Pred birmovkou
@ :: Poviedky ::
Jan 31 2021, 14:23 (UTC+0) | 
|
Miesto: Kendice, okres Prešov
Čas: pravdepodobne 1945
Autori: Slavomír Szabó, Silvia Bolčová
„Kedy tú trať opravia? Vieš, ja už som v Prešove bol. Vlakom. To ešte most stál a veľmi sa mi páčilo ako dunel. Je v tom niečo, no neviem to presne povedať, ale niečo také vzrušujúce, keď pozeráš z okna vagóna a svet sa okolo teba hýbe. Stačí vystrčiť hlavu cez okno a nemusíš si ani nič predstavovať, ale i tak máš pocit, akoby si lietal. Dym z lokomotívy, iskry, škrípanie bàzd, zrýchľujúci sa dych rušňa, ale najmä dunenie, čo počuť, keď vlak prechádza mostom – na to sa jednoducho nedá zabudnúť,“ pozeral som smerom ku železnici, na ktorej už dlho nič nejazdilo.
„Ïuro, ty si ozaj truľo,“ zarehotal sa Vinco, potom sa ohol v páse, vzpriameným ukazovákom si pritlačil jednu nosnú dierku a cez druhú prudko vyfúkol. Sopeľ mu ako po výstrele z pištole vyletel na zelenú trávu. Vinco sa vystrel, utrel si prst do nohavíc a pokračoval: „Ty si bol v Prešove iba raz?“
„Čoby,“ mykol som plecom a potom som dodal výrazne tichšie: „Viackrát.“
„Klameš!“
„Neklamem! Len si to nepamätám, lebo vtedy ma ešte mama nosila v bruchu.“
„To sa neráta!“
„Ráta!“
Vinco býval často hašterivý. Rodinu si vraj človek nevyberie, ale kamarátov áno. No ja som si Vinca nevybral. Museli sme spolu pásť kravy. Nikto sa ma nepýtal, len mi povedali s kým pôjdem a už sme hnali stádo na Hedrovec. Neveľká lúka stačila na to, aby sa tých osem rohatých stvor spokojne napáslo a dvaja chlapci sa mohli naťahovať a prekárať. Keby tu bol Vinco sám, dokázal by sa pohádať aj sám so sebou.
„Neráta!“ zdvihol Vinco vyškerenú tvár znova a drgol do mňa.
„To čo robíš?“ Až mnou hrklo, ale na viac som sa nezmohol, lebo Vinco, hoc má len deväť rokov ako ja, je silnejší. Jeho neprebijem.
„Toto!“ vyhàkol a drgol ma ešte raz.
„Chlapi hovorili, že Nemci dali veľa dynamitu a ako vyletel most so železnicou do luftu, tak dopadol do rieky. Že na dne Torysy je veľa železa a nevedia ho vytiahnuť,“ snažil som sa zmeniť tému, ale nezabralo to. Vinco si teraz vyfúkal druhú nosnú dierku a ako sa opäť nahol ku mne, vsadil som všetko na jednu kartu: „Pôjdeš poobede zahrať futbal?“
Zabralo to. Vinco na drganie zabudol. Teraz len spustil kútiky úst: „Ak ma vezmú. Môžem ja za to, že tu a tam dakoho kopnem do nohy? Aj iným sa to občas stane, a čo, že mne častejšie? Však minule som kopol aj veľkého Petra a keby tam nebol pán farár, tak by na mňa skočil a chytil ma za krk. Vieš, aký má stisk? Raz ma už dusil. Vtedy som ku nim preliezol plot a natrhal si jablká, ale ma zbadal a chytil. Preto ma dusil, ja som chrčal, nemohol som dýchať a myslel som si, že je po mne. Veľký Peter stále kričal, či ešte u nich budem kradnúť a ja som chcel povedať, že nie, ale rozprávať som nemohol, tak si myslel, že som spurný a škrtil ma ešte viac. Keď ma konečne pustil, naraz som zistil, aké je to krásne a úžasné vedieť sa nadýchnuť.“
Krásne a úžasné? Takéto slová som od Vinca neočakával. Vždy len nadáva, provokuje, alebo sa vysmieva. Teda iba tam, kde si trúfne. Pán farár Pavlovič vyrobil drevené bránky, aj veľkú a tvrdú handrovú loptu, lebo tak povedal, že zdravý človek sa nemá rozvíjať len na duchu, ale i na tele. A keďže všetci poctivo chodíme na prípravu na birmovku, mohli sme za odmenu zdvihnúť zadky spoza školských lavíc a vybehnúť von. Futbal! Ani sme veľmi netušili, koľko to má pravidiel, najmä čo sa týka kopania a strkania, ale inak to bola zábava.
Vinco si sadol na zem, vytrhol steblo trávy a vložil si ho medzi zuby.
„Neviem, či dnes bude futbal. Ja som počul také, že máme pomôcť vysekať mladé brezy. Na birmovku príde z Košíc pán biskup Čársky, tak mu treba postaviť na cestu brezovú slávobránu a urobiť z dreva aj nápis, že ho tu vítame. Celá dedina sa kvôli nemu slávnostne vyoblieka, tak vraj musí byť aj tá slávobrána.“
Nedalo mi pokoj, čo znamená to slávnostné vyobliekanie. Mám len jedny šaty. Z konope. Košeľa, drelichové nohavice a dosť. Kabát sa mi začiatkom jari rozpadol. Aj tak ma otec zbil, že ešte mohol chvíľu vydržať, keby som ním pri humne nezavadil o hrdzavý klinec. Mňa to až tak nemrzelo. Bol už nielen doplátaný, ale i malý a pod pazuchami ma rezal tak, že som si nevedel poriadne priložiť ruky k telu.
„Mne mama prešila oblek po bratovi, teda po Ondrovi, lebo mi bol veľký. Ty v čom pôjdeš?“
„Spýtam sa doma,“ odsekol som a začal som zaháňať kravy z Hedrovca nazad ku dedine, že sa vraciame na poludňajšie dojenie. Nemal som najmenšiu chuť hovoriť mu, že moji rodičia nikdy na šaty veľmi nedbali a ak nepôjdem takto, v bielom, tak mi možno na ten deň navlečú otcov oblek. Však už to skúšali a ja som netušil prečo. Až teraz mi to došlo. Sako som mal pritom až po kolená, rukávy tiež, nohavice zrolované ako harmoniku a ak by som rozpažil, mohli by ma postaviť na kapustné pole. Stačilo, aby som tam postál pár hodín a desať rokov by sa tam vtáky, zajace, srny ani divé svine nevrátili.
„Ideme?“ pýtal sa Vinco, akoby nevidel, že ja už som na odchode.
„Nie, povezieme sa vlakom aj s kravami,“ mávol som rukou a viac som s ním nedebatoval.
Prešli dva dni. Dva dni, ktoré by v mojom živote ani nemuseli byť. Aspoň pokiaľ ide o rodičov. Okrem nich, Vinca a spolužiakov sa totiž denne stretávam aj s Katkou. Teda nie tak, že by sme sa na niečom dohodli. Katka je suseda. Neraz som sa pristihol, ako pozerám cez okno, či ju náhodou nezazriem. A ak ju zbadám, vždy vybehnem von, že aj ja niekam idem, a zakaždým rovnakým smerom ako ona. Najčastejšie k Toryse, kam chodí pásť husi. Ja zakaždým naškubem trochu trávy pre zajace, ale cestou domov, to keď už som sám, trávu zahodím, nech sa ma naši doma nič nepýtajú. Katka je... No ani neviem, ako to povedať. Ak by ste vzali všetku krásu sveta, jeho milotu, a potom ju dali do farieb radosti, šikovný maliar by musel isto namaľovať iba, jedine, bez pochýb, Katku. Takú, akú ju poznám. S jej očami, ktorými akoby videla až celkom do môjho vnútra, úsmevom takým prirodzeným, že som ju vlastne zamračenú ani nevidel, no najmä s jej hlasom, ktorý znie akoby vás niekto hladkal a čičíkal, takže by som ju najradšej počúval celé dni. Až som sa začervenal, keď som na to pomyslel. A vlastne s tým maliarom – to je hlúposť, lebo som ešte nevidel obraz, ktorý by rozprával. Katka dlho potichu nevydrží. Rád s ňou hovorím i preto, že sa pred ňou nemusím tváriť ako veľký frajer, ale môžem rozprávať aj o tom, čo ma zlostí, či nebodaj trápi po nociach a ona sa mi nikdy nevysmeje. A pritom jej musí byť ťažšie ako mne. I tri razy do týždňa chodí s mamou pešo až ku Prešovu a chrbty majú ohnuté pod ťažkými zajdami s kanvami mlieka, maslom, vajcami, koncom leta aj s kapustou. No čo je čudné, v Prešove nebola nikdy. Tam sa platí trhový poplatok. Tak pri ceste, pred vstupom do mesta, rozložia svoj tovar po zemi a nazývajú to honosne - jarmak.
Kedysi tak často nechodievali. Teda nie Katka, lebo ona bola pred vojnou ešte malá, ale aj jej mama sa tam vtedy vybrala naozaj len občas. Viac nemusela, lebo do Kendíc chodievali prešovskí Židia, najmä Friedmanovci, a tí skupovali všetko. Friedmanovci neboli len nejakí takí obchodníci, lebo ich syn, čo zašiel občas aj k nám, študoval za lekára. Školy sú vraj drahé, inak by na to nemali. Jedného dňa, to už bola vojna, Friedmanovci neprišli a neukázali sa ani potom. Katka mi vtedy vravela, že počula rozprávať otca. Vraj sa im podarilo ujsť pred gardistami až niekam na Kysuce, kde ich schováva farár na fare. Farár Židov! Že aj o tom je kresťanská láska, no zvesť netreba ďalej šíriť. I v Kendiciach vraj žijú ľudia, čo by to vyrapotali a ktovie, ako by to skončilo. U nás v dedine boli Židia iba Mendlovičovci. Vlastnili svoj obchod, v ňom petrolej, cukor, soľ, pálenku, gombíky, nite, ihly, občas aj látky, ale najmä cukríky. Mendlovičovci mali šťastie. Keď videli, čo sa v krajine deje, predali obchod, zbalili sa a odišli nevedno kam. Možno len dúfať, že ušli zo Slovenska včas. Aspoň tak hovorila Katka a ja som sa čudoval, že ju to vôbec zaujíma, lebo ja som radšej chytal žaby a opekal si solené stehienka na ohni.
„Dievčatá vždy chodia na birmovku v kroji. Aj ja tak pôjdem. To len chlapci v oblekoch,“ povedala mi, keď som sa jej včera posťažoval na mamu. Tá totiž rozhodla, že pôjdem v bielom, konopnom. Všetko je vraj drahé, látky a šaty beztak nekúpiš. Iba na prídelové lístky a predsa kvôli jednému dňu birmovky o lístky nepríde. Radšej by ich minula na obliečky na vankúše a periny, ale aj tie predávajú iba v jedinom prešovskom obchode a predavač môže denne predať iba určený počet kusov. ¼udia z okolitých dedín tam chodia už večer a spia na chodníku rovno pred predajňou, aby sa im ušlo. Prešovčania sa za to na nich hnevajú, ale čo už...
„Všetci sa mi budú smiať,“ pozeral som do Katkiných modrých očí, keď sme sa už vrátili od Torysy. Akoby som od nej čakal dáku spásu, či aspoň útechu, po ktorej sa mi začnú zdať všetky problémy smiešne. Výsmech spolužiakov totiž bolí vždy. No ona práve v tejto chvíli nepovedala vôbec nič, len na chvíľu privrela viečka a zrazu sa z ich dvora ozvalo: „Katka, poď rýchlo domov. Kde sa táraš?!“
Tak bežala domov a ja by som sa najradšej prepadol pod zem. Lepšie by mi bolo v hrobe, kde je len ticho, tma a pokoj. Kde nehrozia škodoradostné úsmevy ostatných detí, prekvapený pohľad pána farára a trápnosť chvíle, keď sa postavím pred biskupa ako posledný žobrák. Ako džad!
Na druhý deň som šiel k babke. Napiekla chlieb aj pre nás, a nielen to. Ako som spomínal tých džadov, piekla aj pre nich. Keď skončila vojna, potulných žobrákov sa po dedinách motalo, ako keď rozsypeš mak. A babka, so srdcom veľkým ako zvon, im dovolila prespávať u nej v stodole. Len tak, z čírej dobroty. ¼udia síce na ňu pozerali čudne, ale jej to bolo jedno. Takže som k nej prišiel po chlieb a ona ma usadila na lavičku na priedomí. V rukách som cítil ešte teplý krajec, po ktorom rozotrela margarín, keď si sadla vedľa mňa a opýtala sa, čo ma trápi.
„Potrebujem oblek na birmovku, nech sa mi nesmejú.“
„A čo by sa ti smiali? Myslíš, že toto je v živote to najdôležitejšie? Pozri na tých džadov,“ ukázala k stodole, kde na zemi sedel akýsi postarší muž a trieskou si čistil dlhé nechty, zatiaľ čo sa vàzgajúce vráta pootvorili a vyšla z nich stará, chudá, bosá žena, krívajúca na obe nohy, opretá o dve palice. Zdvihla hlavu, pozrela na slnko a usmiala sa. Možno sa tomu ťažko verí, ale v tej chvíli akoby nepotrebovala nič iné, len dotyk hrejivých lúčov a niekoho, komu by mohla radostne zamávať. Tak zamávala nám a aj babka jej prívetivo kývla. Žobráčka sa odšuchtala z dvora na ulicu a ďalej nevedno kam.
„To je Anča,“ povedala babka a pokračovala. „Ona ani nevie, či sa volá Anča, ale ja ju tak volám. Je trochu hluchá a ťažko rozpráva. Nepamätá si nič. Nevie svoje meno, ani kde sa narodila, kde bývala a či má rodinu. Zvyčajne príde rovno ku mne, dám jej krajec chleba a trochu vody. No teraz neprišla, lebo tu sedíš ty. Ona je totiž taká, že ak vidí dieťa, hneď sa jej naplnia oči slzami a najradšej by každé vyobjímala. Ale tu si to nedovolí. Bojí sa, že by som sa potom hnevala, že od nej chytíš vši. Myslím si, že mala rodinu, aj deti, ale cez vojnu sa jej muselo stať niečo veľmi, veľmi strašné. Boh bol taký milostivý, že jej vzal pamäť, aby toľko netrpela. A ten muž, čo tam sedí, bol asi voľakedy farárom. Veď pozri, aký má panský klobúk. Naspamäť odrecituje celé litánie z biblie, hovorí krásne, ako keď počúvaš v kostole kázeň, ale sám nevie, či bol ozaj kňazom, ani akej je kresťanskej viery, či mal kostol, faru, dedinu, kde sa narodil a žil, ba nespomína si ani na jedného človeka z minulosti a tiež nevie ani svoje meno. ¼udia ho volajú Izipán. Na tú prezývku počúva, ale to je asi všetko. Hej, ešte niečo. Ani on nevie, čo sa mu stalo, kedy a ako prišiel o pamäť, ale má strach z červenej farby. Ak by som mu dala vodu v červenom hrnčeku, utiekol by s krikom a viac by sa sem nevrátil. Anča aj Izipán sa len tak túlajú, akoby hľadali, kam patria. Jasné, netúlajú sa spolu, ale každý sám. Chodia po dedinách, vždy na inom mieste, len ku mne sa tu tak raz za mesiac vrátia, ale to isto zato, že môžu prespať pod strechou a pre tú trošku chleba. Ale chodia tu aj iní. Napríklad...“
„Babka, ale čo ma do nich? To sa mám teraz radovať, že nie som džad alebo čo? Vieš ako sa mi ostatní budú smiať?“
„No, tí chudáci bez mien by dali čokoľvek za to, ak by mali rodinu. Ïurko, ty predsa rodinu máš, no nie? Vari sú šaty až také dôležité?“
Nechcel som sa s babkou naťahovať. Čo ma po chudákoch, čo cez vojnu zošaleli a nič si nepamätajú? Babka horekuje, že džadi chodili do Kendíc aj predtým, ale nikdy takíto. Ona vidí svet len po svojom. Dojedol som ten chutný krajec, vzal dva bochníky chleba a vybral som sa domov.
„Ïuro, Izipán je v Kendiciach?“ škeril sa na mňa dnes Vinco, ako keby našiel poklad. „A je ešte u tvojej baby?“
„Neviem, možno.“
„Ale ja viem! Počul som! Tak tu stoj, zájdem domov po červené pantličky. Teraz dačo uvidíš!“ rehotal sa a utekal ako o život. Nemal som chuť na jeho zábavky. Najmä po včerajšku nie. Otec mi večer povedal, že bol na národnom výbore. Pýtal sa, či by mi vraj nemohla pomôcť UNRA. Nákladiaky od nich jazdia po dedinách a ponúkajú americký tovar ako pomoc chudobným. Šaty, topánky, čokoľvek. V každej dedine zastavia, zbehnú sa ľudia, tlačia sa pod korbou a oni im podávajú balíky s kvalitnými bagančami, ale aj s oblekmi, za aké by sa nemuseli hanbiť ani najväčší páni. Ale u nás v Kendiciach je to inak. Predseda dohodol, že on rozdelí ľuďom tovar a nech mu balíky naskladajú na národnom výbore. Otec sa rozčuľoval, že ich rozdal iba svojim známym a niet šance, aby sme niečo dostali aj my. Dokonca i zaklial od zlosti a dodal, že kto vie, či predseda s tým všetkým nerobí dajaké nekalé obchody. Potom sa na mňa pozrel a pohladil ma po vlasoch. Vraj, že mi dobre rozumie, tak nech rozumiem aj ja jemu a vydržím na birmovke bez obleku. Nech mi nezáleží na tom, čo hovoria iní.
„Ïuroooooo!!! Ïuro, poď,“ volal teraz už z diaľky Vinco a mával dvomi červenými pantličkami, čím ma nadobro prebral zo spomienok. „Na!“ strčil mi do ruky jednu a akoby naschvál, práve hore ulicou kráčal Izipán. Šiel rovno, vystretý ako palica, na hlave parádny klobúk, čo vyzeral ozaj ako od dákeho veľkého pána a isto to bol i jediný kus jeho ošatenia, o ktorý sa príkladne staral. Vinco bežal k nemu, ruka zdvihnutá, červená pantlička viala. Ja za ním. Takmer som spadol, keď som zakopol o kameň, ale nestalo sa vlastne nič strašné, iba ma to spomalilo. Vinco získal náskok. Zrazu začal skákať a obehovať Izipána v tesnom kruhu tak, že do neho takmer drgol plecom a červenou pantličkou mu šibrinkoval pred zarastenou tvárou. Izipán zastal, privrel oči a jeho rysy stvrdli, akoby to ani nebol človek, ale kamenná socha. V tej strnulosti sa zračila akási záhadná bolesť, ale dlho netrvala. Viečka sa mu otvorili, no teraz nehľadel na svet ako predtým, ale z jeho výrazu šlo niečo desivé. Odrazu zakričal a znelo to ako cirkulárka. Vrieskal, sklonil hlavu, až mu padol klobúk do prachu cesty. Priložil si dlane na sluchy a hodil sa na kolená. Vinco okolo neho ďalej skákal a nepríčetne sa smial. Mal som chuť udrieť ho, nech padne na zem on a Izipán nech vstane, nech sa opäť narovná, vezme klobúk a ide ďalej hľadať svoju stratenú minulosť. Bežal som k nim a i mne, bez toho, aby som si to uvedomil, viala v rukách červená stuha. Izipán na mňa hľadel s hrôzou a chvel sa, akoby sa na neho rútil prinajmenšom tank alebo lokomotíva.
„Ïuro, aj ty?“ ozval sa zrazu hlas, čo som donedávna vnímal ako ten najkrajší a najmilší na svete. No tentoraz neznel ako pohladenie duše. Bol ostrý ako britva, ako výčitka, čo ostro prenikla až kamsi doprostred mojej hlavy a pocítil som trpké sklamanie zo seba samého, zo svojej hlúposti.
„Katka, poď to skúsiť,“ mával Vinco a kričal na moju najmilšiu kamarátku, pričom neustále poskakoval okolo kričiaceho Izipána. Katka sa k nemu rozbehla, ale nie preto, aby trápila toho neboráka i ona. Vyzeralo to, že už-už na prekvapeného Vinca skočí, aby mu vyškriabala oči, odtrhla uši, či zlomila ten jeho večne usoplený nos. Zahanbene som pustil farebnú pantličku na zem a pribehol k nim. Vinco, prekvapený Katkiným i mojím správaním, zrazu zastal a hodil svoju červenú stužku pod nohy, akoby chcel takto poprieť, že robil čosi zlé. Možno by nám aj nahováral, že sa nám to iba zdalo. On by toho bol schopný, zaprel by svoje výčiny ako nos medzi očami. Izipán sa zatiaľ narovnal a postavil sa pred Vinca.
„Kto mečom bojuje, mečom zahynie,“ riekol, potom sa pozrel na mňa a dodal mäkko, priam prosebne: „Nečiň druhým to, čo nechceš, aby činili oni tebe.“
Nakoniec zdvihol zo zeme klobúk, hľadel, ako sa zaprášil, no i tak si ho zasunul hlboko do čela a pomaly, dôstojne odkráčal. Vinco sa chcel najskôr smiať, no keď videl Katku i mňa, mávol rukou, že s nami nie je vôbec žiadna zábava a odišiel. Veľmi som sa hanbil. Čakal som, že mi Katka vynadá. Túžil som povedať, že ja som nikdy nikomu nechcel ublížiť a ani ju som nechcel nikdy zarmútiť. V ústach som však mal sucho a chýbali mi slová. Katka stála a čakala. Na čo? Zdalo sa mi, že sa chveje. Mal som chuť dotknúť sa jej a utíšiť ju, že to nič, že je statočná, keď šla proti Vincovi, hoc je silnejší a hrdinom je ten, kto prekoná vlastný strach. Lenže to som si nedokázal v hlave takto usporiadať, či skôr som to len tušil, ako vedel. Tak sme si ešte chvíľu mlčky hľadeli do očí a potom sme šli každý svojím smerom.
„Tak tu si, Ïurko? Kde si bol doteraz? Poďme rýchlo, nech stihneme obchod,“ volala na mňa mama, len čo som sa ukázal na dvore. Keď som vbehol do kuchyne, zdvihla ruku, v ktorej držala bankovky a dodala: „Ideme do Prešova. Hneď! Čo už, keď na birmovku príde samotný biskup až z Košíc! Dačo som predala a otec dačo vybavil. Uvidíš! Potom ma schmatla za ruku, zavolala aj otca a šli sme. Pešo, no rýchlo a bez slov. Až za Haniskou mama povedala presne, prečo a do akého obchodu. Rozbúšilo sa mi srdce a pridal som do kroku ešte viac. V Prešove sme u obuvníka Hraboveckého kúpili kožené poltopánky. Dačo si aj šuškali, že prídelové lístky sem, prídelové lístky tam, obchodník sa musí starať hlavne o obchod. Tie topánky neboli hocijaké, ale pravé budapeštianky s bielym lemom nad podrážkou a stáli skoro tristo korún! Potom sme prešli ulicou až na jej druhý koniec. Tam, v jednom z blízkych obchodov, mi kúpili oblek. Síce väčší, ako som ja, lebo že určite ešte porastiem a nevyhodia peniaze kvôli jednému roku, no cítil som sa ako v siedmom nebi. Nebudú sa mi posmievať! Nikto sa mi nebude posmievať! Oblek mám, a nie prešitý po otcovi, či po dedovi. Nový! Vlastný! Nakoniec sme si na chvíľu sadli na trávnik pri žrebčinci, hneď za koncom Hlavnej ulice, kde Prešov končil. Mama vytiahla z tašky fľašu s mliekom, že tu si trochu oddýchneme a posilníme sa pred cestou domov. V rukách som držal balík so svojimi pokladmi. Vedel som, že všetky peniaze utratili len kvôli mne. Cítil som sa šťastný. Šťastný, lebo sme rodina a netúlam sa svetom ako bezprizorný džad. A tiež, že poznám Katku, i keď jej ešte musím kadečo vysvetliť. Verím, že raz na to príde ten správny čas.
|
|
