Trojkráľová krieda
@ :: Poviedky ::
Apr 14 2005, 11:54 (UTC+0) | 
Obec Kaveèany, i keï administratívne splynula s mestom Košice, má svoj vidiecky charakter. Od mesta ju odde¾uje nieko¾ko kilometrov dlhá cesta vedúca cez Suchú dolinu. |
Miesto: Kavečany
Čas: Koniec 40-tych rokov 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó
Kvapky po daždi, čo práve ustával, ešte stekali z odkvapu, ale už netiekli prúdom. Potôčik, ktorý sa objavil vždy len počas prehánok a búrok, sa pomaly strácal, takže na dvore dedinského domu po ňom ostala len ryha v blatistej zemi. Slnko len tak, akoby na skúšku, vystrčilo tvár spoza mrakov, ale nijako nehrialo. Bránka do dvora ostala otvorená, veď sliepky ešte stále sedeli v kurníku, k nej sa z ulice blížila Marienka s plným vedrom. Nežilo sa jej najľahšie. Vedela to, či skôr cítila, no nechcela o tom premýšľať. Zbytočne by sa len trápila, a stálo by to za to? Vojna sa už síce skončila, ale bodaj by nikdy ani nebola. Ako najstaršia dcéra teraz musela robiť práce, na ktoré by iné deti ani nepomysleli. Po tom, ako sa dozvedela, že jej otec padol na fronte, sa jej detstvo skončilo. To mala dvanásť rokov, už prešiel takmer ďalší, ale jej sa zdalo, akoby to bolo oveľa viac. Ešteže tu bol Tomáš, jej starší brat, ktorému robota nesmrdela, i mladší Vilo a Zuzka. Všetci sa museli poriadne oháňať, ak chceli obriadiť statok. Štyri kravy, pár koní, svine, na to mama nestačila. Marienka si myslela, že to už ani nemôže byť horšie. Že väčšie zlo ani neexistuje. Svet vnímala až príliš normálne, a to ju robilo staršou. Nevšimla si drozda, čo práve sadol na plot a skôr ako zaspieval, vypol svoju operenú hruď. Nevšimla si ani, že z okna odnaproti na ňu pozerá jej spolužiak Jožo, tak ako vždy, keď prechádza popred ich dom. Videla len, ako jej matka z mesiaca na mesiac starne pred očami. Život sa otcovou smrťou nezastavil, kráčal svojím pravidelným tempom a veci, ktoré sa donedávna zdali nepravdepodobné, boli v tejto situácii na dennom poriadku.
„Marienka, veď ťa tá ťarcha zlomí," zasmiala sa Jolana, Jožova mama a suseda odnaproti, keď videla ako dievča vlečie plné vedro cez ulicu. Voda bola v Kavečanoch vždy veľký problém. Dedina na kopci mala len osem studní a keď nechceli piť dažďovú, musela prejsť poriadny kus cesty.
„Nezlomí, vydržím," bránila sa Marienka, chápala, že to teta povedala, aby jej vzala vedro a pomohla, ale nedala sa. „Dnes sa nám možno otelí krava," vyhàkla, aby ukázala, koľko má starostí, ale už aj pridala do kroku, lebo nechcela vyzerať slabá. Rozhovor uviazol kdesi vo vzduchu, nepokračoval.
Áno, krava - to bol malý majetok. V Kavečanoch žilo takmer tisíc ľudí, ale kráv tu bolo vyše päťsto. Kto mal kravu, nehladoval. Kto mal len trochu mlieka navyše, nosil ho do Košíc na predaj a zarábal. Kto mal býka, mohol ho predať na jatkách. Očakávanie teliatka bola rodinná udalosť, často však sprevádzaná strachom. Ten sa však už zdal aj Marienke smiešny.
¼udia sa báli bosoriek. Kedysi viac ako teraz, ale čosi v podvedomí ostalo. Vraj, keď chce bosorka rodine poškodiť, kravu uriekne a tá potom začne namiesto mlieka dojiť krv. Keď je krvi málo a tečie len na začiatku dojenia, treba mlieko zvariť na tvaroh. Ak vznikne len maličká tvrdá guľka, ktorou sa dá i okno rozbiť, je krava pobosorovaná a treba ju rýchlo zabiť. Takú hrudku však ešte nevidela, ani nemali dôvod, aby to skúšali. Bosorky sa vraj ku kravám dostávali najčastejšie prečarované na žaby, ale to sa jej zdalo už úplne choré. Veď kto by veril takým hlúpostiam?
„Marienka, nože chytro poď, moja. Už máme teliatko!" - zavolala mama z dverí, len čo vošla do dvora. Jej hlas znel po dlhom čase naozaj radostne. „Ani pomoc nepotrebovala. Len keď zabučala, vošla som dnu a ono už ležalo na slame."
Dievča hneď položilo vedro na zem a bežalo do stajne. Pohľad, ktorý sa jej naskytol, ju ohromil. Rysuľa lízala chrbát malému býčkovi, čo sa práve staval na nohy. Zdal sa jej taký smiešny. Nohy akési pridlhé, tenké, triasli sa, akoby nevedeli udržať ťarchu tela. A hlava priveľká. Len čo sa postavil, vetril nozdrami a pysk pchal rovno k vemenu. Mama Rysuľu starostlivo obriadila, utrela ju slamou, teliatko nemusela. Veď má svoju mamu a tá vie, ako sa oň postarať. Len ho pozreli, či je v poriadku. Všetko nasvedčovalo tomu, že z neho raz bude pekný silný býk.
Doma ešte čakala robota, ale to Marienke vôbec nebránilo, aby zašla ku kravám ešte niekoľkokrát. Keď sa už pomaly stmievalo, uvidela mamu, ako kreslí na dvere stajne biely kríž.
„A to načo?" - opýtala sa tónom, akoby ju chcela napomenúť, že sa vierou v bosorácke bludy len zosmiešňuje.
„Z úcty k mojej mamke a tvojej babke, vieš?" Marienka len vypúlila oči, ale mama pokračovala: „Kým ešte žila, dala mi túto kriedu. Bola posvätená na Troch kráľov. Keď chce človeka ktosi urieknuť, má si ňou nakresliť kruh okolo postele, kde spí. Ak sa narodí teliatko, treba ňou na dvere maštale nakresliť kríž. Tak to aj moja mama robila a zvyk treba dodržať."
Marienka už neprotestovala, len sa jej to zdalo hlúpe. Aj únava ju ťahala skôr do postele ako viesť reči o poverách. Babku mala rada aj ona, ale kríž by určite nekreslila. Ešteže ho z ulice nevidieť - pomyslela si a pripravila sa na každovečerný rituál: najesť sa, umyť sa, vyčurať, pomodliť a spať.
Súmrak padol na Kavečany, steny domov a strechy sčerneli, zmenili sa na siluety osvietené mesiacom v splne. Keď otvorili okno, vzduch ešte voňal po popoludňajšom daždi. Potom okno pribuchli, prevesili cezeň zásteru, lebo mesačný svit bol naozaj silný a tmu v izbe prerážalo už len svetlo petrolejky. I tú o chvíľu zhasli. Na drevenej posteli s veľkou načuchranou perinou spala mama, na druhej dve sestry a bratia mali na zemi každý svoje matrace, čo cez deň zasúvali pod posteľ. Všetci mysleli na teliatko, ale ako bolo zvykom, po večernej modlitbe už debaty neviedli. Keď bolo niečo nutné povedať, vždy len krátko a ticho.
„Mama, my sme mu nedali meno! Ako ho budeme volať?" - zabudla na zvyk Marienka, prudko sa posadila a zabodla oči do tmy.„Pst, je noc! Spi a ráno meno vymyslíme," zašeptala mama, a i keď jej hlas bol tichý, z tónu bolo jasne cítiť, že ju karhá.
„Mama, ale…" - nedala sa Marienka, lenže nedoriekla. Zvonka sa ozval akýsi hukot. Matka sa posadila a s ňou aj Zuzka, Tomáš a Vilo. Nestihli ešte vyriecť ani slovo a hukot sa zopakoval ešte hlučnejšie než predtým.
„Kto by to mohol..." - vstávala mama z postele, nohy vystrčila spod periny, ale nestihla dopovedať. Dom sa zachvel od základov, až v tej chvíli uverila, že to zemetrasenie. Všetkých to prekvapilo. Keby len prekvapilo. Ten pocit, čo sa ich zmocnil, keď sa im zem zachvela pod nohami, keď sa im od prekvapenia takmer zastavil dych a po tele prebehli zimomriavky, bol desivý. Z hákov na stene popadali hrnčeky; jeden sa dokotúľal až k maminej posteli. Jasne ho videla, zrak už privykol na tmu. Zastal a naraz len tak bez ďalšieho pohybu jej praskol pred očami.
„Môj Bože, stoj pri nás," prežehnala sa.
„¼ahnite si," napomenula deti, čo vstávali. „Ostaňte ležať, kým nepoviem iné!"
„Nemáme radšej vybehnúť na dvor?" zneistel Tomáš, ale jeho hlas sa takmer stratil v hluku, čo neustále narastal. Znelo to ako hučanie vodopádu, čo sa odkiaľsi zhora valí na strechu domu, aby ju preboril, rozmetal a spláchol kamsi do nenávratna. Ako zvuk, čo sa ozýva z ťahanovského tunela skôr než sa objaví vlak. A kdesi v tom zvuku, nebolo to jasne počuť, žiadne celé slová, iba ich úlomky, akési slabiky, ale akoby to bol ľudský hlas, ktosi volajúci, ba priam vreštiaci odkiaľsi zďaleka.
„Noc má svoju moc. Rozumiete? Žiadna noha nesmie prekročiť prah izby! Mama moja zlatá, prečo si mi len nepovedala, čo v takú chvíľu robiť?" triasla sa matka. Všetky deti vyskákali zo svojich miest a nasúkali k nej do postele. Neprotestovala. Objímali sa. Hluk, čo sa im najskôr zdalo, že prichádza zhora, teraz znel všade, potom akoby spod zeme, ale nakoniec bolo jasné, že prichádza od maštale. A do toho už aj praskot dreva, akoby ju chcel niekto zvaliť.
„Ostaňte pri mne, ostaňte pri mne," opakovala mama, najmä keď videla, že Tomáš stále pozerá na dvere, myslí na útek.
„Tu sme spolu, dom stojí. Ale čo je vonku?" hladila deti po vlasoch, ale opäť stàpla. To sa zasa ozvali zvuky spod podlahy, tiež akoby zo špár medzi doskami začal stúpať prach a steny sa zachveli.
Žeby bosorky? Naozaj bosorky? Marienka už nedokázala myslieť, strach ju zbavil akejkoľvek možnosti logicky uvažovať. Ostala len túžba a pud prežitia. Nech už to skončí! Nech to stíchne! Počula, že bosorky chodia čarovať vždy oblečené do bielych šiat. Tiež, že bosorka pri vstupe do kostola nikdy nepozerá priamo na oltár, ale hlavu otáča nabok a pri žehnaní sa nikdy prstom nedotkne čela. Vždy sa tomu smiala. Teraz si však nebola schopná pripomenúť nič. Ak by to dokázala, uverila by, že je to krutá pravda. Vynáralo sa to len pocitom, čo ju držal ako prikovanú na posteli, držiac mladšiu Zuzku okolo ramien. Mala chuť kričať, veľa jej k tomu nechýbalo. Možno odvaha, lebo aj krik zo strachu bol prejavom a ona túžila ostať nenápadná, nepovšimnutá, nevidená. Naraz, v jediný okamih akoby niekto luskol prstami a všetko stíchlo. Nábytok, matrace na zemi, petrolejka, všetko bol tak ako predtým, akoby sa tu nikdy nič nestalo. Len prasknutý hrnček pri posteli, niekoľko ďalších popadaných pri stene a obraz s Bohorodičkou, čo visel nakrivo, dávali jasne najavo, že to všetko nebolo len v ich predstavivosti, že to nebol sen, nočná mora, ale skutočnosť.
„Mama, čo to bolo?" zodvihol sa Tomáš, len tak sa posadil, nohu na zem sa ešte bál položiť. Deti civeli na pery matky, čakali na slová, ktoré by im dali pocit istoty, že sa už netreba báť.
„Neviem. Deti, ja neviem, len nech sa to nevráti. Nech už konečne zazvoní na anjelpána," triasla sa bezmocná matka, rukou si utrela pot z čela a opäť hladila deti, aby ich utíšila. Ešte hodnú chvíľu nespali. Hovorili šeptom, že predsa im nikto nemôže ublížiť, lebo oni tiež neubližujú, že s nikým nemajú spory, a čo bolo, bolo dávno, už zabudnuté, veď predsa platí - odpusť nám naše viny tak, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom. Strach síce neupadal, ale prevládol pocit jednoty silnej rodiny, kde sa majú všetci radi. Veľmi radi. To im dávalo silu, aby s krikom nevybehli do ulíc. Nakoniec únava urobila svoje. Najskôr zaspala malá Zuzka, až jej všetci závideli. Potom aj oni. Všetci na jednej posteli, len Tomáš, predsa už odrastenejší, takmer muž, si pritiahol po podlahe svoje matrace bližšie k nim a ľahol na ne.
Len čo sa o piatej ráno ozval zvon, boli už všetci hore. Stiahli zásteru z okna, ulica vyzerala ako po každej inej noci. Oni však v izbe nechápavo hľadeli na prasknutý hrnček na podlahe. Veľa nerozprávali. Len tak, ako boli, vyšli spoločne na dvor.
Drozd spieval akoby sa nikdy nič nestalo, čerstvý vánok, kotkodákanie sliepok, slnko sa pomaly spoza kopcov dralo hore na oblohu. Tak, ako kedykoľvek predtým. Aj dvere na maštali, aj kríž nakreslený posvätenou kriedou ostali bez zmeny. Keď dvere otvorili, keď zaznelo tiché vàzganie a oni bosými nohami vstúpili na maštaľnú slamu, uvideli, že kravy i teliatko sú v poriadku. To stálo pri Rysuli a zdalo sa im, že ich čaká, cíti, že patrí im a majú ho radi. Bolo rozkošné. Pri tomto pohľade z nich čosi opadlo. Čosi, čo ťažko pomenovať. Azda zlé tušenie, že ostanú nemajetní, azda hrôza z démonických síl, čo im chceli uškodiť, azda strach o vlastné životy.
„Mama, čo to bolo?" zopakoval Tomáš otázku, ktorú už raz vyslovil v noci.„Neviem, deti, ja neviem," opäť mama rozhodila rukami. „Hlavne, že je to preč a verím, že už späť nepríde. Musíme sa ísť spoločne pomodliť. Hneď teraz."
Keď vošli do kuchyne, keď si spoločne kľakli a hľadeli na kríž, visiaci nad dverami, modlili sa tak vrúcne ako nikdy predtým. Pery sa im chveli, hlasy ešte občas triasli, ale keď skončili, keď sa opäť postavili a objali, pocítili silu a istotu, že je zlému koniec. Že temné sily stratili svoju moc, a to azda i zásluhou kriedy, ktorú kedysi múdra žena, ich mama a babka, dala posvätiť na Troch kráľov.
„Ale viete, čo by bolo, keby sme o tom niekde hovorili? Viete, ako by si ľudia ťukali na čelo? Marienka, nebyť toho, čo ťa včera nazlostilo, dnes by Rysuľa dojila krv, alebo by už teliatko ležalo zdochnuté. Nie, to nikde nehodno spomínať. Nikto by nám neveril. Preto deti, prosím, mlčte o tom, čo sa stalo. Veď z viery v bosorky sa ľudia iba smejú!" - urobila mama bodku za udalosťou, čo všetkým navždy ostala trčať v hlavách. Lebo i keď niekto niekedy niečo videl, počul, zažil také, čo nikto nevie vysvetliť, ostatní sa mu radšej vysmejú. Niet nič jednoduchšie, ako urobiť z bezradného človeka hlupáka, ako pošliapať a poprieť niečo, čomu nerozumieme. Takto si totiž nepriznáme, že existujú veci, na ktoré náš bežný rozum nestačí, a človek je predsa múdry tvor, nie? Nebude, nechce zhadzovať vlastnú dôstojnosť!
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci projektu "Historické obce košické" a na web bol uvedený v rámci projektu "Zachráňme staré príbehy pre budúcnosť", ktorý finančne podporili Karpatská nadácia a Košický samosprávny kraj.
|
|
