Deň zlomu
@ :: Poviedky ::
Sep 14 2006, 17:07 (UTC+0) | 
Obec Trstené pri Hornáde sa nachádza v bezprostrednej blízkosti hraníc s Maïarskou republikou. |
Miesto: Trstené pri Hornáde
Čas: December 1944
Autor: Slavomír Szabó
Výbuch. Áno, ozval sa výbuch, strašný, až Márii zaľahlo v ušiach a na chvíľu ju ohlušilo. Nielen ju, ale všetkých, čo sa len pred chvíľou ukryli do pivnice pod domom, aby sa vyhli guľkám, než sa začne streľba. A že sa začne, vyzeralo byť takmer isté. Táto decembrová nedeľa nebola ako iné. Na Trstené už celé týždne doliehala dunivá kanonáda, no každým dňom znela jasnejšie, hlasitejšie. A teraz, sotva začalo ráno, pridal sa k nej i dupot vojenských čižiem. Celé vojsko maďarských vojakov, hádam tisíc ich napochodovalo od lesa, smerom od Holloházy. Kráčali ulicami dediny a ľudia na nich spoza okien upierali vystrašené pohľady. Len nech preboha, prejdú. Nech nezastavujú, nech neostanú v Trstenom, pretože tam, kde sa rozložia, dopadajú ruské kaťuše. A len čo videli, že vojsko zišlo nižšie, všetci zutekali do pivníc.
„Už to začalo?“ opýtal sa ktosi z tmy, ale odpoveď nezaznela. Všetci mlčali, naplnení strachom o holé životy.
„Už to začalo?“ zaznelo znova.
„Kaťuše? Veď hvižďanie sme nepočuli. Bože, čo to bolo?“ spustila ako prvá Máriina babka. Nečakala na odpoveď a tápajúc s vystretými rukami v pivničnej tme urobila niekoľko opatrných krokov k dverám.
„Nikam nechoďte! Všetci tu musíme ostať! Všetci, nech nevidia, kde sme!“ zasipel Jozef, muž starší a skúsený, povahou však viac roľník než vojenský hrdina.
„Buchlo hneď tu! Možno do domu. To radšej zhoríme?!“
„Ja už cítim dym,“ pridala sa k babke Mária. Odrazu každý potiahol nosom a ozvalo sa i niekoľko súhlasných poznámok, že áno, niečo je cítiť.
„Musíme von, lebo keď zavalí dvere, udusíme sa!“ už ako rozkaz či posledný verdikt vyriekla babka a vzápätí cvakla závora.
Cez poodchýlené dvere preniklo dovnútra ostré svetlo a s ním aj kúdol štipľavého dymu, čo dal všetkých do pohybu. Naraz chcel byť každý prvý, len rýchlo opustiť to tmavé a tiesnivé podzemie.
„Horí, u nás horí!“ začula Mária babkin hlas už zvonku. Popchla sa rýchlo dopredu, strčila medzi tlačiacich sa pred dverami a o chvíľu to zbadala aj ona. Pohľad, čo sa jej naveky vryl do spomienok. Most nad potokom Maďari vyhodili do vzduchu a teraz sa rozdeľovali na skupinky, zaliezali na konci ulice do domov, do záhrad, kam vynášali nábytok a budovali si opevnenia, akoby ich mali ochrániť. Krik dedinčanov napåňal okolie, no nie nadarmo. Z najbližších chalúp, zo striech a porozbíjaných okien stúpal dym. Zasiahli ich horiace úlomky mosta.
„Vodu, vodu!“ volali ľudia, utekali k potoku, k studniam. Vytvárali živé reťaze, podávali si vedrá, čižmami šliapali po tlejúcich kúskoch rozmetaného dreva. Našťastie, viac to dymilo než horelo. Bola to iba chvíľa, možno nie dlhšia ako polhodina, keď si už len prezerali, komu vypálilo dieru do mokrej slamenej strechy, komu okrem okien rozmlátilo i dvere. Aspoňže nefúkal vietor. Práve naopak, bolo až nezvyčajné ticho, azda také ako pred búrkou. Priestor dedinskej ulice naplnilo napätie, ktoré ešte zvýšili štyria Maďari, čo kráčali ku skupinke dedinčanov. Ošúchané uniformy, pušky v rukách, už z diaľky čosi kričali.
„Keď nehorí, zmiznite! Prídu Rusi a bude streľba!“
Rozumeli im, i keď volali po maďarsky. Veď už vyše šesť rokov Trstené patrilo pod Budapešť.
„Odíďte! Ihneď!“
Nebolo treba veľa vysvetľovať. Máriina ženská dušička sa stiahla a zreničky sa, naopak, rozšírili poznaním. Bude sa tu bojovať! Mnohé dediny to obišlo. Nemci s Maďarmi utiekli skôr ako došli Rusi, ale tuná nie. Už ju aj babka schytila za ruku ako malé dievča, keď si všimla, že maďarskí vojaci odrazu zastali. Pozdvihli pušky, ale potom akoby si to rozmysleli a rozbehli sa do záhrad. Na druhom konci sa odrazu ukázala skupinka Rusov. Bol to čudný pocit. Vojaci dvoch bojujúcich armád oproti sebe na jednej ulici a medzi nimi dedinčania. Akoby na povel ľudia zutekali, a väčšina z nich späť do pivnice.
Sotva zapadla závora na dverách, ešte si ani neposadali, keď sa zvonka ozval samopal. Najskôr jedna dávka, taká krátka. A hneď za ňou to začalo rachotiť zo všetkých strán. Dokonca sa dalo rozoznať, kto ako často strieľa. To pretože zatiaľ čo Rusi pálili zo samopalov, Maďari z pušiek.
Písal sa osemnásty december tisícdeväťstoštyridsaťštyri a nastal čas poludnia. Miesto modlitby pred nedeľňajším obedom sa zborovo odriekal otčenáš za prežitie. Pivnica, v ktorej si nikto nevidel ani na ruky. Cítili len chlad od nôh a teplo zopätých dlaní. Takto, takmer bez slov, prešla prvá hodina. Potom i druhá, a keď streľba na chvíľku utíchla, až ktosi vyslovil nádej, že to snáď skončilo, ozvalo sa svišťanie a výbuch. Horší než v kameňolome. Skôr ako ľudia vykríkli, celé sa to zopakovalo.
„Kaťuše! To sú kaťuše!“ rozkričal sa Jozef, akoby zmyslov zbavený. A nebol sám. Pivnicu odrazu naplnil krik, akoby už nikomu nezáležalo na tom, že takto ich môžu skôr odhaliť. Kto? To bolo vlastne jedno. Báli sa každého, čo nosil uniformu. Nezáležalo na tom akú. Nie, oni si tú vojnu nevymysleli. Nechceli strieľať, páliť, ale orať a tancovať. Tak ako vždy. A teraz hvižďali ruské kaťuše priamo nad ich hlavami. Jedna rana za druhou duneli natoľko hlasito, že krik bezmocných ľudí už nemohol počuť nikto.
Mária ucítila na pleciach dlane. Bolo jedno čie, všetci tu patrili k sebe ako vtáky z rovnakého hniezda. Stačila jedna strela a ich úkryt sa mohol zmeniť na masový hrob. Podvedome aj ona vystrela ruky oproti sebe a objala sa s neznámym. Cítila ako jej dýcha na tvár, triasla sa, a ak by sa ho nedržala, asi by sa jej podlomili kolená. Zo stropu im čosi padalo na hlavu, možno len roky starý prach, čo sa uvoľňoval s chvejúcou sa zemou.
Ticho. Dozneli rany z rakiet, ešte chvíľu štekali pušky, ale potom ustali aj tie. To ticho, čo tak neočakávane prišlo zvonku, naplnilo aj pivnicu. Už nikto nekričal, len počúvali čo sa bude diať. A nedialo sa nič.
„Odišli?“ zašepkal ktosi. V tej otázke sa skrývala nádej až taká veľká, že sa zdala málo pravdepodobná, neuveriteľná.
„Žeby? A kto odišiel? Maďari, či Rusi?“ špekuloval Jozef. „No, kým sme tu, veľa nezistíme.“
„Koľko kaťuší padlo na dedinu? Stoja naše domy? ¼udia, bože, poďme von!“ zasa dirigovala babka, zvyknutá, že jej nikto neodporuje. Sama sa však nepohla, len vyčkávala. Keď sa jej zdalo pridlho, posúrila: „Jozef, ty si chlap, choď prvý!“ A Jozef išiel.
Keby to nebolo také vážne, zdalo by sa to svojou rovnakosťou až monotónne. Lenže vážne to bolo, i keď sa celý obraz hrôzy iba opakoval. Len čo vyšli prví ľudia von, spustili krik. Kaťuše zasiahli niekoľko domov, a všetko blízko nich. Horelo. Ani pivnica už nebola bezpečná. Ale bolo tu nejaké bezpečné miesto? Bolo by snáď hoc niekde na okolí bezpečne?
Na dvore pred domom prebehlo niekoľko maďarských vojakov. Ustúpili teda Rusi a Maďari, zdalo sa, nechcú z Trsteného odísť. Keby zišli aspoň o niečo ďalej, tam smerom na Košice. Rusi by tadiaľ iba prešli a nestrieľali by! Ale bolo to len prianie. Ba dokonca len nevyslovené prianie, pretože na reči nebol čas. Aj Jozefov neďaleký dom zachvátili plamene. Už bežal, srdce mu tåklo až niekde v hrdle, a za ním Mária i všetci ostatní. Sotva však dobehol na dvor, ledva schytil rúčku vedra, z druhého dvora pribehli vojaci. Maďari.
„Zmizni! Bež do pivnice!“ ukázal naň jeden prstom.
„Dom mi horí!“
„Zmizni, lebo budú strieľať! Kaťuše! Rozumieš? Kaťuše!“ pritvrdil vojak a na znak toho, že svoj príkaz myslí vážne, namieril pušku.
„Dom mi horí! Musím hasiť!“ trval na svojom Jozef, ale radšej sa nehýbal.
„Pozri tam, vidíš?“ ukázal vojak do záhrady, kde sa na drevách sušilo konope. Vlastne nesušilo, už dávno malo byť suché, pozbierané, ale Jozef ho nechal tak, nech si v zime hoci aj zhnije. Mal iné starosti. Teraz tam trčali drevené tyče, zviazané hore ako čudesné ihlany pokryté konopnou úrodou.
„Ivan si myslí, že to sú stany. Vojenské. Preto tu strieľa! A začne znova. Kašli na dom a ratuj si život! Utekaj niekam do pivnice!“
Ivan, takto Maďari volali každého Rusa. To však teraz bolo jedno, pretože odniekiaľ spod lesa sa ozval samopal. Opäť sa bežalo do pivníc, späť do tmy. Len Jozef ešte otočil hlavu, aby pozrel na dom. Z diery v streche i z okien blčali plamene a valil sa dym.
Znova sklapla závora na dvierkach do podzemia a po chvíli sa ozvalo svišťanie i výbuchy. Rakety padali blízko, ohlušovali a Jozef vedel, že svoj dom už neuvidí. Netušil však, že už neuvidí ani žiadneho živého maďarského vojaka.
Čas nebežal, necválal, zdalo sa, že takmer stojí. Že každá minúta sa rovná nekonečnu, ktoré speje do neznáma. Kaťuše zmåkli, ale streľba zo samopalov znela úplne zblízka. Bolo počuť i hlasy, pokrik, a neskôr i kroky. Zastali rovno pred vchodom do pivnice a čiasi ruka otvorila závoru zvonku.
„Je tam niekto?“ zaznelo po rusky, no všetci mlčali.
„Prázdne?“ ozval sa druhý hlas, skôr hlbší a chrapľavejší. Tiež ruština.
„Neviem. Počkaj, idem dnu!“
Na schodíkoch sa zjavili vojenské čižmy a neskôr i celá postava. Do pivnice schádzal ruský vojak. Žmúril oči, ešte si nezvykli na tmu, ale už videl, že je tam niekoľko desiatok ľudí. Hneď na kraji, rovno oproti nemu stáli Bátiovci. Jedna z dvoch cigánskych rodín žijúcich v Trstenom.
„Prázdne?“
„Nie, iba cigáni,“ zakričal vojak zo schodov a hlbšie už nešiel. K ľuďom sa však neotočil chrbtom, ale naspäť hore radšej cúval. Dvere za sebou nezatvoril.
Až neskôr, oveľa neskôr, keď súmrak zahalil celú dedinu, vyšli muži von. Potom aj ženy s deťmi. Početná skupina upútala pozornosť Rusov, ktorí práve chodili z domu do domu, zo stodoly do stodoly a hľadali nepriateľa. Alebo niečo iné? Tamto odvedľa hnali pred sebou voly. Vystrašené kotkodákanie sliepok, čo naháňali po dvoroch, bolo počuť už aj predtým do pivnice. Z domu, pod ktorým sa dedinčania skrývali, vyšiel ruský vojak a v rukách držal kabát i čižmy. Našiel ich v v izbe, nuž si ich vzal.
„Aké dievča, aké pekné dievča,“ zastavil sa pri Márii. „Chceme jesť, poď so mnou, oškrabeš nám zemiaky!“
Mária cúvla o krok, dostala strach.
„Neponimaješ? Nerozumieš? Poď so mnou, budeš nám variť!“ zvýšil hlas.
„Nikam nepôjde! Rozumieš? Nikam! Dones zemiaky sem!“ ozvala sa odrazu rázna babka, aj pokročila rovno pred vojaka a pozrela mu do tváre. Ten si ju premeral, a potom preletel pohľadom po ostatných. Muži, väčšinou starci, ženy, deti, všetci tu stáli ako jedna skupina.
„No, hovorím, poď za mnou!“ ukázal Márii rukou kamsi na druhú stranu ulice, ale vykročil sám.
„Hej! Maďari tu už nie sú?“ zakričala za ním babka hlasom plným očakávania. Rus sa však len ohliadol a kývol plecom. Možno sám nevedel, možno nerozumel.
Až neskôr, keď vyšli dedinčania aj z ďalších domov a začali vojakov núkať jedlom, sa Mária dozvedela, ako sa veci majú. Maďari neodišli. Rusom zatiaľ patril len dolný koniec. Ten na kopci. Trstené je totiž zvláštna dedina. Koniec, ktorý sa nachádza hore na svahu, volajú dolný a ten, ku ktorému sa klesá, je zasa horný.
Maďari sa vraj stiahli na okraj, že tam neradno chodiť. A Nemci sú aj s delami v Gyňove. Ak sa pohnú k Trstenému, dedina sa vraj dostane do paľby z oboch strán. Potom pánboh pomáhaj. Radšej nech si všetci ľudia poberú čo treba, hoc aj postele, periny a ukryjú sa v pivniciach.
Rusi ďalej chodili z domu do domu, vyzvedali, či niekto nie je niekde schovaný, prezerali pivnice a brali všetko, čo sa dalo zjesť. Na spánok zatiaľ nemysleli, ešte nie. Vyzeralo to na bezsennú noc, možno na poslednú, ktorú dedina prežije.
Blížilo sa už k polnoci, keď sa opäť rozpútala streľba. Mária aj babkou sa už dávno ukryli do pivnice. Hneď vedľa nich sedel so zvesenou hlavou Jozef. Mlčal, ruky sa mu triasli. Možno od strachu, možno od zlosti. Z domu mu ostali len biedne trosky, zasiahlo ho niekoľko kaťuší, i ruiny vyhoreli. Kdesi z kúta sa ozval plač. Detský. Inak každý mlčal.
Ráno, sotva svitlo, zasa niekto otvoril dvere do pivnice. Opäť Rus, vojak. Vyzval ich, aby vyšli von. A ako vyliezali na dvor, rozdeľovali ich do dvoch skupiniek. Vybrali niekoľkých, medzi nimi aj Máriu.
„Pôjdete s nami!“ len toľko rozkázal ako veliteľ a mávol rukou.
„Ona nikam nepôjde! Nikam!“ znova sa postavila pred Máriu babka.
„Nikam? Máš zlé informácie. Ona pôjde!“ pritvrdil veliteľ. Mária, mladá žena, ako si ju práve prezeral od hlavy po päty, bola naozaj pekná. Babka však stála pripravená biť sa za svoju vnučku i na smrť. Nie však ako hrdina vedomý si svojej sily. Bol to skôr posledný zúfalý pokus ochrániť Máriu pred zhanobením, čo poznali z rozprávania z nejednej dediny. Radšej by zomrela. Stačil jeden úder pažbou samopalu a babka by upadla naveky. I tak necúvla, len sa prežehnala a z oka sa jej vykotúľala slza. To Rusa zmiatlo. Chvíľu rozmýšľal, ako sa zachovať.
„Dobre, ona ostane. My ideme a ona nech sa poberie za vojakmi k tamtomu domu. Bude nám škrabať zemiaky,“ zasmial sa veliteľ a potom už hnal ostatných pred sebou.
Škrabanie zemiakov. Akoby si nevedeli vymyslieť niečo iné. Zháňanie mladých žien do jedného domu pod touto zámienkou bolo všeobecne známe, viac než povestné...
Vybraní Trstenčania schádzali cez pole k Hornádu. Rieka nebola zamrznutá, len ticho tiekla ako celé roky predtým. Predsa však bola iná, ako i cesta k nej. Na poli ležali desiatky màtvych vojakov, väčšinou Maďari. Vraj tadiaľ utekali, ale dostali sa tak rovno pod ruské samopaly. Neochránila ich ani tma. A mnohí, čo i prebehli cez pole, utopili sa v rieke, keď sa pokúšali dostať na druhý breh. V noci opustili Trstené, ale neodišli ďaleko. Ešte stále sa občas ozvala streľba, akoby sa pokúšali do dediny znova preniknúť.
„Babka, mám ísť na tie zemiaky?“ opýtala sa Mária po tom, ako všetci odišli.
„Si rozum potratila? Poď do domu, baľ sa!“
„Kam pôjdeme?“
„Ku Kretovičovcom. Do Kékedu, ten je už slobodný. Pekne pomaly, po ceste, nech nás Rusi vidia, aby nestrieľali, že sme Maďari, alebo Nemci! Počuješ, baľ sa!“
Po chvíli obe ženy vykročili na cestu. Tam, hneď po niekoľkých sto metroch videli zničený tank. Rusom, čo na nich civeli, zamávali akože sa nič nedeje, že je všetko v poriadku. Pozerali aj na autá s kaťušami, ako sa práve pohýnajú smerom na Skároš. Za nimi išlo niekoľko vojakov na koňoch. Opäť Rusi. Tí, čo im v noci priniesli slobodu. Lenže ani pred nimi neboli v bezpečí.
Dve ženy, jedna starena a jedna mladica, kráčali ďalej. V trávniciach na chrbtoch len kus chleba, slanina, fazuľa a nejaké šaty. Ak by ich zastavili vojaci, rady by im to nechali, len nech môžu pokračovať v ceste. Pomaly sa vzďaľovali z dediny, pomaly sa vliekol čas, pomaly, pomaličky začali veriť, že sa im odchod naozaj podaril a zakúsia slobodu. Slobodu? Jej pravú chuť pocítili až oveľa neskôr.
Až potom, keď sa po novom roku vrátili späť do Trsteného. V ich dedine stálo o šesť domov menej, rozmetali ich kaťuše. Z dedinčanov zomreli štyria, z toho jedno dieťa. Malého chlapca, len dvanásťročného syna Novických, zastrelili Maďari. Vraj si mysleli, že tam ide Rus. Most, ktorý chcelo ruské vojsko postaviť cez Hornád, nikdy nedokončili. Nemci z Gyňova na nich pálili delami. Na vojakov i dedinčanov, čo pod samopalmi Sovietov museli znášať drevo na stavbu.
Až potom, po devätnástom januári prišla do Trsteného zvesť, že slobodné sú aj Košice. A o pár dní nato, že Trstené i všetky okolité obce opäť patria k Československu. Vojsko odišlo a ostali len domáci. Tiež diery po bombách, rozhádzaná munícia v okolitých lesoch a slzy žien za mužmi, čo sa z vojny nevrátili.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Zachráňme svoju identitu, ktorý podporila spoločnosť U. S. Steel Košice.
|
|
