Cigánsky transport
@ :: Poviedky ::
Apr 14 2005, 12:16 (UTC+0) | 
Dominantou Šace je farský kostol Nanebovzatia Panny Márie, ktorý postavili v 16. storoèí |
Miesto: Šaca
Čas: Druhá svetová vojna
Autor: Slavomír Szabó
Michal sedel pokojne v kuchyni, nechýbalo mu nič. Pec hriala, až bolo horúco i keď vonku sa chumelilo a sneh siahal po kolená. Písal úlohu z maďarčiny, čo dostali v škole a ustavične sa škrabal na hlave. Maďarčinu sa učil už tretí rok, šlo mu to oveľa lepšie, ako keď nastúpil do prvej triedy a nevedel sa po maďarsky ani pozdraviť. V Šaci vždy žili Slováci, ale po tom, ako pripadla pod Maďarsko, v škole vymenili učiteľov a on im nerozumel. ¼ahšie to mali deti z Buzinky. To bola dedina, ktorú od Šace oddeľovala len jedna ulica a plechová tabuľa s nápisom, ale tam sa vždy hovorilo aj po maďarsky. Teraz sa muselo v oboch dedinách, čo vyzerali ako jedna, i keď tu boli školy dve.
Michal mal úlohu takmer hotovú, keď sa naraz otvorili dvere a dnu vbehla mama. Áno, vyslovene vbehla, rozrušená ani nepozdravila, len očami preletela po miestnosti a potom nazrela do izby. Zdala sa mu akási nesvoja.
"Kde je otec?" vyhàkla lapajúc dych. Bolo jasné, že odniekiaľ utekala, kabát mala rozopnutý a celá sa triasla.
"Azda v stajni," prehodil prekvapený Michal.
Mama podišla k oknu, vyzerala, či za ňou nikto nejde a kohosi aj naozaj zočila. Zľakla sa, až urobila krok vzad, akoby sa chcela niekam ukryť, odtajiť sa alebo zaprieť, že len práve došla domov. Keď však rozpoznala, kto sa to náhli medzi snehovými vločkami a šatku si priťahuje uzlom silnejšie pod bradou, uľavilo sa jej. To už suseda Mária chvatne zatvárala za sebou bránku ako vkročila do dvora. Rovnako vystrašená s čudesným výrazom v tvári vbehla do kuchyne bez zaklopania.
"Už to vieš?" prezvedala a mama kývla hlavou na znak súhlasu.
"Ale Petrovi som ešte nič nevravela. No možno už počul," zalomila rukami a v tej chvíli sa Michalovi zdala taká malá. Hrbila sa, stále sa kamsi obzerala, akoby sa mala pod zem prepadnúť.
"Čo sa stalo? Tak čo je?" Michal nevydržal a ženy na seba skúmavo pozreli. Sekunda ticha visela vo vzduchu, len krátka chvíľa, v ktorej si obe ženy ukladali všetky za a proti, či chlapcovi povedať, čo ich vyľakalo. Nakoniec, určite by sa to neskôr dozvedel, tak mu je lepšie vysvetliť všetko hneď teraz a poučiť ho, nech drží jazyk za zubami, aby zbytočnými rečami nenarobil problémy.
"Nemci odvliekli cigánov. Všetkých. Vraj do koncentráku. A nevieme, kto bude ďalší na rade," zatriasol sa mamin hlas, zato Mária ostro vyhàkla: "Nie, preboha, neľakaj dieťa. Nám vraj nič nehrozí, že to len cigánov zvážajú. A ešte nie do koncentráku, len do nejakého tábora do Turne pri Moldave."
Mama pozrela na zem, uznala, že Mária má pravdu a viac ju zmáhajú emócie než obozretnosť. Michala brala ako dieťa, veď ním ešte aj bol, ale vojna robí deti staršími. Mária však tiež nedokázala skryť rozrušenie, práve naopak. Podišla k peci, vystrela ruky, že sa zohreje, ale zrazu ich stiahla, priložila dlane na tvár, aby ukryla plač: "Hej, každý vraví, že len cigáni pôjdu na transport, ale prečo? Bože - ja som ich videla. Čisárovci, Bundovci, Janovci, všetky rodiny v rade pod namierenými samopalmi. Niektorí s deťmi na rukách. Na ten obraz nikdy nezabudnem."
Michal spozornel. Niežeby mal cigánov veľmi rád, ale boli tam aj jeho spolužiaci? Už sa mu aj otázka tlačila na jazyk, keď sa otvorili dvere. Chladný vietor vmietol dovnútra zopár vločiek a vstúpil otec.
"Viete to?" - prezvedal už vo dverách, ale Michal hneď prvý vyhàkol, že áno. Otec potiahol nosom, všetko sa v ňom chvelo. "Ako dobytok! Tak ako dobytok ich hnali! Niektorým deťom, čo nemali topánky, rodičia omotali na nohy handry. No, Gejza k nám už nebude chodiť rúbať drevo. Videl som ho a aj on mňa. Tak sa mi pozeral do očí, akoby čakal pomoc. A čo môžeme robiť? Mal som sa dať zastreliť?" - vyhàkol, ale hneď stíšil hlas a pozrel na dvor, či nebodaj niekto nepočúva.
Cigánsky tábor stál pri riečke Ida za mostom hádam odjakživa. Bolo ich tam zo päťdesiat a neraz sa odtiaľ ozývala hudba. Najmä Janovci boli známi hudobníci. Bez nich sa žiadna zábava na okolí neobišla. Ostatní robili kde mohli, hlavne v lete, ale po tom, ako prišla vojna, aj roboty bolo menej. Keď predvlani v cigánskej osade vypukol týfus, maďarskí vojaci prikázali dedinčanom, že musia cigánov strážiť. Nikto z nich nesmel opustiť tábor, aby sa choroba nešírila. Osem týždňov sa podľa rozpisu striedali dedinské hliadky a každého, čo by chcel utiecť, mali dolapiť a nahlásiť. Žili len z toho, čo im Šačania a Buzinčania nosili. Ale nie do domov, do rúk. Len zakričali, že bude jedlo, potom položili poživeň na lúku, na sneh, a keď odišli, rozbehli sa k nej cigáni, aby sa najedli. Tu chlieb, tu mlieko, alebo zemiaky. I keď potom karanténu zrušili, vždy sa o nich šírili reči ako o hrozbe. Neskôr medzi nich začali chodiť maďarskí žandári. Vraj, že týfus vypukol, lebo nie sú čistotní. Kázali chlapom, aby vzali sekery, rozrúbali ľad na riečke a potom sa museli pozobliekať do pol tela a všetci zaradom umývať. Dedinčania z toho mali srandu, aj ich ľutovali. Chlapci sa chodili tajne pozerať, ako sa tam umývajú ženy a tu a tam niekto povedal, že sami sú si na vine, lebo naozaj bývajú špinaví a smrdia. Ale takto ich ponižovať? Teraz, keď sa do Šace nasťahovali aj Nemci, rozhodli sa cigánov zbaviť.
"Ešte aj so žobrákmi tu lepšie zaobchádzali," buchol do stola zlostný otec.
"S akými žobrákmi?" vystrúhal Michal nechápavú grimasu. Nikdy o nich nepočul, teda aspoň nie, že by nejakí boli v Šaci.
"Keď bol tvoj dedo ešte mladý muž, chodili sem žobráci z Košíc. Častejšie do Veľkej Idy, ale aj sem niekedy zablúdili. A vieš, ako sa zachoval vtedajší richtár? Každý žobrák musel k nemu prísť. Keď bol čistý a nemal na rukách svrab, richtár mu dal povolenie, že môže v Šaci tri dni žobrať. Potom vždy zavolal nejakú rodinu a prikázal jej, aby dali žobrákovi aspoň jedno teplé jedlo na deň a nechali ho prespať v dome. Keď bolo leto, tak aspoň v stajni na slame. A vieš, prečo? Po tom, ako zaviedol tieto poriadky, nikdy tu žiadny žobrák nič neukradol a každý bol spokojný."
"A čo to má spoločné s cigánmi?" - začudovala sa mama.
"Zabudla si, že keď mali týfus, nebyť nás, tak pomrú od hladu? A myslíš si, že teraz dostanú nejaké jedlo alebo posteľ?"
"A to už Eržika a Dežo neprídu do školy?" hodil Michal po rodičoch skúmavý pohľad, akoby bol sprostý a nechápal, o čo tu ide. Aj sa hneď za otázku zahanbil, keď videl, ako mama odišla do izby, aby sa pred ním nerozplakala. Zato Mária sa nezdržala, nadávala, hrešila, potom prosila Boha, nech sa už vojna skončí, hovorila, že by možno bolo lepšie utiecť na Slovensko, ale aj to bolo márne, lebo slovenskí vojaci podľa dohody takých ľudí na hranici chytali a vracali späť Maďarom.
Michal mal školu celkom rád. Všetci boli v jednej triede, v každom rade jeden ročník. On ako tretiak sedel už ďalej od tabule a mal pocit, že si ho trochu obľúbil aj riaditeľ Probala. Bol to čudný muž. V Šaci i Buzinke sa o ňom povrávalo, vraj si zmenil meno, lebo mal voľajaké typické slovenské a to by bolo pre učiteľa nedobré. Po slovensky vedel, rozumel deťom všetko, ale vždy rozprával len po maďarsky. Zato učiteľka Mária Krózer, čo sa sem prisťahovala z Perína, po slovensky nevedela. A práve ona mala na starosti prvákov. Učiteľa Ozabirera nemal rád. Prisťahoval sa sem ktovie odkiaľ, tváril sa ako nejaký pán, no pritom deťom často nadával a bil ich palicou. Ale učiteľov treba rešpektovať. Len čo mu zajtra povedia v škole? Budú vôbec hovoriť, kam sa podeli ich spolužiaci? Ïalšie ráno prišlo a všetko bolo tak, ako kdesi vnútri svojej duše tušil.
"Mišo, pôjdeme po vyučovaní pozrieť cigánsky tábor?" navrhol mu v triede Tomáš. "Veď si počul, čo sa stalo, nie? Teraz je to celé prázdne. Ktovie, čo tam všetko nájdeme."
"Si zošalel, alebo čo? U cigánov kradnúť?" - prekvapil sa Michal, ale Tomáš nepoľavil. "A ty si myslíš, že si všetko vzali so sebou? Napríklad sekery a nožíky? Hm, určite im Nemci vraveli, že to nesmú nechať doma, že sa im to po ceste zíde, aby mali nejaké zbrane, nie? Nebuď sprostý a pridaj sa. Franckovia si to nezoberú, cigáni sa už nevrátia, tak aká krádež?"
"Ako môžeš vedieť, že sa nevrátia?!" vyskočil Michal, ale Tomáš sa len usmial.
"Somár, veď na výlet nešli. Keď budú v koncentráku šetriť plynom, tak im podrežú krky," zarehotal sa a urobil ukazovákom významné gesto cez hrdlo.
"Ty si debil! Úplný debil!"
"A keď sme im chodili sypať sneh do komínov? Keď si Čisárovcom prelomil strechu? Aj vtedy som bol debil? A ty?"
"Veď vieš, že to bola sranda. A strechu som prelomiť nechcel. To bola náhoda."
"No, neposer sa," škeril sa mu do tváre Tomáš, až Michalom lomcovalo. Mal chuť vraziť mu do zubov, ale zdržal sa. Vedel, že učiteľa by nezaujímalo, prečo sa začal biť a musel by si ľahnúť na prvú lavicu. Dostal by aspoň desať šľahnutí trstenicou na zadok, a to by si potom aj dva dni nevedel sadnúť.
Stál opretý o stenu, pozeral na tabuľu a spolužiakov, mal zvláštny pocit, ktorý nevedel pomenovať. Iné deti sa mu zdali bez problémov, smiali sa, ohrievali si chrbty pri kachliach. Možnože to všetko preto, ako sa preľakla mama, čo hovoril otec, ako sa suseda roztriasla. V iných domácnostiach možno deťom nehovorili nič, alebo ak aj, tak bez strachu, že po cigánoch by mohli prísť na rad iní, hociktorí Šačania. Teraz ľutoval aj nedávne zbojstvá. Naozaj sa s Tomášom zabávali tým, že večer, keď sa zotmelo, zašli k cigánskej osade, vyliezli na strechy a do komínov hádzali snehové gule. Čisárovci mali smiešny komín. Spravili si ho z veľkej kovovej kanvy na mlieko. Vtedy Michal urobil veľkú guľu a chcel ňou zapchať celý otvor, aby dym nemal kam unikať. Strecha však bola taká kadejaká, pobitá z dosák a plechov. Naraz čosi prasklo a noha sa mu prepadla dnu, do domu. Cigáni vybehli von, ale to už ju stihol vytiahnuť a z druhej strany zoskočiť. Utekal aj s Tomášom ako o život. Či vlastne skutočne o život, lebo ich Čisárovci naháňali so sekerami. Pomohla im tma, takže ich nespoznali, a tiež dedina, lebo tam sa cigáni takto neodvážili. Báli sa ostatným ukázať na oči, ako naháňajú a ohrozujú dedinských chlapcov. To by tu už žiadnu robotu nezískali.
V ten deň, ba ani na ďalšie sa nikto z učiteľov o cigánoch nezmienil. Deti síce medzi sebou o tom trochu hovorili, nechceli sa ich však rovno pýtať, lebo vedeli, že by sa učitelia báli priamo odpovedať. Tak sa v prvom rade prváci učili písať písmená a číslice, druháci rátali príklady a tretiaci pozerali na tabuľu a opisovali akúsi maďarskú básničku o zime, ktorej Michal nie veľmi rozumel.
Prešli asi dva týždne, Michal s Tomášom na svoj spor už dávno zabudli. Popoludní sa vracali spolu domov, ale veľmi sa im nechcelo. Mali v pláne vybrať sa k riečke, k Ide, lebo sa nečakane oteplilo a v takom čase vždy vznikali záplavy. Keď ľad na riečke popraskal a niesol kryhy, zakliesnili sa pod mostom a voda sa vylievala do okolia. Už sa tam aj vybrali po ceste, keď si Michal všimol, že je otvorená bránka do ich dvora.
"Choď a ja ťa dobehnem," navrhol Tomášovi, lebo tušil, že sa niečo stalo. Bránku predsa vždy zatvárali. Keď otvoril dvere a vošiel do domu, ostal prekvapený. V kuchyni za stolom sedel cigán Gejza a napchával sa chlebom. Otec stál pri ňom a mama ukladala jablká do zajdy. Gejza hrýzol rovno z polovice bochníka a hltal. Nikdy nevyzeral ako lekár či továrnik, ale teraz bol úbohejší ako kedykoľvek predtým. Namiesto kabáta mal oblečenú len akúsi potrhanú deku s dierou uprostred, z ktorej mu vytàčala úplne ostrihaná hlava. Ruky sa mu triasli, takže keď si nevedel trafiť do úst, naťahoval krk, aby sa rýchlo zahryzol.
"Pochválen buď Ježiš Kristus," pozdravil Michal, ale Gejza len kývol hlavou, mal plné ústa, neodpovedal.
"A prišli ste všetci?" - spýtal sa Gejzu Arpiho otec.
To už prehltol, zdvihol zrak, no rozhovoril sa až po chvíli: "Mysleli sme, že nás pustia všetkých. Už sme aj stáli pohromade, keď prišli dvaja Nemci a začali si nás znova prezerať. Siedmim dievčatám najskôr povedali, že sa majú postaviť bokom a potom, že majú ísť za nimi. Naše najkrajšie. Všetky, čo majú pätnásť až sedemnásť rokov. Smiali sa na niečom, keď ich odvádzali, neviem, po nemecky nerozumiem. Až teraz som rád, že nemám dcéru," rozplakal sa Arpád. Chcel ešte niečo dopovedať, ale pozrel sa na Michala a radšej sa odmlčal.
"A Eržika? A Dežo? Prídu do školy?" - natiahol krk Michal, lebo Arpád hovoril ticho a on ešte stále stál pri dverách, akoby sa bál vojsť ďalej.
"Škola? Čo ja vari viem, či tu ešte budeme ráno? Prečo nás vzali a prečo pustili? Či zajtra neprídu zasa? Dežo je chorý, a myslím, aj Eržika. Ale Deža sme museli vziať na ruky, lebo nevládal ani stáť. Pešo sme ho niesli až od Moldavy. Teraz musíme zháňať jedlo, aj šaty a opravovať domy. Inak si môžeme do zmrznutej zeme začať kopať hroby."
Michal začul, ako niekto zvonka volá jeho meno. Spoznal Tomášov hlas a spomenul si, že vlastne chcel ísť k riečke pozerať na ľadové kryhy. Ale má to význam? Bude ho to baviť? Sám nevedel, prečo stratil záujem. Zdalo sa mu to zbytočné, malicherné, i keď sa na to ešte pred chvíľkou tešil. Človek by sa mal vždy na niečo tešiť. Ale teraz? Teraz len stál, pozeral na vyhladnutého Gejzu ako žuje suchý chlieb a mal pocit, že stojí na prahu čohosi nového. Možno nového poznania, ale to vo svojej chlapčenskej hlave ešte nedokázal presne definovať.
|
|
