login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jul 27, 2020

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(255)

vložiť obrázok do galérie

Bosorka z Fekišoviec

@ :: Poviedky ::     Apr 19 2020, 06:23 (UTC+0)

Miesto: Veľké Zalužice, okres Michalovce
Čas: tridsiate roky 20. storočia
Autori: Slavomír Szabó, Silvia Bolčová

       Jozef stál predo mnou ako živý. Ako vtedy, keď mi bol mužom, čo od rána do večera drel ako kôň a ak sa ku mne niekedy ozval, tak to vždy len preto, aby mi nakázal, čo treba robiť. Aj za pluhom som chodila a orala, ak bolo treba. Od dojenia kráv ma tak boleli prsty a predlaktia, že som potom len ťažko mohla čistiť zemiaky bez toho, aby som sa neporezala. Drevo narúbať, navariť, dom vždy čistý ako Božie oko, to všetko na dennom poriadku. Jozef ma nikdy nechválil, celé roky ani nepohladil a usmial sa len vtedy, keď počítal peniaze. Načo nám toľko majetku?! To som si však iba myslela, no nikdy nepovedala nahlas, pretože, a to som mala strach priznať i sama pred sebou, bála som sa, že by sa na mňa vyrútil a zasa by ma udrel. Udrel ako veľakrát, často takmer bez príčiny. Stačilo, aby polievka bola priveľmi horúca, alebo málo horúca. Tak čo chce teraz, keď je už po ňom?
       Áno, Jozef stál predo mnou, hoc jeho telo práchnivelo v hrobe a ja som si dobre uvedomovala, že je to iba sen.
        „Haňa, poď so mnou! Potrebujem ťa,“ prikázal stroho, ako to mal vo zvyku a pevne ma chytil za obe zápästia. Cítila som, ako z jeho kostnatých prstov a dlaní prúdi chlad, čo sa prelieva celým mojim telom, až mi mrzne kdesi v hlave, takže ani nedokážem myslieť.
        „Nechaj ma, nejdem!“ skúšala som sa vytrhnúť, ale od strachu som až meravela, najmä keď som pozrela do jeho tváre. Tam, kde mali byť oči, civeli na mňa len čierne prázdne diery bez života. Hej, tak sa hovorí, že červy zožerú oči ako prvé.
        „Haňa! Si moja žena! Musíš ísť so mnou! Prikazujem ti to!“
        „Pokiaľ nás smrť nerozdelí, tak sme si prisahali!“ pokúšala som sa vytrhnúť z jeho zovretia.
        „Však nás nerozdelila! Veď vidíš, že som tu! Ty ma nepočúvneš?“ pustil moje zápästia a zdvihol ruku, aby ma udrel. Využila som tú chvíľu a rýchlo som sa prežehnala.
        „Choď v mene Božom! Odíď,“ môj hlas mal znieť rázne, ale chvel sa skôr prosebne.
        „Toto s Bohom nemá nič spoločné!“
       Pocítila som odporný pach hniloby z jeho úst a hneď na to sa jeho tvár skrivila asi tak, ako tvár dieťaťa, keď sa chystá plakať. Veľmi mnou trhlo, a keď som otvorila oči, precitla z tej nočnej mory, zistila som, že neležím na posteli, ale až pri prahu izby pred dverami.
        „Mama, mama, čo je vám zasa?“ skláňala sa nado mnou Mariška, moja dcéra. Bolo nadránom a obloha sotva začala blednúť.
        „Zlý sen som mala, “ pokúšala som sa vstať, akoby o nič nešlo. Keď som sa však zaprela rukami o zem, pocítila som strašnú bolesť v zápästiach. Až v kuchyni pri svetle petrolejovej lampy som videla, aké sú opäť plné modrín a bolo mi jasné, že to sú stopy po Jozefových prstoch. Také isté, ako keď Jozef žil. Pridobre som ich poznala. Aj Mariška. Hľadela na ne, privierala pritom viečka, akoby si kdesi v håbke svojej duše uvedomila, že to, čo sa za posledné týždne u nás deje, nie je s kostolným poriadkom.

        „Janči poslal z Ameriky doláre! Treba mi ísť do banky do Michaloviec. Zájdem, dáte pozor na malého?“ pýtala sa ma popoludní Mariška a vyzerala šťastná, spokojná.
        „Choď, moja. Rada s Janíčkom ostanem,“ prikývla som. Ktovie, či má Mariška šťastie. Bodaj by. Dievky si vždy hľadajú takých mužov, aký bol ich otec. A Janči sa páčil aj Jozefovi. Pred svadbou i po nej. Janči bol predovšetkým robotný a často hovoril o peniazoch. Sotva spravil Mariške decko, už sa aj zberal na loď do Hamburgu, že skúsi zarobiť v Amerike. Akoby nemohol byť vo Veľkých Zalužiciach šťastný! Akoby sme im my dali málo! Ale žena mužovi nemôže rozkázať. Mariškine šťastie spočíva v tom, že jej Janči píše, dokonca posiela doláre. A to je tam len pár mesiacov. Väčšine chlapov sa začne v Amerike dariť tak najskôr po roku. Ale sú aj takí, čo sa už nikdy neozvú, zmiznú a až oveľa neskôr sa človek od iných navrátilcov dozvie, že si za oceánom našli novú milú a založili si novú rodinu. Nepriznali, že majú ženu a deti na Zemplíne a akoby sa po nich zľahla zem. Len aký sa Janči vráti... Či i jeho svet nebude iba o statkoch, o majetkoch...
        „Mama, ale nezaspite, kým budem preč, hej?“ Mariška sa rozpačito usmiala.
        „A prečo?“
        „Tak,“ hodila ramenami.
        „Ty to vieš, čo?“ skúšala som opatrne.
        „Chodí vám otec na sen?“
       Rozpačito som prikývla.

       Je to zvláštne, ako sa niekedy i v krátkom okamihu zmenia hodnoty bytia. Človek môže mať dolárov i milióny, no keď ho začnú mátať màtvi, keď zažije skutočný dotyk s temnotou, peniaze razom stratia svoje čaro a všetky životné túžby nadobudnú nový význam. Keď sa Mariška vrátila z banky, ani slovkom nespomenula pasienky za Výhonom, čo sa už dávno chystá kúpiť, ale vzala moje ruky do svojich a prezerala si moje počernené zápästia.
        „Mali by ste zájsť za rapavou Jolanou,“ ticho šepla.
        „Za tou polocigánkou? Nič dobré o nej nehovoria!“ odvrkla som.
        „Bosorky veria, že im patrí svet. Akoby nemysleli na to, čo ich čaká po smrti. Preto ak vycítia màtvych, čo sa vracajú na tento svet, urobia čokoľvek, aby sa im postavili. Ak jedno zlo vykynoží druhé, vznikne dobro, nie?“
       Nikdy som takto svoju dcéru nepočula rozprávať. Čakala by som, že ma skôr pošle za farárom. Nevie, že som už za ním bola. Nie na faru, ale rovno do kostola, do nášho - svätých Petra a Pavla, som za ním šla a tam sme sedeli a počúval ma. No povedal mi len, že sa mám úprimne modliť a veriť, že všetko je iba skúška na cestách Božích, ktoré sú nevyspytateľné. Vtedy som si uvedomila, že keby nemal oblečenú tú svoju čiernu reverendu, poslala by som ho do zadku, rovnako ako kohokoľvek iného, čo odpovedá naučenými frázami bez toho, aby porozmýšľal. Ale za rapavou Jolanou sa mi nechcelo. Mariška by to mohla pochopiť. Pozrela som teda na ňu a vyrozprávala jej, čo sa mi bridí.
        „Počula som o Jolane, že za ňou raz prišla jedna ohrdnutá dievka. Vraj sa s ňou jej milý iba zabával a potom si zobral inú. Že kým si ju vodil do stodoly, do sena, kým mu ruka behala pod jej sukňou a ona si sama rozopínala košieľku, bola mu dobrá. Ale potom si i tak radšej vzal bohatšiu, lebo jeho rodičia tak chceli. A aký vyzeral na svadbe šťastný! Celé Veľké i Malé Zalužice hovorili, ako im to vraj pristane, aké veľké role sa spoja. A na opustenú chuderu všetci pozerali len s takými úškrnmi, šepkali si voľačo ticho do uší a potom sa i nahlas rehotali, že by z toho išlo človeka roztrhnúť. Ohrdnutá dievka je horšia čerta! Tak zašla za rapavou Jolanou a tá jej poradila, nech vraj prinesie štrimfle alebo onuce. Nie svoje, ale toho, čo ňou ohrdol. A čo sa stalo? Akoby na zavolanie za ňou prišiel sám. A to neuplynul ani mesiac od svadby! Že len zabúchal opustenej dievčine na okienko a vykladal si srdce na jazyk, že ako mu je ľúto, čo sa stalo, ako veľmi mu chýba, nech ho vraj len neodháňa, nech vyjde von cez okienko, nech sa pritúli, lebo bez nej stratil život všetky vône a farby. A ona šla. Chytila ho za ruku a sama ho odtiahla do stodoly. Nie on ju, ale ona jeho zvalila na seno. Odmotala mu z nôh onuce, no potom sa zvrtla a rýchlo bežala domov. Nestarala sa, čo tam bude sám robiť. Druhé ráno dala onuce rapavej Jolane a tá ich vraj o polnoci odniesla zahrabať do dákeho hrobu na cintorín. Ako onuce hnili v zemi, začal hniť zaživa aj ten smilník. Že smrdel, kožu mu hyzdili smradľavé vredy, z ktorých vytekali krv i hnis, telo mu černelo a napokon zomrel v strašných bolestiach. A za takouto bosorkou mám ísť s prosbou o pomoc?“
        „Mama, ale však to, čo ste povedali, znamená, že rapavá Jolana vie, čo treba robiť,“ riekla Mariška tak rozhodne, až mi to na chvíľu vyrazilo dych. Však ja nechcem Jozefovi nič zlé! Všetko som mu už odpustila. Len nech ide tam, kde nájde večný pokoj a nechá ma!
        „A šmatlavá Borka?“ skúsila som odvrátiť Mariškinu pozornosť od rapavej Jolany.
        „Šmatlavá Borka? Borka bosorka? Bosorka z Fekišoviec?! Z tej ma až mrazí! Však o nej sa hovorí, že je najmocnejšia. Že to ona zvoláva ostatné strigy na krížne cesty, aby tancovali s capom!“
        „Keď už mi má niekto pomôcť, tak nech pomôže najmocnejší,“ rozhodla som sa.

       Rozhodnutie nebolo až také jednoznačné, ako som si myslela. Prešlo niekoľko ďalších dní a ja som sa iba vyhovárala sama pred sebou, že teraz treba okopať zemiaky, pozháňať strechárov, nech dom opravia, lebo mi už zateká, zájsť do mlyna, keďže nám dochádza múka... Večnej práci ma naučil Jozef a ja som vlastne už ani inak žiť nevedela. Jozef sa však i teraz, keď som usínala celkom vyčerpaná, neprestal vynárať v mojich snoch.
        „Haňa, si moja žena a budeš ma poslúchať!“ Jeho tvár už viac pripomínala kostlivca než človeka, ako mu z nej opadávalo mäso, a ruky plné vyhnitých dier s červami ma chytali tak mocne, až som zo spánku kričala. „Poď so mnou, podvoľ sa, nemá mi kto navariť!“ ťahal ma neznámo kam. Chcela som sa prežehnať, ale ruky mi stále držal a tu naraz, akoby sa mi pokúšal dať bozk. To už dlho nebolo ani kým žil. Musel teda veľmi chcieť, aby som ho neopustila.
        „Jozef, prečo teraz? Však som ti celý život bola viac slúžkou než ženou. Jozef, maj v sebe Boha!“ zvolala som a jeho zovretie na chvíľočku poľavilo. No keď som sa konečne mohla prežehnať, buchol ma zovretou päsťou do spánku tak silno, až som padla a on mi sadol na hruď.
        „Pôjdeš so mnou, alebo sa zadusíš,“ vykríkol a naklonil sa, priložiac mi dlane na tvár. Veľmi som vykríkla. Zobudila som sa ako vždy, na zemi. Keď som sa pokúšala vstať, vo svite mesiaca, dopadajúcom cez okno na podlahu, som jasne uvidela, ako mi z hrude na dlážku padlo pár červov. Zapálila som petrolejku a pozrela som sa do zrkadla. Na lícach som zbadala niekoľko malých modrín.
        „Mama, ak nepôjdete k rapavej Jolane, tak za ňou zájdem sama,“ ozvalo sa z vedľajšej postele, kde spáva Mariška s malým Janíčkom. Ten sa na jej hlas zobudil a rozplakal.

       Nemohla som vedieť, či mám ohľadom Jolany pravdu, ale tušenie je niekedy viac ako zdanlivá istota. Mariška za ňou šla a tá jej poradila, čo robiť. Že mám vziať konček chleba a prebodnúť ho nožom. Potom to zabaliť do Jozefovej košele. Najlepšie do takej, čo nebola praná, odkedy ju nosil. Aj som takú našla. Urobila som všetko ako treba a potom som si dala chlieb, nôž i košeľu pod vankúš, ako rapavá Jolana prikázala. Nepomohlo. Vôbec to nepomohlo. Veď kto vie, či mi vlastne rapavá Jolana chcela pomôcť. Jozef vo sne vyvádzal ešte viac. Bil ma ľudskou nohou, čo azda odtrhol dajakému inému màtvemu z cintorína a zdrapil ma za ramená a lomcoval mnou tak, až sa mi čosi pomútilo v hlave a pocítila som, ako ma opúšťajú sily i vôľa. Len som si pomyslela, že toto je už koniec a odvedie ma tam, kam chce. No čo...Veď beztak som ho vždy poslúchala. Lenže v tej chvíli ma zobudila Mariška. Vraj som kričala zo sna tak, až všade na okolí odrazu ako na povel, začali vyť psy. Vyšmarila som Jozefovu košeľu, nôž i chlieb spod vankúša do pece a potom som sa až do rána modlila. A len čo sa rozvidnelo, vybrala som sa do Fekišoviec.

        „Myslíš si i ty, Haňa, že ľudia o nás hovoria ako o bosorkách, lebo sme zlé?“
       Sedela som za stolom oproti šmatlavej Borke v jej dome. Jej súmerná a vôbec nie škaredá tvár sa javila bez známok akéhokoľvek napätia a i hlas mala taký vyrovnaný, pokojný. Ani sa nečudovala, keď som prišla. Ba zdalo sa mi, akoby ma čakala.
        „Ja už ani neviem, čo je dobro a čo zlo,“ snažila som sa z odpovede vykrútiť, i keď som vlastne povedala pravdu. Šmatlavá Borka sa prstami poprehàňala v dlhých čiernych vlasoch, čo nemala skrútené do vrkoča ako dievky, ani zopnuté v konti ako vydaté ženy. Chvíľu si ma mlčky prezerala, pohľadom kåzala z mojej tváre na zápästia, a azda sa mi to nemarilo, že sa i trochu, ale ozaj len tak jemne usmiala. Netušila som, či je to dobre alebo zle.
        „Mala si svojho muža rada?“ opýtala sa krátko a úsečne.
        „Rada, rada... Bol to môj muž. Zosobášili sme sa v kostole, prisahala som pred oltárom, že budem stáť po jeho boku v dobrom i v zlom. Žena má predsa nasledovať muža,“ vravela som, čo sa zvyčajne očakáva, ale pritom som nevedome kývla oboma ramenami naraz. Ten pohyb pliec bol oveľa jednoznačnejšia odpoveď, než všetky slová.
        „Keby si ho ozaj ľúbila, prečo ho nechceš nasledovať i teraz?“
        „Čo-čo-čo... Čože?“ zajachtala som. „A kam by ma to odviedol?“
        „Haňa, ty to nevieš? Robil ti peklo už za života, tak kam by ťa bral teraz?“
        „Ale ja tam nechcem!“ Čosi sa vo mne vzbúrilo až som vstala a stolička na hlinenej dlážke zahrkotala pod mojim zadkom.
        „Sadaj nazad! Sadni si, Haňa, a ver mi, že i ty máš svojej viny na tom, čo sa teraz deje!“ Borka trochu zdvihla hlas, ale ďalej pokračovala opäť tichšie, no stále dôrazne: „Nikdy si sa mu nevzoprela, poslúžila si mu vždy len ako taká handra, tak ťa i ako takú handru berie. Môže vari muž milovať ženu, čo nemá vlastnej hrdosti?“
        „Ale ja som mu vždy chcela len dobre. Len nech je doma pokoj, ticho. Nech nekričí a nech ma nebije.“
        „Znášať nálady tyrana, len aby bolo ticho?! Nie, takto nezhrešil len Jozef, ale i ty! Kto sa dobrovoľne podrobí hriechu, stane sa jeho súčasťou a tým i sám zhreší. No ty na rozdiel od Jozefa ešte žiješ. Haňa, ak za ním nechceš ísť, nestačia iba zariekania. Tvoj život sa zmenil na službu tomu, čo si to nevážil, no ty nesmieš ostať zatrpknutá. Musíš na misky váh dobra a zla naložiť hromadu dobrého, aby ťa to neťahalo do najčernejších håbok už teraz! Pomôž tým, čo ťa potrebujú. A nemusí to byť ani rodina. Hovorí sa o vás, že ste bohatí. Čo z toho všetkého si vezmeš so sebou, až príde tvoja hodina? A čo z toho ti pomáha teraz, keď sa zjaví Jozef? Ty nevieš, čo máš robiť? Stále si sa nepoučila?“
       Reč šmatlavej Borky sa mi už nezdala podivná. Napriek tomu, že teraz znela ako kázeň, pocítila som v nej i čosi ako vľúdnosť, zatiaľ čo sa v mojej duši vynáralo sklamanie nad tým, ako som premrhala svoj život. V mojej hlave sa zvádzal tvrdý boj medzi tým, čo ľudia o šmatlavej Borke hovoria a novým pocitom, ktorý ma nabádal kľaknúť si pred ňou ako pred sväticou. S čím všetkým musí zápasiť ona? Ako sa asi šmatlavá Borka cíti, keď o nej ľudia hovoria, že zvoláva bosorky a tancuje s capom na krížnych cestách? Keď veria, že im uriekne kravy, aby nemali dosť mlieka? Zošle na deti týfus, krupobitie na polia...
        „Skúšala som kúzlo od rapavej Jolany,“ povedala som priamo, lebo mi napadlo, že z toho, ako sa šmatlavá Borka zatvári, mi bude kadečo jasné.
        „A nezabralo, čo? Tá chudera iba skúša, čomu ľudia uveria. A či sa zadarí a či nie, jej je to jedno. Koľko si vypýtala za radu?“
        „Ja neviem, to Mariška, moja dcéra za ňou bola.“
        „Tak teraz ma, Haňa, počúvaj,“ šmatlavá Borka vstala a otvorila zásuvku na stole, akoby v nej už mala všetko nachystané. „Toto je posvätená biela niť. Tú obmotáš okolo postele, na ktorej spíš. Tuto,“ vytiahla plátenné vrecko, „je svätojánska žiľ. Byliny natrhané v čarovnú noc! To si dáš pod vankúš. A toto,“ ďalšie vrecko bolo malé, maličké, „sú bylinky, čo som nachystala len pre teba. To budeš nosiť na krku pod košieľkou sedem týždňov a nedáš si to dole ani keď sa budeš umývať. Ale nemysli si, že to všetko prejde len tak. Tvoj Jozef je silný. To ty si ho silným urobila! To ty si mu svojou pokorou otvárala vráta, aby v ňom mocnelo všetko zlo. I také, o ktorom azda ani netušil, keď ťa ešte ľúbil. Ale veď už vieš... Možno vari ľúbiť handru? Takže, ešte ti dám i čosi veľmi silné.“ Šmatlavá Borka vstala a prešla k drevenej maľovanej truhlici. Keď ju otvorila, kuchyňa sa naplnila vôňou bylín. Vytiahla čosi dlhé, zabalené v bielom plátne a položila to rovno predo mňa. „To je čortov plach. Bodliaky vysušené, ale radšej ani nechci vedieť ako. Daj čortov plach medzi okná, a trochu z neho zakop aj pod prah domu. Pamätaj, sedem týždňov musíš robiť všetko presne, ako som ti povedala. A teraz už choď!“
        „Čo som dlžná?“ opýtala som sa trochu zmätená z toho, čo všetko mi šmatlavá Borka ponúkla.
        „Príď o sedem týždňov. Ak mi chceš niečo dať, daj až potom, keď budeš šťastná. Hádam si nemyslíš, že som ako rapavá Jolana!“

       Prešlo sedem týždňov a ja som sa zas náhlila k šmatlavej Borke. Dám jej aj peniaze a keby chcela, tak pokojne i jedno malé teľa. Jozef sa už vo sne nevrátil. Nemohol. A tak som mala dosť času, aby som odniesla trochu múky, ale i klobásy niektorým chudobným. Aby som zaplatila lekára chorej susede, čo sa jej prestal ozývať muž z Ameriky a ona nemá ani poriadne z čoho žiť. Aj karamel som upražila pre jej deti, lebo cukor vraj už poznajú len z rozprávania. Snažila som sa na váhach života prikladať na misku dobra. Nikdy sa na mňa neusmievalo toľko ľudí, ako teraz. I ja som sa začala usmievať. Škoda, že som sa to nesnažila učiť aj Jozefa, kým ešte žil....

čitateľov: 3987