Koniec Kardosových hrdinstiev
@ :: Poviedky ::
Oct 18 2006, 08:14 (UTC+0) | 
Vyšný Lánec je stará dedina, ktorej prvá písomná zmienka pochádza z roku 1267. Dnes už patrí pod obec Perín-Chym. |
Miesto: Vyšný Lánec
Čas: 1943
Autor: Anna Domaniková
Z komínov dedinských domov sa plazili sivé štipľavé oblaky dymu, prevrtávané husto padajúcimi vločkami. Bol sobotný podvečer, tma sa tlačila pomedzi domy. Zima sa usalašila všade po okolí už koncom októbra. Kopy pozametaného snehu sa povaľovali pred každou bránou. Nová nádielka bieleho páperia marila snahu vyšnoláneckých gazdov nezapadnúť po členky do mokrej a studenej bielej pokrývky. Sneh sa ticho sypal z nebies, akoby nechcel rušiť ani chlapov v krčme. Boli tam všetci. Popíjali, fajčili, hrali karty. Tí štyria vyzerali zadumane, sústredene pokukovali po spoluhráčoch. Ostatní postávali za ich chrbtami a kibicovali. Ani by neboli vedeli, čo za psotu je vonku, nebyť Kardosa, starého mládenca z dolného konca, ktorý akurát vošiel do miestnosti, s mrmlaním si oprašoval kabát a čapicu otrepal párkrát o stehno.
„Fuj, zase padá,“ povedal nahlas, očami hľadajúc voľnú stoličku. „Nikde ani noha, ženy sú u Szirmaiovcov. Nakukol som cez okno,“ bez zastavenia rozprával, aj keď mu nikto neodpovedal. „Sedia tam ako kvočky. Modlia sa ruženec, no tvária sa, že pradú. Keď som prešiel pred domom, tak šli práve do kôlne po drevo. Všetky naraz, aby sa nestratili,“ uškrnul sa a sadol za stôl. „Aj vojaci sa poschovávali do tepla,“ dokončil a pozrúc sa na krčmára, kývol hlavou, čo bolo pochopené ako objednávka.
Krčmár vzal fľašu páleného, nalial číru tekutinu s drobnými bublinkami po okraji do pohára a obradne ju položil pred Kardosa. Ten chytil pohárik do dlane, akoby to bol bič na voly a šmahom ruky vylial celý jeho obsah do gágora. Trochu sa striasol a popýtal ďalší.
„Čo ste tak ticho?“ zrúkol na chlapov. „Vari niekto podvádza?“
Susedia na neho zagánili. „A ty čo? Nevieš ústa zatvoriť? Zase si niečo vyviedol?“
Kardos bol totiž dedinský vtipkár. Býval v predposlednom dome len s mamou, veľa gazdovstva nemal, nemusel celé dni lopotiť a možno preto si krátil dlhú chvíľu vystrájaním a zosmiešňovaním ostatných. Zatiaľ mu každá neplecha vyšla a on sa potom týždeň smial a dookola opakoval ako to vymyslel, ako to urobil, ako mu niekto naletel.
Kardos neodpovedal. Po chvíli vstal, zašiel k okienku, rukávom košele ho poutieral a pozeral sa von.
„Čakáš niekoho?“ spýtal sa Dudics, keď Kardos vari po tretíkrát zopakoval celú procedúru od vypitia páleného, cez pochod k okienku a nazerania von. To už sa naň všetci pozerali, lebo zvonku bolo počuť ženský krik, jajkanie, výskanie, nadávky. Po chvíli prekvapenia sa chlapi strhli a poďho všetci pred krčmu, len tak, bez klobúkov a vrchných kabátov. Zľakli sa, čo sa to so robí ženami, keď tak hulákajú.
Szirmaiov dom bol tretí od krčmy. Keď sa už všetci vyteperili pred ňu, aj krčmár bol zvedavý a pozreli tým smerom, lebo odtiaľ sa šíril ženský škrekot, nevedeli, či sa majú smiať, či utekať ku ženám, či sa radšej bez slova vrátiť do krčmy. Videli Máriu a Alžbetu ležať uprostred cesty na bruchu, ako sa snažia vstať, no robili to tak nešikovne, že sa im čižmičky len šmýkali po udupanom snehu a ony znovu a znovu padali na nos. Ostatné ženy stáli pri bráne a zopár sa ich rozbehlo susedám pomôcť, no len čo urobili zopár krokov, tiež líhali na brucho, ani čo by bola cesta začarovaná. Až vtedy si chlapi všimli rehotajúceho sa Kardosa a tiež nejaké šnúrky ponaťahované pár centimetrov nad cestou. O ne sa ženy potkýnali a padali ako zrelé hrušky.
„Ale som im dal,“ hulákal Kardos. „Všetky šli po drevo... Chachacha... Aj s ružencom... Vzal som im vretienko s namotanou priadzou... Ani si ma nevšimli... Chachacha... Potom som tú priadzu natiahol pomedzi latky na plote, z jednej strany cesty na druhú... Chachacha... A prišiel som do krčmy,“ smial sa ako blázon. „Dlho boli po to drevo, dlho.“
Chlapi boli zmätení, nevedeli, či sa pridať ku Kardosovi a vysmiať ustráchané, nešikovné ženy, alebo Kardosovi vynadať a ísť ratovať svoje polovičky.
„Juj, ty! Kardos!“ kričala Zuza z cesty a mávala päsťou smerom ku krčme. „Veď počkaj, ty... Ty...“ narýchlo nevedela akou nadávkou by ho mala počastovať. „Budeš to ľutovať!“
Krčma sa znovu naplnila, pálenka tiekla dolu hrdlami rýchlejšie ako doteraz, chlapi ešte chvíľu strašili Kardosa ako ho ženy zmlátia, že sa neubráni ak na neho všetky skočia; potom sa reč zvrtla. Všetci už mali dosť strádania, strieľania, strachu, chudoby, vojakov.
„Videl som partizánov,“ dal sa počuť Sváb. „Usalašili sa hore pri lese, konča Zdochlinárky.“
„Hej, sú tu,“ pridal sa Árvai, „boli už u mňa, chceli niečo pod zub.“
„Akoby sme mali na rozdávanie,“ pokračoval Szirmai, „Teraz aby sme všetko delili na tri časti. Aj Nemcom, aj partizánom, aj nám aby ostalo.“
„Čo? Partizáni?“ votrel sa do rozhovoru Kardos. „Vy sa ich bojíte?“
„Nehulákaj!“ zahriakol ho ktorýsi zo susedov. „Majú viac zbraní ako vojsko. Len delá im chýbajú. Ani tanky nie, ale granátov majú hádam za celé dva sudy a pušky.“
„A čo? To sa mám posrať od strachu?“ nedal sa Kardos. „Ja by som ich vlastnými rukami zahlušil, len nech ku mne prídu!“
„To nie je ako ženy na bruchá položiť,“ zasmial sa ďalší. „Nevystatuj sa, oželieš.“
„Hovorím vám, chlapi,“ ďalej sa Kardos zastrájal, „holými rukami, ani nôž mi netreba, tak by som ich jedného po druhom zahrdúsil. Veru, tak.“
Chlapi sa po sebe obzerali, mykali plecami, len Szirmai žmurkal, že to nič, mával rukami, aby už Kardosa neprovokovali a ukazoval im, aby ho pred krčmou počkali.
Tma sa osmelila a vliezla do každého kúta krajiny. Domce ticho čupeli, tisli sa k zemi a jedným oblôčkom žmurkalo oranžové svetlo sviečky na belobu dvora. Raz za čas zaštekal pes, po ňom ďalší a ďalší, akoby si odovzdávali dôležitú správu. Kardos odchádzal z krčmy medzi poslednými. Trochu sa potácal, ale studený vzduch ho ovalil po hlave, že sa hneď narovnal a vykračoval rovný ako svieca. Vyhrnul si golier na kabáte až k ušiam, zdvihol plecia, aby sa mu chlad nedostal na krk, poobzeral sa, a keďže nikde nikoho nebolo, vykročil domov. Hundral si čosi o nesmelých susedoch, nevďačníkoch, čo sa nesmiali nad jeho žartom so ženami.
Pred domom mu zastal cestu nejaký človek. V jednej ruke mal pušku, v druhej tučný, ťažký batoh. Kardosovi prebehol mráz po chrbte, div si oči nevyočil, tak na chlapa pozeral, ale nezdal sa mu povedomý.
„Ty si Kardos?“ opýtal sa ho neznámy, no nečakal na odpoveď a hneď pokračoval. “Ty si to! Opísali ťa dobre. Tu máš,“ dával mu napchaný batoh. „Zober to a poďho hore, ku Zdochlinárke! Opatrne! Sú v ňom granáty a náboje.“
Kardos sa preľakol. – Vari ho prišli partizáni k sebe vziať? – bleslo mu mysľou. Začal cúvať smerom k domu.
„Stoj!“ vykríkol neznámy, azda partizán. „Ani sa nehni! Hovorím ti, aby si vzal ten batoh a šliapal hore pod les. Nechci, aby som ťa nakopal!“ strkal do Kardosa puškou. „Nie som tu sám, prišli sme po teba šiesti.“
Kardos si až teraz všimol ďalšie postavy učupené medzi neďalekými kríkmi, za lipou pred domom a niekoľko hláv sa vytàčalo spoza rohu posledného domu.
– Bože môj, pomôž mi, – bedákal v duchu, – čo ja teraz? Je ich ako bobkov pod farárovou kozou, už mi je načisto amen. –
Zrazu si uvedomil, že je síce obkolesený takmer zo všetkých strán, ale partizáni zabudli na cestičku k domu. Ak sa rozbehne, stačí chvíľa a zamkne sa v pitvore. Prečo by tam za ním liezli? Ešte raz sa obzrel, ale potom vzal nohy na plecia. Utekal ani čo by za ním bežalo sto zúrivých psov. Dychčal od strachu, od námahy, a keď už bol temer pri dverách, začul za sebou obrovský smiech. Zastal. Smiech neutíchal, partizán hodil batoh na zem aj s puškou, zložil si z hlavy baranicu, utrel si pot z čela, no pritom sa celý čas prehýbal od smiechu. Kardos videl, ako sa ostatní partizáni blížia k tomu s batohom. A rehotali sa. Všetci. Keď mu srdce trochu stíchlo a oči stratili závoj strachu, spoznal ich. Szirmai, Dudics, Árvai, Sváb, Demko, všetci gazdovia tam boli. A vystrelili si z neho.
„Kde sa podela tvoja odvaha, ha?“ ceril sa Szirmai.
Postupne sa pridali aj ostatní a Kardos si musel vypočuť, aký je strachopud, že iba tára, že ho vlastní susedia prekabátia a to ho vraj ešte čaká pomsta žien. Strach sa zmenil na hanbu a tá v ňom prerástla do hnevu.
„Szirmai!“ vykríkol, „Bodaj ťa... Aby ťa do rána Zubatá našla!“
Zubatá sa motala po okolí, to je pravda. Vo Vyšnom Lánci sa však v tých časoch nezastavila. Dedinou sa prechádzali len nemeckí vojaci, no domácim neubližovali. Dokonca s nimi hrali karty, ponúkali ich svojou kávou a čokoládou. Tvárili sa, že o partizánoch nevedia nič. Vyzeralo to tak, akoby uzavreli nepísanú dohodu o neútočení. Dajú partizánom pokoj a tí nebudú útočiť na nich. Hodnú chvíľu to tak aj fungovalo. Tí, z lesa, si zašli k domom po teplé veci a jedlo vždy podvečer, keď sa vedeli ukrývať v tmavých zákutiach a Nemci v tom čase večerali. Gazdovia stále chodili do krčmy, ženy na priadky a do kostola, Szirmai sa neprestal vystatovať a na prezlečených partizánoch po pár týždňoch zabudol. Partizáni však nezabudli na neho.
Najväčším nedostatkom zimných mesiacov bolo, že zahnali ľudí do domov ďaleko pred časom večere. Po zotmení sa toho veľa urobiť nedalo, okrem toho v zime len opatrovali statok, hydinu a opravovali vozy. Inej práce nebolo. Aj Kardos bol zalezený v posteli, i keď bolo len čosi po piatej popoludní. Vyzlečený v košeli a spodkoch ležal s rukou pod hlavou, pozoroval divné tiene plameňov na plafóne. Matka nechala otvorené dvierka na peci, aby oheň z horiaceho dreva osvetlil miestnosť. Takto nemusela zapaľovať sviečky, ani petrolejku. Šetrila. Kardosovi sa už už zatvárali oči. Teplo chyže ho uspávalo, praskanie polien v piecke rozihralo celú miestnosť. Zdalo sa mu, že sa všetko krúti, rozlieva na farebné machule. Snažil sa pootvoriť viečka, ale mal ich tak ťažké, že to radšej vzdal. Videl sa ako leží na zelenej lúke a usmieva sa, vystiera ruky k žene, ktorej nevidel do tváre.
„Gazda,“ začul, „vy si tu vylihujete a iní za vás bojujú!?“
Kardos chcel čosi povedať, no nedalo sa mu. Pery mal ako zlepené, suché, jazyk skamenený, len viečka sa poddali. Teplo ho omámilo, aj keď veľmi chcel, nevládal sa ani hnúť. Videl, že pred ním stoja dvaja chlapi. Jeden mal v rukách pušku, druhý nejakú tašku, či batoh a prikazovali mu:
„Poďme, gazda, vstávajte,“ vravel ten vpravo.
„Drichmete počas dňa pod duchnou a partizáni mrznú v lese,“ ozval sa ten vľavo.
Potom ten vpravo, čo držal v rukách pušku, pristúpil k nemu bližšie a hlavňou mu začal štuchať do ramena a do rebier. Kardos zjojkol. To už sa prebral z driemot, zmizla lúka aj slnko, tiež teplo, začalo ho oziabať na celom tele a žalúdok sa mu skrútil od strachu. Zažmurkal, párkrát privrel a znovu otvoril oči. Nebol to sen. Dvaja chlapíci naďalej stáli uprostred izby a stále ho nútili ísť s nimi. Zľakol sa, až mu trhlo celým telom. Nohami sa zaprel do slameného matraca a bez pomoci rúk sa švihom posadil. Bol to rýchly, nemotorný pohyb, po ktorom tresol hlavou o stenu, zadok sa mu nadvihol a vzápätí padol do postele takou silou, až to nohy dreveného lôžka nevydržali. S hrmotom prehlušil praskanie polien v peci a hlasy mužov, sa polámali. Kardosova posteľ prišla o dve nohy, neprirodzene sa vykrútila tak, že sa gazda skotúľal na zem. Sedel tam napoly nahý, trasúc sa a neveriacky, počudovane pozeral nahor, na partizánov. Tí sa ešte snažili čosi povedať, ale hlasy im preskakovali, stenčovali, až vybuchli v ohromný smiech, pripomínajúci trilkovanie slávika.
Kardos si uvedomil, že sú to ženy! Alžbeta a Zuza od susedov. Prezlečené do mužských hábov, s klobúkmi na hlavách, s taškou plnou kameňov a polien; Kardos si to všimol až teraz, keď posediačky, z podlahy ta lepšie dovidel; s puškou požičanou od leventov, cúvali k vchodovým dverám. Plecia sa im natriasali, dusili v sebe smiech a radosť z vydareného divadielka.
Zuza ťahala Betku za rukáv: „Utekaj, už nás spoznal,“ otočila sa na opätku a pár skokmi bola pri dverách. Betka sa ponáhľala za ňou, ale ťažká taška sa len pomaly pohla za ňou. Pri dverách izby, z vonkajšej strany predsiene, stála drevená lavica, na ktorej mali domáci uložené dve vedrá vody zo studne. Ako sa Betka obrátila chrbtom k nahnevanému Kardosovi, taška zavadila o jedno z vedier, prevrátila ho a voda sa s čľapotom rozliala po predsieni. V tenkých prúžkoch sa vlievala do izby a vpíjala sa do hlinenej podlahy.
Dvakrát oklamaný Kardos sa prestal chvastať svojou silou a ohromnou odvahou zahlušiť partizánov. Od toho večera ich ani nespomenul, stali sa jeho nočnou morou, hanbou, trestom za nespútané vyvádzanie.
|
|
