Kinoláska
@ :: Poviedky ::
Aug 30 2020, 13:57 (UTC+0) | 
|
Miesto: Zalužice, okres Michalovce
Čas: začiatok päťdesiatych rokov 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó
Kino je to najlepšie, čo ma kedy v živote stretlo! Ale netvrdím, že už nikdy nič lepšieho nespoznám. Lebo ak sa zamyslím, čo sa nestáva veľmi často, ale ak sa ozaj zamyslím, tak mi je jasné, že to najkrajšie ma ešte len čaká. Ešte rok vydržať, vlastne už ani toľko, hádam tri štvrtiny roka a povýšia ma za parobka. A potom... Potom môžem mať frajerku a nikto na mne za to nedoláme palicu.
Zakaždým, keď si to predstavím a privriem oči, vidím Marču. Niežeby tu nebolo viacej pekných dievčat, niektoré mi už dlhý čas nedajú spávať, ale sú staršie alebo majú frajerov, a i keď nie, hoc sa stanem parobkom, nezavadia o mňa ani potom. Staršie chcú starších. Ale Marča... Už ako decko sa mi páčila, keď naháňala husi ku Barine, nech sa napasú a poriadne sa vyčvachtajú vo vode. Ešte bola malá, útla, s pekným svetlým hrubým vrkočom, ale ten malý noštek sa jej dvíhal trochu dohora rovnako ako teraz. Nie žeby bola namyslená. To nikdy! Vtedy sme sa dokonca aj spolu hrávali, hoc sa zo mňa ostatní chlapci smiali, že som dievčenský pupok. No neskôr už na mňa ani nepozrela. Stalo sa to po tom, ako som sa zabával tým, že som hádzal kamene. Husi jej totiž plávali hore dole a ona ich nevedela zahnať domov. Musela vojsť k ním do vody a ja som tie kamene naschvál hádzal tesne vedľa nej, aby ju ošpliechalo. Vtedy Marča kričala: „Mižo, prestaň! Nerob to!“ Keď som videl, ako ju to zlostí, páčilo sa mi to. Bezbranné dievčatá sú čímsi krásne. Neviem prečo. Je to možno tým, že chlapec, ktorý ich trápi, má nad nimi akúsi moc a ony sa alebo čertia, alebo prosia. Ak sa tak milo čertia, každému normálnemu chlapcovi, čo má nad nimi prevahu, sa až musí niečo zatriasť v hrudi a zápasí pritom, aby sa ovládol a hneď tú rozčertenú krásku neschmatol do náručia. A ak dievča prosí, je to ešte vzrušujúcejšie. Prosia sa predsa páni, ktorí vedia byť krutí, ale tiež blahosklonne udeliť milosť a prosiace dievča akoby takto žobronilo o trochu súcitu a jemnejšieho zaobchádzania, čo by som jej hneď veľkodušne poskytol. Tyran by sa tak zmenil na chápavú bytosť, ktorej na krehkom dievčatku záleží a to by azda okamžite zahorelo láskou.
Lenže Marča ma ešte neprosila, zatiaľ sa len čertila. Hľadal som teda o niečo väčší kameň, čo na lúke nie je celkom ľahké, lebo všade rastie iba samá tráva. Našiel som však dosť hrubý konár. Hrubý aj dlhý ako ruka a už som a ho chystal šmariť, nech ju poriadne ostriekam.
„Čo, Mižo, nevieš ju trafiť?“ ozvalo sa mi odrazu za chrbtom a ja som sa prudko otočil. Za mnou stál Pali, najväčší bitkár z Malých Zalužíc. „Daj, hodím ja,“ zobral mi ten konár a šmaril ním po Marči. Našťastie ju minul, zato jedna hus zagágala tak vystrašene i hlasito, až mnou trhlo.
„Mižo, čo si to...? To poviem!“ zdesene vykríkla Marča, mysliac si, že to som hodil ja. Snažila sa hus chytiť, zatiaľ čo tá sa, trepotajúc krídlami, vzďaľovala po hladine až tam, kam na dno nohami nedočiahneš.
„Mižo, ty sviňa!“ vykríkol aj Pali a takú mi tresol päsťou do tváre, že som hneď spadol na zem. „Keď pred ňou čoby len cekneš, že to som šmaril ja, strepem ťa, že ťa vlastná matka nespozná,“ zohol sa nado mňa a toto riekol potichu, no zároveň dôrazne, aby bolo jasné, že nežartuje. Potom sa rozbehol za Marčou, že jej pomôže a aj jej pomohol. Odchádzali spolu do dediny, husi pred nimi a ja som ostal ležať na zemi s krvavým nosom.
Neskôr sa všetko zmenilo. S Palim som sa rýchlo skamarátil, lebo jeho nikto neprebije, a tak je s ním lepšie vychádzať zadobre. Marča sa ho už však začala strániť, lebo asi aj jej dačo urobil, možno ju ohmatával, a tak tvrdila, že Pali je obyčajné hovädo. No on doposiaľ vraví, že raz mu ešte bude Marča kľačať pri nohách, lebo dievča vraj stačí len poriadne stisnúť a ono sa už potom samé zavesí chlapcovi okolo krku. Jeho bratia mu to povedali. Všetci traja a oni sú starší a majú už frajerky.
O pár rokov sa zmenila i Marča. Veľmi. Blúzka sa jej vydula tak, že keď ide po ceste, tak sa jej pod ňou všetko hýbe, až sa mi z toho pohľadu sťahuje hrdlo. Aj nohy má také, joj, no... Ak by mi ich dovolila pohladiť s podmienkou, že si potom musím odrúbať prst, bežal by som domov po sekeru! Ten milý nosík jej ostal, ba možno je ešte krajší ako kedysi. A rovnako aj krásne živé oči. Vlastne ona má krásne všetko. Všetko, všetko, všetko!
Stál som na ulici a čakal na Paliho. Po chvíľke spomínania som precitol a znova sa ma chytil ten zvláštny pocit šťastia, že pôjdeme do kina. Aj v stredu sme boli a ak sa mama nenazlostí, pôjdem i zajtra. Tu sa totiž premieta vždy v stredu, sobotu a nedeľu.
„Čo, zasa snívaš?“ vyrušil ma Paliho hlas. Neviem, ako to robí, že ho nikdy nevidno, až keď je blízko. Neisto som hodil oboma ramenami naraz a chcel už vykročiť, ale Pali ma chytil za golier.
„Stoj! Počkáme na Petra,“ povedal hlasom, akoby mi rozkazoval, ale on tak hovoril s každým.
„Na guľatého Petra?“ pozrel som naň prekvapene.
„Nie, na svätého! Jasne, že na guľatého,“ Pali odul peru, akoby hovoril so sprostým. A možno som sa ja hlúpo spýtal. V dedine až tak veľa Petrov nebývalo a v našom veku iba jeden. Taký ozaj guľatý sedliacky synak, čo sa s mnohými nekamarátil a svoj smútok asi často zajedal chlebom s masťou. Však už aj z neho by sa dalo dosť vyškvariť, čo bolo ozaj nezvyčajné, lebo nám ostatným skôr trčali rebrá.
„Načo príde?“ skúšal som opatrne, nech sa Pali zasa nenasrdí.
„Uvidíš,“ odpovedal mi a bolo jasné, že sa viac na to nemám pýtať.
„Vzal som otcovi papieriky. Nie všetky, ale dosť. Sám nevie, koľko ich má,“ siahol som do vrecka a vytiahol pár cigaretových papierikov v nádeji, že si Paliho viac nakloním. Zabralo to.
„Ani ja som nezabudol. Mám fajčivo, ale už mi dochádzajú zásoby,“ vytiahol spoza košele plátené vrecko, v ktorom mal drolenú zemiakovú vňať. „Toho roku nasuším viac. Počkáme na Petra, pôjdeme si zapáliť a potom do kina.“
Obočie mi od prekvapenia vyskočilo hádam až na zátylok, lebo nikdy by som si ani len nepomyslel, že Pali a guľatý Peter raz budú spolu tajne fajčiť. Veď to je, akoby ste chceli spojiť oheň a vodu, či slnko a ľad. Pali si všimol môj prekvapený výraz.
„Peter včera videl Marču. Kúpala sa na Barine, lebo si myslela, že je tam sama. Dušoval sa, vraj bola celá holá a on jej videl úplne všetko. Rozumieš? Ten guľatý truľo na ňu zízal! A sľúbil, že nám to príde podrobne vyrozprávať!“
V tej chvíli, keď mi to Pali oznámil, som začal naťahovať krk a hľadieť na všetky strany, či už Peter neprichádza. Cítil som, ako sa až chvejem. Čakal som na každé slovíčko, čo doplní moje predstavy a oživí až tak, akoby som mal Marču priamo pred sebou. Ale nie je ten svet nespravodlivý? Ja by som kvôli Marči skočil aj do studne, ale holú ju videl niekto iný!
Stáli sme blízko cintorína a skrývali sa za stromom. Pali, guľatý Peter a ja. Fajčili sme. Dobrá sušená zemiaková vňať nemôže byť zlá. Hoc, a to bolo nedávno, Pali priniesol aj trochu tabaku a chutilo to ešte lepšie. Zdalo sa mi, že guľatý Peter ťahá len tak naoko. Dym iba do úst a rýchlo vyfúknuť. Pravda, fajčiť už musel skúšať aj predtým, len sa to dobre nenaučil. Som si celkom istý, že to teraz nerobil prvýkrát, pretože keď som začal s fajčením ja, tak som nielen kašľal, ale ešte som sa aj povracal.
„Tak začni! Aká bola Marča?!“ prikázal Pali a guľatý Peter sa rozhovoril.
Nikdy som si nemyslel, že ten tučko má taký dar reči. Opisoval všetko postupne a každý detail tak podrobne, akoby to čítal z dajakej knižky. O tom, ako sa Marča najskôr dlho a placho rozhliadala na všetky strany, či ju niekto nevidí. Guľatý Peter však ležal v priehlbine a na hlavu si dal lopúch, aby ho nezbadala. Potom, ako si zdvihla sukne a ako vošla do vody až po kolená. Ako si sukňu pridàžala len jednou rukou a do tej druhej naberala vodu a omývala si stehná. Vraj mala na tvári taký jemný úsmev, keď jej drobné kvapky stekali po nohách a isto by sa ponorila celučičká celá, šaty jej boli len na obtiaž. Znova sa vraj poobhliadala navôkol. Opäť nezbadala ani živej duše. Chuť vyvádzať vo vode ju načisto opantala. Že len vybehla na breh a rýchlo, tak rýchlo ako sa len dalo, rozviazala šnúrky na sukni a tá jej padla až na členky. Poskočila a zobliekla si košieľku. Ešte si pre istotu preložila ruky cez hruď, ale potom vbehla do vody. Ako do nej vchádzala, biely chrbát a štíhle nohy jej bielobou priam svietili. Zohla sa, takže zadok vystrčila rovno na Petra, ale potom sa otočila bokom, znova naberala vodu do dlaní a vyhadzovala ju nahor. Špliechala sama na seba a pritom jej cicky poskakovali, až sa z toho Petrovi ležalo veľmi nepohodlne a div si od vzrušenia celkom nerozhrýzol pery. Aj teraz, ako na to spomínal, hlas sa mu triasol a cigareta, bez toho aby ešte ťahal, mu zhorela až po prsty, takže nakoniec bolestivo zasyčal a potriasol rukou, strčiac si pripálený prst do úst ako decko.
„A ďalej?“ teraz sa zachvel hlas aj Palimu.
„Potom šla do vody ešte hlbšie, čupla si a umyla si zadok,“ doložil guľatý Peter s prstom v ústach. Keď zistil, že tá popálenina nestojí ani za reč, pokračoval. Opäť hovoril kvetnato, šťavnato, ako Marča vychádzala z vody, ako šla rovno oproti nemu, ako sa začal modliť, nech ho teraz nezbadá, ale nespustil z jej pôvabných kriviek zrak ani na chvíľku. Že ešte chvíľu len tak stála, zdvihla tvár a nastavila ju slnku, roztiahla ruky, akoby chcela objať celý svet, ale potom sa zháčila, obliekla si sukňu aj blúzku a sadla si na breh. Sledovala húsky, ako sa kúpu, pasú, kmášu zobákmi trávu a to bolo všetko. Vlastne ešte nie. Guľatý Peter tam naďalej ležal, aby nezistila, že ju pozoroval a trvalo to dobré dve hodiny, kým hnala svoj kàdeľ nazad domov. Vraj sa guľatý Peter potom mal problém postaviť, lebo z toľkého ležania na bruchu ho už boleli kríže, akoby mu tam niekto pichol nôž.
„Tvoje kríže nikoho nezaujímajú,“ prehodil Pali. „Dobre, pekne si nám to vyrozprával, ale vyfajčil si pritom moju cigaretu, takže mi teraz zaplatíš kino.“
„Čože?“ zajachtal guľatý Peter.
„Si hluchý?
„Ale ja do kina nejdem. Nemôžem. Prídu k nám stryná a strýko z Čečehova a mama chce, aby som bol doma, lebo že sa im mám ukázať, aký som už narástol.“
„Alebo sa tvoja mama chce pochváliť, ako ťa vykàmila! No nič, daj mi korunu a pôjdeme bez teba,“ Paliho hlas znel tvrdo, až z toho guľatý Peter zvraštil čelo.
„Ale ja nemám peniaze!“
Keď Pali zdvihol ruku, vyzeralo to ako povel na štart behu o život. Teda... Guľatý Peter je nielen výrečný, ale aj celkom hybký. Nikdy by som si nepomyslel, že vie tak dobre utekať.
„Mižo, a ty čo tak pozeráš? Vyfajčil si moju cigaretu, mohol si počúvať, ako vyzerá holá Marča, si mi teda dlžný a zaplatíš kino za nás oboch!“ obrátil sa teraz Pali na mňa.
Nikdy som nebol žiadny hrdina. Rovnako ako všetci ostatní, aj ja som sa trochu bál Paliho nálad, ale teraz sa vo mne niečo vzbúrilo. Pozrel som mu do tváre a povedal: „Papieriky boli moje, bez nich by si cigaretu neušúľal. A o to rozprávanie sa ti nikto neprosil! Mám len korunu, viac nie.“
„Tak mi ju daj a potom ti poviem, aký bol film,“ Pali naliehal a mne bolo jasné, že ak príde na ruvačku, bude mať navrch.
„Počuj, mám lepší nápad,“ dostal som spásonosnú myšlienku, ako to urobiť tak, aby som vyviazol bez modrín. „Nechoďme do kina, ale keď sa zotmie, skúsime potajme pozerať do okien. Možno uvidíme nejaké dievča, alebo tetku, ako sa prezlieka. Prečo by mal holú ženu vidieť iba Peter a my nie?“
Pali uvažoval. Aspoň sa zdalo, že uvažuje, ale ešte neodpovedal. V tej chvíli práve okolo nás prechádzali Cigáni. Celá horda, šli rovno z cigánskych chatrčí z Lažňan. Náhlili sa, čo bolo jasným znakom toho, že sa ponáhľajú na film.
„Ešte aj tí Cigáni majú na lístok a mne doma nedajú ani tú posratú korunu!“ Pali si odpľul a v tej jednej jedinej vete bolo ukryté niečo ako spoveď, priznanie bôľu, čo ho trápi a azda i odhalenie príčin, pre ktoré sa často správal úplne neznesiteľne.
„Cigáni majú, lebo chodia na Čarne zeme a ušetria,“ skúšal som Palimu nadbehnúť na jeho nôtu. „Aj z Veľkých aj z Malých Zalužíc tam všetci zahrabú, čo im doma zdochne a Cigáni to potom vyhrabú a berú domov.“
„Keby len to,“ Pali zlostne stískal päste. „Mižo, my sme len jednu kravu mali. Jednu jedinú a ešte teľa, ale maličké. Keď nám krava zdochla, mama si išla oči vyplakať. Žiadne mlieko, ani žiadne peniaze, čo by sme dostali, keby sme ju odniesli na bitúnok. Otec si musel požičať koňa a voz, aj to požičanie si potom musel odrobiť, a tak odviezol tú našu Stračenu na Čarnu zem. Vzal ma so sebou, že treba vykopať jamu. Ale keď sme boli už na Čarnych zemoch, tak vravel, nech hlboko nekopem, lebo beztak v noci prídu Cigáni a vyhrabú ju. Mýlil sa. Nečakali ani, kým sa zotmie, ba skoro vôbec. Akurát sme stiahli Stračenu do toho plytkého hrobu a už tam traja stáli a jeden povedal otcovi, nech ju uloží hlavou k dedine. Keď sa ich opýtal, že prečo, odpovedali mu, že takto za sebou zavolá aj to naše teľa a že i to by sa im zišlo. A sotva sme sa pohli vozom nazad, oni už vyťahovali nože a vrecia.“
„Poď, už sa stmieva,“ položil som Palimu kamarátsky ruku na rameno, hoc som netušil, ako sa zachová. Mohol ma schytiť za krk, stlačiť a pýtať si tú korunu, ale neurobil to. Len naprázdno prehltol, oči sa mu pritom dáko podivne leskli a potom prikývol, že dobre, že ideme a najlepšie vraj zájsť pod okná parádnej Žuži, lebo už dávno ju chcel vidieť, ako sa prezlieka. Alebo ako holá tancuje pred zrkadlom. Ale to isto nebude, o tom si len necháva zdať, takže to prezliekanie by aj stačilo. A tak sme šli.
Zalužické kino je úžasné! Ba mal by som povedať, že malozalužické kino je úžasné, nech sa všetci vo Veľkých Zalužiciach popučia od jedu! To u nás, v Malých Zalužiciach, býva veľkomožný pán, kedysi dokonca poslanec, Michal Dorič a on sa teda pozná s kadejakými pánmi! Postavil si taký veľký dom, že dole má aj sálu s pódiom, kde sa hrá divadlo, robia tancovačky, no najmä sa tam premietajú filmy. Už na konci vojny, keď prišli Rusi a okolité cesty boli plné jám po bombách, sa tam premietalo pre vojakov. Vtedy mali so sebou vlastnú premietačku. A keď sa Doričovcom podarilo takú vybaviť aj pre všetkých, Malé Zalužice sa stali najvychýrenejšou dedinou na okolí! Nikdy sme sa vopred nepýtali, aký film pôjde. Hlavne, že sa dalo pozerať a vidieť kadečo na vlastné oči, o čom človek kedy len počul. Filmy boli najmä vojnové. Keď premietali Pád Berlína a ľudia videli, ako ten hnusný Hitler zgegol, nadšením všetci tlieskali. Ale ešte lepší, než najlepší vojnový film, bol Jánošík. Každý v dedine odrazu túžil nosiť široký opasok a valašku. A často sme sa aj inak pobavili. Napríklad keď pred filmom premietali týždenník a v ňom išiel vlak, čo vyzeralo, akoby mal už už každú chvíľu vystúpiť z plátna a šinúť si to plnou parou rovno cez kino. Cigáni, čo sedeli na stoličkách v prvom rade, odrazu povyskakovali a začali kričať. Trvalo to dlho, kým sa upokojili. Cigáni sedeli vždy v prvom rade. Nech sa nemiešame. Ak si chcel voľaktorý sadnúť dozadu, hneď ho vyšikovali. Chlapi mali rozum a Cigánom vraveli: „Veď to je dobré sedieť vpredu! Prvý vidíš, prvý počuješ!“ A zaberalo to.
Dospelí platili vstupné dve koruny, deti jednu. Pretože Pali ani ja sme ešte neboli povýšení za parobkov, platili sme tiež len po korune. Zdalo sa, že zážitky z kina nič neprevýši, ale teraz sme zmenili názor. Po tom, čo nám guľatý Peter porozprával o holej Marči, dokázali sme zabudnúť na kúzlo filmu a nahradiť ho iným, vzrušujúcejším čarom. Špehovanie však neprinieslo očakávané zážitky. U mladej vdovy Erži sme cez okno videli len ako sa modlí a trvalo to dlho. Keď sa konečne domodlila, vošla do kuchyne. Čakali sme, kým sa vráti do izby, že už sa zoblečie, no namiesto toho odrazu vyšla na dvor. Keby sme nevedeli tak rýchlo utekať, aj nás ulapí. Len dúfam, že nás nespoznala. Haňa z dolného konca, keď sme tam došli, už ležala pod perinou, rovnako aj jej piati bratia a sestry. Navyše sa ešte za nami rozbehol ich pes, a tak nám vzrušenie nepriniesol pohľad na jej nahé telo, ale ďalší beh, tentoraz pred vycerenými zubami. Najväčším sklamaním však bolo špehovanie u parádnej Žuži. Jednoducho, Žuža nebola doma, ale v kine. A rovnako všetky ďalšie dievčatá, ktoré sme tak túžili vidieť. Sklamaní sme sa vrátili k cintorínu a ušúľali si ďalšie cigarety.
„Ešte aj tí Cigáni šli do kina a my....“ zatiahol Pali sklamane, stále sa s tým nedokázal vyrovnať.
„Prosto nemáme šťastie,“ skúšal som nahodiť vľúdny tón.
„Ale Cigáni už do nášho kina nepôjdu!“ Pali pozrel kamsi do diaľky tak odhodlane a presvedčivo, až mi bolo jasné, že sa mu v hlave zrodil nejaký plán. A nemýlil som sa. „Mulo,“ len toľko povedal a potom sa dal vysvetľovať.
Mulo je po cigánsky màtvy človek, ktorý sa vracia na tento svet, lebo tu ešte musí niečo vyriešiť. Čiže strašidlo, duch. A každý Cigán sa mula bojí rovnako ako smrti. Paliho plán bol jednoduchý. Šiel domov a potajme doniesol dve biele plachty. Také staršie, poplátané, ale na tento účel boli až až. Potom sme čakali, kým pôjdu z kina okolo cintorína Cigáni. Čakali sme dlho, videli sme prejsť ulicami kdekoho, ale Cigánov nikde. No nakoniec sa ukázali. Stačilo málo. Prehodili sme si plachty cez seba a začali pobehovať medzi hrobmi. Potom, akože sme zbadali Cigánov a rozbehli sme sa priamo k nim, pričom sme húkali ako sovy. Viac nebolo treba. Cigáni vrešťali, akoby ich niekto pichal žeravými vidlami. Všetci. Aj dospelí chlapi, o ženách ani nevraviac. Netrvalo to dlho, ale stálo to zato. Ako bežali každý iným smerom. Ako sa jeden z nich potkol, spadol na zem a cez neho ďalší dvaja. Ako kričali „Mulo! Mulo!“ a ako sa z tej zeme dvíhali a s desom v očiach hľadeli, či ich už náhodou nechytáme a neberieme do najhlbšieho a najtemnejšieho pekla. Potom bolo ticho. Prázdna ulica, tma, Pali a ja. Neviem, či sme boli šťastní. Či práve takéto vzrušenie sme od tohto dňa očakávali. Ale Pali odrazu vyzeral ako dobrý kamarát, s ktorým som mal spoločné tajomstvo, keď sme si svätosväte sľúbili, že o tomto dobrodružstve budeme mlčať až do smrti.
„Takže ty mi plašíš zákazníkov, čo?!“ Ruka mladého Štefana Doriča, syna Michala Doriča, dopadla na moje rameno, keď som sa na druhý deň zasa vybral do kina.
„Čo-čo?“ tváril som sa nechápavo.
„Aj Cigáni mi platia, a tak tu môžu chodiť, koľko chcú! A keď ich budeš plašiť, tak si ma nepraj! Pali sa už kdekomu pochválil, čo ste urobili. A keď som ho chytil, ešte mi prezradil, že to si ho naviedol ty!“
Nevedel som, čo mám povedať, len som nasucho prehltol.
„Daj korunu a choď si sadnúť!“ ukázal Štefan Dorič do kinosály a ja som rád a rýchlo poslúchol.
Keď som sa usadil a čakal na film, zbadal som, že iba pár radov predo mnou je Pali a s ním guľatý Peter. Tváril som sa, že ich nevidím. A potom sa stalo niečo nevídané. Na stoličku vedľa mňa si prisadla Marča.
„Počula som, že si strašil Cigánov,“ pozrela na mňa s úsmevom. „Porozprávaš mi o tom? Po filme, dobre?“ jemne sa dotkla mojej ruky a ja som jej hneď prikývol. Teda, len čo skončí kino, pôjdeme cez dedinu spolu, lebo ona to tak chce! Ona. Marča. Moja vysnívaná, moja skutočná Marča. Marča, Marča, Marča! V tej chvíli som sa cítil neuveriteľne šťastný...
|
|
