Džadovka
@ :: Poviedky ::
Oct 04 2020, 11:57 (UTC+0) | 
|
Miesto: Byster, dnes Sady nad Torysou – časť Byster, okres Košice-okolie
Čas: približne okolo roku 1950
Autor: Slavomír Szabó
Pozerali ste sa už niekedy do očí koňa, s ktorým ste strávili celé roky, vždy verne poslúchal, bol pre vás viac než zvieraťom, skôr priateľom, a naraz ho musíte nechať zastreliť? Ten výstrel, čo okolie ohluší len na kratučkú chvíľu, vám potom znie v hlave ešte veľmi dlho, zovrie srdce a vháňa slabosť do kolien. Akoby sa tým končila jedna časť vášho života, stratili ste priateľa, za ktorého ste boli zodpovední a nedokázali ste mu pomôcť, keď vás potreboval. Prečo si kôň zlomí nohu takmer vždy len keď ide dolu kopcom? Nakoniec, to je už jedno. Sedel som uprostred kuchyne obkročmo na stoličke, ani čižmy som si ešte nezobul, ani sa mi to nechcelo, nechcelo sa mi vlastne vôbec nič. Medzi zubami som mal zastrčené steblo slamy, občas ho jazykom presunul z jedného kútika úst do druhého, a to bolo všetko. Snažil som sa nemyslieť.
„Vinco, chceš polievku?“ ozvala sa Regina, moja žena.
„Ani neviem...“
„Ja len, či si hladný. Nič si nejedol.“
„Vlastne ani nechcem,“ vstal som, vytiahol si slamku z úst a hodil na zem. Regina hneď pobehla, zdvihla ju a šmarila do pece.
„Kúpime nového,“ hlesla, ale ako útecha to neznelo. Veď čo iné mohla povedať? Mali sme dva kone, ale jedného sme ani nie pred mesiacom predali, lebo to bol dobrý predaj a nám vlastne i jeden kôň stačí. A naraz toto. „Zatiaľ si môžeš koníka požičať od Paľa. Už je večer, zajtra za ním zájdi. Veď ty si mu koľkokrát pomohol,“ dodala, mysliac na môjho brata, s ktorým stále zdieľam spoločnú maštaľ.
Regina len znova povedala čosi, čo mi už dávno prišlo na myseľ, ale nechcel som zlostne odvrknúť, že to je predsa jasné. Radšej som mlčal, prešiel pár krokov k oknu a naraz som uvidel akúsi ženu, ako kľačí na ulici, rovno pred našim dvorom a modlí sa. Domov sa práve vracala Eržička, naša dcéra a aby si mohla otvoriť bráničku na plote, musela ju obísť.
„Už Šargu strelili?“ ešte sa len Eržička zjavila vo dverách a už sa ma to pýtala, a to takým tónom, akoby chcela vedieť, či je už drevo narúbané, alebo pozbierané čerešne. A potom, že vraj ženy sú citlivejšie ako muži!
„A čo? Mali ho obesiť? Jasné, že ho strelili. Rovno doprostred čela! Priviezli sme ho tam na voze, ešte aj zviazať som ho musel ako zločinca, lebo sa hádzal, zlomená noha mu pôsobila hotové muky. Ale keď uvidel pušku, akoby porozumel, upokojil sa a len tak odovzdane ležal, hľadiac priamo na mňa. Akoby mi hovoril, že nech sa stane tak, ako si prajem. A ja som nemohol robiť vôbec nič, len čakať, kedy to zaduní, aby mu guľka prevàtala tú jeho hlavu, čo tak často ku mne s dôverou natískal, nech ho trochu poškrabem, pohladím!“
„Ja len...“ Eržička na mňa hľadela previnilo, asi si práve uvedomila, že zaťala do živého a ako ma to trápi. Dvanásťročnému dievčaťu by to už mohlo byť jasné. Prameň plavých vlasov, čo jej vybehol z vrkoča, si pomalým pohybom zastrčila za ucho a už sa chystala odísť do izby, keď som sa ešte opýtal: „Tá žena vonku, ozaj sa modlí?“
„Asi. Nie otčenáš, ale ako som ju obchádzala, počula som niečo také, že nech zlo obchádza tento dom, nech je požehnaný a tak.“
„A prečo práve náš dom?“ Regina náhle spozornela a podišla k oknu, aby na ňu videla.
„Len zasa nezačínaj s tým, že tu chodia bosorky,“ pokrútil som hlavou, lebo tá jej poverčivosť mi občas liezla na nervy.
„Vinco! Dnes ráno som tiež nadojila ani nie za pol vedra. Ani pol vedra zo štyroch kráv! A vieš, ako sa hovorí. Nakoniec z nich pôjde len krv. A ktovie, či si Šarga naozaj zlomil nohu iba náhodou...“
Dosť! Cítil som, ako sa mi hrnie krv do tváre, začul som tep srdca v spánkoch a ruky sa mi pozvoľna zatvorili v päste. Nechcelo sa mi počúvať tie sprostosti, ale tiež sa mi nechcelo hádať sa s Reginou. Predsa len, ona kadečomu uverí, ale to je azda jej jediná chyba. Inak je milá, milujúca a vôbec... Schmatol som kľučku, otvoril dvere na dvor a zakričal.
„Hej ty! Čo tu chceš?“
Kľačiaca žena zdvihla hlavu. Podlhovastá sinavá tvár, isto nezdravá a strapaté kučeravé vlasy bez šatky či čepca dali jasne znať, že nie je odtiaľ ani zo žiadnej blízkej dediny. Celá v čiernom, šaty ako handry, samá záplata i záplaty na záplatách a na nohách topánky, aké nosia iba ženy z mesta, s tenkou podrážkou, ak teda vôbec na nich ešte nejaká podrážka bola.
„Trošku jedla by sa nenašlo?“ skôr zaspievala ako povedala a potom urobila taký nacvičený pohyb rukou, akoby si chcela utrieť oči, z ktorých už každú chvíľu vytečú slzy.
„Džadovka,“ obzrel som sa naspäť do kuchyne a dal žene i dcére znať, že máme do činenia so žobráčkou. „Polievku chceš? Zemiakovú,“ pozrel som znova na džadovku a ona hneď vstala, náhliac sa drobnými krokmi rovno ku mne.
„Kedysi to bývali iné časy. Džadov bolo viac, i keď ani teraz ich nie je málo. Môžu Gottwald a s ním všetci komunisti sľubovať hory - doly, pokiaľ chodia po krajine žobráci bez vlastnej strechy nad hlavou, nevieme sa postarať o svojich blížnych. No dakedy, a to mi ešte hovoril môj dedo, keď prišiel do dediny džad, šiel rovno za richtárom. Prihlásil sa u neho a najskôr slušne požiadal, aby mohol v dedine žobrať. Richtár mu dal povolenie na dva až tri dni a dokonca ho ešte odviedol do rodiny, ktorá sa mala o neho postarať. Teda mala mu dať miesto na spanie, hoci aj v chlieve či v maštali a jedno teplé jedlo denne. Džad žobral v dedine len tak dlho, ako mal povolené a potom odišiel s tým, že sa nesmel rok vrátiť. Ak by sa tu zjavil skôr, žandári by s ním urobili poriadky! Ale keď prišiel až po roku, zasa dostal takúto pomoc,“ vysvetľoval som Eržičke, ale tak, aby to počula aj Regina, ktorá na mňa neveriacky hľadela, keď som usadil žobráčku za stôl a obslúžil ju ako nejakú pani.
„Teta, vy nemáte kde bývať?“ Eržička prejavila akýsi záujem, najmä keď si všimla, že džadovka je vychudnutá na kosť.
„Mala som. Voľakedy. V meste som žila. V Košiciach. Ale už mi neostalo nič. Len to, čo mi dajú dobrí ľudia, ak takých stretnem,“ ruka sa jej až triasla, keď sa chytala lyžice a podávaný krajec chleba hrýzla ešte skôr, než načrela do taniera. Ani sám neviem, prečo som sa jej ujal. Možno som v tom bôli po stratenom koňovi cítil potrebu byť k niekomu milý. A možno som chcel urobiť trochu natruc Regine, lebo ona džadov nerada. Potom som pozrel na Eržičku a vysvetľoval ďalej.
„Kedysi aj mnísi žobrali. A ver mi, že žobravých mníchov bolo toľko, až sa im niekedy ľudia radšej vyhýbali. Nie je hanba prosiť druhých o pomoc, ak ide o život. I keď, pravda, naposledy vraj z mníchov prišli do Bystera františkáni a o život im nešlo, ale o chrám. Práve v Košiciach opravovali františkánsky kostol a mnísi chodili po dedinách z domu do domu a pýtali len za hrsť múky. Každý im ju dal, ba aj niečo navyše. Tak mali sami dosť jedla a aj pre robotníkov na chráme. Alebo drotári. Pamätáš Regina, koľko ich tu chodilo ešte pred vojnou?“ pozrel som si na ženu a tá iba kývla plecom, že predsa jasné, že pamätá. „Drotár chodí po krajine z dediny do dediny a tiež potrebuje niekde prespať. A keď bol tuto u nás, videl tých štrnásť maľovaných obrázkov, čo ešte kedysi nakúpil môj dedo a ozdobil izbu. Drotár na ne pozeral veľmi dlho a potom nás prosil, že prespal by rád hoci aj na zemi, ale pod tými obrazmi, lebo niečo také pekné ešte nevidel a spánok na tomto mieste mu dá zdravie i silu.“
„Zima bola, všade plno snehu, darmo sme mu hovorili, že v maštali nadýchajú teplo zvieratá a má tam dosť slamy, on chcel spať v izbe,“ vpadla mi do reči Regina a ja som zasa cítil, ako sa vo mne hromadí zlosť. Prečo mi dnes musí vo všetkom odporovať?
„Ja by som bola vďačná aj za miesto v maštali,“ vyšlo naraz z džadovky, keď prehltla posledné sústo polievky. Zjedla ju rýchlo, za čas, v ktorom som stihol vyriecť iba pár viet.
„Dobre teda. Dohodneme sa, že tam môžete spať dve noci, dáme vám aj dačo teplé na raňajky, ale potom do nás rok neprídete,“ riekol som a pripadal som si ako starodávny richtár, ale tiež človek, čo pomáha blížnemu. Džadovka sa usmiala, ďakovala a vravela, že sa volá Lucia. Môžeme jej vraj tak hovoriť, že je jej lepšie, ak počuje z niečích úst svoje meno, než len také hej ty.
„Prečo na dve noci? Vinco, jedna by nestačila? Počul si, ako sa volá? Lucia! Ako bosorka! Žiadni normálni ľudia nedajú dcére také meno!“ šeptom, ale zlostne sa rinulo z Regininých úst, sotva Eržička odviedla džadovku do maštale, že na mieste, kde stával Šarga, navàšia viac slamy, nech má mäkko. „A na noc ju zatvoríme na reťaz, nie že nám za tmy odíde aj s kravami!“ Regina neprestávala a ja som sa len čudoval, kde sa to v nej berie. Nie, inokedy taká nebývala, a práve dnes, keď by som potreboval, nech je ku mne niekto milý, sa jej obočie sťahovalo, akoby na mňa hľadel samotný Perún. A pritom je celkom jasné, že hundre, len aby hundrala a nerozmýšľa. Ako som vravel, maštaľ mám spoločnú s bratom, čo býva hneď vedľa. Po tom, ako dnes Šarga pošiel, mám tam ešte štyri kravy a brat tri a ešte i dva kone. Z jednej strany vedú do maštale jedny dvere, z druhej druhé. Mám dať reťaz aj na tie bratove? Iba som pokrútil hlavou a vybral sa za Eržičkou a džadovkou Luciou.
„Nie, Lucia nie je bosorácke meno. I keď, pravda, hovorí sa, že na Luciu začínajú stridžie dni, čo trvajú až do Vianoc. Lenže Lucia bola svätica! Mučeníčka! Pochádzala zo Syrakúz, čo je na ostrove Sicília až v Taliansku. Rodičia ju proti jej vôli vydali za pohana. Nato jej matka veľmi ochorela a Lucia sa modlila za jej vyzdravenie. Jej muž bol bohatý a ona v modlitbách sľúbila, že ak jej mama vyzdravie, majetok rozdá chudobným. Matka jej údajne zázračne vyzdravela a Lucia majetok skutočne rozdala. To pobúrilo jej muža, ktorý ju udal konzulovi Pachasiovi, že je kresťanka. Kresťania boli v tom čase prenasledovaní. Konzul si ju dal priviesť a podrobil ju skúške. Mala sa pokloniť modlám. Keď to odmietla, za premrhanie majetku muža a kresťanstvo ju odsúdil na doživotie v nevestinci! A vieš, prečo Luciu spájajú s bosoráctvom? Pre vlastnú hlúposť! Vraj dokázala počarovať kravám. Na tej Sicílii ju potupne priviazali za dobytok, ktorý ju mal do toho nevestinca odtiahnuť. Kravy sa však ani nepohli. ¼udia uverili, že im pobosorovala, a tak sa rozhodli, že ju umučia tým najkrutejším spôsobom. Spútali ju a do uší jej liali roztavené olovo, odrezali jej prsia, vyliali na ňu vriaci olej a nakoniec ju prebodli. Tak sa stalo v Syrakúzach trinásteho decembra v roku tristoštyri a Lucia je jedna z mála známych mučeníčok. I keď tu asi veľmi známa nie je. Ale len dva roky po jej smrti, a to sa písal rok tristošesť, povolil rímsky cisár Konštantín Veľký kresťanstvo ako právoplatnú vieru,“ vravela džadovka sediac na slame, zatiaľ čo sa Regina posadila na válov a načúvala. „Pravda, hovorí sa, že na Luciu možno veštiť. Niektoré dievčatá lejú olovo a podľa toho, čo im jeho tvar pripomenie, hádajú, kto bude ich muž. Či kováč, či roľník, vojak, kočiš, úradník, či dakto iný. Niekde zasa dievky varia a ťahajú pirohy s menami chlapcov, aby sa dozvedeli, ako sa bude volať ich milý. A tu, moja, čo v tejto dedine robíte na Luciu?“
„Nič,“ kývla Eržička plecom. „Iba jeme hrianky s cesnakom, aby nás bosorky neuniesli.“
„A čo by s vami robili? Prečo by vás unášali?“
„Lebo sú zlé! Aj našim kravám pobosorovali, strácajú mlieko!“ Eržička rozhodila rukami a jasne som si uvedomil, že každým rokom je stále viac a viac po mame. Mňa však zaujalo, čo džadovka rozprávala o svätej Lucii. Odkiaľ to všetko vie? Isto nebola celý život iba taká prostoduchá duša odkázaná na žobranie.
„Nuž, dievča,“ pokračovala Lucia, „človek je zvláštny tvor. Ba vlastne jediný tvor na zemi, ktorý je, aj keď nie je hladný, pije, aj keď nie je smädný a hovorí, aj keď nemá čo povedať. Robí veľa zbytočností a pritom čo vlastne človek naozaj, ale naozaj potrebuje? Aby netrpel hladom a smädom, to určite, tiež aby mu nebola zima, obchádzali ho choroby a mohol sa dobre vyspať. A ak to všetko už má, mohol by sa zo života tešiť a byť k ľuďom milý. Rozdávať lásku a nezávidieť, lebo od závisti je k nenávisti už len krok. A láska i nenávisť sú ako semená. Čo zaseješ, to budeš žať.“
Nevedel som, ani netušil, že v deň, keď mi pred očami zastrelia môjho milovaného koňa, začujem slová, čo pohladia dušu, z úst žobráčky.
„Raz sme zvážali drevo z lesa. Môj brat Paľo a ja. Zdržali sme sa tam, lebo brat priniesol víno, a tak sme trochu popili. Ale keď sme šli už nazad potme, naraz sme na krížnych cestách videli tancovať päť žien. A hovorí sa, že sa tam v noci stretajú bosorky. Tie ženy nás nezbadali, tak sme prišli bližšie a Paľo jednu spoznal. Kričal, volal ju po mene, že Marika, Marika, čo tu robíš? No, keby to boli bosorky, mali by nás vziať do tanca, až kým nevypustíme dušu. Lenže ony sa zľakli a rozutekali. Paľo sa potom Mariky pýtal, čo tam stvárali a ona, že sa len zabávali. Vlastne sa hrali na bosorky,“ vstúpil som do rozhovoru, chcel som Lucii objasniť, prečo sa tu o tom toľko hovorí. Nakoniec, neboli sme jediní, kto ich už takto videl.
„A prečo by sa hrali na bosorky?“ Luciu to očividne zaujalo, azda čosi tušila, o čom sme nemali ani zdanie.
„Lebo sú zo Zdoby! Aj Marika je zo Zdoby! To je chudobná dedina, tak nám škodia. Aj kradnú. Však sa tak aj hovorí: Zdoba len chudoba, do Bystera na chleba. A my nie sme hocikto, my sme paňščare. Lebo aj Byster je rozdelený. Na urbáriu a paňščarov a my paňščare máme všetkého viac, tak nám Zdobania škodia,“ rozohnila sa Eržička, vlastne tak celý rozhovor pokazila, lebo ja som chcel pokračovať s tým, ako poverčivosť zatemňuje zdravú myseľ. Ale možno je na takú debatu s dvanásťročnou dievčinou ešte priskoro. Škoda, Lucia by isto stála na mojej strane. Tak som teda iba zavolal dcéru, že už ideme domov, treba sa umyť, treba ísť spať. Keď sme vychádzali na dvor a Lucia si líhala do sena, k maštali práve prichádzala Regina s reťazou a zámkou. Našu džadovku, ktorú som si chcel možno len tak pre dobro duše uctiť ako hosťa, zamkla ako väzňa.
Bola noc. Temná, bez mesiaca, bez hviezd a od Torysy ešte navyše fúkal ostrý vietor. Dedina sa ponorila do tmy čiernej ako smola. Kto mohol, oddal sa spánku, aby v sladkom nevedomí pod perinou nechal plynúť čas smerujúci k ďalšiemu ránu plnému slnka a vtáčieho spevu. To však blízko nebolo. Možno ešte ani neminula polnoc, keď sa náhle Regina na posteli posadila a vystrašene riekla: „Džadovka!“
„Čože?“ ťažko som rozliepal oči.
„Ticho! Počúvaj!“
Tak som počúval. Nebolo to celkom jasné, ale čosi predsa len zaznelo, akýsi lomoz. Za tým už zreteľné bučanie nie jednej kravy, ale azda všetkých a potom krik. Vreskot plný desu, aký ľudské hrdlo vydá hádam iba ak ide o život.
Zoskočil som bosými nohami na zem a bežal von. Ovial ma chlad, keď som z klátu na dvore vytiahol sekeru a pevne zvierajúc porisko pribehol k dverám do maštale. Do riti! Ostali zamknuté, reťaz pevná a krik dnu silnel. Bol som si istý, že počujem viac hlasov naraz. Zavolal som na Reginu, čo sa len bojazlivo šuchtala za mnou s kľúčom a petrolejkou. Eržička iba vystrčila hlavu z dverí, von nešla.
„Zdoba len chudoba, do Bystera na chleba,“ riekla Lucia, keď sme konečne vošli dnu a naskytol sa nám pohľad, ako stojí s vidlami pri kravách. Dvere z bratovej strany boli otvorené a po zemi rozhádzaných niekoľko vedier.
„Čo je?!“ vykríkol som, ale Lucia sa len usmiala.
„Hrajú sa ženičky na bosorky, aby vám nahnali strach. Aby ste uverili na čary. A aha! Ako sa rozutekali na krížnych cestách, tak aj tu, keď vám prišli v noci podojiť kravy. A ako ešte kričali. Vraj bosorka, bosorka! A to som iba vstala, vzala vidly a išla sa ich opýtať, kto sú a čo tu robia.“
Vydýchol som si. Vlastne si vydýchla aj Regina. Ráno nadojila toľko mlieka, že si od radosti pospevovala. Džadovke na raňajky natrela dva hrubé krajce chleba, ba zohriala aj fazuľu a pridala poriadne volské oko, za aké by sa nemusel hanbiť ani ten najväčší vôl. Ešte v ten deň sa po Bysteri rozšírilo, že v našej maštali bola v noci bosorka. Snažil som sa zistiť, kto to od koho vie a prísť až k tým, čo to začali vravieť ako prví. Isto by to boli tie zlodejky, ale akosi sa mi to nepodarilo. Obviniť ženy zo Zdoby by bolo najľahšie, ale ako to vravela Lucia? ¼udia by mali šíriť lásku a nie nenávisť.
Džadovka Lucia nakoniec u nás ostala celý týždeň. Regina tak chcela, aby jej prejavila vďaku. A keď odchádzala, povedali sme takmer súčasne, že môže prísť zasa o rok. No odvtedy som ju nevidel. Neviem, netuším, kam ďalej viedli jej cesty. Ostáva len veriť, že k lepšiemu osudu.
|
|
