Veronino prianie
@ :: Poviedky ::
Aug 03 2020, 08:28 (UTC+0) | 
|
Miesto: Šaca, v súčasnosti mestská časť Košice-Šaca
Čas: okolo roku 1925
Autor: Slavomír Szabó
Zomrela stará Verona. Nikto ju inak nevolal, pred jej menom vždy a každý spomenul stará, lebo mala tuhý koreň a dožila sa viac, než ktokoľvek iný zo Šačanov. Do posledných dní chodila, i keď už nie do Košíc na trhy, ale aspoň na krátku prechádzku od Semseyho kaštieľa po kostol Nanebovzatia Panny Márie a nazad, no aspoň zo tri razy každučký deň okrem nedele. Možno sa to nezdá tak veľa, ale pre ženu jej veku bol takmer zázrak, ak dokázala vôbec vyjsť na dvor. Občas ju sprevádzal Béla, jej muž. Nie vždy, on už toľko nevládal, i keď bol od nej oveľa mladší. To jeho rodičia tak kedysi rozhodli, že vek nie je podstatný a ožení sa s Veronou, hoc on by rád prijal za ženu nejakú mladšiu, aspoň o desať rokov. Ale Verona bola lepšia partia, dostala do vena pole, pasienky, dve kravy, zopár oviec, večne zlostného a ukričaného kohúta, no najmä dom po jej starej mame. Syn musí poslúchať rodičov a tak Béla pristal. Nakoniec, Verona v tom čase bola tiež krásna žena, zrelá, rozvážna, hoc jeho priťahovali také tie mladé a pojašené.
„Hýb sa, lebo sa prestaneš!“ bolo z času na čas počuť z Veroniných úst, keď sa posledné mesiace vybrali na svoju špacírku a Béla za ňou iba ťažko šuchotal nohami, opierajúc sa stále viac a viac o svoju bakuľu. Verona bola z håbky svojej stareckej duše presvedčená, že človek, čo presedí celý deň na lavičke, alebo vyvalený na posteli, už vlastne dobrovoľne opúšťa tento svet. Jej sa preč ešte nechcelo. Ani Bélovi, ale prial si, že ak niekto odíde prvý, nech je to radšej on. Život bez Verony by bol nanič. Jeho prianie sa mu nesplnilo. A ak si teraz niekedy spomenul na to, ako za mladi iba nevoľky prikývol na svadbu, cítil sa ako hlupák.
Bolo popoludnie. Chladné, jesenné, poriadne fúkalo, slnka si v ten deň človek veľa neužil. Dokonca to vyzeralo i na dážď. Aj pastier dnes prihnal kravy o niečo skôr a tie sa uprostred dediny pomaly oddeľovali od stáda, jedna po druhej, a každá si to mierila do svojho dvora. Kto mohol, radšej zaliezol do domu, čo bolo i vidieť, lebo zo všetkých komínov trčiacich zo slamených striech sa dymilo a po chvíli ostal na ulici iba vietor rozfukujúci opadané lístie. A Béla. On tiež. Sediac na lavičke pod oknami svojho domu a aspoň trochu chránený pred vetrom starou morušou, hľadel kamsi do prázdna, ponorený do vlastných myšlienok tak hlboko, že ho okolitý svet nedokázal vyrušiť.
„Dedo, otec hovoril, že máte ísť dnu, lebo prechladnete,“ ozval sa Ïurko, jeho pravnuk, ktorý Bélu, samozrejme, nenazýval pradedom, iba dedom, prípadne starým dedom. Deväťročný chlapec prišiel s týmto odkazom, akoby to bol rozkaz, ktorý sa musí poslúchnuť.
„Dobre mi je tu,“ pozrel Béla na Ïurka a pokrútil hlavou tak rázne, div mu nespadol klobúk.
„Je zima. Veď aj otec hovoril, že tie stromové jahody preto dnes nevyrúbe. Vraj až zajtra. Ak bude krajšie,“ chlapec sa zamrvil, asi ho striaslo chladom, lebo sa ani poriadne neobliekol.
„Naše stromové jahody?“ pozrel Béla do koruny vysokej moruše, ktorej listy žltli a opadávali. Áno, morušu pre sladkosť jej plodov volali stromové jahody, no táto už mala svoje najlepšie roky za sebou. „Ale to by Veronka nechcela,“ dodal a zamračil sa, akoby spomínal, či riešil nejakú ťažkú dilemu.
„Dedo! Otec ju chcel zrúbať už dávno! Že je z toho len špina pod stromom. Hore sa už nedá vyšplhať, iba rebríkom. A keď jahody padajú na zem, len sliepky tu chodia, aby to vyďobali. Keď babka strom bránila, vy ste vraj raz povedali, že je vám to jedno, takže zajtra bude otec rúbať,“ Ïurko sa snažil hovoriť prísne, ako to často počul od rodičov.
„Na to si nepamätám. Keď chce zoťať ten strom, tak nech zotne i mňa!“ vyhàkol naraz Béla a do jeho zvráskavenej tváre vstúpilo nečakané odhodlanie, sila, čo ho zdvihla z lavičky a až nečakane rázne si to zamieril do domu, aby to dal najavo i svojmu vnukovi.
Pamäť starého Bélu bola občas ako sito. Niečo v nej ostalo, niečo vypadlo úplne. Zvyčajne v nej ostali len staré spomienky na dávne časy. Keby ste sa ho opýtali, čo obedoval, ani by nevedel, či už dnes vôbec jedol. Netušil ani, či niekedy súhlasil s vyťatím starej moruše. Zato na chvíle, keď ju stará Verona, či vtedy ešte len Verona bránila, mali spomienky sýte farby. V niektorých rodinách bývalo zvykom, že ak dedo s babou bývali sami a vnuk sa oženil, či vnučka sa vydala, prisťahovali sa. Ak potom dedo s babou odišli na druhý svet, dom im ostal. Tak bolo i tu, no ich vnuk so svojou nevestou chceli všetko prestavať a upraviť, akoby to tu bolo už len a len ich. Béla s Veronou sa vtedy presťahovali do malej zadnej izby, nebránili im takmer v ničom. Keď sa narodil Ïurko a potom i ďalšie deti, vždy im pomáhali. Lenže ako došla reč na morušu, Verona stvrdla a chránila ju.
„Stromové jahody sú obľúbený strom Perúna! Keď som bola mladá, taký rástol pred každým domom. Mohli potom prísť búrky aké chceli, ale do strechy pod Perúnovým stromov nikdy neudrel blesk! Tento posadil môj dedo, možno pradedo a zoťať by ho bol hriech!“
„Veriť na Perúna je hriech! To ste aká kresťanka? Ružencový spolok, každá omša či akákoľvek kostolná slávnosť, nikdy na žiadnej nechýbate! Ale doma? Že vraj Perún!“ otvorila si vtedy ústa i vnukova žena Justína a bolo to, akoby sypala Verone soľ do otvorenej rany. A triafala sa presne. V taký čas Verona stíchla a potom so zmätkom v duši zvyčajne i pár dní sedávala práve na tej lavičke, kam teraz chodieval Béla.
V kostole sa cítila dobre. I pri modlitbách. No napriek tomu nedokázala pochopiť, prečo niektorí ľudia priam kypia žlčou, ak sa spomenie Perún. Spomínala na časy, keď ešte bola dieťaťom. Babka jej o Perúnovi často hovorievala. Že sa kedysi zjavoval na oblohe a bolo ho tam vídať na voze, čo ťahali ohnivé capy. Mal strieborné vlasy, medenú bradu, zlaté fúzy a v rukách držal čarovnú sekeru. Vravievalo sa, že bez Perúna by nebolo života. Každý musí piť, aj zvieratá, polia či les potrebujú vodu a on zosielal na zem dážď. Perún tiež bojoval s diablom, ktorý vzal na seba podobu hada. Had prikázal všetkým kravám, aby utiekli od ľudí a schovali sa v tajomnej ríši podzemia. Had zakryl vchod obrovským skaliskom, čo sa týčilo ako kamenná veža ponad všetky okolité vrchy. Lenže ako by mohli ľudia prežiť bez kráv? Odkiaľ by mali mlieko, maslo, tvaroh? Krava je živiteľkou rodiny, a tak ľudia obetovali Perúnovi čierneho barana, aby im pomohol. Keď to Perún uvidel, strhlo sa obrovské nebeské divadlo. Mraky na oblohe sa rozostúpili a Perún sa ukázal vo svojej plnej sile i nádhere. Z jeho sekery šľahali blesky, hromy duneli silno, až sa triasla zem a každý z tých bleskov udieral rovno do skaliska. To stálo najskôr pevne, neochvejne, no nakoniec sa zatriaslo a začalo sa rozpadávať. Balvany väčšie ako domy z neho odlietali do všetkých strán, dopadali na vrchy, lúky, stráne a často tak ďaleko, až mizli za horizontom a ľudia vlastne ani nevedeli, kam presne padli. Nakoniec sa diera do podzemnej ríše opäť otvorila a stáda dobytka, vyľakané tým hlukom i zemetrasením, utekali von, splašene pobehovali a nakoniec, keď našli tie správne cesty, odchádzali znova poslušne domov do svojich maštalí. Diabol v koži hada sa pokúšal ukryť pod bruchom jednej z týchto kráv, ale oku boha hromu neušiel. Keď ho Perún uvidel, mávol sekerou a blesk z nej presvišťal vzduchom, až zasiahol hada priamo do hlavy. Potom sa spustil ohromný lejak, lebo had skrýval v podzemí aj mnoho vody, ktorú Perún premenil na búrkové oblaky. No diabol boj prežil a odvtedy sa vraj z času na čas ukáže a znovu sa opakuje ten starý zápas, i keď už nie s takou veľkou silou ako kedysi. Našťastie. ¼udia miesto boja spoznajú podľa toho, že z oblohy udierajú blesky a ozýva sa hrmenie.
Béla nemal chuť na hádku. Vnuk bol už dospelý chlap, taký, ktorému prešlo cez tridsať rokov. Muži v jeho veku sa cítia na vrchole síl a najradšej by riadili celý svet. Chýba im však pokora z poznania veľkosti a sily života, a tiež vedomosti a nadhľad, ktoré prídu až neskôr. Starec sa teda usadil vo svojej zadnej izbe a sadol si na širokú posteľ, na ktorej dlhé roky spával s Veronou. Ešte si nezvykol, že keď sa v noci prebúdza, nepočuje jej dych. Stále podvedome po nej siahol, chcel sa jej dotknúť, chytiť ju za ruku, ako mával vo zvyku, ale polovica postele ostala prázdna. To sa vždy okamžite prebral a snažil sa uvedomiť si, čo sa vlastne stalo. Necítil sa dobre. Najväčšia ťažoba naň však doľahla vo chvíli, keď takto precitol zo sna, v ktorom bola Verona živá a s ním. Stále častejšie totiž v jeho hlave počas spánku ožívali scény z mladosti, keď žili šťastne a deti boli malé, tešiace sa z blízkosti svojich rodičov, ktorí im pomáhali objavovať svet. Teraz už malými ostali len pravnúčatá.
„Nič, iba som sa mal pozrieť, či ste tu a čo robíte,“ ozval sa Ïurko, vyrušiac Bélu zo spomienok, lebo otvoril dvere a strčil hlavu do izby.
„Čo by som robil,“ zašomral Béla. „Rozmýšľam o Perúnovi,“ skúšal vzbudiť chlapcovu pozornosť. Aj sa mu to podarilo. Ïurko sa hneď pýtal, kto to je, lebo o ňom nikdy nepočul.
„Tak si sadni ku mne. Sadni si,“ ukázal Béla na okraj postele a Ïurko, možno si už vyčítajúc, že sa voľačo pýtal, neochotne poslúchol. Nechcelo sa mu počúvať reči starého muža.
Béla rozprával. Hovoril so zanietením o boji Perúna s hadom, o vode, ktorú zosiela na zem, lebo bez nej by vyhasol život i o tom, ako tento príbeh mala Ïurkova prababka rada a preto treba nechať stromové jahody rásť tam, kde sú.
„Pekná rozprávka. Ale čo to má spoločné s tým stromom?“
„Hovorí sa, že každý zo starých bohov mal svoj druh stromu, na ktorom rád odpočíval. Pravda, Perún vraj zvykne oddychovať v korunách dubov. Ale chráni aj stromové jahody. Stromové jahody, alebo inak moruša, je vraj obľúbený strom Mokoš a to bola Perúnova žena. Mokoš sa stala bohyňou plodnosti. Vynikala takou krásou, že všetci bohovia sa okolo nej krútili, lichotili jej, i keď už bola vydatá, prosili o jej lásku. Perún takmer nikdy neostával doma. Lietal nad zemou, zosielal ľuďom dážď a tak keď raz prišlo bohyni Mokoš smutno, nechala sa zviesť. Jej milencom sa stal boh Veles, ochranca stád a pastierov. Keď sa to Perún dozvedel, veľmi sa nahneval a metal okolo seba blesky na všetky strany. Mokoš od neho odišla. Perún sa na ňu snažil zabudnúť, ale nikdy sa mu to nepodarilo. Bola taká krásna, že jej už aj odpustil neveru, ale nevrátila sa k nemu. Nikdy by jej však neublížil, preto keď vrhá blesky, tak nie tam, kde rastú stromové jahody. To preto, že nevie, či práve na niektorom takom strome neoddychuje jeho Mokoš. A tak si ľudia sadili stromové jahody pred domy, lebo vedeli, že tam žiaden blesk neudrie.“
„Aha. Zase rozprávka. Ale pekná,“ prikývol Ïurko a starý Béla cítil, že to v jeho snahe o záchranu stromu nepomôže. Nemá na svojej strane ani pravnuka. Skúsil to teda inak, cez city.
„Mal si prababku Veronu rád?“
Ïurko prikývol.
„Vieš, ako ona mala rada staré príbehy?“
Chlapec teraz len neurčito hodil ramenom.
„Keď som ti vravel o tom, že Perún svojimi bleskami rozbil obrovskú skalnú vežu a kamene veľké ako domy lietali do diaľok, vieš čo sa potom s nimi stalo? Hovorí sa, že z tých skál sa stavali najlepšie hrady. Aj ten náš v Šaci. Postavili ho starí Semseyovci a vydržal vyše dvesto rokov! Ale Košičania závideli Šaci, že má takýto hrad. Keď Uhorskom tiahli vojská Jána Jiskru, Košičania využili príležitosť. Povedali, že ak by Jiskra obsadil tento hrad, ovládal by obchodnú cestu od juhu, ktorou sa zásobovalo mesto. Preto tu prišli z mesta a hrad zbúrali.“
„Hm,“ Ïurko zasa hodil ramenom, zdalo sa, že ani týmto ho Béla nezaujal. „Oco s mamou vravia, že babka Verona bola veľmi poverčivá.“
„Možno,“ Béla sa smutne usmial. „Trochu azda mali i pravdu. Vieš o tom, že mala po celý život uloženú svoju pupočnú šnúru? Tú, ktorou bola ešte pred narodením spojená s telom svojej mamky, teda tvojej praprababky. Ide o takú veľmi starú poveru. Kedysi ľudia vysušili a uložili pupočnú šnúru každého dieťaťa. Verili, že ak dieťa ochorie, a to až tak, že žiadna liečba nepomáha a hrozí mu smrť, môžu ho zachrániť. Vraj stačilo, aby potom túto suchú pupočnú šnúru pochovali do zeme. Ak tak urobili, dieťa sa vraj neraz zázračne uzdravilo. Pupočnú šnúru tvojej prababky som pred pohrebom zabalil do červenej šatky a uložil do truhly. Tak, ako si to priala.“
„Čo je to pupočná šnúra?“ Ïurko nechápal a Béla si uvedomil, že je azda priskoro o tom hovoriť s dieťaťom. Ïurko však pokračoval: „Mamka vybrala červenú šatky z truhly von a vravela, vraj je to nechutné. Dala ju do svojej skrine. Neviem, možno ju už aj vyhodila,“ rozkladal rukami, ale pokojne, akoby sa nič nedialo, no Béla naň pozrel s otvorenými ústami, lebo toto sa mu až nechcelo veriť. „Stará babka bola poverčivá. Vraj ani nechcela, aby jej obuli topánky do truhly. Že človek sa má pochovať bosý a topánky položiť len tak vedľa tela.“
„A vieš prečo, Ïurko?“ Béla skúšal hovoriť vľúdne, i keď hlas sa mu triasol a skúšal potlačiť svoj hnev.
„Neviem.“
„Babka verila, že màtvi, ak niečo chcú, tak sa vracajú do domu, kde žili. Vracajú sa v noci a nemajú byť obutí, aby nebuchotali a nebudili živých.“
Chlapec vypúlil oči a hľadel na pradeda ako na prízrak. Isto sa teraz zľakol, strach si našiel v jeho duši miesto, že prababka môže strašiť. Béla si to už v duchu vyčítal.
„Povedzte, že to nie je pravda! Babka Verona je v nebi a pozerá na nás odtiaľ. Nebuchoce! Mama jej aj tak obula topánky, keď ste to nevideli! A už vás nechcem počúvať!“ Ïurko sa nečakane rozohnil, potom zoskočil z postele a vybehol z izby.
Bola noc. Béla spal na svojej polovici postele a opäť sa prebudil. Zasa natiahol ruku a hmatol do prázdna. Znovu si spomenul, že je sám, bez ženy a zosmutnel. Spomínal na pohreb. Na prvý pohľad bol ako každý iný. Potom, keď lekár potvrdil, že Verona je už na onom svete, odšuchtal sa do kostola, požičal si máry a spolu so synmi a vnukmi na ne dali truhlu s nebožkou. Cez zrkadlo prevesili plátno a staré pendlovky, tie nahlas tikotajúce hodiny na stene zastavili, až nastalo úplné ticho. Màtvy nesmie ostať do pohrebu ani na chvíľu sám. Cez deň sa k Verone chodili modliť ženy z Ružencového spolku, aj tie, čo v spolku neboli, prichádzala celá rodina, susedia, známi. Neskoro večer sa dostavili chlapi, že pri nebohej pobudnú až do rána. Čas bol dlhý, vliekol sa a zatiaľ čo Verona ležala s privretými očami v truhle, oni si k nej pritiahli malý stolík, na ktorom hrali karty. A ráno prišli opäť ženy na modlitby. Bolo leto, teplo a už na druhý deň začala màtvola páchnuť. Pod máry preto položili lavór a naliali doň octovú vodu. Tá zápach z nebožtíka zmierni.
Keď prišiel deň pohrebu, všetko sa odohralo podľa vžitých rituálov. Verone na ramená, hruď i brucho položili obrázky s Ježišom Kristom, Máriou i Jozefom a ďalšími svätými, ktoré mali doma v modlitebných knižkách. Béla si dobre pamätal, že i na to mala Verona svoje vysvetlenie. Kedysi sa vraj hovorievalo, že sa tak činí, aby màtvy nebol v pokušení vracať sa na svet medzi živých a tie obrázky so svätými mu nedovolia opustiť hrob. Ale teraz sa to už bralo ako prejav zbožnosti. Béla jej ešte uložil k bosým nohám tú červenú šatku s pupočnou šnúrou a na ňu topánky. Nevedel, netušil, čo potom vnukova žena Justína urobila.
Pohreb má niektorými zvykmi blízko k svadbe. Tu i tam je ceremoniál a tým bol kantor. V mene zosnulej Verony ju odpytoval od jej muža Bélu, detí, vnukov, vnučiek, pravnukov i pravnučiek. Potom vyniesli truhlu na dvor a uložili na stôl. Tam sa už zhromaždila celá dedina. Kantor spieval. Mal vo zvyku napísať pieseň o živote každého zosnulého a tak teraz spieval o živote starej Verony. O tom, kde sa narodila, za koho sa vydala, koľko detí priviedla na svet, čo mala rada, ba v tom speve nezabudol ani na to, že do konca života pravidelne chodievala aj na schôdze pasienkového urbariátu. Po speve sprevádzanom hlasitým plačom kňaz vyzval na spoločnú modlitbu, rozlúčil sa s veriacou, truhlu zatvorili a zaklincovali. Zdvihlo ju šesť chlapov a z dvora kráčal zástup na cintorín. Na jeho čele muž s veľkým krížom, tri cirkevné zástavy, ľudia nesúci lampáše i vence a všetci prítomní. Rakvu nesmeli niesť členovia rodiny, tak kázal zvyk. Nakoniec po žene, s ktorou strávil Béla život, ostal len drevený kríž a kopec čerstvo navàšenej hliny. Pri tejto spomienke sa jeho oči, tak ako už mnohokrát, zaplnili slzami. Ležal, nehýbal sa, hľadel na strop.
„Klop, klop, klop,“ ozvalo sa zrazu. Pozrel na dvere, nikto však neprichádzal.
„Klop, klop,“ začul znova a zdalo sa mu, že to znie ako kroky odniekiaľ od podlahy.
„Klop, klop,“ áno, od podlahy, rovno z Veroninej strany postele.
„Neboj sa Veronka. Pôjdem a pozriem, kam dali tvoju pupočnú šnúru. Hádam tam ešte bude. Prinesiem ti ju, uložím ju do hrobu. Viem, že si si to takto želala,“ zašepkal Béla do tmy a kroky ustali.
Počasie sa stále nezmenilo. Ráno fúkalo rovnako ako predtým i obloha bola zatiahnutá, len dážď sa ešte stále nedostavil. Béla v hrubom kabáte sedel na lavičke pod morušou, na kolenách mal červenú šatku a na nej suchú pupočnú šnúru, čo už vôbec nevyzerala ako kus ľudského tela. Skôr nevábne, ako čudesný, úzky, hnedý a tvrdý kus motúza. No on sa s ňou láskal, hladil ju končekmi prstov a len podľa jemných pohybov pier bolo možné poznať, že si pritom čosi šepkal.
„Neboj sa Veronka, sľúbil som a sľub aj splním.“
Potom šatku s pupočnou šnúrou zložil, vopchal do vrecka kabáta, chytil bakuľu, opatrne vstal a pomalou šuchtavou chôdzou smeroval chodníčkom k cintorínu.
|
|
