Dva svety
@ :: Poviedky ::
Apr 06 2020, 06:18 (UTC+0) | 
|
Miesto: Kechnec a Šaca
Čas: druhá polovica päťdesiatych rokov 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó
„Budeme sa vidieť častejšie. A ak nie častejšie, tak aspoň dlhšie. Čítala si noviny? Vláda nám skrátila pracovný čas o dve hodiny týždenne! Od prvého októbra len štyridsať šesť hodín do týždňa a šušká sa, že ak to bude tak dobre i naďalej, možno už ani v sobotu nebudeme musieť do roboty,“ usmial som sa na Helenku a tuho si ju pritúlil. Isto, každé iné dievča by si teraz ťukalo na čelo, prečo v čase našej vytúženej samoty nehovorím, aké nádherné sú jej oči, ako pre ňu nemôžem spávať, že mi stačí jediný dotyk, aby sa mi divoko rozbúšilo srdce, či ako som sa celý deň tešil na to objatie, keď si privoniam k jej vlasom. Lenže ja viem dobre, čím u Helenky zabodujem. Nedávno stačilo, aby som povedal, s akou chuťou som si prečítal príspevky československých delegátov na IV. Svetovom kongrese študentstva a koľko podnetných a zaujímavých myšlienok som tam našiel. Vtedy na mňa pozrela tak zmyselne, až som ju musel vziať do náručia, zdvihnúť a potom ju jemne a nežne uložiť na lúku, kde nás vo vysokej tráve nemohol nikto vidieť. Prahol som už len po tom, aby som cítil teplo jej tela a naslúchal jej vzdychom. Ona však naraz začala hovoriť. Vraj ten kongres študentstva nie je len tak, veď do Prahy naň pricestovali zástupcovia z osemdesiatich krajín sveta, čo je jasným znakom začlenenia Československého zväzu mládeže medzi pokrokovo zmýšľajúce internacionálne štruktúry. Potom už ale konečne vzdychla a vravela, že teraz túži len po jednom. Rýchlo som obsypal jej krk horúcimi bozkami. No ona dodala, že jej túžbou je navštíviť najbližší svetový kongres osobne.
Nie, Helenka nie je ako iné dievčatá. Poznajú ju aj na výbore Československého zväzu mládeže v Košiciach, ba aj v Československom zväze žien, dokonca aj funkcionári z Červeného kríža. Jej náruživé prejavy o potrebe intenzívneho budovania spoločensky prospešných organizácií, vedúcich k hospodárskej prosperite krajiny a politickému uvedomeniu širokých más, ohromili už nejedného z vedúcich predstaviteľov kraja. Ak to tak pôjde ďalej, isto ju raz pozvú aj na nejakú konferenciu či zjazd do Bratislavy alebo Prahy.
„Myslím si, že ty by si si svoje miesto na Svetovom kongrese študentstva zaslúžila,“ zašepkal som vtedy nežne a potom som už len cítil jej dlane, ako ma hladí pod košeľou a ani moje ruky neostávali len tak vedľa tela. Hej, Helenka nie je ako ostatné. Na ňu treba ísť inak. Politicky. To ju vždy rozvášni. Len škoda, že do Kechneca tak často nechodí, lebo je vždy na nejakej schôdzi či školení. Ja by som za ňou do Šace zašiel aj každý deň, hoc ma občas prepadnú obavy, či to ten môj bicykel v takom januári zvládne. Zatiaľ však začala len jeseň a ja som bol rád, že sme tu a nie tam, lebo jej ubytovňa je plná ľudí. Na izbe ich býva päť a pastviská okolo Kechneca predsa len poskytujú viac miesta, kam sa možno ukryť pred neželanými pohľadmi.
„Ešte pijavice sú, ale ako skončilo leto, už ich bude stále menej. No nebojte sa gazdiná, ja ich doma držím do fľaštičkách. Často im mením vodu a prikladám ich, nech sa nakàmia a nezdochnú,“ v kuchyni na malom stolčeku sa hrbila polocigánka Jolana a ošetrovala mamu. Tá, sediac na vyššej stoličke, mala položenú svoju červenú opuchnutú nohu na Jolaniných kolenách a prizerala sa. Stará Jolana tými svojimi zvráskavenými rukami s dlhými nechtami, čo si asi za posledné dni zabudla obhrýzť, vyberala jednu pijavicu po druhej a prikladala ich na mamine opuchliny. Zdalo sa mi, akoby som návratom domov prešiel z jedného sveta do druhého. Zo sveta vášne a pokroku sem, kde vládnu staré nemenné móresy a pravidlá. Akoby si rodičia ani neuvedomovali, že náš svet zasiahli zmeny, ktoré sa nedajú opomenúť. Ako to stará Jolana nazvala mamu? Gazdiná? Časy, keď sme mali polia a kravy, sú preč. To bolo plamenných rečí a búchania sa do pàs, že my svoje majetky do družstva nedáme! Agitátorov, čo prišli predstaviť výhody kolektívneho hospodárenia, otec div nenabral na vidly a mama sa modlila aj zo tri razy denne, nech ich neprepichne a nevezmú ho do väzenia. A ako to skončilo? Všetko šlo do družstva, nechali nám len záhumienky a jednu kravu. Teraz by sa mali zaujímať, či sa predpovede agitátorov napåňajú, aké sú hektárové výnosy a plnenie družstevného plánu. Či sa náš niekdajší majetok zveľadil v prospech všetkých alebo nie. Určite takto by to povedala Helenka. Lenže moji rodičia sa tvárili nanajvýš ukrivdene, ale zvyčajne o tom radšej ani nehovorili, akoby vonkajší svet prúdil len tak mimo nášho domu.
„Za doktorom ste mali ísť,“ povedal som mame, ale mávla rukou, že zbytočne, veď takto sa kedysi liečila i jej mama, babka i prababka.
„Aha, gazdiná, táto už odpadla,“ vzala medzi prsty Jolana pijavicu s šupla ju späť do vody vo fľaštičke. „Teraz opatrne stlačím ranu, čo po nej ostala. Ak z nej vytečie tmavá kvapka krvi, priložím tam ešte jednu. Ak bude krv svetlá, nateraz ďalšiu netreba,“ tvárila sa ako mudrc, či zdravotná sestra alebo nedajbože doktorka.
„Tmavá,“ povzdychla si mama a Jolana jej priložila ďalšiu pijavicu. Mama ich mala na nohe hádam desať naraz.
„Krava nám prestala dojiť. Naša Tünde. Dala som pod ňu vedro, ale bolo to sotva na dne. A ani by som to mliekom nenazvala. Len dačo také mazľavé. Aj dajako to divne smrdelo, keď som si pričuchla, až fuj! Nakoniec som to vyliala svini a ani tá to nechcela. A Tünde je nepokojná. Len bučí a aj párkrát sebou šklbla, akoby ju dojenie bolelo,“ mama vzdychla.
„Veď začal október. Tráva nie je šťavnatá a na jeseň nikdy toľko...“
„Laci, ty mi budeš o kravách rozprávať?“ pozrela na mňa so zdvihnutým obočím. „Poučiť ma chceš? Však viem, že už teraz toľko nenadoja! Veď možno sa to zmení, zlepší, ale škoda, že dnes nič.“
„Treba zavolať zverolekára,“ povedal som len tak mimovoľne, ale vtedy sa ozvala stará Jolana.
„A nemali ste tu za posledné dni návštevu? Niekoho, čo by si niečo požičal?“
„O bosorkách mi chcete hovoriť? To sú hlúposti,“ pokrútila mama hlavou, zatiaľ čo jej z nohy odpadla ďalšia pijavica. V tej chvíli som bol na ňu aj hrdý, lenže ona naraz dodala: „My kalvíni na bosorky neveríme, lebo nám to nedovoľuje naša viera.“
Tak! A bolo po hrdosti. Isto, do Sene som s rodičmi na bohoslužby chodieval aj ja, to by som pred Helenkou nikdy nespomenul, ale neveriť na bosorky len preto, že to nemáme dovolené? To si mama nedokáže zvážiť sama, že len ľudská hlúposť je schopná predstavy o ženách, čo lietajú na metlách, varia všakovaké odvary a vedia človeka či zviera uhranúť aj pohľadom? Vari nepozná ten povznášajúci pocit, ktorý sa dostaví, keď na niečo človek príde bez toho, aby mu niekto nejaký názor prikazoval či zakazoval?
A práve o Jolane sa kadečo hovorilo. Nikto vlastne ani netušil, koľko má rokov. Už keď som bol chlapcom, vyzerala ako dva roky po smrti. Vtedy som sa kamarátil s Jožim a ten hovoril, že pri lipách pred kúriou niekdajšieho veľkostatkára Ducsaia straší. Že keď bolo pred vyše sto rokmi Povstanie národov, tak vraj na tých stromoch obesili nejakých vojakov a teraz sa tam po nociach zjavujú, chodia popred kúriu a neviem čo ešte. V lete sme zvykli spávať na pôjdoch v sene. To bolo dobré, rodičia nás nevideli, a tak sme sa dohodli, že v noci zlezieme po rebríkoch s stretneme sa, aby sme sa ukryli a pozreli sa na tie mátohy. Ja som prišiel načas, Joži nie. Ba neprišiel vôbec. Vraj zaspal. A tak som ležal na zemi, pozeral na cestu a občas na stromy, lebo priznávam, cítil som sa všelijako. Keby sa tam naraz ukázal nejaký vojak, určite by som sa od strachu posral. Lenže žiaden vojak sa neukázal. Len po čase som videl, že niekto prichádza po ceste. Už som sa aj tešil, ako vynadám Jožimu, že ma nechal tak dlho čakať. Lenže to nebol Joži, ale stará Jolana. Ako vždy celá v čiernom a so zajdou. Vtedy mi srdce bilo divoko a aj som uveril, že je to bosorka. Ale veď som bol ešte len decko! Od tých čias sa veľa zmenilo! No určite nie v maminej mysli, hoc na bosorky podľa príkazu neverila.
Konečne jej z nohy odpadli všetky pijavice a išla si ju umyť. Mala ju stále červenú, opuchnutú, najmä lýtko. Len s ťažkosťou dokrívala k lavóru. Bál som sa, že ak nepôjde k doktorovi, skončí na operačnom stole, kde sa nad ňou bude nahýbať chirurg s pílkou v ruke. Prečo je taká tvrdohlavá?!
Ešte nenasnežilo, ale už mrzlo. Poriadne. A ja hlupák som si nevzal rukavice! Šliapal som však aj naďalej ako žeravý, pedále sa krútili a ja som už minul aj Veľkú Idu a smeroval do Šace. Napriek tomu, že sa šmýkalo a zadné kolese vàzgalo, bol som celý vzrušený a túžil po Helenke. Už štyri dni som sa tešil, kedy ju zas objímem. Vtedy som sa dostal na úrad k telefónu a rovno mi povedala, že bude na ubikácii v izbe sama! Dobre som sa pripravil. Študoval som všetky noviny, čo sa mi dostali do rúk a chcel som na ňu vychrliť, že penicilín sa bude už vyrábať aj na Slovensku v Slovenskej ¼upči, čo je jasným znakom našej zveľaďujúcej sa spoločnosti. Tiež, že televízia má už svoje vlastné štúdio aj na Slovensku v Bratislave, i keď, pravda, my sme ešte doma televízor nemali. Ale tešiť sa z toho môžem, no nie? Je to predsa pokrok a možno raz budú mať televízory všetci. A ešte som sa chystal povedať, že od nového roku platí zákon, podľa ktorého pôjdu muži do dôchodku už v šesťdesiatke, čo je o päť rokov skôr ako doteraz a ženy už dokonca ako päťdesiatpäťročné. V duchu som sa videl, ako pri tejto téme zdôrazním, že našej vláde záleží na tom, aby mal každý človek peknú starobu a zaslúžený odpočinok za pracovné výkony odvedené v prospech spoločnosti. Potom si Helenku poriadne priviniem a uložím ju do perín. No nech som robil čokoľvek, z týchto krásnych predstáv ma cestou na bicykli stále vyrušovali spomienky na posledné dni.
Niekedy mala Tünde mlieka dosť, inokedy menej, ale potom zasa len tú mazľavú gebuzinu. Sám som to videl a mama vravela, že aj vemená má voľajaké iné, napuchnuté a tvrdé ako z bakelitu, ba že ju nedávno aj kopla. Teda, že Tünde kopla mamu, nie naopak. Keďže tie pijavice naozaj pomohli, stará Jolana u nás začala požívať úctu takmer ako svätica alebo generálny tajomník a opäť sa pýtala, či u nás niekto bol a niečo si požičal. Mama na to, že hej, že prišla teta Margit, ale nepožičala si nič, len jej dala jeden črepník na kvety, čo bol beztak prasknutý a inak by ho vyhodila. Podľa Jolany však nebolo dôležité, či si to Margit požičala alebo vzala, ale či to vyniesla z nášho domu. Krútil som hlavou. O nikoho lepšieho si nemohli obtierať jazyk. Pamätám si, ako mi kedysi mama vravievala, že keď bola ešte dievka, Margitu nikdy nezavolali na špacírky po dedine, ani na spoločné páranie peria, či priadky a len si z nej robili srandu. Vraj bola vždy veľmi závistlivá, hašterivá, a tak sa z nej vysmievali a robili jej len na zlosť. A pridali sa k nim aj chlapci, na to spomínal otec, že po nej kadečo pokrikovali, až pred nimi utekala a potom zatrpkla a ani nevychádzala z domu. Veď aj nakoniec ostala starou dievkou a čudáčkou, čo málokedy povie viac ako dve tri slová. A naraz k nám zavítala na návštevu. Ozaj nezvyčajné, ale veď ona musí od tej samoty besnieť. Roky hlúpej dievčenskej krutosti pominuli, tak prečo by teraz neprišla? No Jolana podivne pokyvovala hlavou, tvárila sa premúdro a mama už hltala každé jej slovo. Jolana odrazu rozumela všetkému. Aj o tých svojich pijaviciach hovorila, akoby to bola nejaká veda. Vraj nie každá je dobrá. Že ona ich zbiera iba v Sártoši, tie odtiaľ ju nikdy nesklamali, ale tiež neberie všetky. Lebo sú také veľké konské pijavice, ale tie sú dobré naozaj len pre kone, a potom také menšie a tie pomôžu človeku. No ale ohľadom Tünde vraj neporadí, lebo ako proti bosoráctvu ona nevie. Takmer mi odľahlo, že je niečo, v čom sa nevyzná. Ale nezdržal som sa a trochu do nej rypol.
„Vrana vrane oči nevykole. Sama sa hráte na bosorku, raz som vás videl v noci, ako idete so zajdou,“ vyhàkol som, hoc som dobre vedel, že ma rodičia za to nepochvália, ale tie nezmysly som už nevedel počúvať. Napadlo mi, že sa ešte mamy opýtam, kde je teraz jej viera, keď tak pozorne počúva taľafatky o počarovaní kravy, ale radšej som si zahryzol do jazyka. To by už na ňu bolo priveľa a sám som si cenil viac zdravý ľudský rozum než cirkevné príkazy. I tak sa mama rozčúlila, že čo si to dovoľujem, veď táto žena jej zachránila nohu, možno i život. Stará Jolana však len kývla rukou, vraj to nič a začala vysvetľovať. Vravela, že lieči i bylinami a nie je len dôležité, či sa zbiera list, koreň, kvet alebo plod, ale aj v akom mesiaci. Ba navyše, na niektoré rastliny vraj treba chodiť, len keď je dlhší čas sucho, iné zasa na druhý deň po daždi, a že sú aj také, ktoré zbiera iba v noci a najlepšie za splnu. Zdalo sa mi to hlúpe, ale vidiac mamin pohľad som už neodporoval. Jolana nakoniec dodala, že ak sa jej podarí, privedie k nám niekoho, kto by vedel pomôcť proti urieknutiu.
Hlúposti! Samé hlúposti! Prečo ich neviem vyhnať z hlavy? Už som videl veľkú fabriku, železiarne, pýchu spoločnosti, tiež robotnícke baraky na okraji Šace a zimu som viac nevnímal. Skôr sa mi zdalo, že mi v žilách prúdi horúca krv, čo pri prvom bozku začne vrieť a potom sa stane to, o čom som sníval. Kam sa na Helenku hrabú dievčatá z Kechneca! Žiadna družstevníčka nemá na ideologickú referentku!
„Chcela som ti volať, aby si nechodil, ale keď stále nemáte doma telefón... No teraz je i dobre, že si tu a môžem ti všetko povedať do očí. Vďaka penicilínu lepšia spoločnosť a pekná staroba pre tých, čo odvádzali poctivú prácu? To ťa teší? Len to si potreboval ku šťastiu?! Si taký slepý alebo sprostý, že nechápeš, čo sa tu deje? O čo tu ide naozaj?!“ Helenka už vyzerala z okna kedy prídem a potom zišla dole. Ani bozk mi nedala, otočila hlavu nabok, ako som sa o to pokúšal a odtláčala ma, keď som ju chcel objať. A keď si ma vypočula, z očí jej priam sršali blesky.
„Helenka, čo sa stalo?“ nechápal som, prečo tá zmena, ale nič dobré som netušil. Podľa mojich plánov by sme teraz mali kráčať po schodoch do jej izby.
„Otca mi odviedli. Štátna bezpečnosť. Mama volala, ale do telefónu nechcela povedať všetko, len nech prídem domov. A ja sprostá som vravela, že teraz nemôžem, lebo máme veľa politických školení. Ale dnes boli aj za mnou.“
„Kto? Tajní?“ zašepkal som.
Prikývla. „Zajtra prídu zas. Vraveli, že otca zatiaľ pustili, ale i mňa sa veľa pýtali a mám ísť aj v robote pred komisiu. Potom ma isto prepustia a budem musieť odtiaľ odísť,“ rozplakala sa.
„Pred akú komisiu? Prečo?“
„Lebo otec je učiteľ a zatajil, že pred rokmi jeho brat ušiel do Rakúska! Klamal kádrovákom a zistili to len tak, že mu na pošte skontrolovali list z Viedne. Neviem, čo mu strýko písal. No otec už viac nebude učiť a ja už nebudem referentkou. Nakoniec skončím na nejakom zváračskom kurze! A prečo? Kvôli takým zaslepeným boľševikom ako si ty! Pôjdem odtiaľ, vrátim sa domov! A ty zmizni, v živote ťa už nechcem vidieť!“
Potom sa zvrtla, vbehla do budovy a vrátnikovi povedala, nech ma za ňou nepustí. Cítil som sa pod psa.
Ešte nikdy nebola cesta zo Šace do Kechneca taká bolestná. Správne som tušil, že už Helenku viackrát neuvidím. Ak nie zajtra, tak o niekoľko dní ju odvezie osobák na sever Slovenska k jej rodičom a zľahne sa po nej zem. Možno časom na to príde, že mi krivdila a možno si bude do konca života myslieť, že som naozaj taký hlupák, akého som pred ňou hral. Už nikdy, nikdy, nikdy nebudem zo seba robiť voľakoho iného a pred každou dievkou ostanem taký, aký som. Buď ma chce alebo nie! Helenka mala možno trochu pravdu. Možno. Alebo nie?
Plný smútku a bolesti som zastal až doma, premrznutý na kosť som zliezol z bicykla a vošiel do kuchyne, náhliac sa k peci.
„Laci, sadni si,“ ukázal otec na prázdnu stoličku. Po jeho boku stála mama a obaja vyzerali vážne.
„Teplý čaj by nebol? Viete, aká je vonku zima?“ skúšal som sa najskôr zahriať, ale to nepomohlo. Otec neznášal odpor. Tak som si sadol.
„Počkáme na tmu. Potom mi pomôžeš kopať. Pod vrátami do maštale,“ vravel, ako mal vo zvyku. Krátko a k veci.
„Čo tam chceme zakopať?“ nechápal som.
„Nič.“
„Čo tam chceme vykopať?“ skúsil som inak.
„Uvidíme,“ otec uzavrel debatu a vyšiel na dvor.
Mama mi hneď naliala teplý čaj. Potom hovorila, že u nás bola stará Jolana a s ňou prišla i nejaká žena, ktorú doteraz nepoznala. Tá chcela vidieť mlieko od Tünde a potom vraj povedala, že krava je ozaj urieknutá, ale že sa dá pomôcť. Máme pod vrátami do maštale začať kopať. Že by sme tam mali niečo nájsť. Vraj najskôr asi kosť, možno že budú okolo nej obmotané vlasy. A možno, že nie a bude tam niečo celkom iné, ale bosorky rady čarujú s kosťami. Sàkajúc lipový čaj som namietal, že ak by tam teraz niekto niečo zahrabal, predsa by sme to videli na zemi. Ale mama na to, že to bolo prvé, čo povedal aj otec. No tá čudesná žena vravela, že nech len kopeme, lebo nemáme ani zdania, čo všetko bosorky dokážu. Mohli by nám vložiť kadečo i do zeme v dome pod pec a nezistili by sme to. Potom alebo zbúrame pec, alebo budeme žiť bez šťastia ako mátohy v pobosorovanom dome. Že ešte môžeme byť radi, že si to odniesla len krava a to porobenisko je pri maštali, ale musíme to vybrať skoro, lebo nám inak Tünde zdochne.
Keď prišla noc, cítil som sa ako neuveriteľný somár, ale kopal som. Chvíľku ja, chvíľku otec. Bolo mi jasné, prečo to chce robiť za tmy. Aby na nás ľudia nepozerali z ulice. Zem už bola zmrznutá, ale ešte nie hlboko. No hoc by zamrzla i po stred sveta, mne to bolo jedno. Bôľ, ktorý som cítil po tom, ako ma Helenka opustila, mi dával silu a ja som kopal priam zúrivo. Po chvíli ma zastavila mama.
„Tam!“ posvietila baterkou.
„Čo je to?“ oči mi trochu slzili.
„Kosť,“ povedal stručne otec a potom vzal rýľ a začal okolo nej jemne rýpať, nech sa nezlomí a vyberie ju celú. Bola veľká, dlhá, azda ako z človeka. Tým som si nebol istý a hoc by ma to zaujímalo, stále sa ma držali pochybnosti, či to nie je náhoda. No nechcel som provokovať. „Idem ju zahodiť za dedinu,“ dodal otec, keď už kosť držal v rukách a vybral sa do tmy noci.
V akej dobe to žijem? Akoby sa v nej bili dva svety. Do ktorého vlastne patrím? Neviem, netuším. A možno je i lepšie nevedieť a netušiť.
O pár dní neskôr sa Tünde, možno náhodou a možno nie náhodou, uzdravila a dávala ešte viac mlieka ako predtým. O pár týždňov som sa predsa len ešte raz vybral do Šace, ale Helenka tam už nebola. O pár rokov som si vzal za manželku inú dievku. Takú, pred ktorou som sa nemusel na nič hrať a mala ma rada takého, aký som. I keď, pravda, problém dvoch svetov tým celkom nezanikol. Na to som prišiel až oveľa neskôr, keď som pochopil, že každá svadba je vo svojej podstate rizikom a nikdy neviete, čo bude z milovanej ženy o pár rokov. Či karieristka alebo bosorka. Či?
|
|
