Posledný deň
@ :: Poviedky ::
Mar 17 2020, 19:13 (UTC+0) | 
|
Miesto: Kendice, okres Prešov
Čas: 1944
Autor: Juraj Korpa
Kúria – to znie hrdo!
Najmä pre deti a mestskú inteligenciu. Majú to z rozprávok. V nich je kúria čosi ako kaštieľ, a kaštieľ zase čosi ako zámok, ba hrad, a hrad je – v rozprávkach určite – samé poschodia, vežičky, lampióny i koče, a na širokom schodisku pred ním práve stráca Popoluška črievičku, kým na hlavnej veži hodiny odbíjajú polnoc. Kto má kúriu či kaštieľ, ten je zemepán, gróf alebo aspoň barón, a jeho rodokmeň určite siaha až do Samovej ríše, ak nie do doby ľadovej...
Ale realita je často iná. Moc i bohatstvo majú sklony rýchlo a navždy sa pominúť. A ani nový, čerstvo postavený kaštieľ nemusí pripomínať zámok. Niekedy je len ako trochu väčší dom. Alebo sa obytným domom postupne stane, so všetkým, čo k obyčajnému domu patrí – kuchyňou, špajzou, povalou, maštaľou, dielňou, humnom, studňou, latrínou, opadanou omietkou a deravou strechou, a nakoniec aj s egrešmi, žihľavou a vysokou trávou, ktorú obžierajú kozy. A bývajú v ňom nie grófi, ale obyčajní gazdovia. Čo sa musia poriadne obracať. A niekedy sa dokonca stane aj to, že sa z kúrie či kaštieľa stanú obytné domy dva. Alebo aj tri.
„Raz budem mať takýto dom aj ja,“ pomyslel si Mišo, stojac pred fasádou Szakmáryho kúrie v Kendiciach, a odhodlane vyšiel po schodisku k dverám. „No nie taký, lepší!“ doplnil sa v duchu pri bližšom pohľade na strechu a múry. Trochu sa obával psa, pretože v zaschnutom blate naokolo bolo vidno stopy labiek a zdalo sa, že v tieni pod orechom stojí aj búda, ale pes asi práve nebol doma a neúradoval. Ale pretože sa takto obzeral, až na vrchole schodov si všimol, že hlavné dvere sú zamurované a miesto nich sa používajú len dvoje bočné, ktoré však vedú do oddelených častí kúrie. Trochu zaváhal, ale nakoniec zostal – musel sa rozhodnúť, na ktoré zaklope, a rozhodol sa pre tie pravé. Zaťukal na presklenie.
Mišo bol potulným paholkom. Túlal sa z miesta na miesto, pýtal prácu, občas chleba, pomohol raz tu, raz tam a po čase sa pobral ďalej. Striedal gazdov i dediny, no nebol to tulák náturou – iba si hľadal miesto, kde bude spokojný. Vyrastal vo veľkej chudobe a toto bol jeho spôsob, ako z nej uniknúť. Veril, že raz si dobré miesto – a svoje šťastie – nájde. Veril v to, ba čo veril, vedel! Vedel to s takou istotou, ako sa o vode v horskom potoku vie, že raz doplynie až do mora. Nech bude cesta akákoľvek dlhá a kľukatá. Neúnavne skúšal a vyberal si – tu podľa pocitu, tu iba podľa náhody, a keď sa mu zdalo, že inde môže byť lepšie, rozlúčil sa v dobrom a pobral sa ďalej. Szakmáryho kúriu si všimol hneď ako vošiel do Kendíc; zapáčila sa mu, a tak zahol z cesty k nej.
Mal šťastie. Otvorila gazdiná, ale prišiel hneď aj gazda - už postarší bezdetní manželia. Povedal im kto je, čo chce, a oni pristali, aby to na čas skúsil. Zjednali sa. A neubehlo ani pár hodín, čo hodín – ani pár minút, a už všetci traja vedeli, že nebudú banovať. Padli si do oka i do nôty.
„Nakàm králiky, sliepky a svine,“ zadal hneď gazda príchodziemu úlohy. „Potom vykop cesnak hen z toho rohu, vymeň prasatám slamu, starú odvez preč, napumpuj do vedier vody, nech sa do večera zohreje, ale najprv mi pomôž zatlačiť voz do stodoly. Uvidíme, ako ti práca pôjde od ruky...“
Mišo nezaváhal ani na sekundu. Nespýtal sa ešte raz, nevyvalil oči, ba ani obočie nezdvihol, a to sa gazdovi páčilo. Bystro sa okolo seba poobzeral, kde je stodola, kde svine, kde hnoj a voz, a už sa dal do práce – voz odtlačil takmer sám, podhodil seno, zrno, šrot, každému čo treba, a potom sa oháňal rýľom, lopatou i vidlami, až nestačili sledovať. Bolo vidno, že sa vyzná, nič mu nemuseli vysvetľovať, ani ho v ničom opravovať. Hoci bol mladý, tak najviac dvadsaťročný, už bol očividne skúsený. Ba si ešte aj pri práci spieval!
„Hotovo!“ zahlásil ani nie dve hodiny od svojho príchodu. Gazda uznanlivo prikývol. Potom napriahol pravicu.
„Ja som Milan,“ stisol Mišovi ruku oboma dlaňami. „Môžeš ma tak volať, alebo aj gazda. Budeš mať jedlo, strechu, každé dva týždne aj nejaké drobné – koľko, to bude závisieť od roboty. A aj nejaké šaty, topánky i klobúk sa nájdu...“
Mišo podávanú ruku vďačne stisol.
„Spať môžem v stodole? Alebo v maštali?“ spýtal sa.
Milan na chvíľočku zaváhal.
„Ale čoby v stodole!“ vyrazil napokon. „Na pôjde je miesta dosť, aj stará posteľ tam len tak zbytočne stojí. Budeš spať dnu, s nami!“
„Večera!“ zahlásila zo zadných dverí gazdiná. Rozvoniavala z nich škvarená slaninka, smažená cibuľka a čerstvý chlieb.
Mišo sa mimovoľne usmial od ucha k uchu. Začínalo sa to tu podobať na jeho vysnené miesto.
Ale ešte je skoro hodnotiť, zahriakol sa v duchu. Uvidíme, čo bude o mesiac-dva. Či sú domáci naozaj takí dobrí ľudia, akými sa zdajú byť. Zatiaľ môžem byť rád, že mám na dnes nocľah a jedlo. Na názory bude čas...
Čas však prešiel rýchlejšie než by sa zdalo a svoje prvé dojmy nemuseli ani Milan ani Mišo meniť. Ukázalo sa, že Mišo je naozaj súci paholok a gazda zase dobrý, štedrý človek. Spolu zastali nielen prácu na poliach, a tej bolo dosť, ale aj okolo domu, a veru, netrvalo dlho, kým sa aj kaštieľ, alebo aspoň jeho polovica, začal rýchlo meniť k lepšiemu. Opravovali raz to, raz onô, natierali, skrášľovali, až začal zase žiariť, akoby bol nový. Hydu, dobytku, i mačke so psom sa dobre darilo, tučneli, krochkali, dávali mlieko i dobré vyhliadky na zabíjačku. Mišo dostal šaty, čižmy, mal kde spať, udržiaval sa v čistote a úprave, nerobil hanbu, ba naopak, v dedine im paholka závideli. Netrvalo veru dlho, kým sa Mišo skamarátil aj s miestnymi mládencami, s ktorými bol vlastne rovesník. Tí ho prijali za seberovného a brali ho so sebou kamkoľvek.
A čoskoro nato sa pomaly začal spoznávať aj s miestnymi dievčatami...
„Gazdovia,“ začal Mišo nesmelo, keď raz koncom jesene večer sedeli v kuchyni pri petrolejke a rozpálenej peci. Vonku už bola zima, sychravo, tma prichádzala skoro, a tak vonku nebolo čo robiť ako v lete. Gazdiná prestala miesiť cesto a gazda si prestal čítať v kalendári. Mišo pozeral do zeme, bezmyšlienkovite škrabkal psa pod krkom a červenal sa.
„Našiel som si frajerku,“ povedal, prihlúplo sa usmievajúc. Sám vlastne nevedel, ako sa správne tváriť, a úsmev mu prišiel ako najprimeranejší – tým viac, že sa mu pri tej myšlienke sám od šťastia rozprestrel na gambách.
„Ktorú?“ vecne sa spýtal Milan.
„Hanču Vlaštovkovú. Z vyšného konca.“
„Od Bosonohého?“
„Hej, tak ich prezývajú. Tú, z toho dvora.“
„No pozrime sa!“ Gazda si zložil okuliare z nosa. „Rýchlo si sa rozbehol...“
„Načo ti bude frajerka?“ spýtala sa trošku posmešne gazdiná.
Mišo sa vystrel. „Akože načo? Na fráj... a na svadbu!“
Gazdiná zhíkla. Ale so smiechom.
„Akúže na svadbu?“ zamiešal sa gazda. „Ako sa ty môžeš ženiť? Veď nemáš dom, ani kravu, ani kozu, kam by ste sa podeli? Budete spoločne po žobraní chodiť? Po maštaliach spávať? Deti na slame rodiť?“
„Ale veď...“ zarazil sa Mišo, prekvapený reakciou svojich gazdovcov. Nebol si istý, či to hrajú, alebo to myslia vážne, ale zrazu sa mu zdali cudzí, akoby sa nikdy nepoznali, akoby u nich nikdy nebol ako doma.
To teda nečakal.
„Najprv sa nejako uchyť, zarob, našetri, postav svoj dom, svoju maštaľ, a potom, až budeš niekam patriť, môžeš rozmýšľať nad svadbou,“ hovoril prísne Milan, pozerajúc zamračene na Miša. Ten nevedel, čo odpovedať. Veď to všetko už mal... akoby tu... alebo nemal? Naozaj ho tu stále majú za cudzieho?
Prudko vstal. Pes až odskočil. Otvoril ústa, chcel čosi povedať, ale nakoniec ich zavrel - a za sebou zavrel i dvere, ako vybehol z kúrie, nehľadiac na studený dážď a tmu. Tisli sa mu slzy do očí – a on ich nechcel ukazovať.
„Héj, veď sa len neurážaj,“ volala za ním gazdiná. „Iba tak nahlas dumáme...“
„Už je kdesi za humnom,“ mávol rukou gazda Milan. Mykol plecami a dal sa zase do študovania kalendára, popraviac si petrolejku, aby lepšie svietila. Gazdiná sa zase dala do miesenia. Miša i frajerku pustili z hlavy.
Ale neskoršie, v spoločnej posteli, keď zaspávali, k téme sa ešte vrátili.
„Vieš čo?“ zamrmlala žena. „Už nad tým dlhšie rozmýšľam. Že by mi vôbec nevadilo, keby sa Mišo oženil. A keby si nevestu priviedol... k nám.“
„A dom, a majetok, a deti?“
„Nuž, veď by mi deti tu naokolo neprekážali. Dom máme veľký, vysoké stropy a prázdne izby. Ožilo by to tu. A keby sa skutočne oženil... Nie hneď, ale tak za rok, za dva, azda by sme mu aj nejaké zeme dali. Veď je ako náš vlastný. Aj on nás berie tak.“
Gazda chvíľu mlčal. Potom prehovoril:
„Mne je tiež ako môj. Keď ten rok-dva vydrží ako doteraz... Potom uvidíme. No zatiaľ nechcem, aby išiel preč.“
„Je to súci človek,“ uzavrela gazdiná.
A stalo sa nejakou zhodou okolností, možno prianím osudu, alebo azda nejakým tajným odpočúvacím otvorom, ktorý vytvoril do kúrie pri jej stavbe architekt, že si tento rozhovor Mišo, smutne ležiaci na povale nad spálňou, celý, do posledného slova vypočul.
Ešte nikdy nezaspal taký šťastný, ako v tú noc.
Nasledujúce týždne si doma žili ako v rozprávke. Mišo sa zubil, pracoval za troch, rezko behal a gazdovi i gazdinej pomáhal so všetkým skôr, než ho stihli požiadať. Gazda ani gazdiná naňho nekričali, nebrechali, len mu chceli ulahodiť, kde sa dalo – tu koláče, tu klobása s uhorkou, tu nový kabát a vyšívaná huňa. O svadbe síce už radšej nehovorili, ale často, keď nebolo čo robiť, ho so žmurknutím posielali „za chlapcami“, baviť sa s rovesníkmi, na ich zábavky, pričom sem-tam im vykåzlo aj „za frajerkou“. Vtedy sa Mišo hneď a rád vyparil. A vracal sa späť až hlboko v noci.
Takto, v domáckej harmónii, prišla zima, prešli Vianoce a nastal koniec roka. Zdalo sa, že ten ďalší rok bude len a len lepší, a to ani tento vôbec nebol zlý. Gazdovia ani Mišo sa nevedeli dočkať, kedy sa už začne.
„Dnes budeme oslavovať Silvestra s mládencami,“ zahlásil Mišo poobede.
„A kde?“ spýtal sa gazda.
„U Bosonohého,“ rozžiaril sa Mišo. Milan zahral prekvapeného.
„A teba vari tiež pozvali?“
„Mňa ako prvého,“ zazubil sa Mišo.
„Tak to je potom dobre,“ odvetil gazda a prikývol na súhlas. Nech sa chlapci zabavia. Aj s dievčatami. Vo všetkej počestnosti, samozrejme – trochu si aj vypijú, trochu potancujú, pobehajú po snehu, možno aj nejakú tú ranu vypália do nebies, zo starej bambitky po dedovi, veď ju tu kadekto má... A my tu doma so ženou pôjdeme skoro spať. Aspoň ten huriavk nebude u nás. „Tak pozdravuj u Bosonohého! A pozvi ich niekedy aj k nám!“
„Odkážem! Pozvem!“ smial sa Mišo a odbehol si pripravovať slávnostnejšie oblečenie.
Ešte zazreli Miša, ako v novom kabáte, s pierkom za klobúkom vyšiel zadným vchodom, ako prebehol poza humná smerom k vyšnému koncu. Vykračoval si rezko, hrdo, radosť z neho sršala. Dobre že sa tu objavil, myslela si gazdiná, je ako náš syn, ktorého sme nemohli mať. Neskoro, ale predsa len nám ho osud doprial. Aj gazda si v duchu voľkal, že sa tento rok tak dobre vydaril. A ak všetko pôjde ako doteraz, ten ďalší bude úplne najlepší. Jasné, že vždy sa čosi môže pokaziť, vždy sa nájde nejaká škvrnka, ale celkovo musí byť viac podarkov než nepodarkov a všetko sa na dobré obráti. Nalial sebe aj žene trochu pálenky – aspoň ich do večera zahreje – a zdvihol pohárik.
„Pripime si za dobrým rokom – a na ešte lepší!“ predniesol a štrngli si. Práve v tom okamihu, keď obrátili dúšok do seba, ozvalo sa v diaľke slabé puknutie. Gazdinej zabehlo.
„Chlapci už začínajú strieľať,“ povedal Milan. „Ešte je skoro.“
„Joj, ale ma zabolelo,“ chytila si gazdiná hruď a hrdlo.
„Mocná je, mocná veru,“ prikývol gazda.
Stáli ako pribití, ledva dýchajúc, bledí, čakajúc, že sa vysoké stropy kúrie každú chvíľu zrútia a pochovajú ich zaživa. Aj by si to priali radšej, než takto...
Hanča Vlaštovkovie, vraj frajerka a nádejná nevesta ich milého paholka Miša, sedela na lavici v kuchyni a strašne plakala.
„Miško prišiel až ako posledný,“ vyrážala medzi vzlykmi. „Chlapci už boli rozjarení, niekto doniesol fľašu, niekto iný tiež, a tak koštovali už spred obeda. Aj dievčatám nalievali, tancovali sme – ale zatiaľ iba medzi sebou, bez chlapcov. Čakalo sa, až sa zábava začne tak ako naozaj, so spoločným tancom a to bez Miška nešlo. A ako sa tak žartovalo, prebíjalo sa, kto čo povie, kto čo ukáže, bola nálada na prekáračky... Ktosi odrazu vytiahol pištoľ. Bohvie, kde ju uchmatol. Bola stará, ošúchaná, ktovie kde a ako dlho ležala. Ani s ňou nevedeli narábať, len si ju tak obracali na dlani, všelijak nakláňali, skúšali otvoriť, naťahovať, rozobrať, ale bez úspechu... A tu sa zrazu otvorili dvere a v nich sa objavil Miško. No a Laco, čo ju práve držal v ruke, chcel zažartovať, pochvastať sa, skrčil sa v kolenách, napriahol ruku a namieril. Vraj ruky hore, lebo strelím. A keď sa všetci začali smiať, aj Mišo. Vyšiel výstrel.“
Gazdiná sa zatackala.
„Strela išla rovno do srdca. Ani nestihol nič povedať. Len roztvoril oči, chytil sa oboma rukami za hruď a spadol horeznačky na zem. Potom mu ruky bezvládne ovisli a bolo po ňom.“
Hanča sa zase rozplakala. Dvaja mládenci, čo ju sprevádzali, sa ju snažili upokojiť, ale veľmi im to nešlo.
„Čo teraz máme robiť?“ plakala. „Kde ho pochováme? Kde ho vystavíme? Veď ani neviem, kde sa narodil, kde má príbuzných...“
Gazda Milan sa zdrvene pozeral na Hanču. „Mohol by ležať u vás,“ povedal napokon.
Namiesto odpovede sa Hanča ešte viac rozrevala, hoci sa predtým zdalo, že viac sa už ani nedá, ale plná såz prikývla.
„Veď bol skoro váš. Aj náš. Skoro sme boli svoji...“
Nebohého Miša napokon natiahli na máry u Vlaštovkov doma. Neniesli ho už do kúrie. To z kúrie sa mu prišli pokloniť. A upraviť ho. Doniesli nejaké drobnosti, osobné vecičky, čo mu vložili do truhly. Ani prezliekať ho už nemuseli. Veď bol vyštafírovaný ako na pohreb. Len vyšívanú košeľu mu dali novú, namiesto tej zakrvavenej.
A na Nový rok ho pochovali.
Gazdovia z kúrie potom rýchlo zostarli a pominuli sa. Syna ani potomka sa už nikdy nedočkali a ich dedičstvo si rozobrali vzdialenejší príbuzní. Nešťastného Laca, čo nechtiac vystrelil a zabil, po krátkom vyšetrovaní nechali na pokoji a celú udalosť uzavreli ako nešťastnú náhodu. Hanča si našla nového frajera a vydala sa za neho, keď prišiel jej čas. A úbohý Miško má dodnes v Kendiciach na cintoríne svoj hrob. S dátumom posledného dňa.
|
|
