login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jul 27, 2020

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(255)

vložiť obrázok do galérie

Nevesta na jednu noc

@ :: Poviedky ::     Nov 03 2019, 09:25 (UTC+0)

Miesto: Valaliky - časť Všechsvätých, okres Košice-okolie
Čas: štyridsiate roky 20.storočia
Autor: Silvia Bolčová

       Tak! A teraz sa všetko zmení! Také tie reči: „Veronka, prídeš nám pomôcť na pole? Vieš, veď ti dáme aj trochu zemiakov,“ - tak toto už nie! To navždy skončí. Časy, keď som sa trápila aj celé dni za výslužku, ktorú som sa i hanbila otcovi ukázať, tie sú preč. Namiesto toho mi možno povedia: „Veronka, videla som, aké krásne zemiaky sa vám toho roku urodili. Nezjednáme sa? My zasa máme veľa kukurice.“
       Áno! Presne tak to bude! Už nie pomocníčka na najťažšiu robotu, ale gazdiná, s ktorou budú hovoriť s úctou, ako sa medzi rovnými patrí. Skončia časy, keď som bola dobrá iba za slúžku a v pohľadoch iných som cítila len povýšenie. Alebo pohľady parobkov a mužov. Ak sa nejaký na mňa usmial, cítila som, že je za tým nemravnosť alebo výsmech. Teraz sa usmejú, lebo to seberovní zvyknú.
       Presne tak som rozmýšľala v toto ešte chladné popoludnie. Avšak slnko spoza mrakov, čo rozpúšťalo posledné zvyšky snehu, dávalo prísľub prichádzajúcej jari nielen v tomto roku, ale azda i v celom mojom živote. Sedela som za krosnami a hľadela na posledný družbovský ručník, čo som práve dotkala.
       „A vari ich už máš všetky hotové?“ Maňa od prekvapenia takmer zaspievala, hneď po tom ako zavàzgali dvere a ona vstúpila do izby. „Veď mi ich ukáž!“
       S pýchou som jej podala posledný družbovský ručník, taký, čo dostane každý družba i družička na svadbe a ešte som ukázala na stôl, kde ich na úhľadne poskladanej kôpke ležalo ďalších pätnásť.
       „A veď tie sú krajšie, ako som mala na svadbe ja! Každému bude hneď jasné, aká šikovná dievka sa vydáva!“
       „Myslíš, že šestnásť ručníkov bude dosť?“
       „To sa pýtaš ty mňa? Sama musíš vedieť, koľko družbov pozývate. Ako si sa dohodla s Pištom?“
       Zatiaľ, čo si Maňa prezerala ručník po ručníku, akoby azda bola kupcom, čo chce vidieť precíznosť práce a určiť ich cenu, ja som nasucho prehltla. Ako som sa dohodla s Pištom? Nijako. Vlastne sme o tom ešte nehovorili. Ale mala by som tu teraz vykladať, že o všetkom rozhoduje jeho mama? Možno aj otec, to neviem, lebo ten je celé dni zahrabaný vo svojej obuvníckej dielni a niekedy, keď k nim prídem, ani nemá čas prísť na mňa pozrieť. Rodičia dohadujú, všetko je na ich vôli. To oni aj s mojím otcom vyjednali, že sa Pišta ožení so mnou, či ja sa vydám za Pištu a aj nám pomôžu, aby sme mali niečo na začiatok. Pozemok, pole, pre mňa robotu a potom azda i dom.
       „Tak čo mlčíš? Hovorila si o tom s Pištom, či nie?“
       „Nie,“ ticho som hlesla.
       „A o čom sa potom rozprávate? Len si šepkáte do uška také, až sa červenáš? Veď hej, to je milé, ale i na družbov by ste mali myslieť. A prstienky? Už ich máte?“
       „Nie, prstienky nebudeme kupovať. Ani v meste, ani od cigánov, ani vôbec. Zatiaľ. Vieš, to som ťa chcela poprosiť, či by si nám na obrad nepožičala svoj a Feri Pištovi.“
       „To ti Pišta tak navrhol?“ Maňa zdvihla obočie a možno by aj pokrútila hlavou, ale veď sa predsa nepatrí vravieť neveste o jej ženíchovi zle. Ostala len taká zarazená.
       „Nie, s Pištom som o tom nehovorila. To povedala jeho mama, že škoda dávať peňazí na čačky. Keď mu vraj budem dobrou ženou, že mi raz určite nejaký kúpi.“
       Bolo mi trochu ľúto, že ich nebudeme mať hneď. Lebo mne by sa páčilo nosiť na prste symbol nášho spojenia. No to som nahlas nepovedala.
       Maňa položila ručník na kôpku k ostatným, odtiahla od stola stoličku a sadla si presne oproti mne.
       „A čo ti ešte hovorila Pištova mama?“
       „Kadečo,“ kývla som plecom.
       „Čo kadečo?“
       „Že sa konečne dostanem aj do Košíc. Predstav si, uvidím mesto!“
       „Budeš chodiť do Košíc predávať mlieko, maslo a syr?“
       „Veru hej. Pištova mama mi už všetko objasnila. Pôjdem bosky, s topánkami prevesenými cez plecia, aby sa skoro nezodrali. No hneď v meste sa musím obuť, aby som nevyzerala ako chudobná, lebo od chudobných chcú všetci kupovať lacno. Pôjdem sa pozrieť i do Alžbetinho chrámu. A nielen to. Budem sa zhovárať s pánmi! Nie s hocijakými, ale aj s českými úradníkmi, možno advokátmi, obchodníkmi a ich ženami, “ dodala som hrdo. Ba prezradila som aj to, že mám adresy bohatých rodín, ktorým tovar treba nosiť až domov. Na trhu sa radšej neukazovať, tam treba za miesto na predaj platiť.
       „Hovorila aj, vlastne ani nie tak ona, ako Pištov otec, že mu budem robiť v dielni. Musím sa naučiť, ako ošetrovať kožu, keď garbiari dačo pobabrali, aké kladivko je na aký klinček, ako napnúť čižmu na kopyto a vôbec… Vieš, že každý človek má inú nohu a koľko takých drevených obuvníckych kopýt musí mať jeden obuvník? Všetko má byť na svojom mieste, nech nestráca čas hľadaním. Už sa aj zaúčam, ako mu v dielni správne upratať.“
       „Pištov otec je obuvník a ty máš chodiť bosá, aby sa ti topánky nezodrali?“
       „Netreba sa rozhadzovať. Peniaze z neba nepadajú ani obuvníkom.“
       „Nevravím, aby si bola márnotratná, no šetriť na topánkach v rodine obuvníka? Čo na to vraví Pišta?“
       „Pišta?“
       „Hej, Pišta, veď ti čoskoro bude mužom. Však prezraď o ňom voľačo,“ dobiedzala Maňa a konečne sa i usmiala. Bola som rada, že sa viac nepýta na ťažké veci. Uľavilo sa mi, ba cítila som aj, že sa červenám.
       „Za Pištu by išla skoro každá. Fešák a nie chudobný, dokonca jedináčik, majetok deliť medzi deti nebudú. A slušný je. Nesiape sa po mne.“
       „Dal ti už bozk?“
       „Hej. Keď boli rukoviny a jeho rodičia sa dohodli s mojim otcom.“
       „A potom?“
       „Pred svadbou?“ skoro som zhíkla, ale dala som si ruku pred ústa, lebo do izby práve vošiel Feri, môj brat i Manin muž zároveň. O chvíľku znova zavàzgali dvere, to už Feri s Maňou išli kamsi na role.

       Cigánska muzika má svoje čaro. A fašiangy tiež. Horváthovci ladili nástroje, brugy i husličky, potom spustili, len tak krátko, na skúšku a razom sa krčma začala napåňať. Na tancovačku som musela aj ja. Čo musela? Chcela som! Bolo mi jasné, že tá dnešná bude iná ako predošlé. Že dnes sa nezačnem obhliadať, či po mňa niekto príde preto, lebo sa mu páčim, alebo iba preto, že niet s kým tancovať a vtedy je aj polosirota dobrá. Pišta ma povedie do tanca. Už som videla, ako sa stretnú naše pohľady a on sa na mňa dozaista usmeje a stisne mi ruku. A potom, po pár krokoch mu ruka akoby nechtiac skåzne nižšie a oblapí ma okolo pása. Áno, dnes sa isto osmelí. Nenalieha na mňa tak ako iní parobkovia, čo chcú ochutnať a zažiť všetko ešte pred svadbou. To znamená, že sa ku mne správa s úctou ako k žene a budúcej matke svojich detí, nie ako k nejakej radodajke. Iste si bude považovať, ak do manželstva vstúpim čistá. Viem, čo sa patrí, hoci mi mama umreli priskoro.
       Vstupujúc do krčmy som sa vystrela a trochu vystrčila bradu. Nie som už žiadna chudera. Čas som si dobre vymerala a neprišla som ani prvá, ani posledná. Parobkovia, ako vždy, posedávali na opačnom konci než dievčatá a Erža už na mňa mávala rukou. Kým som k nej došla, pohľadom som zablúdila k mládencom. Boli ustrojení inak ako vo všedný deň a inak sa i tvárili. Roztrúsení do menších skupiniek si čosi šuškali a tu a tam niektorý pozrel na dievky. Každý si už vopred vyberal svoju do tanca. Niektorí aj viaceré, iní boli rozhodnutí stráviť celý večer s jedinou. I Pišta bude chcieť dozaista tancovať iba so mnou. Hovoril tam s kamarátmi a ja som sa jemne usmiala.
       „Veď už poď, nestoj ako Lótova žena!“ Erža zvolala hlasnejšie, než mi bolo milé. „Držím ti miesto. Sama si došla? Myslela som, že prídeš vedno s Pištom.“
       Čo sa do toho všetci starajú!?
       „Len aby si ty neskamenela! Čo sa toľko vypytuješ?“ strelila som prosto, nech sa upokojí.
       „Čo sa vypytujem? Ešte mi nadávaj! Veď ti dobre chcem, nevidíš? Počula som, že ešte nie si ich, ale už u nich hrdlačíš. A frajer ťa nechal prísť samú? Si tam za nevestu alebo za slúžku?“
       Až sa mi urobili pred očami čierne kruhy. Erža - moja kamarátka ešte zo školy a ona do mňa takto? Bývala vždy prostoreká, nepremýšľala, čo sa hodí a čo nie, ale už by sa mohla mať na pozore!
       „Nepoznáš Pištu ako ja. Keď som u nich, nenechajú nás osamote. Niet kedy na nežnosti. Jeho otec mi ukazuje rozdiely medzi drevenými a kovovými klinčekmi. Ale dnes, veď počkaj...,“ hľadela som na ňu trochu povýšene.
       Tancovačka začala ako vždy. To znamená, že tancovali iba dievky. Krútili sme sa v karičke a parobci iba postávali a tvárili sa, akoby sa ich to vôbec netýkalo. Prezerali si nás. Nie okato, ale prezerali. Nikdy som nechápala, prečo je to takto. Prečo robia také drahoty. Napínali nás, robili sa žiadanejšími. Bolo by veľkou hanbou pre dievku zvyšok času len sedieť a netancovať. Tie, ktoré ešte nemali frajera, sa pechorili najviac. Starostlivo vyobliekané, vyčesané, vyfintené a s trepotajúci sa srdcami. Parobkov doslova vábili. Ja už nemusím.
       Nenápadne som pozorovala Pištu. Sedel a čosi vykladal kamarátom. Iste niečo veselé, lebo o chvíľu sa parobkovia okolo neho rozosmiali a Pišta náhle vstal. Už-už som mu šla aj sama oproti, ale on sa naraz stočil inam.
       „Aha, ide za Agnesou,“ kývla a precedila na pol úst Erža. Pozerala, akoby čakala vysvetlenie odo mňa.
       „Sú kamaráti, tak čoby raz nezatancovali,“ hodila som plecom a snažila sa vyzerať pokojne. Ale nebola som. Ako keby mi ktosi zabodol do brucha ihlu. Možno nožík. A krútil ním nemilosrdne, zo strany na stranu.
       „Ja len, že sa hovorilo, že za ňou pobehoval. Ale nebol jej dobrá partia. Agnesini rodičia sú riadne bohatí a Pišta, ako syn obuvníka, nie je pre nich dosť dobrý. Vidíš, ako sa k nemu túli? A on jej čosi šepká do ucha. A ako sa ona smeje... Paskuda!“
       To ja som jeho snúbenica a ja budem jeho ženou! Mala som to chuť zakričať, mala som chuť streliť Erži jednu po papuli, nech sa nestará a neryje, no mala som aj chuť položiť hlavu na jej rameno a plakať.
       „Nič sa nedeje. Po svadbe už bude tancovať iba so mnou,“ nasilu som sa usmiala.
       Erža sa usmiala tiež. Či skôr zaškerila. Lenže jej oči vraveli za všetko. Mala v nich plamene, chceli mi čosi povedať, nabádali ma, nech sa zobudím a voľačo urobím.
       „Si hlúpa, keď tak hovoríš. Ako vidím, ešte nikdy si neskončila s chlapom v kope sena. Nevieš, aké to je oddať sa vášni!“ povedala po chvíli, lenže čo a odkiaľ mohla o mne také vedieť? Žeby jej čosi povedala Maňa?
       „Oddať sa vášni,“ zopakovala som bez rozmyslu. Takúto Eržu som nepoznala. „Ty sa netúžiš vydávať čistá?“ spýtala som sa jej priamo.
       „Ale to samozrejme áno,“ rozosmiala sa neuveriteľným, až oplzlým výsmešným spôsobom. „Samozrejme, že sa vydám čistá. Veď vody je dosť.“
       Ešte stále sa smiala a hádam by sa vydržala rehúňať celý večer, no našťastie ktosi po ňu prišiel a mne sa uľavilo.
       Z myšlienok ma vyrušil susedov Ander. Žiadal o tanec. Sama nerozumiem, prečo som prikývla. Hrali čardáš, ten mal Ander v krvi. Vykrúcal ma, plieskal čapáš, krepčil s takou radosťou, s takou chuťou, ani keby v živote na ničom inom nezáležalo. Jemu určite nie. Jeho vášeň, či vášeň prúdiaca zo samotného tanca, pohltila i mňa. Kolovala vo mne miesto krvi. A možno to nebola vášeň tanca, možno to bola sila samotného stvorenia. Nech už to bolo čokoľvek, spaľovalo ma to. Oheň ma oblieval, vytryskol priamo z môjho vnútra, odkiaľsi z mojej hrude. Jeho žiara stúpala vyššie a vyššie, až mi z toho vyschlo v hrdle a ťažko sa mi dýchalo. Iste mi horia líca - napadlo mi a obzerala som sa okolo, či si ľudia všimli, čo sa so mnou deje. Najprv som sa skúmavo pozrela do Anderových očí. Je predsa najbližšie a ak on nič nezbadal, ostatní tiež nič nevidia. Sotva sa naše pohľady stretli, ucítila som zimomriavky. Bolo mi horúco i chladno zároveň. Okolo drieku ma obopol pár pevných rúk. Chvíľu ma len držali, potom ma pevne zovreli, až som sa bála, že tlkot môjho srdca prehluší Horváthovcov. A potom som jeho ruky pocítila na páse. Jednu zdvihol a jemne ma hladil od krku ku brade. Vzdychla som si. Bola som si istá, že rovnaký ošiaľ, ktorý planul v jeho očiach, sa zrkadlil aj v mojich.
       Svätá matka, čo to robím? Veď som už ako Erža! Kde je moja cnosť, moja zbožnosť, moja čistota? Vytrhla som sa Anderovi a ušla som von. Bežala som domov, zatvorila sa v izbe a dlho som nevedela zaspať.

       Až do svadby som sa stránila iných ľudí, ako sa len dalo. Robila som všetko, čo mi poradili pán farár a Pištovi rodičia. Usmievala som sa, lebo som vedela, že hlúpe ľudské reči budú nadobro umlčané. Mnohí vo mne videli len polosirotu. Takú, čo sa neraz poľahky stane prespankou. Prespankou, čo jedného dňa bude potajomky žobrať o tajný krst pre plod svojho hriechu. Ale ja taká nie som! A nebudem! Vydržím do svadby tri týždne a všetko sa zmení...

       Svadba bola skromná. Na dvore môjho nového domova nezastal voz s perinami a bohatou výbavou. Celý môj majetok sa vošiel do zajdy. Svokra pomohla so všetkým, vlastne som prvýkrát pocítila, aké je od niekoho prijímať pomoc. Jedlo i koláče pre hostí, už ostávalo len poučenie. Aspoň som myslela, že mi dá dáke poučenie, keď nemám mamu. Òou sa vlastne teraz stane ona. Veď dnes príde noc, keď prestanem byť pannou a stane sa to, čo sa má stať. Prst mi už zdobil Manin prsteň, trochu ma omínal, no i tak to bol príjemný pohľad. Všetko bolo tak, ako má byť. Kostol, veselica a nakoniec i noc. Červenala som sa, keď ma o polnoci čepčili.
       Pišta ma v izbe konečne pobozkal a tesne sa pritúlil. Kráčajúc k posteli ma jeho ruky oblápali okolo drieku a siahali až na prsia. Chvela som sa, skoro nedýchala. Teraz to príde. Bála som sa i tešila. Pozrela som sa do jeho očí. Planuli. Vášňou? Neviem. Isto sa leskli aj od pijatiky a on sa zľahka potácal. ¼ahla som si a čakala. Pišta skôr spadol, než ľahol vedľa mňa a mrmlal, že sa všetko točí. Áno, i mne sa tak zdalo.
       „Svet sa točí a všetko je nádherné,“ zašepkala som a čakala na nežný dotyk. Zbytočne. Ozvalo sa chrápanie. Zaspal. To každý chlap takto zaspí? Opitý? Čo bude teraz? A čo bude zajtra? Hľadela som do tmavého stropu, snažila sa nemyslieť na nič a ani neviem, kedy prišiel spánok.

       Zobudil ma krik. Miesto vedľa mňa bolo prázdne. Zlostný hlas Pištovej matky však vyplnil celý dom. „Ako si mohol? Nemáš v sebe kúska hanby! Prečo Agnesa? Votrieť sa tam, kde ťa nechceli, kde si nebol dosť dobrý?! Spať s frajerkou počas svadobnej noci?!“
       Čosi pľaslo, ktosi zjojkol. To Pišta dostal facku. Ženatý chlap od matky. Lenže... Zaplavila ma slabosť. Roztriasla som sa. Mala som chuť prepadnúť sa pod zem, nebyť, nejestvovať. Nedokázala som ani len plakať. Tu pred Pištom a jeho rodičmi nie. Nezostanem u nich ani chvíľu. Náhlivo som sa obliekla a vzala ešte nedotknutú zajdu s mojou výbavou. Nie je tu potrebná ani ona, ani ja.

       Farár zrušil sobáš a hoci som pred Bohom i pred ľuďmi bola opäť slobodná, nikdy som sa už nevydala. Stala som sa nevestou iba na pol dňa, od obeda do polnoci. Žila som spokojne, no nie šťastne. A neviem ani, či vášeň, ktorá Agnesu a Pištu spojila v jednu bytosť, vydržala naveky. Viem len, že sa po Všechsvätých rozkríklo, čo sa stalo, lebo ktosi ich videl a aby obe rodiny neostali v hanbe, Pišta a Agnesa sa nakoniec zosobášili. Nikdy som nepátrala po tom, ako potom naozaj žili. Nemyslím na úsmevy, ktoré po sebe vrhali pred ľuďmi. To je len divadlo. Neviem, či je niečo, čo dokáže dvoch ľudí spojiť navždy. A ak áno, tak netuším, čo to je. Rokmi som videla, že vášeň i láska vyprchali skoro z každého manželstva. A to, čo manželov držalo spolu, boli už len deti a majetok. Farári vravia, že to Boh spája ľudí, no ja neviem, čo je tým spojivom. Azda je pravda, že láska je ako kvet. Ak sa oň nestaráš, zahynie.


čitateľov: 3217