Prekliatie
@ :: Poviedky ::
Oct 06 2019, 17:23 (UTC+0) | 
|
Miesto: Richnava, okres Gelnica
Čas: začiatkom 20. storočia
Autori: Slavomír Szabó, Silvia Bolčová
Vošla som do kuchyne, v ktorej už sedela Magda. Vrtela svojim kostnatým zadkom na lavici a nebyť toho, že mala na sebe svoje zvyčajné štyri sukne, možno by už bola lavica celkom doškriabaná. Kto to kedy videl ženu s takou riťou! Ale dobre, že prišla. Každý deň chodí. Aspoň sa mám komu vyrozprávať, lebo dakedy rozmýšľam, či ten môj muž, teda Zdeno, je ešte môj. Niežeby mal frajerku, ale jemu už ženy dajako netreba. Len na robotu. A možno ešte, keď potrebuje umyť nohy. Brucho mu narástlo, nezohne sa. Našťastie si nohy tak často neumýva. I tak sa musím priznať, že táto pomoc ma naozaj ponižuje. Ako sa len môže milý a usmievavý frajer po rokoch zmeniť na takéto hovädo? Ale späť k Magde... Kostnatý zadok sa zavrtel, keď zbadala ako prichádzam a začala ku mne milo švitoriť, tak ako včera, predvčerom, pred predvčerom, vlastne furt okrem trinásteho marca minulého roku. Vtedy ju navštívil potulný drotár, že hľadá nocľah a či môže u nej prespať, ale vraj sa s ním prespala ona. Celá Richnava si šepká, že bola u anjeličkárky, ale neviem, či to nie sú len plané reči. Lebo, ako hovorím, od trinásteho marca minulého roku nevynechala u mňa návštevu ani jediný deň.
„Čo ti tu tak dobre vonia?“ Magda sa na mňa usmiala ako obvykle, hľadiac rovno na pec, kde stáli hlinené hrnce prikryté ťažkými pokrievkami. Isto očakávala, že i ja tak odpoviem ako stále, ale plietla sa. Neponúkla som ju ničím. Žiadne halušky, žiadna polievka, žiadne pirohy, žiadne jedlo. Len som si sadla vedľa nej, pozrela do jej vodnatých očí a chrstla som jej rovno do tváre: „Ja toho Gregora zabijem! Zase som ho videla s mojou Žofkou.“
„A čo Žofka – tvoja najmilšia dcérka, už si balí veci do Ameriky?“ Magda riekla napol záhadne a napol posmešne, vediac, že takto vzbudí moju pozornosť.
„Do akej Ameriky? Čo to tu trepeš ?“
„Však po dedine hovoria, aký je Gregor chudobný. Ešte aj myši, čo nestihli z ich domu poutekať, pokapali od hladu. Dobre vie, že nemôže byť frajerom tvojej Žofky. Tak chce radšej skúsiť šťastie za morom. Ale zlatá moja, ver mi, nehovorí sa mi to ľahko, no musím ti všetko povedať, bo ja ťa ozaj rada. Zaslúžiš si vedieť pravdu a pravda je taká, že on Žofku do tej Ameriky vezme so sebou.“
„A to vieš odkiaľ?“ cítila som, ako mi krv v žilách začala vrieť a v ušiach sa ozývalo akési podivné vzdialené hučanie, čo sa však blížilo stále viac a viac, vyplnilo celú moju hlavu a pred očami sa mi začala mihotať akási červená hmla.
„Však nabudúce ti to porozprávam. Musím už ísť domov. Strašne som hladná.“
Magda zdvihla svoj kostnatý zadok z lavice a tvárila sa, že chce odísť.
„Ostaň! Počkaj!“
Pobehla som k peci a schmatla celý hrniec. Aj s lyžicou som jej ho strčila až pod nos. Pozrela na mňa prekvapene, no nie s nevôľou.
„No čo zízaš? Žer! Ale vravím ti, ak čokoľvek predo mnou zatajíš, nezabijem len Gregora, ale aj teba!“
Magda sa tvárila, akoby bola hluchá. Iba si musela uvoľniť uzol na šatke pod bradou, aby mohla otvárať ústa čo najviac a halušky v nej mizli tak neuveriteľne rýchlo ako, ako, ako... Ako neviem čo, lebo tak rýchlo nemizne nikde nič. Keď dojedla, utrela si spakruky ústa, potom sa spokojne usmiala a prehovorila hlasom tichým a pokojným: „Ty si ozaj myslíš, že keď budeš na mňa kričať, tak stačí hrniec halušiek, aby sme boli zasa zadobre? Urazila si ma.“
Zatvárila sa ozaj dáko podivne, sklopila oči a otočila hlavu bokom, akoby ma ani nechcela vidieť.
„Prepáč,“ došlo mi, že len od jej dobrej vôle závisí, či mi dcéra ujde s tým chudákom Gregorom alebo ostane doma. „Ako to môžem odčiniť? Môžem ti dáko pomôcť?“
„Mám viac rokov ako ty, chrbát stuhnutý ako doska a pozri na moje ruky, ako mi prsty skrúca reuma. Veľa z toho, čo je pre iných samozrejmé, je pre mňa takmer nemožné. Prosím ťa, ak mi chceš ozaj pomôcť, mohla by si mi umyť nohy?“
Červená hmla pred mojimi očami sa razom zmenila na červenú tmu a naozaj si netrúfam odhadnúť na ako dlho mi zastal dych. Cítila som sa neochvejne presvedčená, že ak teraz tú drzú a sprostú nenažranú hlupaňu nerozdrapím ako žabu, tak ma môžu vyhlásiť za svätú.
„Magda, milá moja, počúvaj,“ skúsila som mierny tón i ja. „Vieš ako mi je meno, že? Antónia. Takže zo všetkých svätých mi je najbližší svätý Antonko. A on je patrónom manželov. Je nielen mojou materskou, ale priam svätou povinnosťou vydať moju Žofku za takého muža, ktorý uživí aj ju, aj ich deti. Taký odkundes, žobrák a trubiroh, čo je po uši zaľúbený, nakoniec svojej milej život zničí. Lebo pár rokov po svadbe sa láska pominie a príde čas, že človek musí zobrať rozum do hrsti, aby sa mal dobre. Nevesta, čo sa vydá z rozumu, nemá čo ľutovať. Najmä ak sa majetky dvoch rodín spoja a majú veľké polia, plné chlievy, stajne i špajze. Ale ak sa dievča vydá za chudáka len preto, že sú do seba zaľúbení, jedného dňa mi sama bude vyčítať, prečo som ju radšej nestrieskala palicou, keď bola taká sprostá. Však nie je problém, strieskať ju môžem aj dnes, ale vydesila si ma, lebo čo ak mi potom z trucu ujde do Ameriky? Preto mi musíš povedať všetko.“
„Tak umyješ mi tie nohy alebo nie?“ Magde sa zúžili oči ako líške striehnucej na korisť a kútiky úst jej síce nebadane, ale predsa len utekali do strán. V tom úsmeve či úškrne bolo nekonečne veľa škodoradosti, ale nezmohla som sa na vzdor. Ak chcem ochrániť svoju dcéru, musím Magde dopriať, po čom túži.
„Zobuj sa,“ cekla som pomedzi zuby, ale potom som si všimla, že ani netreba. Magda bola ako vždy bosá. K nohám som jej položila lavór a naliala doň vody. Magda nespokojne vrtela hlavou, že to nie tak. Voda musí byť teplejšia.
„Ako? Naštím ti do nej?“ vyprskla som, ale Magda ukázala na pec. Poslúchla a urobila som všetko tak, ako chcela. Vodu som ohriala.
Cestou cez pastvisko k trom cigánskym chatrčiam na brehu Hornádu som rozmýšľala, či sa celý svet zbláznil a všetci v ňom sú proti mne, alebo je to iba zlý sen. Ale sen to nebol. Mračno komárov, čo krúžilo okolo mojej hlavy, bzučalo mi do uší a cicalo krv vždy z iného kúska kože. To nie je len tak. Keby sa mi to snívalo, po tých pichancoch by som sa isto prebrala. Takže hej, svet sa zbláznil. A najviac Magda. Keď som prekonala svoju nechuť a so zaťatými zubami jej umyla nohy, povedala mi len to isté, čo aj predtým. Vraj sa po Richnave hovorí, že Gregor chce skúsiť šťastie v Amerike a Žofka má tajne utiecť s ním. Nevedno kedy, ani ako a vlastne ani či ozaj, alebo sú to len plané reči. Magdu som vyhodila ako špinavú handru na dvor, potom som tam stála a z toho zúfalstva i bezmocnosti som sa až rozplakala. Ale len na chvíľu. Vtedy som začula čosi z maštale, čo nedávalo zmysel, lebo kravy boli na paši. Vbehla som dnu a tam Gregor, Žofka, Gregorova ruka pod Žofkinou sukňou... Schmatla som porisko vidiel, vidly leteli, Gregor sa čudoval, Žofka kričala. Bodaj by nie. Netrafila som jeho, ale ju! Na stehne mala tri rany. Vidly neostali zapichnuté, padli na zem a z jej nohy sa rinula krv. Gregor utiekol ako zbabelec. A Žofka? Bledá ako smrtka náhlivo krívala za ním. Čo som mala robiť? Bežala som do izby, kde nám nad dverami visí krížik, aby som si kľakla a pomodlila sa. Žofka sa nevracala. Príde ešte vôbec? Tak som si spomenula na chudú Ilonu. Tá vraj vyveští kadečo a vie i dobre poradiť, tak nech sa ukáže. Preto som sa vybrala k cigánskym chatrčiam, lebo tam chudá Ilona býva.
Nielen Ilona, ale aj všetci ostatní richnavskí cigáni bývali v troch domcoch blízko Hornádu. Tri rodiny, všetci muži kováči a ženy, čo robia na poliach gazdov. Ale chudá Ilona nie je ako ostatné. Kdekto o nej hovorí, že vie čarovať. Tak nech čaruje! Nech sa otvorí zem a nech sa Gregor pod ňu prepadne! Alebo nech naň zošle mor, týfus, choleru či čokoľvek iné, čo mne spôsobí radosť a on skape. Isto, dalo by sa aj dačo jemnejšie. Napríklad by mu mohla porobiť tak, že by sa slepo zaľúbil do dákej hrbatej bezzubej stareny. To by ma vskutku potešilo. A Žofku by to ponížilo tak, že by ma už poslúchala na slovo. No potom by nad nami stále visela hrozba, že tá starena rýchlo zomrie, a on sa znova zahľadí do mojej dcéry. Tak nech radšej Gregor rovno zgegne, smrť je istejšia!
Chudá Ilona sedela na priedomí domu z váľkov, kamenia a dreva, taká chalupa – nechalupa, ale malo to strechu, steny, dvere i okná. Práve čistila zemiaky, čo si vyslúžila za kosenie lúk, lebo hoc žena, kosiť vedela ako chlap. Ako zafúkal vietor, rozpustené dlhé čierne vlasy jej prekryli tvár. Odhrnula si ich z očí a už sa chcela opýtať, prečo prichádzam, ale ja som jej všetko vyjavila sama. Povedala som jej o Žofke, o Gregorovi, o mojich starších dcérach – Žofkiných sestrách, s ktorými som pred ich vydajom také problémy nemala, ba pridala som pár viet i o svojom mužovi, ktorý sa tvári ako tvrdý chlap, ale je skôr natvrdlý. Príde domov, hovorí, že dá veci do poriadku, Gregora vraj doláme ako suché raždie, ale potom sa len naje a sotva odloží lyžicu, zaspí.
„A prečo to hovoríte mne?“ chudá Ilona sa tvárila prekvapene, ale možno to bola len taká hra. Predsa sa nebude sama ponúkať, že v noci zaletí na metle za Gregorom, unesie ho a z výšky zhodí až na Rozlámanú skalu.
„Myslela som, že by sme sa mohli dohodnúť. Povedz, čo potrebuješ - jedlo, šaty, peniaze... A za to urobíš tak, žeby som už Gregora viac nevidela.“
„A čo, pani Antónia, vari chcete, aby som vás oslepila?“ zarehotala sa, až mi stvrdli päste. „Také ja nerobím! Alebo chcete, aby Gregor odišiel do Ameriky čo najskôr a viac sa okolo vášho domu neobšmietal?“
„Nie! Veľmi sa bojím, že do tej Ameriky by s ním utiekla Žofka. Ilona, nerob zo mňa sprostú! Dobre vieš, čo chcem. Však počaruj, aby ten chudák skapal!“
Vošla do mňa zlosť, pretože som zvyknutá hovoriť o všetkom priamo a takéto cigánske vykrúcanie nie je nič pre moje nervy.
„Hovoria o mne, že som čarodejnica, však?“
Prikývla som jej.
„Nie každá, čo čaruje, je bosorka. Skôr rozmýšľam o tom, či vás tu neposlal niekto z vašej rodiny, aby ste ma špehovali! Pani Antónia, vedzte, že sila je len jedna. Záleží na tom, ako ju použijete. Ja nepreklínam, ja prekliatia snímam! Ak niekto niekomu porobí, ja porobenému pomôžem. Uvažujte, čo si želáte, lebo všetko dobré i zlé sa raz vráti.“
To snáď nie je možné! Tak ja tu ponúkam cigánke, nech si sama vyberie, čo chce. Obilie, mäso, každý deň mlieko pre jej deti na celý rok alebo hoc aj rovno peniaze. No ona, nevďačnica, mi tu ešte začne kázať. A čo mala na mysli, keď vravela, či ma tu neposlal voľakto z mojej rodiny? Musela som sa poriadne premáhať, aby som ešte dokázala hovoriť pokojne.
„Pozri, máš o čom premýšľať. Stačí, keď za mnou prídeš a sľúbiš, že do troch dní bude po Gregorovi. Zároveň povieš, čo za to. A viem byť štedrá, ak ide o moju dcéru. Mysli na to, čo všetko môžeš priniesť svojim deťom!“
Chudá Ilona neodpovedala. Tvárila sa, akoby som tam už nebola. Hnida! Hnida je to – vzkypela vo mne zlosť, ale radšej som si zahryzla do jazyka. Veď ona príde. Určite príde. Tak som verila, náhliac sa zlostne domov.
„Tu si?“ Zdeno, môj muž, sedel za stolom a hľadel na mňa ako na zjavenie. Tušila som, že niečo nie je v poriadku. Jasné, mal mastnú bradu, ale iba trochu. Menej ako inokedy. Pred ním prázdny tanier, na ktorý si asi vyložil všetko, čo Magda nezjedla, ale nebolo toho dosť. Pravda, jemu by neuškodilo, aj keby pár dní nedal do úst ani krajec chleba, ale s tým som radšej nezačínala. Tie dve slová, tú krátku otázku, či som tu, totiž riekol tónom, v ktorom sa skåbila výčitka so zlosťou.
„Kde si bola?!“ pridal ešte tuhšie, ale vzápätí sa tvorili dvere a na prahu stála Žofka. Sukňa vykasaná a okolo stehna obviazané krvavé handry.
„Čo to?“ vyskočil Zdeno, bežal k nej, zatiaľ čo ona plakala. Slzy jej stekali dole lícami, krivila sa jej brada, padla mu do náručia, akoby v ňom hľadala ochranu. Pred kým? Predo mnou? Vedela som, že sa jej začne pýtať a Žofka, len čo sa utíši, mu všetko povie. Že to ja, ja som šmarila po nej vidly, je to moja vina. A možno ešte pridá, že nebyť Gregora, čo jej ranu ošetril, azda by už bolo po nej. Môj muž Zdeno, keď je hladný, je i nebezpečný. Rýchlo som sa pretisla popri nich cez dvere a utekala som ako malé decko. Ale kam bežať? Do lesa? A čo tam? Magda! Roky ju kàmim, musí mi pomôcť, je mi to dlžná. A tak som prebehla celou Richnavou a zastala som až na jej dvore, kde práve rúbala drevo. Nič som nezamlčala. Povedala som jej presne, ako sa veci majú, hľadajúc nielen útechu, ale aj pomoc.
„Antónia, ty ozaj nevieš, čo máš robiť? Však chudá Ilona ti to i tak trochu naznačila, či nie?“ povedala Magda len tak, akoby mimochodom, zatiaľ čo ukladala do prúteného košíka nasekané klátiky.
„Čo mi povedala? Nič mi nepovedala!“
„A to s tou tvojou rodinou, či ťa neposlali?“
„Čo s mojou rodinou?“
„Ružena.“
„Moja stryná? Bylinkárka?“
„Hej, aj dobrá anjeličkárka i kadečo iné. Ty vieš, čo chceš. Tak rob, ako myslíš. Ale nehľadaj pomoc u cigánky, ktorú iní iba ohovárajú. Choď za Ruženou, ktorej do hlavy nevidí nikto!“
V dome na hornom konci dediny to voňalo na každom kroku inak. Tu v plátennom vrecúšku visela na stene materina dúška, obďaleč kamilka, korene čakanky, kostihoj, očianka, sušená borievka, kadečo. Ružena, moja stryná, sedela oproti mne a rozprávala o rastlinkách, lebo ja som na to naviedla reč. Nechcela som sa pýtať ihneď všetko priamo.
„Bylinky môžu pomôcť i poškodiť,“ hľadela na mňa tými tmavými očami spod obočia, ktoré bolo na ženu až priveľmi bujaré, „preto je vždy lepšie pýtať radu odo mňa, než by si mala dačo sama skúšať. Ale v čom potrebuješ pomôcť?“
Ružena naozaj vyzerala taká pokojná a vyrovnaná, až sa ma zmocnili obavy, či som sem neprišla zbytočne.
„O niektorých bylinkách sa hovorí, že majú čarovnú moc. Je tak?“ vynašla som sa konečne.
„Hej,“ prikývla, „majú i nemajú. Záleží na tom, kedy ich zbieraš. Tie, čo odtrhneš do svätého Jána, sú vhodné i na čary. Najväčšiu moc majú také, ktoré si prinesieš priamo na svätojánsku noc. Ale po svätom Jánovi už rastú iba byliny dobré na liečenie a na nič iné.“
Tak! Konečne som ucítila, že mám Ruženu na svojej strane. No nie celkom. Zatiaľ iba priznala, že na čary verí.
„A keby som potrebovala trochu počarovať, aby som si ochránila dcéru? Vedeli by ste pomôcť?“
„Rodina si musí pomáhať. Chceš ju priviesť ku mne?“
Odmietavo som zavrtela hlavou.
„Tak ako jej mám pomôcť?“
Darmo som skúšala udržať pokojný tón. Zbytočne som sa snažila vysvetliť všetko bez zlosti. Už po dvoch vetách som chrlila výčitky so svojim pocitom krivdy a nenávisťou voči Gregorovi.
„Nech zdochne!“ To bola moja posledná veta, čo zo mňa vyprskla ako hnis z puknutého vredu a cítila som, ako sa pri tom trasiem. Na záver som dodala už len zopár viet, že ak Ružena príde po odmenu, nebudem na nej šetriť. Ale bolo by dobré, keby to urobila tak, nech môj Zdeno a dcéra o ničom nevedia a nehnevajú sa na mňa.
„Dobre teda,“ prikývla Ružena, akoby súhlasila s niečím takým samozrejmým, ako že ráno vyjde slnko a večer zapadne. Nič viac, nič menej. Ani náznak prekvapenia v jej hlase, žiadne obavy, nesúhlas či nevôľa. Vlastne to povedala tak, až sa zdalo, že sa na to i trochu teší. „Vráť sa domov, bude ako chceš,“ dodala.
Klamala by som, že som sa nebála. Cestou späť som rozmýšľala, aký vie byť Zdeno zúrivý. Milý už nie, taký ku mne dlho nebol, ale bez záujmu či zúrivý – to hej. Jeho ruky, čo ma kedysi objímali, majú sily dosť. No objatia sú len minulosťou. Zatiaľ ma ešte nikdy neudrel, to nie, ale Žofku má rád a tá ma teraz musí priam nenávidieť. Vypočuje si ju, poľutuje ju a mne doláme kosti.
Vydýchla som si. Len na chvíľu. Zdeno ani Žofka doma neboli. Len suseda, ktorej nikdy nič neujde, mi povedala, že Zdeno naložil Žofku na voz a viezol k lekárovi do Krompách. Zdalo sa mi to čudné. Prečo ju nevzal k Ružene? Žeby boli tie rany až také zlé? Chvíľku som uvažovala, či by som ozaj neurobila lepšie, ak by som niekam odišla. Lenže kam? Žena je za každých okolností celkom závislá na mužovi. Ako som tak nepokojne chodila hore-dolu po kuchyni, vonku zahrmelo. S prichádzajúcim večerom sa obloha zatiahla búrkovými mrakmi a rozpršalo sa. Zdeno i Žofka sa vrátia určite celkom premoknutí. Musím im urobiť čaj. Aj polievky navarím, aby mali niečo teplé. Zapraženú, tá je najrýchlejšie.
Opäť zahrmelo. Striaslo ma, lebo sa mi zdalo, že to rovno nad našim domom. Lenže potom blesky bili všade, od jedného kraja oblohy až po druhý. Modlila som sa, nech netrafia Zdena či Žofku. Veď práve sa isto vracajú domov. Strach, ktorý sa ma zmocnil, bol taký silný, že som pri modlitbe sľúbila i to, že ak sa im nič nestane, budem Zdenovi umývať nohy každý deň až do konca života a než by mal blesk zabiť Žofku, to radšej privolím, aby si vzala toho prekliateho Gregora. Vtedy som sa však zarazila. Čo by sa vlastne stalo, ak by si ju naozaj vzal? Majetku predsa máme dosť, nie sme žiadna chudoba, obom by stačilo, dobre by si žili. Nie, nie, nie! Je to chudák a taký k nej nepatrí...
„Nech skape!“ Otvorila som okno a zakričala som to priamo do neba či do pekla, to neviem, lebo hranica medzi jedným a druhým sa mi zdala už veľmi neistá.
Bolo ráno. Netuším, kedy sa Zdeno so Žofkou vrátili. Musela som zamdlieť. Zdeno ma v noci našiel ležať na podlahe a preniesol ma do postele. Teraz sa o mňa staral. Vravel, nech nevstávam, že sám všetko porobí. Gazdovstvo vraj musí počkať, lebo ja som pre neho viac a čo by to bol za chlapa, ktorý sa nepostará o svoju ženu. Žofka vraj nie je na tom tak zle. Lekár rany vyčistil, nech sa to nezapáli a už o pár dní bude behať ako srnka. Zdeno bol taký pokojný isto preto, lebo ma nevyzradila, že to ja som po nej šmarila vidly. Neviem, čo mu povedala, ale on bol ku mne milý ako v časoch, keď sme sa tak veľmi ľúbili.
Dvere do izby sa otvorili a dnu vbehla Žofka. Naozaj vbehla, akoby ju noha ani nebolela, no plakala. Strašne plakala, keď sa vrhla otcovi do náručia.
„Gregor bol v tej búrke vonku. Doma povedal, že ide za mnou. Chcel vedieť, ako mi je. Udrel blesk do stromu. Hrubý konár mu spadol rovno na hlavu. Gregor je màtvy!“
Ïalej už nepovedala nič. Nebola toho schopná. Zdeno si ju pritúlil a i jemu vytiekli slzy. Vari mu Gregor neprekážal? Žeby si ho dokonca i obľúbil? No... Gregor je už minulosť, je po ňom...
V tej chvíli sa kdesi v mojej hlave vynoril obraz cigánky Ilony a jasne som počula jej slová: „Uvažujte, čo si želáte, lebo všetko dobré i zlé sa raz vráti.“
Ružena si príde po odmenu. Aká bude tá moja?
|
|
