Kliatba starého kartára
@ :: Poviedky ::
Nov 07 2020, 14:13 (UTC+0) | 
|
Miesto: Fričovce, okres Prešov
Čas: prvá polovica 19. storočia
Autor: Juraj Korpa
Barón Splényi vyšiel z dverí. Bol sám, bez sprievodu.
Niekoľko bírešov, pracujúcich obďaleč, sa k nemu s čiapkami v rukách hneď rozbehlo, ale zastavil ich miernym odmietavým posunkom. Opustil kaštieľ, aby sa v tichosti oddal svojim myšlienkam. Nechcel s nikým hovoriť. Ničomu sa venovať.
Zrak mu mimovoľne padol na vyšívaný rukáv jeho fraku. Bol to civilný typ kabátca, aký sa nosil ešte za cisára Leopolda II., ale niekoľko detailov pripomínalo skôr uniformu – bolo to tak na osobné želanie starého baróna, veď v armáde strávil pekných pár desaťročí a do výslužby odchádzal ako poľný maršal, a tak chcel mať vojenské motívy i na takpovediac domácom oblečení. Stehy výšiviek sa leskli na slnku, rovné a natlačené natesno jeden vedľa druhého, a vytvárali farbami hrajúce vzory. „Krásna práca,“ pomyslel si mierne prekvapene, akoby si ich len teraz všimol. „Tí, čo to vyšívali, boli odborníci. Vo svojom remesle sa vyznali. Ale tu je veru ľahké spoznať, kto sa vyzná, kto je odborník, ak ide iba o výšivku. Ale čo s lekármi? Ako sa to určí tam?“ dumal ďalej smutne.
Veru, na lekárov myslel v posledných dňoch stále. Hmýril sa nimi celý kaštieľ. Behali, lietali, učene mudrovali, poučovali a odborne sa hádali. Snažili sa celou váhou svojej učenosti k niečomu priaznivému prispieť. Ale nič nepomáhalo – ani nešťastný chlapček, Splényiho syn, ani jeho matka, mladá manželka, sa nelepšili, nesilneli, len chradli a strácali sa. Nik nevedel pomôcť. A ani nik nevedel, kto by vedel. Zavolali už všetkých, čo mohli. Ale vyhliadky boli viac než smutné.
Barón sa nikdy nezvykol poddávať chmúrnym myšlienkam. Nikdy nestrácal nádej ani optimistický prístup. Ak narazil na prekážku, oprel sa do nej a nepovolil, až kým ju nezdolal – robil to tak celý život na všetkých miestach, kde sa vyskytol, a že ich nebolo málo. Nič ho nevedelo rozhádzať. Ani kedysi v Taliansku, ani neskôr v Bukovine, ani v Poľsku či nedávno v Olomouci. Nebál sa, keď stál proti Turkom, nezúfal si, keď stál proti Napoleonovi na Rýne, a nakoniec nebol ani zdrvený, keď mu zomrela prvá žena, matka jeho početných detí. Vzal si druhú, mladú. S optimizmom sa díval do budúcnosti. Plánoval. Riadil. Keď im prišlo na svet vytúžené spoločné dieťa, cítil sa šťastný. Akoby ho nič nemohlo zastaviť, ani prekvapiť. Ale...
Len teraz, keď o život bojovali jeho ani nie ročný syn a jeho matka, začínal prvýkrát v živote pociťovať ťarchu strachu a beznádeje. To bolo niečo nové.
„Som vari už taký starý,“ pomyslel si, hľadiac po okolitých kopcoch a domoch, „že už neustojím ťažobu života?“
Len bezvýrazné tváre kamenných predkov vytesaných do priečelia kaštieľa, sa naňho mlčky dívali a nedávali odpoveď.
* * *
Dávno predtým, keď bol starý barón mladý, ba ešte skôr, keď bol mladý jeho dedo a možno pradedo, keď bol kaštieľ ešte pomerne nový a kamenné tváre predkov na jeho priečelí mali ostré, snehom a dažďom nestrhané rysy, odohrával sa pred nimi výjav v posledných mesiacoch pomerne častý. Vtedajší pán kaštieľa, tiež šľachtic a zeman z mocného rodu Berthóty, spriazneného s Fričovcami, sa bez ohľadu na ročné obdobie i počasie razom vychytil a s početným, zväčša rozguráženým a poloopitým sprievodom, naskočil do otvorených kočov, kam natlačil aj zopár muzikantov. Zašibal kone smerom k Jarovniciam. Za ním, obklopená a takmer proti svojej vôli vlečená drábmi, šla v samostatnom koči jeho nešťastná manželka. Mikuláš Berthóty sa vybral zabávať – jesť, piť, spievať, no najmä hrať karty a pokúšať šťastenu, od ktorej očakával konečne nejakú priazeň. Do Jarovníc, kde ho ďalší páni už čakali, aby ho ako vždy obrali o kopu peňazí. Lebo šťastena priala zväčša im.
Berthóty nevedel sám vydržať v studenom fričovskom kaštieli. Musel preč. Ale nedopustil, aby tu jeho žena zostávala. A nebodaj si oddýchla...
Niekdajšia vášnivá láska ku krásnej Poľke sa časom zmenila v silnejúcu nenávisť. Nešlo o to, že bola iná, než uhorské šľachtičné. Ani o to, že bola oveľa mladšia od neho. Ani o to, že zas až tak veľa vena do majetku fričovského pána nepriniesla, a že sa aj tak v kartách čoskoro minulo. To všetko boli maličkosti, ktoré sa dali odpustiť. Dôvod, prečo ju neznášal, bol celkom prozaický. Nevedela mu dať potomka. Ani syna, čo by sa stal pokračovateľom rodu, ani dcéru, čo by sa v najhoršom aspoň mohla stať manželkou nejakého mocného grófa a dať život spoločnému následníkovi. Nič. Prešlo už mnoho rokov od svadby, starý Berthóty zašiel, stlstol, sčervenel a jeho poľská žena vybledla, schudla, ba už i miestami ošedivela, až sa takmer priblížil čas, keď už by nemala mať deti. Barón si bol istý, že vina nie je na jeho strane. A preto ju znenávidel, preto sa uchyľoval ku kartám, hral o veľké sumy; a preto nedovolil, aby jeho žena zostávala sama. Chcel, aby si to jeho nešťastie, ten jeho nepokoj užila aj ona.
Kone sa divoko hnali studeným údolím, rozrážali vzduch plný maličkých kryštálikov snehu, čo ohlasoval nastávajúcu zimu, muzikanti, drábi, zeman a jeho kumpáni hulákali do šera a vzadu sa odovzdane natriasala smutná šľachtičná. Berthóty sa chvíľami obzrel, či ju náhodou nestratili, a ako sa tak na ňu zlostne díval, skrsol mu v hlave nápad, že by nebolo až také zlé zbaviť sa jej. Ale hneď ho nasilu zahnal. Ako by to bolo, zbaviť sa jej? Zniesť ju zo sveta? To predsa... radšej ani nemyslieť. Má ju na krku. Navždy. Takú, aká je. Treba myslieť na karty, na zábavu... Už aby tam boli!
* * *
Barón Splényi pomaly obišiel kaštieľ a akosi automaticky bez rozmýšľania zamieril medzi stromy arboréta. Vysoké a mocné, staré, ale stále v plnej sile i kráse poskytovali tôňu kľukatým chodníčkom a upokojujúco šumeli do tichého škrípania topánok na kamienkoch. Akoby chápali každé trápenie, skláňali svoje konáre k zemi, snáď aby lepšie počuli každú myšlienku človeka pod nimi. Ale listami sa zároveň obracali k slnku, akoby chceli dávať najavo, že to dôležité je tam hore, kde je dosť energie a povzbudenia na celé veky. Čo je zlé, pominie, ale slnko tu bude navždy.
Barón sa niekoľko minút prechádzal okolo jazierka a cítil sa lepšie. Nútil sa zastaviť to utápanie v chmúrach a začať vnímať okolie. Mal ešte toľko plánov v dedine – pivovar, novú sýpku, železiarstvo, kúpele... Našlo by sa aj viac. Ale momentálne ešte všetky sily, myšlienky i prostriedky chcel venovať iba domácnosti, žene a nebohému dietku. Až to pominie... ak to pominie... potom, možno...
„Pochválen, pán barón,“ ozvalo sa pri ňom a on sa obzrel. S klobúkom úctivo v ruke stál tam báčik Samo, najstarší bíreš v kaštieli, s takmer deviatimi krížikmi na chrbte. Pokúšal sa stáť rovno, ako sa pred maršalom patrí, ale vo výsledku sa iba trošku menej hrbil a ani hrable, o ktoré sa celou silou opieral, mu vystrieť sa nepomohli. Ešte občas chodieval upravovať chodníky v arboréte, lebo doma neobsedel a chcel byť užitočný – staral sa o ne celý život a neveril, že by to okrem neho dokázal niekto robiť lepšie.
„Samo,“ povedal barón skôr sám pre seba, akoby si potreboval pripomenúť, koho vidí.
„Pekný deň,“ usmial sa starec.
Pozdrav, konštatovanie či prianie? - pomyslel si barón, hľadiac na neho. Všetko dokopy, akoby odpovedala síce vráskavá, ale úprimná a dobrosrdečná tvár bíreša.
„Niet pekných dní pre mňa,“ ticho hlesol Splényi.
Starec sa prestal usmievať. Ustarane uprel pohľad priamo na baróna.
„Čo trápi jeho excelenciu?“
„Veď to vieš... všetci to vedia.“
„A nijaké dobré správy?“
„Akoby nad nami visela kliatba...“
V tej chvíli sa v starej hlave niečo mihlo – čosi už dávno zabudnuté sa zrazu predralo spod nánosov neskorších spomienok a prinútilo Sama prekvapene zodvihnúť obočie.
„Kliatba?“ povedal nahlas a siahol si rukou k čelu. Zrazu mu niekoľko zdanlivo nesúvisiacich vecí zapadlo do seba.
„A veruže tu jedna kliatba môže byť...!“
„O čom to hovoríš, starec?“ zarazil sa barón a cítil, že jeho pozornosť je sústredená na želiarove ústa.
„Počul som to kedysi dávno od deda... To bolo za čias, keď majiteľom kaštieľa bol Berthóty. Ba nie, strýko... či syn? Proste kedysi dávno, po kuruckých vojnách, žil tu jeden zeman, čo mal za ženu akúsi Poľku. A ten...“
* * *
„Tak čo je, Berthóty? Hraj!“ ozvalo sa dôrazne spoza mohutných fúzov, spod červeného, mastného nosa.
„Hraj!“ zaznelo opakovane aj spoza ostatných dlaní plných kariet. „Prihoď, alebo vzdaj!“
Muzikanti už dávno chrápali zmorení. Drábi sa porozliezali po tmavých kútoch alebo podriemkavali v kuchyni. Pri zmysloch boli už iba kartári a Berthótyho žena, ktorá napriek tomu, že nemala čo robiť a nikto si ju nevšímal, nedokázala ani zaspať a s hlavou podopretou rukami sa smutne dívala na akýsi obraz na stene.
„Už... nemám,“ zamrmlal Berthóty.
„Čo hundreš?“
„Už nemám... dukátov!“ zavrčal hlasno.
„Daj záloh!“
„Aký záloh? Už som prehral aj vozy i šabľu. A keby som dal aj kone, nestačilo by...“
„A čo tak staviť tvoj fričovský kaštieľ?“ žmurkol zlým okom mastný fúz.
„To nikdy!“ vyskočil zrazu Berthóty. „Kaštieľ nikdy! Lebo ten som musel...“
Chcel povedať, že ho musel za mladi vykúpiť, pretože ho prehral v kartách jeho otec, čo by bola čistá pravda – a stálo ho to vtedy nemálo úsilia i peňazí. Našťastie to vyšlo. Na oplátku sa vtedy zaprisahal, že takú chybu sám nikdy nespraví a kaštieľ nikdy, za nijakých okolností nedá do banku, do zálohu, ani nijak inak nezaťaží.
Ale práve v tejto chvíli si uvedomil, že už aj on sám je dávno zadlžený kartár, dávno taký istý, ako býval jeho otec, o nič lepší, len krôčik od priepasti. Na okamih sa zarazil. Ale... čo tam po tom!
Oj, ako veľmi potreboval teraz vyhrať! Koľko majetku v tejto chvíli leží pred ním na stole – zobrať ho teraz, bol by nielen zachránený, ale by si aj zahojil všetky prehry z posledných mesiacov. Mohol by prestať nadobro hrať. A karty, dobré karty ho práve pálili v ruke. Cítil, ba čo cítil, bol si úplne istý, že ho šťastena dnes podrží. Potrebuje len jeden jedinký posledný vklad na vyrovnanie stávok...
Ale kaštieľ, ten nikdy, nikdy...!
„Dám do banku niečo, čo má ohromnú cenu. Čo vklad dorovná a zaplatí,“ povedal zrazu nezvyčajne pokojným, pomalým a dôležitým tónom. Ostatní spozorneli.
„Dám do banku svoju ženu.“
V tichu čo nastalo bolo ako výstrel počuť buchnutie fajky o stôl. Jednému z kartárov od prekvapenia vypadla z úst. Berthótyho žena, neveriac vlastným ušiam, iba ticho hlesla, keď sa na ňu obrátili všetky oči. Ozvalo sa prvé uchechtnutie, rozpačité, či sa nápadu vysmiať, alebo ho oceniť. Potom sa však rozosmiali všetci, vidiac, že Berthóty sa stále tvári vážne a s prižmúrenými očami sa nemilosrdne díva na svoju ženu, ktorá v jeho pohľade márne hľadá oporu. Bláznivý nápad! Ale práve preto hodný tejto rozjarenej spoločnosti, ktorej robí dobre každý večer prerážať strop svojich výčinov. Alebo skôr dno?
„Je to stále súca krásavica,“ uznanlivo prikývol mastný fúz, vychutnávajúc si nový slastný pocit obchodníka s koňmi, vlastne už ľuďmi, kdesi na orientálnom bazáre.
„Nedbal by som, mať ju vo svojom dome. Takže počuli ste všetci, že to jej muž sám navrhol? A súhlasíte?“
Ostatní kartári sa ešte raz pohľadom presvedčili, že to Berthóty stále myslí vážne. A keďže ani náznakom nedal najavo, že by to chcel vziať späť, po krátkom váhaní hlasno súhlasili. Žena si dala hlavu do dlaní. Bank bol dorovnaný. Stávky najvyššie. Nastal čas ukázať karty.
A Berthótyho šťastena zase raz veľmi škaredo podviedla.
* * *
„Skutočne, prehral vlastnú ženu. Vzal mu ju jeho protihráč aj s koňmi, vozmi a muzikantami. Sám Berthóty sa potom vrátil z Jarovníc pešo, na hanbu celého sveta... Určite ani sám nevedel, ako sa sem dostal. Bol opitý a šialený... Len vykrikoval: žena moja drahá, prečo si mi to urobila? Vieš, že som ťa miloval najviac na svete a ty si musela zostať jalová... Preklínam ťa, láska, kedy sa mi vrátiš... Nikdy ťa už nechcem vidieť! Nikto nevedel, čo vlastne chce povedať, čo ho trápi. Len to sa vie, a od tej noci sa to traduje u nás v rodine, že keď konečne trafil ku dverám kaštieľa, naposledy sa vystrel smerom k nebesiam, zaťatými päsťami zamával a vykríkol: Vzala si mi všetko, šťastena, majetky aj budúcnosť. Nikto netuší, ako veľmi som túžil po potomkovi, po pokračovateľovi rodu. Najviac na svete! Vzala si mi šťastie i majetok. Len kaštieľ mi zostal... Bodaj by každému, kto v ňom bude bývať a bude chcieť dieťa väčšmi ako ja, nebude nikdy dopriate! Tak ako ani mne... Potom sa vtackal dnu. A málokedy z neho už potom vychádzal... Upíjal sa. A neskôr, o niekoľko rokov, v ňom aj zomrel. Navždy bezdetný.“
Starec dorozprával a znavený tou rečou, citeľne lapal dych. Barón Splényi sa naňho zarazene díval. O kliatbe počul prvýkrát. A aj tak tomu celkom neveril. Pravda, nejasne si spomínal, že kedysi dávno tu žil nejaký vzdialený príbuzný, čo zomrel bez detí, ale rod bol široký, všetci boli navzájom spriaznení, detí mali fúru, a tak sa kaštieľ ani ostatné majetky nikdy nedostali do cudzích rúk. O žiadnej kliatbe ani nechyrovali. Jeden bezdetný človek v miestnej histórii nič neznamenal.
Ale teraz mu zavàtalo v hlave. Čo ak je to pravda? A malo by to nejaký význam, ak by to aj bola pravda? Mohol starý kartár privolať nešťastie? Mali jeho slová takú moc? Všetko by sedelo. Áno, chceli dieťa. Strašne. Bolo by prvé pre jeho mladú ženu, pre neho zďaleka nie, ale rovnako vytúžené pre oboch. Po dlhom snažení napokon prišlo.
Ale nemá ani rok a možno sa svojich narodenín ani nedožije... Čo ak je tu naozaj kliatba, zlá moc? Bol už ochotný veriť čomukoľvek.
Ale ako sa dá bojovať proti kliatbe? Proti zlej reči?
Vari rečou dobrou? Sľubom?
Barón zdvihol zrak k nebesiam. A potom tak hlasno, aby ho počuli aj obďaleč stojaci sluhovia, čo ho pozorne z diaľky strážili po celej ceste, jasným hlasom zadeklamoval:
„Bože, či ma počuješ? Ak mi zachrániš dieťa, sľubujem, že dám premostiť celé údolie. Dám postaviť most z kopca Kruh cez hlavnú cestu až na Bednárovec. Na slávu tvojho mena! Prisahám!“
Niekoľko bírešov hneď pribehlo, vzali baróna jemne za lakte a odviedli ho, skleslého a mlčiaceho, nevnímajúceho, smutného a vyčerpaného, do kaštieľa, kde ho uložili na posteľ. Lekári sa zhàkli okolo neho, opäť sa sporiac, čo mu je a čo mu treba naordinovať.
A želiar Samo sa zase pustil do pomalej práce v arboréte, chvíľami aj zabúdajúc, o čom sa vlastne s pánom rozprával a čo to pán tým svojím mostom myslel.
* * *
Boh asi napokon nepočúval. Alebo sľubom neveril. Isté je, že dnes žiadny most z Kruhu na Bednárovec krížom cez údolie nestojí a ani nikdy nestál.
Len pri kostole stojí hrobka, zbudovaná v roku 1811 pre Splényiho syna. Ten sa naozaj nedožil ani svojich prvých narodenín. A jeho nešťastná mladá matka odišla krátko po ňom, umorená žiaľom. Ležia vedľa seba.
Pravdou tiež je, že rody majiteľov kaštieľa, Ghillány i Splényi , sa všetky rozkošateli všade po svete a vytúžených potomkov majú neúrekom.
Navzdory kliatbe starého kartára...
|
|
