Záletník alebo pijan?
@ :: Poviedky ::
Dec 28 2019, 09:42 (UTC+0) | 
|
Miesto: Zalužice, okres Michalovce
Čas: sedemdesiate roky 20.storočia
Autori: Slavomír Szabó, Silvia Bolčová
Už som si myslela, že mám porobené, kuchyňa sa leskla, aj bielizeň som rozvešala po dvore a voňala parádne. Predsa len, oplatí sa priplatiť tých pár halierov, lebo Tix je oveľa lepší prášok ako Azúr a keď si človek líha do postele, tak stačí privrieť oči. Hej, stačí sa zasnívať a každý sa z tej vône cíti ako niekde pri mori. Teda, aspoň si myslím, lebo ja som pri mori ešte nikdy nebola. Ale už si s Jankom šetríme. Dokonca mi včera povedal, že ak splní podnikový plán a dostane prémie, skúsi si na odboroch vybaviť protekciu, aby nás zaradili na letný zájazd do Rumunska. More! To by bolo niečo! Skutočné vlny, čo prichádzajú k pobrežiu z tých najvzdialenejších končín matičky zeme, kam sa bežný človek nikdy nedostane. Ale do Rumunska by mohol. Aspoň trikrát za život. A keby si Janko dal povedať a konečne si podal prihlášku do strany, možno by sme sa dostali aj na Slnečné pobrežie, ale to je už Bulharsko – sen každej ženy, čo túži ležať na piesočnatej pláži, hrať sa s mušľami, ktoré more vyvrhlo na breh a opáliť sa tak, že jej budú závidieť aj v Michalovciach!
„Jarmila! Jarmila, doma si?“ vyrušil ma z krátkeho zasnívania Žanetin hlas. Znel žalostne, naliehavo, teda ako vždy, keď sa príde posťažovať.
Dvere do kuchyne sa otvorili a ona sa dnu vrútila ako moskovský rýchlik. Len sa tak mihla pred očami a naraz už sedela za stolom a lapala po dychu. Z vlasov jej po spánkoch stekal pot a krimplenové šaty sa jej celkom prilepili na jej mohutné telo.
„Jarmilka, prišla som, lebo mi musíš poradiť. Ja toho svojho Pištu asi raz prizabijem! Aj teraz mi suseda hovorila, že šiel do potravín za tou... No za tou, ani na meno jej neviem prísť.“
Nemala som na Žanetu náladu. Zasa bude bedákať ako včera, predvčerom, či celé mesiace predtým. A včera? Tak sa mi uľavilo, keď večer odišla, no, ale je tu zasa!
„Hádam si nemyslíš, že tam chodí kvôli tej predavačke?“ zatiahla som hlasom trochu tak, aby sa zdalo, že to určite nie je možné. Však ten jej Pišta je päťdesiatnik, navyše pijan a predavačka je mladé dievča, ktoré mu hovorí ujo.
„A či ja viem, či za ňou? Vracia sa odtiaľ spitý, ale on sa vlastne vracia spitý zovšadiaľ.“
„Čiže, Žanetka moja, keď príde opitý rovno z roboty, je to v poriadku? Ale keď sa taký vráti z obchodu, tak to je také strašné, že musíš ku nám utekať?“
Žaneta po tejto mojej otázke prestala divadelne nariekať a oči sa jej zlostne zúžili. Cítila som, akoby ma chcela prebodnúť pohľadom a kdesi vo svojej mysli už zbierala slová, ktorými by ma zasiahla tak, aby som trpela, alebo sa cítila ako hlupaňa. Najlepšie oboje.
„Ale Jarmilka, to ako môžeš tak povedať? Však ty si mi najlepšia kamarátka, nie? Aj husi sme spolu pásli, aj mne si ako prvej povedala, keď ťa Jano prespal. Aj tehly sme vám pomohli zohnať, keď ste sa budovali. Tak je? Ja ti vždy poviem rovno všetko od srdca. Pišta musí piť. Však je stavbyvedúci v Michalovciach. Keby nepil, murári by si mysleli, že sa od nich dištancuje. A ani by nič nevybavil! On mi vždycky povie, ako to je. Keď s dodávateľom v kancelárii neotvoríš fľašku, raz nemáš piesok, potom nemáš cement, potom nemáš okná, nemáš škridlu, nemáš linoleum a nakoniec nemáš ani prémie. A keď príde sobota, nedeľa, tak chodí na fušky. A tam tiež musí vypiť, lebo inak by rozbíjal partiu, a to vieš ako je. Proletári všetkých krajín, spojte sa! A bez alkoholu to nejde.“
Tak! Žanete už naozaj preskočilo! Trepe tu piate cez deviate, bude chcieť odo mňa radu, a keď jej poviem svoje, len zamrmle, že to sú somariny a vráti sa domov rovnako nešťastná, ako prišla sem. Dakedy mi ozaj bola kamarátka. Ale nech mi pánboh odpustí, už na ňu nemám nervy. Rozhodla som sa, že budem mlčať. Z kredenca som vybrala taniere a hoc boli čisté, začala som ich utierať len tak nasucho a po jednom ich klásť nazad. Žanete nedoplo, že robím niečo celkom nezmyselné a pokračovala ďalej: „Jasné, že je to horšie, keď chodí ku tej mladej predavačke a vracia sa domov tak, až sa niekedy čudujem, že vôbec došiel. Však je pekná, to musíš uznať aj ty! A čo vidí na Pištovi? Ak má v hlave všetko v poriadku, tak nič. Ale asi sa jej páči, keď jej robí tržbu a necháva tringelty. A to sú peniaze, čo by mal nosiť domov!“
Žaneta zachytila môj úškrn, ktorému som sa nevedela ubrániť. Dobre som si všimla, ako obe mäsité ruky zovrela v päste a potom vysokým tónom, že jej občas preskočil hlas, spustila ako samopal: „A ty si nemysli, že som celkom sprostá. Sprostý je ten, čo nič nevie, lebo sa nestará!“
„To čo si myslela?“ riekla som krátko a úsečne, lebo u mňa doma na mňa nikto kričať nebude.
„A ty si myslíš, že ten tvoj Janíčko je celkom v poriadku?“
„No... On nepije. A kto neprepije, ten má. Pôjdeme k moru. Do Rumunska. Tak!“ Rozhodla som sa, že Žanetu uzemním a azda sa to i trochu podarilo. Veď ja si dobre pamätám, ako minule vravela o Marči z Veľkých Zalužíc, že tá už pri mori bola, aj si doniesla kadejaké mušličky a rozdávala ich po dedine, nech jej všetci závidia. Žaneta jej teda závidela fest. Pravda, i ja. Ale veď ja k moru pôjdem, lebo Janko nič neprepije. Prehltla som naprázdno a dodala teraz miernejším tónom: „Je mi ťa ozaj ľúto, Žaneta, ale môjho Janka do toho neťahaj. Alebo vieš o dačom, čo by som mala vedieť i ja?“
Žaneta napodiv tak isto zmiernila tón a hovorila jemne až sladko: „Ja len, že už celá dedina vie, ako sa ten tvoj Janíčko stará na družstve o brigádničky, čo mu pridelili. A nie hocijaké. Študentky, čo raz budú mať i maturitu, ale zo školy ich poslali na družstevnú výpomoc, nech vedia, čo je robota. Všakže aj včera... Janko šiel na traktore s vlečkou a na nej také dievčatá, ako vidíš v Michalovciach. Pravda, boli v teplákoch, ale nečudovala by som sa, keby sa tu producírovali i v minisukniach. Tvoj Janko zastavil traktor rovno pred obchodom, vbehol dnu a kúpil celý kartón medovníkov. Ešte sa tam aj vyhováral, že idú na pílu po piliny, čo treba odviesť na družstvo do chovu pre sliepky a že určite veľmi vyhladnú.“
„Kto? Sliepky?“ spýtala som sa nechápavo.
„Že tie brigádničky vyhladnú! Ale na družstve im dajú najesť! Nemyslím si, že by si tvoj Janko kupoval perníčky pre seba. Takto sa, moja milá, do Rumunska nikdy nedostanete. Radšej dá korunky za sladkosti a ktovie, čo sladké mu zato ponúknu tie, tie, tie... brigádničky.“
Ozval sa rachot. Na zem mi padol tanier, čo som práve utierala a rozbil sa. Pred oči sa mi navalila podivná hmla a srdce mi trepalo až kdesi v sluchoch.
„No, ja už pôjdem, Jarmilka,“ zdvihla sa Žaneta zo stoličky, upravila si krimplenové šaty na tučných stehnách a víťazoslávne vyšla z domu. Len vo dverách sa ešte obrátila, aby po mne hodila úsmev plný predstieraného pochopenia a dodala: „Musím už ísť. Ten môj, aj keď sa spije, príde domov. I ten tvoj už asi dôjde. Možno. Pokiaľ ho tie brigádničky nejako nezdržia.“
Janko sa vrátil domov až v noci. Nespala som. Mala som počúvať svoju matku a nebrať si za muža mladšieho. Však mi hovorila, že teraz môže byť všetko v poriadku, ale rokmi sa kdečo mení. Moja mamka, mamička...
Teda, keď Janko došiel, len som počula z kuchyne, ako mľaská. Isto vyjedal prívarok rovno z hrnca. Čakala som, kedy už príde a čo povie, ale jeho nikde. Zašla som sa teda pozrieť, čo ho tam ešte drží a on sa holil. Ale prečo? Však nie je sobota! Cítila som, ako ma premáha zlosť, ale nechcela som začať kričať skôr, ako sa dozviem viac. Ticho som sa vrátila do postele a rozplakala sa.
Ani ráno nebol Janko zhovorčivý a keď si k montérkam obliekol čistú košeľu, a ešte sa pošpliechal kolínskou, čo užíva len na sviatky, bolo mi všetko jasné. Len čo sa otvoril obchod, vtrhla som zlostne dnu.
„Ty môjmu mužovi perníky predávať nebudeš!“ skríkla som na Kristínu, teda na tú mladú predavačku, lebo tak je jej meno.
„Prosím?“ vypleštila na mňa svoje veľké modré oči a potom sa zasmiala, akoby som tárala do vetra.
„Mám ti to zopakovať ešte raz?“ postavila som sa priamo oproti nej, delil nás iba pult. Ale ruku mám dosť dlhú, že by som jej jednu strelila. To isto pochopila aj ona, keď ustúpila o pol kroka dozadu.
„Každému zákazníkovi musím predať, čo si pýta. Inak by mi urobil zápis do knihy prianí a sťažností. Aj vy keby ste tu predávali, museli by ste to takto robiť,“ pokúšala sa Kristína všetko vysvetliť, ale ja som mala ešte eso v rukáve.
„Len sa nerob taká nevinná. Aj majster Pišta tu chodí, popíja u teba. A prečo práve u teba, keď tu má krčmu?“
„To mi radšej ani nespomínajte. Každý deň to tu mám. Stretnú sa traja alebo štyria chlapi na zastávke, kúpia pollitrovku vodky alebo borovičky a potom si prstom ukážu, kto pokade môže vypiť. Aj som im hovorila, že predajňa Jednoty nie je krčma, ale oni, že je to tu lacnejšie, tak čo mám robiť? Až sa niekedy bojím, že tu raz príde dajaká nazlostená žena a začne mi tu vyvádzať. Našťastie vy nie. Vy ste tu priši kvôli perníkom.“
„Kristínka,“ oslovila som ju teraz jemne, lebo som začala tušiť, že taký obchod môže byť celkom dobrým zdrojom klebiet. „Povedz mi, moja, majster Pišta tu dakedy rozpráva aj o svojej žene?“
„Strašné, ako dakedy chlapi o nás hovoria. Veď keby len on,“ mávla rukou.
Nejako sa stalo, že som sa s Kristínkou napokon skamarátila. Chcela som sa čo najviac podozvedať, čo o nás chlapi hovoria, či aj môj Janko na mňa nadáva, ale keď kývla hlavou, že on o mne nie, trochu som sa upokojila. A tak voľajako prešla reč na obchod. Lebo aby bolo jasné, pred Kristínou sa tu za štyri roky vystriedalo osemnásť vedúcich, a všetci boli odvolaní pre manko. Všetci, až na jej poslednú predchodkyňu, lebo tá vraj utiekla na západ. Že až do Ameriky sa dostala. ¼udia si tak šuškajú a dačo na tom isto bude, lebo v dedine to už vyšetrovali tajní. Vypočúvali jej rodinu i priateľov a tí sa od strachu div neposrali. Ale Kristínka je iná. Každé tri mesiace jej tu z michalovskej Jednoty posielajú inventúrnikov, ale jej nikdy nechýbal ani halier. Práve naopak. Vždy má v kase o dačo viac, lebo že tam necháva i tringelty. Celý obchod je čistý ako zo škatuľky. Len maslo uložené na policiach sa v tom teple roztekalo, ale ako Kristínka povedala, môže predať iba také, aké má. Keby bola v obchode chladnička, to už by malo inú úroveň. A potom odhalila aj dačo z tých tajomstiev, prečo tu chodia ľudia radi. Všetko to začalo, keď tu nastúpila a našla za regálmi tajný priestor, o ktorom nik nevedel. Bolo tam ale že ozaj veľa fľašiek tvrdého alkoholu, a to nielen rum, tiež aj kadejaké koňaky. Ona tie fľaše vyutierala, zahrnula do inventáru a lacno predávala. Hneď sa rozchýrilo, že malozalužický obchod je najlepší na Zemplíne. Každý k tomu dačo pridal i primyslel, že päťdesiatročný koňak tu možno kúpiť za jedenásť korún, ba dakto sa i dušoval, že si odtiaľ doniesol likér vyrobený za cisára Františka Jozefa. Pravda, preháňali, ale predajni to uškodiť nemohlo. Kristínka tiež dobre vedela, čo objednávať. Napríklad jahôdky v cukre po dve koruny, čo si vraj nekupovali len deti, ale i Žaneta vždy niekoľko balíčkov naraz. Kyslý drops za korunu a deväťdesiat halierov objednala iba raz, ale pretože sa nepredával, viac už nie. Aj mlieko si nechá doniesť v dvadsaťpäťlitrovej kanve a naberá z nej ženám do kanvičiek, lebo je to lacnejšie ako dať za to riedke polotučné mlieko v igelitovom vrecku až dve koruny za liter! A vyratúvala ďalej. Nechválila sa, párkrát upozornila i na to, čo sa jej nedarí. Že keď jej príde želé v čokoláde, vie ho predať i za deň, každý sa ide za ním potrhať, ale potom zase musí dlho čakať, kým bude v Michalovciach na skade. Ale najhoršie je to vraj s olejom. Nosia jej len dve prepravky, čo je dvadsaťštyri fliaš oleja, ale to je vraj pre dedinu s dvesto domami málo.
„Veď načo olej? Ja všetko robím na masti,“ usmiala som sa na ňu, lebo už mi začala byť sympatická. Pravda, ona sa mi vlastne páčila i predtým, než si o ňu začala Žaneta obtierať jazyk. Najviac si pamätám, čo urobila v auguste. Teda v tom auguste v šesťdesiatom ôsmom . Od Sobraniec tiahli ruské tanky na Michalovce. Vojaci z nich mávali dievčatám a kričali na ne, nech idú s nimi do Prahy. Medzi ľuďmi prepukla panika, že bude vojna a prvé, čo im napadlo, že treba nakúpiť zásoby. Odrazu sa všetci z dediny rozbehli k obchodu a keby Kristína nezakročila, asi by ho vyrabovali. No ona si dala pred dvere stôl a dnu nepustila nikoho. Takto ľudí obsluhovala a sama určovala, z čoho po koľko kusov na osobu najviac predá. Nikto si nemohol zobrať viac ako jedno maslo, jeden bochník chleba či tri kilá múky. I tak jej ostal nakoniec prázdny obchod. ¼udia neskôr hovorili, vraj ako dobre, že teraz má po troche každý, lebo na druhý deň z Michaloviec skutočne nedoviezli chlieb, ani nič iné.
„Do videnia, teta,“ pozdravila mi, keď som teraz odchádzala a už som voči nej necítila žiadnu zlosť. Veď nech len dnes príde Žaneta. Nech si tam sadne za stôl, akoby bola doma a nech ešte do mňa skúsi rýpať. Však ja jej poviem, s akými dodávateľmi to musí ten jej Pišta popíjať. Žiadni súdruhovia, čo rozhodujú o dodávkach materiálu na stavby. Pije, s kým príde, s kým sa stretne na autobusovej zastávke. Ale potom mi napadla myšlienka, ktorej som sa nevedela striasť. Dobre, Pišta pije s chlapmi. Ale nie je to lepšie, ako keď sa ten môj Jano tára s tými brigádničkami, núka ich perníkmi a potom možno... Kiežby radšej pil!
Bol večer. Slnko už zapadalo za vzdialené Slanské vrchy a za oknom mi debilne vyspevoval akýsi drozd. Aj by som po ňom šmarila kameňom, lebo som mala strašné nervy a potrebovala som sa uvoľniť. Ani Žaneta dnes neprišla, neviem čo sa stalo, asi mi to urobila naschvál. V hlave som už mala pripravené celé vety, ako k nej budem milá, ako sa na ňu usmejem, ako jej všetko porozprávam a potom budem sledovať, ako Žaneta najskôr klopká prstami po stole, ako sa jej zráža pot nad hornou perou, potom i pod pazuchami až bude mať z toho na šatách poriadne fľaky a nakoniec to bude ona, kto sa rozplače. Nemala do mňa včera tak rýpať. Pravda, dobre že ma upozornila, čo sa deje, ale mala zvoliť iný tón. Lenže ona je taká, že keď mne zdochýna koza, tak musí aj tebe! Nenávidím ju! Ale sme aj kamarátky.
Ten sprostý drozd konečne dospieval a kamsi uletel, keď sa domov vrátil Janko. Vlastne Jano, lebo teraz sa na neho hnevám.
„Kde si bol tak dlho?“ spýtala som sa sucho, aby z môjho hlasu nemohol nič vyčítať.
„Nadrábať som musel. Včera som veľa nestihol, lebo mi dali na starosť brigádničky,“ odvetil a ja som jasne cítila, že sa mu hlas zachvel. Niečo teda nie je v poriadku.
„A mal si s tými brigádničkami veľa starostí?“ Postavila som sa nad neho, zatiaľ čo si on v pokľaku na zemi rozväzoval šnúrky na bagančiach.
„No veľa, ale to boli také milé starosti,“ zobul si baganče a sadol za stôl, hľadiac na sporák s hrncom.
„Však niečo o tom porozprávaj...“
„Si predstav, že čo sa oni učia v tej škole. Napríklad na dejepise. Teda ten dejepis sa učia ta, akoby naše dejiny začali až od Gottwalda. A vieš, že mám rád knižky. Tak som im dačo porozprával. Vôbec totiž nevedeli, že sme tu dakedy mali Zalužické memorandum.“
„Čože?“ už ma začal tým vykrúcaním štvať.
„No však to, keď sa už Rakúsko-Uhorsko rozpadlo, ale ešte nebolo jasné, či k nemu bude patriť aj Zemplín. Maďari si už na nás brúsili zuby, ale v Zalužiciach sa 7. januára v tom roku 1919 stretli starostovia zemplínskych obcí i zo šesťsto roľníkov. Spísali memorandum, že my sme Slováci a nech s nami počítajú v tom Československu, lebo toto je naša vlasť a nie nejakí Maďari! S tým memorandom šli do Košíc, kde bol vtedy na návšteve minister Vavro Šrobár. Memorandum mu odovzdali a len vďaka tomu sme ostali v Československu, vieš? No a predstav si, že toto sa v Michalovciach vôbec, ale vôbec neučia!“
„A čo? V živote som ťa o tom nepočula rozprávať, len sa snažíš všetko zaonačiť, akoby som bola sprostá?! Netrep mi tu somariny! Ja dobre viem, že ste si boli stavať perníkovú chalúpku!“
„Čože?“ nechápal teraz Janko, vlastne Jano. Ešte vždy som sa na neho hnevala. „Tebe niekto povedal, že som im kúpil perníky? No tak prepáč, no! Takú radosť som mal, lebo včera mi predseda povedal, že budú aj prémie a otec jednej z tých študentiek je veľký pán, či súdruh z krajského výboru strany. Má kontakty a Jarmilka, ženička moja, my pôjdeme toho roku do Rumunska! Aj som ti to chcel včera večer povedať, aj som dúfal, že sa ku mne pritúliš, tak preto som sa oholil, ale ty si v posteli fučala divoko a zlostne ako samotný Perún, až som stratil odvahu.“
„Janko, Janíčko,“ roztiahla som náruč a rozbehla sa k nemu. Nebola to dlhá trať, veď kuchyňu máme malú. A keď som ho pevne stlačila okolo krku, zvonku sa ozval prapodivný zvuk. Ešte horšie, ako bol ten sprostý drozd. Spoza okna znela siréna. Rýchlo sme vybehli na dvor a uvideli sme sanitku, ktorá sa rútila prostred dediny až nakoniec zmizla v tme. V tú noc zomrel Žanetin Pišta. Dostal infarkt. Žanety mi je ľúto. Asi je lepšie mať muža, na ktorého treba žiarliť, než pijana...
|
|
