Koniec spevokolu
@ :: Poviedky ::
Mar 09 2020, 16:24 (UTC+0) | 
|
Miesto: Chminianska Nová Ves, okres Prešov
Čas: druhá polovica štyridsiatych rokov 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó
„Počkaj! Nestrkaj tam ruku, lebo sa oparíš!“ Magda varovala Žifku, ale to akoby hádzala hrach na stenu. Žifka len vystrúhala nechápavú grimasu a ďalej hľadela ponad pec do hrnca vriacej vody čakajúc, kedy už vypláva prvý piroh. Bolo to presne na Ondreja, v deň mocných kúziel, keď vraj veštby prezradia osud. Kto by len na to nebol zvedavý. Už dnešné babky v časoch svojej mladosti čarovali s menami chlapcov na papierikoch a tie potom nosili stále pri sebe. Alebo aspoň, keď sa im veštba páčila a chceli, aby sa i naplnila. Popravde, tieto dievčatá to brali skôr ako hru, iba Žifka nie. Tá ich už včera prosila, aby smela ťahať pirohy ako prvá, lebo sa nevedela dočkať. Ona sa nevedela dočkať ničoho. Pravda, ľudia v dedine hovorili, že je medzi nimi - dievkami spievankami - najkrajšia a ona to nejako tak prijala a myslela si, že musí mať preto všade samé výhody. A pritom sa nezišli u nej, ale u Haničky, lebo bola dcéra gazdov a mali najväčší dom. Stál na ceste k cintorínu a tu sa len tak hocikto nezbudoval, len samé bohaté rodiny. Našťastie Hanička nikdy nebola namyslená, aj jej mama sa k jej chudobnejším kamarátkam správala vždy milo a práve ona dohovorila i jej otcovi, nech dnes niekam idú. Aby dievky spievanky mali dom len pre seba a mohli si veštiť. Všetky štyri. Bohatá Hanička, peknučká Žifka, tancujúca Magda a tichá Haža. Magda bola tancujúca, lebo pri speve nevedela nikdy postáť a vrtela by sa, i keby spievala na pohrebe. Iba Haža bola taká, akoby ani nejestvovala. Tichá myška, či skôr kostolná myš, vždy veľmi pobožná a keď sa rozprávalo o chlapcoch, stačilo, aby počula, ako si niektorá dala s dákym parobkom letmý bozk a už sa červenala. Ani veštiť nechcela ísť, ale potom si to rozmyslela, že by nerada rozbíjala partiu, a tak privolila. Vlastne nikdy medzi ne nezapadla, ale stretávali sa, lebo krásne spievala, a tak v spevokole nesmela chýbať.
„Aha, piroh! Vyplával!“ zvýskla Žifka, schmatla varechu a hneď ho aj vybrala na stôl. Z pirohu sa parilo, fúkala naň, potom ho chcela vziať do ruky, ale ešte bol horúci, tak zasa fúkala.
„Mala si ho hodiť do hrnca so studenou vodou,“ jemne ju upozornila Hanička, ale to už Žifka piroh schmatla, rozlepila a vytiahla papierik. „Michal,“ prečítala z neho a tajomne sa usmiala.
„No, dobre. Vieme, že tvoj frajer sa bude volať Michal. Ale ktorý, keď je ich tu...“ začala Hanička v mysli počítať, potom sa zasekla a dodala „...keď je ich tu veľa.“
Žifka sa zamyslela. Stiahla svoje klenuté obočie a pokrčila nosom, predstavujúc si hluchého Michala. On vlastne hluchý nebol, ale mal taký silný hlas, že ani nerozprával, len kričal a keď sa ozval, bolo ho počuť do diaľky. Tak sa poniektorí domnievali, že ziape, lebo je hluchý. Aj Žifka si to myslela a hneď jej napadlo, že ak by mala žiť s takým, tak z toho vreskotu ohluchne i ona. A pritom sa jej zdal celkom fešný. Ani tenký Michal nebol v tvári škaredý, ale toho tiež vylúčila, lebo chlap nemôže vyzerať ako tyčka z plotu, ale musí mať svaly. Zubatý Michal zasa nebol dobrý, lebo mal veľké zuby, žltý Michal by možno aj ušiel, ale po tom, ako sa konečne vyliečil z tej žltačky, si našiel ihneď frajerku a vraj už budú mať v kostole ohlášky. Svoj prúd myšlienok prerušila sama, keď pozrela zasa do hrnca a zvolala: „Ïalší piroh! Hanička, ťahaj!“
Hanička neťahala, to by musela strčiť ruku do vriacej vody. Radšej tiež uchytila varechu a prehodila piroh do hrnca so studenou vodou. Po chvíľke ho vybrala, rozlepila a čítala z papierika: „Jančo.“
„Ktorý? Ktorého by si chcela?“ Žifka sa od vzrušenia až zatriasla a hneď si spomenula na bujaka Janča. Že ten by bol pre Haničku veľmi dobrý, pretože už má aj po vojenčine a sila mu nechýba, lebo vraj sám odtiahne aj rebrinák. Navyše, jeho rodičia sú bohatí.
Akoby do Magdy pichla ihlou. Vari ho chce Haničke nanútiť? Teda, Žifka ešte nevedela, že bujak Jančo a Magda sa stretali už od žatvy. Nevedela, lebo to robili potajme. A keby sa len stretali...
„Piroh! Ïalší je hore! Kto je na rade? Magda, ty? Tak ťahaj!“ poskočila Žifka, akoby bola táto veštba ozaj neomylná a keď Magda piroh otvorila, až tam strkala hlavu, nech to môže prečítať ona.
„Jančo! Zasa Jančo?“
„No,“ kývla Magda plecom. „Každá sme mohli napísať na tri papieriky tri mená a urobiť po tri pirohy. Takže ak Jančo napísala každá, pokojne sme si ho mohli vytiahnuť všetky štyri. A aj Jančov tu máme dosť, viac než štyroch,“ snažila sa vravieť pokojne, ale čosi v jej vnútri ju hladkalo na duši, že si vylovila presne toho, koho chcela.
„Haža, ťahaj!“ zvolala Žifka znova a Haža chvíľku neisto hľadela do vriacej vody, potom piroh vylovila, no spadol jej z varechy na zem. „Ostaneš toho roku bez frajera! Ani ten papierik nevyberaj, nech sa netrápiš! Keď sa veští, tak je to tak, vieš?“ Žifka rýchlo šliapla čižmou na piroh a tvárila sa ako sudca, ktorý práve rozhodol o Hažinej budúcnosti. Haža neprotestovala. Ona nikdy neprotestovala. Sklonila hlavu a sadla si za stôl.
Prešlo pár mesiacov a nastala jar. Čerešne rozkvitli, pastviskami poletovali stovky motýľov a drozdy spievali už od svitania tak nahlas, že sa nedalo poriadne spať. Vzduch voňal a kvety tiež. Starí ľudia s potešením vystavovali tváre slnku, akoby sa nevedeli nasýtiť jeho tepla a mladí sa v časoch voľna opäť bezstarostne schádzali, často na špacírke cez pastviská a nazad do dediny alebo blízko kostola pri Šmykni, ako tu nazývali kováčsku vyhňu. Dievky spievanky mali ešte jedno obľúbené miesto. Bola to stará slivka na mieste zvanom Úboč, trochu v stráni nad dedinou, kde sa stretávali, aby spoločne nacvičovali piesne. Byť dedinskou spievankou nebolo len tak. Žiadna svadba sa bez nich nekonala, ľudia ich volali, nech nechýbajú ani pri odpytovaní nevesty, ani na sobáši v kostole, pri sťahovaní nevesty, keď na voze prevážala svoje veno celou dedinou, nech ľudia vidia, aké má periny. Samozrejme, boli i na všetkých hostinách, a to dlho do tmy, i keď sa v noci čepčila nevesta. Na každú príležitosť mali svoje piesne a aby ich všetci poznali hneď na prvý pohľad, nosievali dlhé ozdobné party s trblietkami až do pása. Tie si brávali i na svoje slivkové nácviky, ako zvykli stretnutia na Úboči nazývať.
„Si krásna. Nádherná a strašne ťa ľúbim,“ šepkal v ten deň pred nácvikom Jančo bujak do ucha Magde. Tá ležala vedľa neho na slame v starej stodole, sukňu ešte mala vyhrnutú a v očiach úžas, aký prichádza len po slastnom milovaní. Už sa nechvela vzrušením, teraz sa jej telom rozlievalo príjemné teplo a spod dlhých mihalníc sledovala, ako ju Jančova silná ruka nežne hladí po jej bielom stehne. Potom sa jemne nadvihla, privinula si ho a bozkávala po tvári, po vlasoch, na krku, všade.
„Ty si môj. Môj, môj, môj a teraz, teraz ma Janíčko počúvaj, lebo ti musím niečo povedať,“ šepkala mu do ucha a potom mu strčila ruku pod košeľu, akoby chcela cítiť jeho srdce.
„Čo mi povieš? Prezradíš mi, prečo toto nosíte aj na nácviky?“ zdvihol Jančo zo slamy trblietavú partu a dal si ju na hlavu. „Bola by zo mňa pekná spievanka?“ urobil grimasu, ktorou Magdu občas zlostil. Nemala rada, keď sa tváril ako hlupák.
„Daj to dolu! Nerob sprostosti! Vieš, koľko neviest a ženíchov už na ňu pozeralo? A každá či každý z nich vo svoj najväčší deň, keď sa rozhodli, že už chcú žiť len jeden pre druhého. Lebo sa majú radi a rozhodli sa byť spolu navždy. Ako manželia, vieš?“ v Magdinom hlase zaznela mierna výčitka, ale nebolo jasné, či to kvôli tej grimase, alebo by už najradšej sama vliezla pod čepiec.
„Tak na, tu máš,“ zložil si partu, ale hneď sa i postavil, naťahujúc si nohavice.
„Som ti chcela niečo povedať,“ natiahla k nemu ešte Magda ruky, ale Jančo zavrtel hlavou.
„Neskôr, prosím, neskôr. Veľmi ťa ľúbim, ale už ma i tak čakajú a budú mi vyčítať, že idem neskoro.“
„Kto?“
„Kamaráti. Chystali sa na žaby. Vieš, pekne nachytať, odrezať stehienka, stiahnuť ich z kože, posoliť a vypražiť v masti. Ale mal som sa ísť naháňať za nejakou ropuchou, keď sme mohli byť spolu? Jančo nie je hlúpy, moja, vieš? Jančo tam príde, až keď budú stehienka nachytané a iba sa naje,“ znova sa zaškeril, vediac, že Magda ten hlúpy zvyk s chytaním žiab a odrezávaním nôh nemá rada. Teraz len stisla zuby a skôr, ako stihla niečo povedať, Jančo sa už i obul a prebehol k vrátam, sledujúc cez škáru medzi doskami, či vonku niekto nechodí. Nebolo tam nikoho, tak ich pootvoril a vybehol. Magda osamela. Iba pokrútila hlavou, ale potom sa i trochu usmiala, vzala partu a šla k starej slivke za kamarátkami.
Niečo nebolo v poriadku. Aj slnko žiarilo na oblohe, aj stodoly stáli na svojich miestach ako včera, predvčerom, pred rokmi, aj kopce na okolí sa vytàčali bezo zmeny a na prvý pohľad by neznalý človek nezbadal nič zvláštne. Lenže dievky, čo zvykli bez prestania rozprávať, rozhadzovať rukami a krútiť hlavami, teraz sedeli na tráve takmer nehybne. Hanička, Žifka i Haža. Už z konca ulice, ako prešla Magda pomedzi domy, ich takto videla a tušila, že sa niečo deje. Keď došla bližšie, videla, že Haničke po lícach stekajú slzy.
„Bude sa vydávať. Ako prvá z nás, povedala by si to do nej?“ Žifke skoro vyliezali oči z jamiek, keď to vyhàkla jedným dychom a potom sa i usmiala, hoc len tak neisto.
„Som nevedela, že máš frajera,“ Magda celkom nechápala tie slzy a Hanička zlostne pokrútila hlavou, že nie, že nemá.
„Gazdovia. Vždy to tak bolo, že bohatí rozhodovali, za koho vydajú dcéru, nech sa pozemky spoja,“ Hažin hlas znel zmierene, možno ospravedlňujúco.
„Však ho ani poriadne nepoznám! Nikdy ma nevytancoval na zábave, nikdy mi nepovedal, že sa mu páčim, nikdy, nikdy, ani náznakom! A teraz si ho mám vziať a ľahnúť mu do postele? Lebo ich a naše polia susedia a stačí rozorať brázdu, aby...“ Hanička sa rozplakala. Jemné ruky zatínala v päste, potom ich roztvorila, zlostne vyšklbla trs trávy a hodila pred seba, čo bolo len bezvýznamné gesto jej bezmocnosti. Slovo si vzala Žifka, nikdy nevydržala dlho mlčať a vravela všetko, čo už počula. Že gazdovia sa dohodli, už boli u seba i na návštevách, všetko presne vyrátali, čo kto koľko do svadby dá a dnes to už povedali i Haničke. Možno aj ženíchovi, ten to mal vraj vedieť ako prvý, ale vtedy ho dajako nikde nebolo.
U Magdy by sa človek nedorezal krvi. Zbledla ako vápno, hrýzla si peru, rozmýšľala, s akými pozemkami susedia tie od Haničkiných rodičov.
„A koho si berie?“ spýtala sa trasľavo.
„Janča!“ odpovedala Žifka.
„Ktorého?“
„Bujaka. Bujaka Janča!“
Magda si sadla k ostatným dievkam pod strom. Potom sa vyvalila na chrbát a točila sa s ňou obloha, zem, celý svet. Túžila sa zmenšiť, scvrknúť, prepadnúť pod zem, nebyť, nejestvovať. Teraz sa rozplakala i ona. Kamarátky na ňu nechápavo pozreli.
„Ja s ním čakám decko! On to ešte nevie! Dnes som mu to chcela...“ nevládala dovravieť, otočila sa nabok, stočila do klbka a triasla sa neschopná ďalších slov.
Možno niet inej cesty ako vzbura, vzopretie sa rodičovskej vôli. Starí isto často krútia hlavami nad rebéliou mladých, nad tou nechuťou uznať ich pohľad na svet, ich pravdu, ich skúsenosti a neomylnosť, lenže ak by nebolo mladíckej rebélie, svet by sa nehýbal dopredu. To sa však netýkalo Haničky. A ani bujaka Janča. Mohol mať svaly, aké chcel, mohol ich napínať, búšiť nimi, ťahať, trhať, robiť čokoľvek, krvi, čo preteká ich žilami, chýbala odvaha postaviť sa rozhodnutiu otca i matky. Tí boli presvedčení, že preň robia to najlepšie. Veď čo je to láska? Poblúznenie citov, ktoré časom opadne, zanikne, ale rozum - ten ostane. A nie je vari rozumné spojiť polia, pasienky, stádo a dať tak mladým dosť majetku na to, aby nemuseli trieť biedu? Kdeže láska! Načo? Keď vyprchá, budú si vyčítať, kto čo dal do rodiny, kto si iba užíva svadobné veno toho druhého, alebo, a to by bolo ešte horšie, nebudú mať z čoho poriadne žiť. Ten, čo sa chudobným narodil, takým vraj i ostane. Boh ho takým stvoril, má chudobnú i hlavu, nevie, ako zveľaďovať to, čo budovali celé generácie, iba sa chce hrať na pána, či na pani, ale keď všetko imanie prehajdáka, ostane mu len psota a výčitky tomu, koho kedysi slepo miloval.
Bujak Jančo, hoc nevoľky, na svadbu prikývol a keď sa na druhý deň dozvedel, že Magda nosí pod srdcom jeho dieťa, z úst mu vypadli slová, ktoré ostali v jej pamäti naveky: „Však nemám napísané na čele, že si ťa chcem vziať. Ja by som aj hej, ale už sa nedá.“
A Hanička, napriek tomu, že naliehala na rodičov, hádzala sa na kolená, plakala, prosila, že si predsa nemôže vziať parobka, čo čaká s jej kamarátkou decko, ešte dostala nakoniec bitku. Od mamy aj od otca. Že sa im vzpiera. Že sa vzpiera i Bohu, lebo ten nakázal, že ctiť si budeš otca svojho i matku svoju. Je teda hriešna a hriech treba trestať. Magdin pankhart ich vraj nezaujíma a ktovie, či to má ozaj od Janča. Nezbadali, nepostrehli, že prišli nové časy. Lebo tie pred vojnou a po nej sa už nedali porovnávať. Vojna mnohé zmenila, celý svet sa zmenil i myslenie ľudí. Nie však v ich hlavách. Ešte na Haničku nakričali, že raz im za to poďakuje, však aj oni sa brali podľa vôle svojich rodičov a manželstvo pretrvalo, statky sa zveľadili, hlad nepoznajú. Jej mama sa ešte chvíľku chytala za hlavu, že si do domu púšťala Haničkine kamarátky, komenciášsku zberbu, holotu a hladnú chamraď a toto má za svoju dobrotu. Ale nech dedina vie! Nech celá Chminianska Nová Ves vie, aká je tá Magda radodajka, ale ak len pred niekým čo by len cekne, že otcom toho decka môže byť bujak Jančo, tak ešte uvidí, akú majú moc! Tak!
Do Magdinho dvora prišli Žifka s Hažou. Hľadali ju, ale nikde jej nebolo. V dome posedával iba jej dedo a odvrkol, vraj nech sa pozrú na záhradu, ako vznešene volal ten fliačik zelene s troma jabloňami za domom. Nemýlil sa. Tam Magda sedela na drevenom hokerlíku, nohy vystreté, oči bez iskier.
„Môžeme?“ Haža sa ticho spýtala, vždy urozprávaná Žifka teraz bola ticho.
Aj Magda mlčala, iba prikývla. Postavili sa pred ňu a Haža z plátennej tašky vytiahla čosi farebné.
„Zrobili sme ti z drôtu a peknej látky čepiec. Musíš začať nosiť čepiec, lebo vieš ako to je,“ Haža natiahla ruku a podávala jej ten kus odevu, na ktorý zvykli byť mladé ženy hrdé, lebo inokedy im ho nasadili slávnostne o polnoci na svadbe, ale u prespaniek to bolo iné.
„Hej, viem, ako to je,“ Magda prikývla. „Dnes už za mnou po dedine pľuli.“
„Kto?“ prekvapila sa Žifka, ale Magda len mávla rukou.
„Môžeme ti ho teda dať? Vieš, aj také som počula, že raz jednu prespanku ženy chytili, ostrihali, a tak jej nasilu vnútili čepiec, lebo ak ho vraj nezačne nosiť, chytia ju znova. Aj ty, Magda, už na omši dopredu medzi slobodné dievky nechoď. Vieš, ako to je. Môžeš ostať len vzadu pri dverách, aby si ľudí nehnevala.“
„Viem, veď robte, čo treba,“ Magda prikývla a potom si zdvihla vrkoč, kladúc ho na vrch hlavy. „Začnite.“
Spievanky nespievali. Ani v tú chvíľu, ani nikdy viac. Bolo to prvé čepčenie, pri ktorom nezneli ich ľúbezné hlasy, len roztrasený dych. Mlčky uložili čepiec nad vrkoč a prichytili ho sponkami. Potom ešte chvíľku rozpačito stáli, pohladili Magdu, opäť mlčali a takto mlčky sa i zo záhrady vytratili.
Prešli roky. Nie veľa, iba niekoľko, ale úplne to stačilo na to, aby bolo jasné, ako sa Haničkini i Jančovi rodičia mýlili. Svet sa naozaj zmenil a ten slovenský, či československý asi najviac. Gazdovia už nemali žiadnej moci, tej sa chopili komunisti. A chopili sa aj ich polí, lesov, pasienkov, statkov, všetkého. Kto nechcel vstúpiť do družstva, nesúhlasil so socialistickým zriadením a bol nepriateľom vlasti! Časy veľkých premien sfúkli vžité pravidlá ako domček z karát, erdžanie koní vystriedalo vrčanie traktorov a viac než roľnícky stav znamenala politická funkcia.
V jeden deň, taký celkom obyčajný, keď obecný rozhlas vyhrával budovateľské piesne a v krčme sedeli chlapi v montérkach pri pive i prázdnych poldecákoch, sa rovnako ako každý večer odterigal bujak Jančo od výčapného pultu a neistým krokom meral cestu domov. Hanička, jeho žena, by nedbala, ak by tam ostal i dlhšie. Keď sa vrátil celkom spitý, iba sa vyvalil a zaspal. Aspoň na ňu nekričal, nevyvádzal. Teraz však ešte len vtláčal podrážky bagančí do cesty plnej blata, keď zbadal, že oproti nemu ide Magda so synom. Zastal a hľadel na nich lesklými očami. Ako vždy, keď došlo na takéto stretnutie, Magda iba sklopila hlavu a prešla radšej na druhú stranu cesty. I teraz tak urobila, potom zrýchlila krok, ťahajúc syna za ruku, až musel vedľa nej pobehnúť. A keď sa už minuli, spoza chrbta začula napitého Janča, ako volá: „Nedobrú ženu som si zobral. Teba som ľúbil! Neskoro prišli tí komunisti! Ak by tak urobili skôr, mladí by sa brali ako teraz. Kto koho miluje. Načo človeku život bez lásky?“
|
|
