Švagriná
@ :: Poviedky ::
Dec 14 2019, 07:32 (UTC+0) | 
|
Miesto: Zdoba, v súčasnosti Sady nad Torysou - časť Zdoba, okres Košice-okolie
Čas: údajne okolo roku 1935
Autor: Slavomír Szabó
Cez otvorené okno neveľkého domu dopadalo dovnútra jasné svetlo, však aj bolo pravé poludnie. Len pre chvíľou vstúpil dovnútra Jozef aj s bratom a chvíľu sa obzeral po kuchyni, či niekde nezočí nejakú handru, do ktorej by sa poutieral. Dosť sa natrápil, kým si na dvore v lavóre so studenou vodou zmyl hrubú a mastnú špinu z rúk. Nemal chuť obtrieť ich o nohavice. Mižo, jeho mladší brat, pobavene sledoval, ako naťahuje krkom na všetky strany. On sa netrápil. Koleso na rebrináku už síce opravili, ale ešte treba vykydať hnoj, tak načo sa umývať. No ale Jozef mu pomohol, tak sa posnažil vyjsť mu v ústrety.
Keď si už taký fajnový, tak ti niečo donesiem. Ale zatiaľ nám nalej! Tam v kredenci je pálenka,“ mávol rukou a vošiel do izby.
Jozef i tak radšej počkal. Počul, ako Mižo v izbe otvára truhlicu, no viac ho zaujalo voľačo iné. Čosi, čo zahliadol najskôr len kútikom oka cez otvorené okno. Na dvor prišla Hana, Mižova žena. Obzerala sa dookola, potom nahor na oblaky, párkrát sa otočila na mieste a vystrúhala prapodivnú grimasu.
Čo tá zasa vymýšľa - preletelo mu hlavou, pretože ona sa mu vždy zdala akási iná, čudná. Pekná bola, to hej, ba občas sa mu zdalo, akoby za tie roky, čo ju pozná, vôbec nezostarla. Poriadny býk sa dokáže napásť na vlastnej pažiti, to len jeho brat si dotiahol ženu až z Olčváru. No nevybral si zle, niečo na nej bolo. Vždy keď uprela svoje zelené oči na Jozefa, až sa v ňom voľačo pohlo a pomyslel si, že ak tak hľadí aj na iných chlapov, Mižo si ju musí poriadne strážiť. No teraz naň nehľadela, ba ani o ňom nevedela, len sa krútila na dvore, akoby niečo hľadala. Vyžaroval z nej akýsi nepokoj. Zrazu tak ako stála, nadvihla si sukňu a holým zadkom, čo sa bielobou blysol na slnku, čupla na trávu.
To Jozef nečakal. Chce si uľaviť práve tu? Čo nemajú latrínu? Udivene zdvihol obočie a rukou si zatienil zrak, akoby mu žiara bránila vo výhľade. Hana čupela, kývala sa zo strany na stranu, ruky zložené v lone. Mala prižmúrené oči, stiahnuté obočie a čosi rozprávala, či spievala. To presne nevedel. Našpúlené pery sa jej len nebadane chveli, ale isto vydávala akési zvuky. Pomaly pristúpil až k oknu a načúval. Nerozumel jej, i keď naťahoval uši ako sa len dalo. Náhle vrzli dvere a otočil sa. Z izby prišiel Mižo aj s plátnom na utretie rúk.
„No? Nenalial si?“ vyhàkol pri pohľade na prázdny stôl.
„Čože?“ zatváril sa Jozef hlúpo.
„Či si nalial, či nie?! Hovoril som ti, kde je fľaška. Poldeci nám nezaškodí, zaslúžime si! Kam tak pozeráš?“ zasmial sa a pristúpil bližšie nazrieť, čo ho vonku zaujalo. „Ha! Máme včely. Zasa! Ako vlani, predvlani. Máme včely!“ radostne vykríkol a Jozef až teraz, keď opäť pozrel na Hanu, uvidel, že k jej nohám zosadol celý roj včiel, čo len nedávno musel vyletieť z nejakého úľa.
„Ty chováš včely?“ hlúpo sa spýtal Jozef. Bolo jasné, že nechová, veď poznal všetkých, čo v Zdobe i okolitých dedinách vyrábali med a Mižo medzi nimi nebol.
„Nechovám, nechovám, ale nejako sa im u nás zapáčilo. Každý rok priletia. A včelár zaplatí každému, kto nájde nový roj!“ usmial sa Mižo, až sa mu zabeleli zuby. Aj na poldeci zabudol a vybehol na dvor za Hanou. Jozef hneď za ním, ale ihneď zastal na prahu, keď si uvedomil, že čupiaca švagriná má sukňu vyhrnutú až nad pás. Zarazil sa, predsa len, asi by sa mal vrátiť. A keď si sadol za ťažký drevený stôl v kuchyni, mal chuť zasa vstať a vziať tú fľašu, o ktorej predtým hovorili. Toľké šťastie! Akoby Mižovi peniaze samé prileteli z neba. Teda jeho žene, Hane. Bolo mu aj do smiechu, keď zvonku počul, ako na ne Mižo volá, že moje včielky, moje, moje, na, na , na, poďte sem, akoby to boli sliepky. A zatiaľ sa stovky, či možno tisícky drobných včelích telíčok usádzali jedno na druhé okolo kmeňa mladej jablone za Haniným zadkom.
„Idem k Ondrejovi,“ začul zvonka jej hlas a bolo mu jasné, že hovorí o včelárovi, čo má úle povyše dediny. Mižo sa do domu nevracal, a tak sa Jozef opäť postavil na prah, nasadil si klobúk hlbšie do čela a chystal sa i voľačo povedať, ale Mižo ho predbehol.
„Budeme si musieť vypiť nabudúce. Vieš, včely a pálenka, to nejde dokopy. Ak by ju zacítili, začali by bodať. Ale za to koleso ďakujem. Veď ešte sa ti voľajako odmením. No, aha! Pozri na tie včely! Budú peniažky, budú. No, moje, moje...“ mlel rýchlo, jedno cez druhé, tvár mu žiarila ako malému decku, čo dostane kus cukru.
Jozef sa ani neunúval čokoľvek povedať. Načo teraz, keď sa jeho brat začal znovu rozprávať so včelami? Bosými nohami, tak ako v tento čas zvykol chodiť, prebehol po dvore, len čosi zavolal, že veď to koleso, to rád pomohol, aj nabudúce, ak treba voľačo opraviť, a už aj kráčal hore dedinou domov.
Bolo to zvláštne, ale i smiešne. Slnko mu svietilo priamo do očí a on, chtiac-nechtiac, sa usmieval. Keby tak Hana vedela, čo sa stane, keď vyhrnie sukňu! Možno jej biely zadok tie včely prilákal. No, keď to doma povie žene, aj tá sa určite zasmeje.
„To nebola náhoda. Rehoceš sa tu ako kôň, to ťa pohľad na jej nohy tak rozveselil? Nie, toto nie je s kostolným poriadkom! Aby každý rok priletel nový roj na to isté miesto cez pol dediny?! Ale načo to budem tebe rozprávať? Uveríš všetkému, čo Hana povie, ako i tvoj brat. Ona dobre vedela, čo robí,“ zmrazila ho Margita, jeho žena, keď jej so smiechom rozpovedal, čo videl. Sedela na lavičke pred domom, čistila zemiaky, že ich urobí na obed podbité s mliekom a vyzerala namosúrene.
„No, teraz mi povieš, že Hana pozná reč včiel. Keď zabzučí, idú za ňou ako za svojou kráľovnou. Alebo, že má na zadku namaľované dajaké znamienko, za ktorým priletí každý roj. Alebo nejakú inú sprostosť,“ nedal sa Jozef.
„Keď sú to sprostosti, tak si si zobral sprostú ženu. A tvoj brat múdru, keď mu domov nosí peniaze za to, že ukazuje včelám zadok!“
Margita dočistila posledný zemiak a šmarila ho do hrnca k ostatným. Nôž zapichla do lavičky vedľa seba poriadnou silou, hoc tak nezvykla, nech sa špic neotupí. Bolo jasné, že je zlostná.
„Čo je to s tebou?“ pristúpil k nej Jozef, zohol sa v páse, aby jej videl priamo do očí a pohladil ju po líci. Potom sa usmial, aspoň sa o to pokúsil, mlčal, čakal, čo urobí.
Najskôr stiahla pery do úzkej prísnej čiarky a prižmúrila oči, akoby nad voľačím rozmýšľala. No keď ich znovu otvorila, usmiala sa i ona. Naklonila sa k nemu, chytila ho okolo krku a privinula sa, ako zvykla len doma, keď ich susedia nemohli vidieť.
„Vieš, Jožko, o Hane sa hovoria čudné veci. Nie, nevravím, že je všetko pravda, ale trochu sa bojím.“
„Bojíš sa? Čoho?“ šepkal jej Jozef do ucha, hoc ich nikto nemohol počuť. Jednoducho, v objatí sa mu to takto páčilo.
„Včera, keď sme boli na trávu pri lese, sa prihodilo čosi, pri čom rozum zostane stáť.“
Margita sa odrazu zatriasla, akoby jej po chrbte prebehol mráz. Ešte pevnejšie ju objal, no potom akoby mu voľačo prebleslo mysľou a odtiahol sa.
„A čo sa vlastne stalo, že si z toho taká nesvoja?“ zvedavosť v jeho hlase sa nedala zastrieť.
„Zo začiatku to vyzeralo tak ako inokedy. Všetky ženy sme sa rozprávali, aj sme sa nachichotali, to ti poviem,“ usmiala sa Margita popod nos, no potom pokrútila hlavou a pokračovala. „Keď sme už mali plné zajdy, rozhodli sme sa oddýchnuť si. Hana prvá položila trávu na zem a my kolo nej. Ako sa vystierame, okríkol nás horár. Nevšimli sme si ani, odkiaľ ku nám prišiel. A vieš, aký je. Bez jeho súhlasu nesmieš useknúť ani steblo! Ukryť zajdy sa už nedalo,“ Margita sa odmlčala. Sklopiac zrak, upravila si neposlušný prameň vlasov, čo jej vyšiel spod šatky.
„A čo? Hana pozrela horárovi do očí a ten začal čvirikať a od samého šťastia sa až roztancoval?“ skúšal Jozef všetko otočiť na žart.
„Nie. No nakázal nám dať zajdy k nohám, každá tú svoju. V tej chvíli sa Hana začala čudne kývať zo strany na stranu a čosi hmkať, ale potom akoby začala lesníka čičíkať. Š-š-š-š-š-š-š-š, tak robila a bolo to také, no... Veľmi čudné,“ opäť stíchla.
„Čo bolo potom?“ Jozef zbystril pozornosť. Ani ho vlastne tak nezaujímalo, čo sa naozaj stalo, ale prečo má Margita strach.
„Horár poroztváral všetky zajdy a vysypal z nich trávu na zem. Všetky, okrem Haninej,“ zdôraznila a na chvíľku zatajila dych. „Jednoducho, Hana mu porobila. Som si istá, že aj keď jej zajda ležala vedľa ostatných, nevidel ju. Nevidel! Nám vysypal trávu, vykričal sa na nás, len ju nechal na pokoji. Akoby ju ani nezbadal!“ Margita sa nervózne zavrtela a šúchajúc si ruky do zástery pokračovala: „Cestou domov som sa s Hanou aj pochytila. Musela som jej povedať, že bosoruje. Všetky sme to videli! Veď hovorím, že to nie je s kostolným poriadkom, a ani to s tými včelami veru nie je.“
Jožo sa vystrel ako ståp, ruky zložil za opasok, v hlave mu vírili čudesné myšlienky. Jeho žena verí, že Hana je bosorka! Ak by to aj bola pravda, teda nie, že je Hana bosorka, ale že sa na ňu horár nevykričal, mohlo by v tom byť aj čosi iné. Ak naň pozrela tak, ako to ona vie, ani by sa nečudoval. V takú chvíľu má muž chuť pokľaknúť na kolená, cíti, akoby sa v ňom jeho duša scvrkla, má chuť žobroniť, nech sa naň usmeje, najradšej by okolo nej poletoval ako tie včely a azda niet ničoho na svete, čo by jej nesplnil. Ale môže to povedať Margite? Však by ju ranil, Hanu by znenávidela, striehla by na každú chvíľu, ktorú by s ňou mohol stráviť, už by nesmel chodiť ani k vlastnému bratovi! Hana a bosorka? Všetko sú len predstavy, dohady, číra sprostosť a nič viac!
„Hlúposť!“ vykríkol. „Ako môžeš niečo také vypustiť z úst? Je nám rodina, švagriná, žena môjho brata! A ty ju nebudeš urážať a ešte takými táraninami!“
„Hej? Tak sa opýtaj iných, prečo chodí každé ráno za svitania na lúky! Prečo tam zbiera rosu do zajdy a čo s ňou robí!“
„Ako možno zbierať rosu? Čo je to za hlúposť?“
„Cez jednu ruku má preloženú prázdnu zajdu a druhou máva nad zemou a hovorí: Beriem úžitok, ale nie všetok!“
„No a?“
„Kravy, čo sa tam potom pasú málo doja a ona...“
„Dosť!!!“
Jozef možno zvýšil hlas viac ako chcel, na dôvažok si ešte aj odpľul. Už žiadne objímanie, prejavy nehy, Margita schmatla hrniec so zemiakmi, otočila sa a zmizla v dverách domu ako gáfor. Ostal stáť na dvore, nevediac, či má ísť dnu. Už sú azda takí fajnoví, že nemajú žiadne problémy, čo by spolu riešili, tak sa budú hádať o bosorkách? Zdalo sa mu to hlúpe, ponižujúce, že vôbec takto premárnili čas. Ako vždy, keď bol nahnevaný, odišiel radšej do kôlne rúbať drevo. Veď aj v lete treba kúriť, aby bolo na čom variť. A keď bude obed hotový, Margita ho isto zavolá. Teraz za ňou nebude behať!
Rúbanie dreva je pre namosúreného chlapa výborná práca. Jozef ťal sekerou z plnej sily, bolo jedno, koho si namiesto tých klátikov predstavoval. Raz, keď tak poriadne udrel, štiepka odletela hodný kus a trafila sliepku, čo sa tam práve motala. S hlasným kotkodákaním sa rozbehla po dvore. A ako išiel čas a žena ho na obed stále nevolala, stupňovala sa v ňom zlosť, hlad narastal i rany boli stále silnejšie.
„Poď jesť! Obed!“ len toľko začul vo chvíli, keď v ňom už krv vrela, no ani sa neobzrel. Ešte naštiepal zopár klátikov, aby si Margita nemyslela, že len na ňu čakal a pobral sa do kuchyne. Ako vstúpil dnu, zistil, že dom je prázdny. Iste niekam vyšla, nezbadal ju. Miska s jedlom stála na stole, vzal lyžicu a hltavo jedol. Lenže aj keď už bola miska prázdna, ženy nikde. Zvykli obedovať spolu, ale dnes... Najskôr trepala sprostosti o bosorke a teraz sa ešte aj cíti urazená? Mala by za ním prísť a povedať, nech sa nehnevá, že bola hlúpa. Mala by to vravieť pomaly, vážne, potichu a pritom mu pozerať do očí, prosiac o odpustenie. Ale jej nikde!
Inokedy, to hej, keď chcela, bola veľmi milá. Občas, keď si ľahol do kade s horúcou vodou, mu aj poriadne poumývala chrbát a potom si vliezli pod perinu. Vedela byť aj dobrá, nežná. Teraz však len sedel a čakal, kedy príde. Zlosť sa v ňom opäť hromadila, nemal rád nevyjasnené veci, chcel, aby si to povedali na rovinu. Aj by jej odpustil, veď predsa musí vedieť, že urobila chybu. Lenže čakanie ho ponižovalo. A s časom pocit poníženia narastal, až mal pocit, že niečo schmatne a rozbije. To by sa mu uľavilo. Na chvíľku.
Hlupaňa – nadával v duchu, keď začul zvonku kroky. Neboli jej. To len voľakto iný prešiel pred ich domom. Hlupaňa, hlupaňa, hlupaňa! Keď ty tak, aj ja budem – stlačil prsty v päste, rázne sa postavil a vyšiel von. Do očí sa mu nahrnula červená hmla, hnev zatemnil myseľ a rozhodol sa, že jej to stokrát vráti. Hej, vráti jej to tak, až ju nadobro zosmiešni. Ako ona, tak aj on! A vybral sa rovno za svojim bratom, za Mižom.
Ako kráčal dolu dedinou, nevšímal si psa, ako naňho od susedov zabrechal, ani akéhosi vtáka, čo zatrilkoval na slamenej streche vedľajšieho domu. V sluchoch mu búšilo, dýchal zhlboka, nevedel ešte presne, čo touto návštevou vyvolá, ale bolo mu to i jedno. Jednoducho, príde k Mižovi a Hane a povie, že ju Margita ohovára, vraj čaruje, možno i lieta na metle, a že sa na Margitu hnevá. Tak! A keď sa to dozvedia všetci v Zdobe, nech sa sama hanbí za tie sprosté reči!
Namosúrený, akoby mal každú chvíľu vybuchnúť, prešiel až na gánok Mižovho domu a zastal pred dverami. Len tak mimovoľne mu hlavou preletelo, že čo ak sa už Margita vrátila a ľutuje, že ho doma nenašla. Túto predstavu však hneď zahnal. Mala dôjsť, kým čakal! Ba vôbec nemala ísť nikam, kým sa všetko nevyjasní! Rukou schmatol kľučku, ale neotvoril. Čosi mu nedalo pokoja, možno tušenie, či číra zvedavosť, to nevedel. Urobil dva kroky bokom k oknu. Len pozrel dnu a uvidel Hanu. Nezbadala ho. Opäť čosi mrmlala, nepočul čo, i keď možno by jej znovu nerozumel ani slova. Spozornel a pritlačil nos na okno.
Hana stála s prižmúrenými očami, videl ju zboku. Z trámu stropu visela prázdna zajda a pod ňou stolička s dreveným vedrom. Hana stále čosi šepkala, mrmlala, čudne sa kývala a dlaňami hladila plátno zajdy. A z nej rovno do hrnca čosi kvapkalo, potom rovno tieklo. Áno, videl to jasne, i keď sa to sám pred sebou hanbil priznať, zo zajdy do hrnca tieklo mlieko!
Jozef ostal stáť nepohnute, ako z kameňa, hrýzol si spodnú peru, potriasol hlavou akoby dostal úder, opäť sa poriadne pozrel, no videl zasa to isté. Hana dojí prázdnu zajdu! Opatrne urobil krok vzad, potom ešte dva, otočil sa a vybehol na ulicu. Zastal až o dva domy povyše, musel to rozdýchať. Nie, jeho oči ho ešte nikdy nesklamali. Videl čo videl a bolo mu hneď všetko jasnejšie. Už ako deti bol šikovnejší ako Mižo, aj mocnejší, práca mu viac išla od ruky. Aj teraz, keď treba čokoľvek opraviť, Mižo ho volá na pomoc, lebo si s ničím nevie rady. Keď sa ženili, obaja naraz, s rovnakým dielom od rodičov začali hospodáriť. Ba Mižo mal toho menej, lebo Hana do manželstva nepriniesla nič, Margita aspoň kravu. A napriek tomu sa má jeho brat lepšie ako on. Viac statku, už dokúpil väčšiu roľu, má lepšie šaty, čižmy nosí aj v lete, aj tabaku si viac kupuje, hoc je taký drahý. A prečo? To sa mu žije, keď mu žena vie nadojiť mlieka aj zo zajdy a na holý zadok privolá vyrojené včely! A pred týždňom im poľný zajac prišiel sám na dvor, skoro až do kuchyne. Upiekli si ho. Akými čarami ho privolala? Hej, Margita vedela, čo hovorí. Ale mohol jej veriť? Nie, nemohol. Veď to – kto neuvidí, neuverí!
Mal pocit, akoby mu išla hlava prasknúť. Nie, nemôže nikde povedať, nikde priznať to, čo videl, každý by sa z neho smial ako on z vlastnej ženy. Ozaj, jeho žena. Čo teraz robí? Je už doma? Čo jej povedať, keď sa stretnú. Rozdumoval, ľahko to nešlo, ešte bol vzrušený z toho, čo zočil, ale potom sa rozhodol. Bude sa tváriť, akoby sa nikdy o ničom takom nerozprávali, nedá jej vedieť, že ju chcel ísť zosmiešniť, ba ani nepovie, čo videl. Ak je Hana bosorka, rečami to nevyriešia. Ešte by na seba upriamili pozornosť, veď už hlasné reči o bosoráctve vraj priťahujú bosorky a potom by im Hana mohla začať škodiť! Urieknuť kravu, privolať slepačí mor, či uvaliť chorobu aj na nich. Nie, lepšie urobí, ak bude mlčať! Radšej si nahreje vo vedre vodu, naleje do kade a poprosí Margitu, nech mu umyje chrbát. To majú obaja radi...
|
|
