomu nerozumiem.“
A potom to z neho vypadlo. Že tie buchty napiekla stará Berta, čo pašovala droždie z Maďarska. Vraj čudne chodila, ako keby nestihla na veľkú a aj sa správala tak nejako vinovato. Colníčka ju teda odviedla do miestnosti a urobila jej osobnú prehliadku. To droždie mala napchané v gatiach, vpredu, vzadu, zo spodku, možno kilo i viac. Oprdené, vylisované hrubými stehnami. Ak by o tom urobili zápis, museli by si to ponechať ako dôkaz a toto veru na colnici držať nechceli. Tak jej droždie nechali, len nech ide kade ľahšie. Tešila sa a chcela sa im zavďačiť. Dnes sa vrátila aj s plechom napečených kysnutých buchiet. Vraj ako pozornosť.
Mal som sto chutí Imreho kopnúť a poslať kade ľahšie. Núkal ma buchtami z droždia od Bertinho zadku! Ešteže ho pichla včela, moja záchrankyňa. Keď som si predstavil, že by som dal do úst čo i len jednu omrvinku, až sa mi žalúdok obracal.
Po čase som sa napokon nechal ukecať ženou. S ťažkým srdcom som sa rozhodol, že nový medomet ešte bude musieť počkať a ušetrené peniažky predsa len miniem na ten kotúčový magnetofón pre dcéru. Vďaka práci na zmeny som mal voľný piatok, nasadol som do embéčky, na sedadlo spolujazdca som položil tašku so sporiteľnou knižkou. Tak som šiel. Keď budem mať šťastie, zľutuje sa nado mnou známy môjho kolegu, ktorý šéfoval v neveľkej elektropredajni na Leninovej ulici. Ak nie, čaká ma obchod s vekslákmi, zháňanie bonov pred Slovanom a potom nekonečný rad pred Tuzexom. Ani jedna z týchto možností mi nepridávala na pokoji. Nemal som také obchody rád. Najradšej by som bol pri mojich včelách. Už som ich ale nemal v záhrade. Úle umiestnené v maringotke som presunul k Seni.
V tej chvíli, ako som si na ne pomyslel, skrútil som volant na poľnú cestu. Zájdem ku včelínu, určite ma to dlho nezdrží, keď sa tam na chvíľku zastavím.
Drevená, rôznofarebne namaľovaná maringotka stála pokojne, nie tak jej obyvateľky. V lákavom mámení sa nechali zvádzať sladkou vôňou kvetov agátov. Lenže mimo úľa neboli len lietavky. Keď som uprel zrak na kmeň neďalekého stromu, uvidel som na ňom sedieť celý roj. Uvedomil som si, že je nový a ešte nemá kde bývať. Vyletel len nedávno, možno pred krátkou chvíľou, a keď včielky hneď nepozbieram, môžu mi ujsť. Našťastie, v kufri auta som mal vždy pripravené všetky potrebné veci, inak by som sa musel vrátiť domov. Tak som ich pozmetal metličkou do debničky, vrch zakryl, ale tak, aby mali dosť vzduchu a strčil som ten bzučiaci náklad do kufra. Tak včeličky, pocestujete so mnou - pomyslel som si a zabuchol kufor.
Už som sa blížil k mostu v Barci, keď sa predo mnou zjavilo typické bledomodré auto s nápisom Verejná bezpečnosť. Stálo na okraji cesty a vedľa neho dvaja bezpečáci. Jeden zdvihol ruku s červenou placačkou a moja nálada začala klesať.
„Dobrý deň, súdruh vodič. Ukážte nám vodičský a technický preukaz a otvorte kufor!“ zavelil.
V duchu som zaúpel. Toto rozhodne nezačínalo dobre.
„Ale súdruh príslušník, ja vám ten kufor nemôžem otvoriť!“ hlesol som nesmelo.
„Prečo nie? Idete z Maďarska? Niečo veziete?“
„Áno... Vlastne nie z Maďarska... Ale...“
„Žiadne ale! Otvorte!“
„Nemôžem. Mám tam včely. Znepokoja sa,“ prešľapoval som z nohy na nohu a pocítil kvapky potu, čo mi stekali z vlasov po spánkoch. Uniformy vládnu. Mal ten Imre pravdu, prebehlo mi mysľou.
„Včely v kufri? Kadejaké výhovorky som počul, ale toto?! Ihneď to otvorte!“ zvýšeným hlasom vyblafol na mňa ten druhý a pristúpil bližšie.
Stál som tam obkolesený bezpečákmi, slnko pripekalo a zo mňa sa už lialo cícerkom.
„Áno. Mám ich tam. Som včelár a ...“
„Nezaujíma nás to,“ prerušili ma temer okamžite. „Otvorte kufor, alebo pôjdete s nami!“
Tak som otvoril. Z kufra sa vyrútil značne podráždený roj, ktorý sa nejako dostal z debničky a namieril si to priamo na oboch súdruhov. Bol to pohľad pre bohov! Najprv som zazrel ich prekvapený údiv, potom nefalšovaný des a hneď nato zúfalú, neudržateľnú a zbytočnú obranu pred rozzúreným včelstvom. Na mňa nešli, takmer som sa nehýbal, len pomaly, pomaličky cúval. Zato bezpečáci zo seba vyrážali nezrozumiteľné výkriky a rukami švihali vôkol seba ako besní. Pobehovali poza moje auto, popred moje auto, okolo svojho auta, na cestu a späť, no včely ich nespustili z očí. Zobrali útokom oboch súdruhov, oblietli ich zľava, sprava, hľadajúc zraniteľné miesta, pustili sa na okružnú jazdu okolo ich krkov, hláv, sadali im na tváre, až sa mi občas zamarilo, že sa im čiapky vznášajú nad hlavami.
Ja? Ja som nerobil nič. Len som tam stál a pozoroval ich. Príslušníkom Verejnej bezpečnosti sa predsa nemá odporovať. Oni majú moc, rešpekt, a tak sa stavajú do role nedotknuteľných. Taká je spoločnosť. Naša, ľudská. Včely nikdy neútočia, pokiaľ ich nikto neohrozí. No ak tak niekto urobí, žiadna moc a rešpekt ich nezastavia, aby si obhájili svoje právo na život. Hej, od včiel sa môžeme mnohému naučiť. Zišlo by sa...
|
|
