V bráne dospelosti
@ :: Poviedky ::
Feb 03 2020, 10:13 (UTC+0) | 
|
Miesto: Kendice, okres Prešov
Čas: druhá polovica päťdesiatych rokov
Autorka: Zuzana Kratyinová
„Malina! Malina stoj!“ hulákala som na kravu, no ona nezastala. Ani len nespomalila. Trielila ďalej, žalostne bučala a špinavým chvostom švihala za tučným fľakatým zadkom. Rozbehla som sa za ňou, no potom som sa musela vrátiť. Chcelo sa mi plakať od zlosti, ale čo by mi to pomohlo? Prebehlo mi hlavou, či ma vôbec začula, keď je taká vyplašená. Možno jej z toho šoku vypadlo všetko z gebule a pamätá len autobus, čo sa náhle objavil proti nej na ceste a do ktorého v behu vrazila. Ešte šťastie, že šofér nešiel rýchlo a v čase zrážky už skoro stál.
„Sprostá Malina! Sprostejšia ako iné kravy!“ zvrieskla som a obzrela sa za ďalšími troma kravami, čo sa na rozdiel od Maliny ledva pohli z kraja cesty a nevzrušene prežúvali trávu.
„Aspoň, že vy ste poslušné,“ pochválila som ich, akoby im na tom záležalo. Len Jahoda na mňa na chvíľu uprela tie svoje veľké oči, no sotva dožula, zohla sa po ďalšiu trávu. Kravy! Len to žrádlo vás zaujíma, pomyslela som si. Ale čo ja teraz urobím, keď Malinu nedoženiem? Od úzkosti ma až pot zalieval. Keď sa toto dozvedia naši a sestra! Čo keď sa niekde dochráme? A keď ju aj dolapím, čo ak stratí mlieko, alebo bude také nanič, že sa nebude dať z neho ani maslo zmútiť? A, samozrejme, kto bude na vine? Ja. Zase ja! Keby tá krava aspoň nebola sestrina. Tá mi bude určite nadávať do nespoľahlivých deciek a vypočítavať, čo ona stihla v mojom veku. Pravda, stihla toho veľa, hlavne sa vydať, odísť z domu a mať decko. Kým ja? Nuž, ja ani frajera nemám! A tak musím pásť nielen naše, ale aj jej kravu, lebo ona nemôže. Má veľa roboty. Akoby som ja nemala. Od brieždenia sa nezastavím. Ráno podojiť kravky, potom nakàmiť svinky, koňa, potom na pole, či na pašu, k večeru znova podojiť, obriadiť zvieratá, niekedy pomôcť mame s večerou, či s mladšími bratmi. A je to o to horšie, že otec často berie koňa s vozom a zváža vylámaný kameň do Prešova a neraz na nás s mamou ostane ťažká práca. Lenže peniaze za odvoz kamenia sa zídu. Hlavne teraz, keď sa zvyšujú kontingenty. Vzdychla som si.
„Tak poďme!“ Musíme za Malinou!“
Buchla som ostatné kravy palicou po zadkoch a ony sa pohli. Malina už mala náskok. Slnko mi svietilo do očí, musela som si dlaňou zatieniť a ani vtedy som ju nevidela. Len dlhočizné zlatisté riadky obilia, čo šumeli, že im nastáva ich čas. Napadlo mi, či bude zrna dosť a či nebudeme musieť dokúpiť, aby sme odovzdali štátu predpísané dávky, tak ako sa stalo predvlani. Práve v tej chvíli spoza kríkov, čo rástli vedľa lánov, sa vynorila stratená krava aj s Mižom.
„Margita! To je tvoja?“ opýtal sa bez pozdravu, ukazujúc na Malinu.
Len som bez slova prikývla a civela naň. Keby sa predo mnou zjavilo sedem trpaslíkov, nebola by som viac prekvapená. Nikomu, ani svojej kamarátke Anči som neprezradila, že sa mi Mižo páči. No ktorej by sa nepáčil? Vysoký, čiernovlasý, modrooký, peknej tváre. A určite bol aj múdry, lebo na rozdiel od väčšiny vrstovníkov, čo ostávali doma na gazdovstvách, on šiel na učňovku do Prešova. Sestra by možno uštipačne doložila, že predsa len jednu chybu má a to, že za domom im chýbajú plné stajne a v chotári im nepatrí ani lán polí či pasienkov. No mne to vonkoncom neprekážalo. Ja by som sa nedbala za neho vydať hoci aj hneď. Aj keby som si musela papier na úrade vybavovať, lebo som mala akurát pätnásť rokov, a takú neslobodno vydať, kým nevybehá potvrdenie od doktora, že je v inom stave a potvrdenie z úradu, že videli potvrdenie od doktora. Malo to len jednu chybu. Veľmi sme sa nestretávali, málokedy slovo prehodili. Teda Mižo a ja, nie úrad a ja. Až teraz, aj to kvôli krave.
Neviem, prečo je to tak, že inokedy meliem bez ustania. No teraz som mlčala ako jalec v Toryse. Ako taká hlupaňa. Len som kráčala, poháňala kravy pred sebou a až keď sme stáli pred naším domom, otočila som sa k Mižovi a poďakovala. Ani som nedvihla hlavu, nepozrela mu do očí, čo ako som chcela. Len som otvorila bráničku a sledovala kravky, ako sa rozvážne, pomalým krokom presúvajú do dvora. Až vtedy som sa otočila. Za ním. Za Mižom. Ale už bol preč.
Keď má človek v Kendiciach len pätnásť rokov, akoby ani nežil. Hoci do školy už nechodím vyše roka, nemôžem ísť na zábavu, tak ako dievčatá v iných dedinách. Lebo náš pán farár nám to zakázali. Vraj je to hriešna záležitosť. Že vraj sa na takých tancovačkách postvára kadečo, mládež si hlavu raz-dva vínom zamúti a potom stvára nemravnosti. Ak by niektorá porušila jeho zákaz a šla sa zabávať pred šestnástym rokom, nemohla by v kostole stáť s ostatnými dievčatami vpredu pred oltárom, ale pod chórusom spolu s prespankami. Čo sme sa nafrflali, že to nie je vôbec spravodlivé, ale žiadna to do očí farárovi nešprihla, to by sme sa neodvážili. Dospelým dievčatám, tým je hej, tým nikto nemôže nič prikazovať, ani zakazovať. Už som sa nemohla dočkať októbra, pretože vtedy konečne oslávim šestnáste narodeniny! Ale dni sa vliekli strašne pomaly. Jediné rozptýlenie, ktoré sme mali, bola večerná špacírka po dedine. My, dievčatá sme sa ruka v ruke prechádzali po ceste, zaspievali, zakrepčili zopár krokov za zvukov harmoniky a nezriedka sa k nám popridávali aj chlapci.
Toho večera som sa však akosi nevedela vychystať. Najprv som pri večernom dojení vypustila so spotených rúk plný žochtar. Našťastie som ho zachytila, no i tak mi z neho vytieklo nejaké mlieko na zem. Potom sa mi zauzlili šnúrky na spodnej sukni a nedarilo sa mi ich rozviazať a napokon som tak grambľavo zaplietla vrkoč, že som ho musela zapletať odznova. A to všetko pre toho Miža, čo sa mi jednostaj vracal pred zrak a šarapatil v mysli. Hádam by som sa ani nebola vychystala, keby nedošla Anča a nevytiahla ma zaraz von.
„Margita! Čo ti to tak dlho trvá? Ako keby si sa na vlastnú svadbu chystala,“ zasmiala sa a trkotala ďalej, ani nečakala na moju odpoveď. Hnedé oči v okrúhlej tvári jej radostne svietili a oblými rukami šibrinkovala okolo seba. My dve sme boli také nepodobné, až bolo čudné, že sme kamarátky. Ja som chudá ako vyžla, doma sa mi občas smiali, že som len taký vešiak na šaty, že keď sa vyzlečiem, treba ma hľadať. Anča je zase plnoštíhla, okrúhla na tých správnych miestach a hoci aj ona mala len pätnásť, za ňou už dávno vypiskovali chlapci. Raz mi povedala, že ju starý Ïuri zastavil, že ju o rok o dva vypýta pre syna. Že by sa mu taká fajna nevesta páčila, že určite je silná a všetko zvládne porobiť.
„Je tam toho. Aká je to ponuka?! Len preto ťa chce, že viac zješ a si tučnejšia ako iné,“ šprihla som jej vtedy do tváre, ale pravda bola, že som jej závidela. Lebo za mnou ani nik nepískal, ani sa neotočil, a už vonkoncom ma nikto nepýtal za nevestu.
Večer bol teplý, až priveľmi, slnko len pozvoľna ustupovalo. Kdesi zaplakalo dieťa, zabučali kravky, v ktoromsi dome sa ozývala hádka, z druhej ulice sa rad radom rozbrechali psi. Začali sme spievať a starosti sa na tú chvíľu vyparili, akoby ani neboli a do našich sàdc sa vkradla radosť, že sme mladí a že je nám dobre.
Neustále som mala nutkanie otáčať sa za ním. No Mižo si ma hádam ani nevšimol!
Keď sme došli ku Chmelníku, na les za ním už padlo šero. Svetla pozvoľna ubúdalo a skupinka sa začala rozpadávať. Harmonika zmåkla a hneď na to aj spev dievčat. Pali hundral, že dievčatá spievajú falošne a nestíhajú s harmonikou držať rytmus. Marča a Laci sa kamsi vyparili. Nik nevedel, kam presne zájdu, či k nemu do stodoly, či k nej na pôjd, ale tušili sme, čo tam budú stvárať. Oproti, v jednom z okien nízkeho domčeka u Gruľkovcov, sa zablyslo a v izbe sa pohli dve postavy.
„Aha, Helena a jej mama,“ vyhàkla Žofa tým svojim piskľavým hlasom ako komár a všetci sme sa ako na povel priblížili k domu. Ako nočné motýle, či mušky priťahované svetlom rinúcim sa z okna, sme sa zhrčili rovno pod ním. Dievčatá si šuškali a chichotali sa. Helena už od školy bola vždy vďačný námet na rozhovor a terč našich žartíkov. Už len pre tie jej dlhé sukne a zhrbenú postavu. Bola rovnako hlúpa ako škaredá. Celú školu, celých osem rokov zostávala v prvom ročníku. Čo sa jej učitelia navyhrážali, vybili, no ani hodinami výkladov, ani palicou jej žiadne vedomosti do hlavy nevtåkli. Nikdy sa nesťažovala, ani len slovkom, len sa ešte väčšmi prihrbila, šatku si stiahla hlboko do čela a čo najrýchlejšie mizla všetkým z dohľadu.
O jej mame sme si ako deti hovorili, že je taká strašne škaredá, že pohľad na ňu omráči všetkých, čo sa jej zadívajú do očí. Keďže nevychádzala nikdy z domu, ani na pole, ani do dediny, dokonca ani do kostola, nik ju vlastne nevidel zoči voči.
Z okna sa rinuli monotónne hlasy. „Zdravas Mária, milosti plná, požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod života...“
„Mamo, ja som lačná..“
„Helena, najeme sa s otcom. Kľakni a modli sa! Svätá Mária, Matka Bo...“
„Mamo, bolia ma kolená. Ja nechcem.“
„Helena! Kľakni a modli sa. Už aj! ...Božia, pros za nás hriešnych, teraz i v hodinu smrti našej. A...“
„Mamo, aha mačka!“
„...men. Helena!“
„Men,“ vypískol Janči. Rozosmiali sme sa a čiasi ruka sa natiahla k obloku a zabúchala na sklo presne vo chvíli, keď som sa zdvihla. V izbe zašramotilo a ja som náhle čelila dvom párom doširoka roztvorených očí. Heleniných a jej matky. Ostré svetlo lampy im osvetlilo tváre, zvýraznilo strašidelné črty, vystúpené očné buľvy a ovisnuté viečka. Bola to len chvíľočka, čo sme civeli na seba cez tabuľu skla. Bol to len moment, hoci mne sa zdalo, že som v tej hrôze skamenela ako Lótova žena, keď padla pohroma na Sodomu a Gomoru. A potom vrzla brána, ukázal sa Helenin otec a zahulákal: „Svine! Čo tu snoríte?! Zmiznite, lebo vás zapichnem ako prasce!“ V ruke držal vidly a v duši predstavu, aké by bolo krásne, ak by nás na ne nabodol. Aj sa rozbehol. Aj ostatní sa rozbehli. Každý utekal. Len ja nie. Ja, motovidlo, som sa zdržala pri okne ako prikovaná, a keď som sa konečne pohla, po pár krokoch som sa skydla rovno na kolená. Zacítila som ostrú bolesť, kútikom oka zazrela krv, čo sa drala z rany, no viac som sa zhrozila Heleninho otca, čo sa valil proti mne ako zúrivý býk pripravený ma rozdupať, nabrať na rohy či na vidly a potom pre istotu rozdupať ešte raz. Pud sebazáchovy mi velil utekať, no ja ťapa som sa už ani nepostavila, len som privrela oči a čakala ranu osudu.
„Gitka!“ ozvalo sa mi nad hlavou a čiesi ruky ma dvíhali zo zeme. „Vstávaj! Nevidíš, že je šialený?“
„Nevládzem,“ zavrtela som hlavou. „Ber ma,“ vzdychla som šťastne, keď ma Mižo dvíhal zo zeme. Možno som čakala, že ma vezme do náručia, ale hoc si ma len prehodil cez plece ako vrece zemiakov, zalial ma pocit blaženosti a v bruchu, na ktoré mi tlačilo jeho rameno, mi zavírili motýliky. Gitka, ach, povedal mi Gitka! Už sa nebojím. Ničoho sa nebojím, ani vidiel, ani starého, čo nimi máva ako Belzebub v pekle. Hlavne, keď mám svojho ochrancu, svojho...
„No poď. Ale pomaly! Kolená bolia? Nemusíme utekať. Ujko dostal rozum. Vrátil sa nazad. Ale ako besnel kvôli malému žartu, čo? A že už bol vôbec doma. On v tehelni robí často do noci.“
Mižo sa vôbec nezaujímal, kam ušli iní a rozprával a rozprával, akoby chcel slovami zakryť to, že aj on mal z toho Belzebuba strach. Alebo nie? Oprela som sa o neho. Naoko kvôli kolenám, v skutočnosti iba preto, lebo som chcela. Odprevadil ma až domov a zanechal ma celú rozcítenú aj s mojimi túžbami a snami. Mama, keď ma uvidela, ako mi steká krv až k členkom, zhíkla. Otec ma začal spovedať ako decko a neskôr mi i vyčítať, že sme sa správali ako hlupáci a tak sa vraj nemám čudovať, ak mi naloží na zadok. Naschvál som bolestivo zasyčala a chytila sa kolien. Vtedy sa mu hlas zmenil a konečne ma trochu poľutoval.
Viac než domáce káranie ma zaujímalo, kedy sa zase uvidím s Mižom. V kostole zaiste, lenže tam mladí stoja na opačných koncoch. Mladé dievčatá vpredu pred oltárom a chlapci vzadu. Pomyslela som si, že až na zábave sa ukáže, či má o mňa záujem, či príde po mňa tancovať, či mi šepne, že sa mu páčim, a že by sa so mnou rád prešiel popri Toryse. Večná škoda, že je ešte len leto. Alebo, že som sa nenarodila aspoň o pár týždňov skôr. Alebo, že je ten náš farár taký prísny. Alebo, alebo, alebo... Dosť! Musím počkať do jesene! Hádam, budem počítať každý list, ktorý spadne zo stromu a keď na nich neostane ani jeden, budem mať šestnásť a nik ma nezastaví, tak budem utekať tam, kde zatrilkujú husle, zaduní basa, zadupú mládenci čižmami, až sa zvíri prach z podlahy a dievčatá začnú nespokojne prestupovať z nohy na nohu, čakajúc, kto ktorú zavolá do tanca. A ja... ja medzi nimi.
„Och, či je príjemná noc,“ zvýskla Anča a poskočila na ceste ako koza. Otočila som hlavu a stretla som sa s Mižovým pohľadom. Zasmiali sme sa. Bol začiatok októbra a noci už dávno nebývali ako v lete. Ale i tak... Chápala som ju. Šli sme z našej prvej tancovačky a v duši a kostiach sme mali naše leto. Bola som šťastná a spokojná. Mižo so mnou tancoval, hľadel mi pritom do očí, cifroval, plieskal sa po stehnách pri čapáši, a keď bolo treba, chytil ma okolo pása a ja som túžila, aby to nikdy neskončilo. Pravda, o tanec ma popýtali aj iní. Konečne som mohla na zábavu aj ja a pritom to ešte ráno vyzeralo, že nepôjdem nikam. Lebo mama. Sťažovala sa, že ju bolí hlava a že nevydrží hluk a toľko ľudí. Ísť bez jej dozoru bolo nemysliteľné. Na kolenách som ju musela prosiť, nepomohlo. Čo pomôže a zaberie na každú matku, sú slzy. Je jedno, či má decko dva roky alebo šestnásť. A tak mi slzy tiekli prúdom, aby ma pustila s Ančou, však Anči verí a neraz mi ju dávala za príklad. Musela som sľúbiť, že prídem hneď po polnoci a budem sa slušne správať a neurobím jej hanbu na celú dedinu. Všetko som prisľúbila. Na všetkých svätých odprisahala. Matka váhala, no otec prikývol a to rozhodlo. Ak súhlasí otec, musí aj mama.
Všetko by bolo skvelé, keby len Anča nešla nazad s nami. Sprvu som sa nádejala, že nás Mižo odprevádza kvôli mne, potom ma pichla myšlienka, že čo ak kvôli Anči. Anča sa páči každému. Ale vie, že sa Mižo páči mne. Tak prečo už nezmizne? Prečo sa nevyhovorí, že musí bežať, lebo sa inak poserie, alebo že musí skoro ráno vstávať? Ešte aj vtedy, keď muzikanti vyhlásili prebačenu, čo znamená, že dievčatá môžu popýtať o tanec chlapcov, tak áno, ešte aj vtedy šla za Mižom. Prečo? Ona si môže vyberať! Ja hlúpa! Je to jasné. Som tu navyše! Alebo je navyše ona?
„Mižu, ale ty si aký galantný, že nás odprevádzaš,“ líškala sa mu Anča a vyškierala sa na neho ako mačka na misku mlieka. „Vidno, že chodíš do učenia,“ usmievala sa ako mesiačik na hnoj a strčila mu ruku pod pazuchu. Dobrá nálada ma dočista opustila. Asi som sa zbytočne nádejala. Nemohla som sa dočkať, kedy budeme pri jej dome. Veď ani ona sa nemôže zdržiavať. Ako poznám jej rodičov, budú ju čakať, kým nepríde. Skúsila by meškať! Hneď by okúsila otcov remeň. Lenže v žiadnom okne na ich dome sa nesvietilo a Anča sa rozhodla, že nás odprevadí k nášmu domu.
„Veď to je len kúsok. Naši už beztak zaspali. Aj keby som prišla až ráno, tak to nezistia,“ pokrčila bezstarostne plecami a kráčala ďalej. Nevdojak som zaškrípala zubami. Domov pôjdem prvá a oni dvaja ostanú sami! Najradšej by som sa na ňu v tej chvíli vrhla. Ale to som už stála za našou bráničkou, nútila sa do úsmevu a hľadela na tých dvoch, ako sa vzďaľujú. Keby ju tak chcelo do rána roztrhať!!!
Po čase, vracajúc sa z poobedňajšieho pasenia, som vstúpila do kuchyne unavená, ale šťastná. Konečne som mala frajera, konečne bol Miško môj! Po celých tých dlhých týždňoch, čo nás s Ančou odprevádzal do kostola, z kostola, na ďalšiu tancovačku, pričom jasne obom nadbiehal, sa napokon rozhodol. Vraj som sa mu vždy páčila a on nemá rád tučné matróny. Skôr štíhle ako ja. Ale možno to bolo inak. Možno jeho náhle rozhodnutie súviselo s Ančiným novým frajerom. Jej Pali už mal po vojenčine, a tak Anča nevedela odolať. A Miško v tom mal už jasno!
„A keď podpíšete, máte po starostiach!“ vykladal akýsi mestsky oblečený pán, čo sedel za kuchynským stolom spolu s mojim otcom a mamou. Obaja vyzerali ustarane a znepokojene. Otec mal v rukách fajku, ale nefajčil. Len ju krútil v prstoch a žmolil náustok. Ruka sa mu triasla a čelo mal zošúverené, akoby o čomsi tuho premýšľal. Obláčiky z mojej mysle odplávali. Ticho som sadla do kúta. Človeka v našej kuchyni som už poznala. Bol to riaditeľ z prešovskej fabriky na výrobu elektromerov a zároveň agitátor, čo lanáril roľníkov do družstva. Otec niekoľko rokov odolával. Vravieval, že sú tam len samí babráci, lebo družstvo gazdovalo od desiatich k piatim. No dnes ich už otec neposielal do psej matere, nenadával, nebúchal päsťou do stola a nekričal, že radšej podreže hoviadkam krky a zaseje popol do zeme, akoby mal naše statky odovzdať. Len stískal fajku, krčil čelom a počúval. Pravda bola, že sme už boli unavení. Štát nám nedal vydýchnuť a neustále zvyšoval povinné dávky, čo sme museli odvádzať.
„Tak, čo? Rozmyslíte si to? Napokon, už pred rokmi som vám hovoril, že družstevníkom sa vždy lepšie povodí, ako roľníkom. Odrobia si svoje a idú domov, nemusia drieť od rána do noci a potom sa ešte obávať, či zaprší, či niečo nepožerie kapustu a obilie, či dobytok nechytí nejaká pliaga, či vypestujú dosť pre seba aj na kontingenty, či...“
„Dosť,“ zreval otec a praskol fajkou o stôl. „Mne to nemusíte vykladať! Ja sám viem, čo prežívame, ako sme sa, celá rodina, zrobili! Tento štát je ako pijavica, nebude mať dosť, kým nás nevycicia a...“
„Dajte pozor, by ste nepovedali viac ako treba,“ zvýšil hlas pán v obleku.
„Čo bude s nami? Staršie deti som ani nedal vyučiť žiadnej inej robote. Napríklad tuto Margita mi pomáha na gazdovstve, šikovná je, robotná, hoci má len šestnásť...“
„Keď ju zoberiem ku nám do fabriky, podpíšete?“ opýtal sa rýchlo otca, cítiac jeho zaváhanie.
Otec sklonil hlavu, dlho zazeral na fajku, akoby čakal od nej radu, potom sa obrátil k mame, vzdychol si a napokon prikývol.
Nie, vtedy som ešte nemohla do håbky pochopiť, akej tragédii boli vystavení moji rodičia. Čo museli cítiť, keď boli prinútení odovzdať celý majetok, ktorý nadobúdali generácie pred nimi, vzdať sa zvierat, čo nás živili, polí a pasienkov, na ktorých sme nechávali pot a krv. Viac sa nemôcť pokochať pohľadom na dozrievajúce zlatisté lány obilia a s hrdosťou povedať deťom a vnukom: To, čo vidíte, sme poctivo nahonobili a raz bude všetko vaše.
Videla a cítila som hnev rodičov, bolesť, smútok i rezignáciu, no v mojej ešte dievčenskej duši napokon prevládla radosť z voľnosti, ktorou ponuka na prácu v meste priam žiarila. Pekne v suchu a čistom si odstojím vo fabrike zopár hodín za pásom, poskladám zopár súčiastok, zarobím peniaze, kúpim si mestské šaty a obujem parádne topánky s podpätkom. A hlavne sa budem môcť úplne voľne a bez dozoru stretávať s Miškom. Napokon som sa nemohla dočkať, kedy už budem mať aspoň sedemnásť rokov a odídem do Prešova, aby som nastúpila do továrne.
Prešli mesiace a ja..., nuž, na nohách skutočne nemám od hnoja zablatené čižmy. Šaty sú úhľadné a čisté a účes dokonale upravený. No v duši, ach, v duši je clivota. Miško slúži na vojenčine až kdesi v ďalekých Čechách a mňa prepadáva túžba po starých časoch, keď som nebola zavretá v zatuchnutej miestnosti, nestála za zaolejovaným pásom a celé dni a mesiace neskladala elektromery.
Unavená som sa vliekla domov, vtiahla do nosa osviežujúcu vôňu, čo sa tiahla od lesa nad Chmelníkom, keď som zrakom zavadila o nízku chalupu so strechou zakrytou ražnými kyčkami. Vrzla brána a v jej otvore som zazrela Helenu. Stále nosila tie dlhokánske sukne, no v tvári mala pokoj človeka, ktorého netrápia zlé rozhodnutia ani skutky. Zastala, zahľadela sa do koruny stromu, a keď sa pri nej pristavila jej mama, radostne sa zasmiala, voľne, bez zábran, ako niekto, koho nič nebolí a netrápi a potom spolu v objatí vošli do domu. Ja vlastne ani netuším prečo, ale ľútosť, ktorú som voči nezrelosti jej rozumu cítila, sa v tej chvíli vyparila a moju dušu náhle a nečakane zaplavila závisť. Vtedy, práve v tej chvíli som pocítila svoju dospelosť, ktorej som sa predtým nevedela dočkať. No náhle ma už netešila.
|
|
