Trhaviny
@ :: Poviedky ::
Aug 24 2020, 08:22 (UTC+0) | 
|
Miesto: Fričovce, okres Prešov
Čas: 1944
Autor: Juraj Korpa
Sú len dve veci, ktoré sa spoľahlivo ocitajú v strede záujmov odrastenejšieho chlapca, čochvíľa už vchádzajúceho do puberty: vášeň pre rôzne stroje, hlavne autá a zbrane, no a potom ešte odvrávanie rodičom. To prvé platí všade tam, kde majú chlapci príležitosť stretnúť sa so strojčekmi, dotknúť sa ich, ohmatať, rozbehnúť a zastaviť ich, a to minimálne od okamihu vynájdenia áut. To druhé platí univerzálne, všade. Potom v puberte samozrejme vypukne záujem o dievčatá, ktorý ostatné záležitosti dočasne potlačí, ale o tom už písať nestihneme. Zatiaľ máme chlapcov, troch, tak dvanásť až trinásťročných. Takže môžeme veľmi presne odhadnúť, čo ich priťahuje.
Autá! Zbrane! Helmy, uniformy, elektrogenerátory, vysielačky! A – panebože – tanky! Možno nie celkom tanky, len polopásové obrnené transportéry, ale načo si kaziť radosť presnosťou? A to všetko priamo tu, uprostred dediny, na dvore starého Ghillányho!
„Ujo, ako to funguje?“
„Heš!“
„Čo robí táto páčka? “
„Von odtiaľto! “
„Ako sa volá tamten guľomet? “
„A prečo máte takú krátku pušku? “
„Dáte mi náboj? “
„Prečo je tam červenou tá preškrtnutá zápalka? “
„No ale idete už, naničhodníci! “
„Herr Feldwebel, môžem sa povoziť? Ja aj moji kamaráti? “
„Ujo, donesiem vám vody! “
„A prečo sa nesmiem pozerať do zvárania? “
„No poď sem, ty, malý, a podrž mi tu plech... “
„Kľúč číslo 24, už sa nesie! Bitte!“
„Ešte dobre, že vás tu máme... “
Aj mechanici sú na celom svete rovnakí – dokonca aj tí najnespoločenskejší sa po čase skamarátia s každým, kto má o ich mechaniku záujem. Aj keď sú to ešte deti. Lebo aj mechanici sú vlastne také veľké deti – to ženy nikdy nepochopia.
Prišli už v roku 1943, keď bol ešte front veľmi ďaleko a o tak hlbokom ústupe, že by sa snáď ustupovalo až do Fričoviec, ba až za ne, nikto neuvažoval ani v tých najdivokejších snoch. Možno práve preto podnikateľ, bývalý šľachtic Ghillány, zacítil šancu na ďalší dobrý obchod a ponúkol nemeckej misii na Slovensku svoj dvor, vybavený ako opravovňa, dielňa, ubytovňa a kuchyňa. V dedine tak vznikol opravný punkt, na ktorý sa zvážali rôzne pokazené autá, motory, čerpadlá, nákladiaky, ba občas aj transportér – pre miestnych chlapcov ozajstné eldorádo. Začali ho najskôr z diaľky pozorovať, potom aj obchádzať a zblízka skúmať, až sa nakoniec odvážili vojsť dnu. Netrvalo dlho, kým sa s opravármi skamarátili. A že nevedeli po nemecky a tí druhí po slovensky? No a? Čudovali by ste sa, ako málo slov stačí na celkom slušný rozhovor – a keď stačí málo slov na začiatku, rýchlo ich pribúda, každý deň pár, a už si rozumieme.
Jozef, Bartolomej a Juraj, nazývaní Josko, Berty a Dzuro, boli od útleho detstva nerozluční kamaráti. Bývali blízko seba, a tak sa hrávali spolu medzi dvormi. Boli približne rovnako starí, rovnako neposední a ich rodičia boli rovnako radi, že si vystačia sami a netreba sa im venovať zvlášť. Práve oni sa najbližšie a najrýchlejšie zoznámili s novopríchodzími opravármi a nemeckými vojakmi strážneho oddielu, a to až tak, že sa ostatní chlapci ani nepokúšali ich prekonať a držali sa radšej v úctivej vzdialenosti. Keď videli, že Nemci tých troch dokonca strpia medzi sebou na nástupe, rovno na drzo priamo v ich rade, pochopili, že ich už netromfnú a prestali sa o to i pokúšať. Len občas, mimo dvora, sa niekomu cudziemu pošťastilo vypýtať si od Nemcov aspoň drobnú sladkosť. Traja kamaráti, ako začali chlapcov dokonca aj Nemci prezývať, si to dobre strážili.
Keď Berty doma pri jedle nadšene rozprával, čo všetko v opravovni videl a aké slová pochopil, rodičom sa to akosi nepáčilo.
„Nejako veľmi si do tých Nemcov zamilovaný,“ hundral otec. „Ale čoskoro už možno nebude chcieť po nemecky nikto v Európe ani hovoriť...“
„Čo to trepeš!“ zahriakla ho mama. „Ešte to voľakde pred nimi zopakuje a potom budeme mať problémy. Alebo pred komisárom, alebo pred nejakým skrytým udavačom.“
„Ja len hovorím, čo vyčítam z novín,“ nedal sa otec. „Ešte pred rokom stáli na Kaukaze, a čoskoro možno budú kopať zákopy aj tu...“
„Keď budú, tak budú,“ nedala sa ani mama. „Potom vás, chlapov, zoberú pomáhať a budeš počúvať tak ako aj ostatní. Vtedy budeš možno ešte rád, ak ti Berty bude prekladať a možno ti aj vybaví ľahšiu robotu...“
Otec zachmúrene zmåkol.
„Guľomet sa povie mašínengevér a samopal mašínenpistole,“ drmolil si svoje nadšene Berty a rodičov očividne vôbec nepočúval. „A obrnený transportér toho typu, čo tam teraz zvárajú, sa povie... eee... pancervágen. A tank sa povie pancer.“
„A ako sa povie pomodliť?“ spýtala sa Bertyho staršia sestra Terča.
„Neviem,“ odbil ju rýchlo. „Alebo aj zonderkrávcecok nejaké číslo. Teda krávcok. U nich sa všetko píše zonderkrávcok nejaké číslo, podľa toho čísla si na to nájdu návod. Aby to vedeli rozložiť aj zložiť.“
S pôžitkom zavrel oči, pred ktorými sa mu aj teraz, doma, mihali všetky tie hrubé, zamastené knižky s nápismi typu Sonderkraftfahrzeug 1234, Schützenpanzerwagen 5678, Panzerspähwagen 0-9-XY a Panzerkampfwagen III. Nemci majú asi najdlhšie slová, čo kedy videl, a najzapletenejšie čísla.
„A mňa volajú Bartholomaus!“ dodal s úsmevom. „To je akoby myš!“
„Mal by si sa naučiť, ako sa povie prosím, ďakujem, pozývam vás na večeru a modlitba,“ poúčala sestra. „A ako sa povie žena, muž, otec, syn, deti, dom a tak... Nech sa dá aj normálne s nimi porozprávať.“
„A načo by ti to bolo?“ zaškľabil sa Berty. „Ty tam ku nim aj tak nechodíš, nepotrebuješ sa s nimi rozprávať.“
„No nechodím,“ sklopila oči. „Ale vedieť cudziu reč, to sa hodí do všelijakej situácie, nie?“
Ani netušili, ako všetci uhádli.
Na jeseň, keď sa už front naozaj priblížil ku Slovensku, prišlo zrazu do Fričoviec Nemcov oveľa viac. Už sa nezmestili na Ghillányho dvor, a tak ich všetkých porozdeľovali po domoch. Vtedy sa ukázalo, že sa Bertyho známosti naozaj vyplatia – prihovoril sa, chlapčisko drzé, rovno u vládneho komisára, a ten k nim domov pridelil dvoch jeho známych, opravárov. Paula a Friedricha. S tými si už celkom slušne rozumel. A tak netrvalo dlho, kým sa zžili i so zvyškom rodiny. Berty prekladal, otec počúval a Terča dokonca, na zvláštnu svoju žiadosť, naučila tých dvoch modliť sa po slovensky!
A keby nie tej okolnosti, že Nemci začali za pomoci miestnych chlapov kopať zákopy smerom na Branisko, na Sluňu a na Lipovec, dal by sa pobyt tých opravárov doma u Bertyho považovať za prázdninovú idylku.
Ale vojna nespala. Ako sa blížili Vianoce, kopanie sa zintenzívňovalo, dielne fičali na plné obrátky a do obce začali zvážať aj všelijaké debny, zrejme plné munície, aby boli pripravené pri obrane. Čo presne v nich bolo, to ani chlapci nezistili – okamžite ich hnali, len čo ich videli obšmietať sa okolo nich. Kamaráti - nekammeraden!
„Čo to tam v tých krytých nákladiakoch stále vozíte?“ dobiedzal Berty aspoň doma, keď Paul s Friedrichom večerali. Chutilo im tam lepšie, než v poľnej kuchyni, hoci ani tam nevarili zle – to mali odskúšané ešte od leta.
„To nie je pre malých chlapcov,“ skrútil mu starší Paul nos. „Ani pre veľkých. To nesmie nikto vedieť, inak by bolo zle!“
„Pýtaš sa ako nejaký vyzvedač...“ mračil sa nad tanierom mladší Friedrich. „Nie si ty náhodou s partizánmi?“
„Aaaale, kdeže Bartholomaus, a partizán,“ mávol rukou Paul. „Bartholomaus je dobrý chlapec. Ty by si sa k partizánom nikdy nedal, však?“
Berty rozhodne zavrtel hlavou. Otec zodvihol obočie, ale okamžite ho aj spustil.
„Až bude po vojne,“ otočil sa totiž naňho starší opravár, „príde Berty k nám, do Nemecka. Vyučí sa za mechanika. A bývať si bude vo svojom – mám tam dve chaty, a jednu mu darujem. Namôjdušu, darujem! Načo sú mi dve?“
„Dobre,“ slucho odvetil otec. Neznelo to ani ako súhlas, ani nesúhlas. Čo ty vieš? A čo my vieme? - pomyslel si. Ktohovie, ako to nakoniec dopadne... Nemci v dobrej nálade pokračovali v jedle.
„A kým to bude, možno Berty dostane niečo pod stromček. A možno aj ostatní, ak boli dobrí,“ dodal ešte Paul šibalsky a Friedrich na všetkých žmurkol.
A Berty bol rád, že má takých dobrých kamarátov.
Niekoľko dní pred Vianocami sa pohyb Nemcov v obci zrýchlil. Každý deň na veľa hodín chodili nielen miestni chlapi, ale aj vojenská posádka, pripravovať zákopy a obranu. Vykopané pozície prikrývali konármi a sieťami, niektoré autá natierali vápnom na bielo. Sneh už niekoľko dní ležal na poliach a bol mráz, tak sa aj ťažšie kopalo. Niekedy v noci bolo v diaľke počuť tlmené dunenie a zdalo sa, že aj Paul a Friedrich sú akísi ustaranejší. Chlapcov už vôbec nepúšťali za plot dielenského dvora, a tak iba smutne postávali alebo chodili okolo a zbytočne mávali na svojich známych, ktorí si ich nevšímali alebo nechceli všimnúť.
„Prečo nás už nechcú medzi sebou?“ pýtali sa traja kamaráti jeden druhého.
„Možno im zakázali,“ dumal Josko.
„Alebo sa na nás hnevajú,“ mudroval Dzuro. „Odvtedy, čo sa im stratili kombinačky, dávajú si na nás pozor. Ale ja som ich fakt nevzal, vážne...“
„Voľačo sa chystá,“ povedal Berty. „Aj naši Nemci sú nejakí málovravní.“
„Aha, zasa vozia tie debny!“
Na dvore naozaj vrčali a točili sa nákladné autá, pneumatikami opisujúc poloblúky v rozjazdenom blate a snehu. Zo srieňou pokrytých stanov vyberali vojaci debny a nakladali ich opatrne a pozorne na korby áut, až kým neboli úplne plné, a takto naložené vozy potom jeden za druhým opúšťali dvor smerom k Lipovcu. Asi hodinu pred zotmením potom zvalili už prázdne stany a naložili aj tie. Dvor bol zrazu nezvyčajne prázdny, zostalo tam iba jedno nákladné auto, ktorému sa nedarilo naštartovať. Mráz motoru asi nerobil dobre, kašlal, kašlal, až úplne stíchol.
„Tamtomu sa odtiaľ nechce,“ uchechtol sa Dzuro. „Zvykol si tu u nás. Vlastne u vás, aha, sú tam tvoji Fritzovia a Šavlovia...“
„Friedrich a Paul,“ opravil ho Berty dotknuto.
„Pozrite, vracia sa auto so stanmi...“
„Pôjdeme im hilfnúť?“ navrhol Josko a hneď bežal ku bráne. „Héj, kameráden, pomôžeme vám nakladať!“
„To nech vám ani nenapadne!“ zakričal prísne Paul, motajúc sa na korbe. Ïalší Nemci zatiaľ zhadzovali stany na zem a začínali prekladať debny z pokazeného auta na dobré.
„Keby sme im pomohli, mali by to hneď hotové,“ sklamane povedal Berty a zavesil sa rukami v palčiakoch na plot.
„Možno sú tie debny na nás ťažké,“ hútal Dzuro. „Veď aha, ako sa pod nimi prehýbajú...“
„Veru,“ pridal sa Josko. „Ledva ich udržia. Len čakám, až im nejaká spadne...“
Terča sa v hustnúcom šere dívala po troch malých siluetách, ktoré dostala za úlohu nájsť. A poslať domov na večeru. Nebolo ťažké uhádnuť, kde sa asi budú vyskytovať – samozrejme, okolo Nemcov a okolo tej ich dielne. Dnes je tam akosi prázdno, všimla si, keď sa Ghillányho dvor vynoril za zatáčkou. Ani dym z kuchyne nevidno. Nemci asi odtiahli všetci. Nebude žiadne prekvapenie, ak tam dnes nájde len troch zadumaných osamelých chlapcov.
Šedivé farby padajúceho súmraku zrazu prepálila jasná oranžová farba, odrážajúca sa od všetkých stien a striech po oboch stranách ulice. Terka cítila, akoby jej pod nohami nadskočila zem. S prekvapením prižmúrila oči a otvorila ústa, ale kým stihla akokoľvek zareagovať, ba sa i len nadýchnuť, tlaková vlna ju zrazila strašnou silou z nôh. V prvom okamihu si myslela, že jej praskla hlava, potom zase, že jej roztrhlo ušné bubienky. Až po nejakej chvíli, keď nevedela, kde je dole a kde hore a len bezmocne prepletala mohami i rukami, spamätala sa natoľko, že si mohla jasne v duchu povedať: „Žijem“.
Potom otvorila oči. Všade naokolo sa zo striech sypal sneh a z neba padali trosky. Okenné tabule ležali vysypané pod múrmi, v diaľke ešte hrmela vzdialená ozvena výbuchu a do pískania v ušiach sa miesili prestrašené výkriky ľudí, čo vybiehali na ulicu zistiť, čo sa stalo. Pozrela sa smerom, kam sa uberala pôvodne – na mieste dielenského dvora sa dvíhal obrovský sivobiely oblak, zdola osvetľovaný vysokými plameňmi.
„Berty...“ zašepkala naliehavo, keď ju obklopili akési vydesené tváre a niekoľko rúk ju zdvíhalo zo zeme. Chcela sa vlastnými silami postaviť a bežať ratovať brata, ale ledva sa dokázala nadýchnuť. Hrabla nohami do prázdna a namiesto aby sa zdvihla, omdlela.
„Vodu, vodu...!“ bolo ešte posledné, čo predtým v pískajúcich ušiach počula.
Našťastie, Terka sa po niekoľkých dňoch spamätala. Nemusela ani do nemocnice. To chlapci také šťastie nemali...
Josko a Dzuro boli màtvi okamžite. Bertyho ešte doviezli živého do nemocnice do Krompách, ale onedlho skonal bez toho, aby sa prebral. Pochovali ho tam.
Štyroch Nemcov, z ktorých našli doslova iba niekoľko zdrapov, čo sa zachytili v elektrických drôtoch a v konároch stromov v širšom okolí výbuchu, potom narýchlo pochovali ich spolubojovníci. Nebol čas na nejaké dlhé obrady. Bola vojna a pri smútočnej reči zaznievalo hlavne uľahčenie, že výbuch nenastal, kým boli ešte ostatné autá a debny tam.
Boli to smutné Vianoce. Ale čoskoro mali aj Nemci aj Fričovčania iné starosti, ktoré prekryli bezprostrednú spomienku na nešťastie. Front sa už naozaj priblížil na dosah, ale trvalo ešte mesiac, kým bola obec oslobodená a Nemci navždy (aj s Ghillánym) odtiahli.
Všade na svete majú dvanásť až trinásťroční chlapci vášeň pre stroje. Obzvlášť pre zbrane – a pre tanky. A pre hocičo, čo vybuchuje. Mať tak zopár nábojov a hodiť ich do ohňa... To by bola zábava!
Len vo Fričovciach si chlapcov začali mamky obzvlášť strážiť. Nič podobné trhavine do domu nesmie. Ani na lúky. Nikde! A chlapci akoby aj sami mali rozum – nehrali sa s ničím podobným. Traja kamaráti neboli totiž jediní, čo sa po oslobodení stali obeťami munície.
Nikto by vari nechcel skončiť ako oni...
|
|
