Tma a svetlo
@ :: Poviedky ::
Nov 04 2006, 05:09 (UTC+0) | 
Táto tabu¾a sa dnes nachádza medzi riekou O¾šavou a vstupom do obce. Vyšná Myš¾a bola oslobodená 18. januára 1945. Most pred odchodom nemecké vojská vyhodili do povetria a stiahli sa do Nižnej Hutky. |
Miesto: Košice, Vyšná Myšľa
Čas: 5. až 18. január 1945
Autor: Slavomír Szabó
Šimonovi bolo jedno, či má oči otvorené, alebo nie. Beztak ho zo všetkých strán obklopovala tma. Tma čierna a hustá pohltila všetko. Nevidel si ani na ruky, ktoré stláčal do pästí tak silno, až sa mu nechty zarývali do dlaní. Bolesť necítil. Nemohol, nebol toho schopný. Len pred chvíľkou k nemu doľahli zvuky sirény. Letecký poplach. Košice budú bombardovať, a on sám, v pivnici domu na Münsterovej ulici prežíval úzkosť, o akej sa mu doposiaľ ani nezdalo. Jeho srdce bilo hlasito, ba nielen ono, aj žily na krku, v spánkoch, celé telo mu pulzovalo v divokom rytme. Dýchal rýchlo, zhlboka, i keď tu sedel už dosť dlho na to, aby si po tom behu o život oddýchol. Oddych? Toto slovo teraz znelo až neuveriteľne, priam neskutočne milo. Lenže s tým, čo prežíval, nemalo nič spoločné. Dnes utiekol z radu mužov, ktorých pridelili k maďarskej armáde a poslali na front. Utekal s hlavou sklonenou k zemi, bez oddychu až na Erzsébet Tér, kde sa zastavil prvýkrát. Zamiešal sa medzi ľudí pred Schalkházom, len si vydýchol, a potom akoby nič sa pomaly a nebadane poberal ďalej. Keby len Maďari tušili, že už raz tak utiekol, že je dezertér, nikto by sa s ním nebavil a zastrelili by ho rovno pred železničnou stanicou. Ale urobil dobre? Nemal ticho poslúchnuť a nechať sa odviezť za Košice? Niekde v lese by sa skôr ukryl, zbehol, ale on ostal tu, a teraz budú Rusi mesto bombardovať.
Siréna znela stále hlasnejšie, rezala mu uši a sťahovala hrdlo. Tlačila ho o stenu a zdalo sa, že okrem jej zvuku a tmy už neexistuje nič iné. To do chvíle, kedy stíchla. Jej zavýjanie zmizlo a ostala len tma. Šimonovi ešte chvíľku hučalo v ušiach, ale potom prestalo. Prestalo všetko – padol do bezvedomia.
„Šimon, preboha, Šimon vstávaj!“ ucítil odrazu čiusi roku, ako ho schmatla za košeľu na hrudi a nasledovala facka. Otvoril oči. A zasa len tma. Hlava sa mu krútila, ale ten hlas spoznal. Bol to strýko Ander.
„Šimon, čo ti je? Spamätaj sa! Žiješ?“
Čosi chcel povedať, ale z hrdla sa mu vydral len hlboký chrapľavý povzdych. Ktosi škrtol zápalkou a malý plamienok priložil na knôt petrolejky. Tma zmizla a pivnicu zaplavilo svetlo.
„Strýko! A Betka, aj ty si tu?“ konečne Šimon otvoril oči doširoka a pokúšal sa postaviť.
„Šimonko, neviem, čo sa stalo, ale musíme ísť domov. Do Myšle. Szálasiovci snoria po meste a dvanásť mužov už popravili. Hlavná ulica, z jej stromov visia obesenci. Počuješ? Musíme utiecť!“ šeptom, a pritom nástojčivo naliehal strýko Ander.
Šimon pozrel do jeho zarastenej tváre, z ktorej ako v horúčke žiarili veľké vystrašené oči.
„Veď včera som prišiel na chvíľu domov a otec ma hneď poslal naspäť do Košíc. A mesto? Bombardovali ho? Počul som sirénu,“ zajachtal Šimon.
„Nyilaši sa báli nepokojov, keď viedli mužov na popravu. Preto dali spustiť sirény, aby ľudia utekali do krytov,“ zašepkala Betka, ktorá Šimona skrývala už od jeho prvého úteku.
„Mám povolenie na voľný pohyb. Vieš, veď som zásobovač. Tvoj otec ma poslal, bojí sa. Mám tu bicykel, musíme ísť rýchlo do Myšle, už má pre teba úkryt,“ naliehal strýko.
Šimon sa konečne postavil. Utrel si studený pot z čela. Prekvapilo ho, aké má studené ruky. Akoby bez krvi. Opatrne urobil prvý krok, tam ku schodom a opatrne zastal. Hore najskôr vybehla Betka, aby zistila, či v dome nie sú náhodou Nemci. Bývali tam, rovnako ako v mnohých ďalších domácnostiach Košičanov.
Januárová tma má skorý a rýchly príchod. Dvaja dospelí muži na jednom bicykli mohli byť podozriví už na prvý pohľad. Bolo jasné, že utekajú, inak by takto nešli. Našťastie, na južnom okraji mesta sa práve nemotal ani jeden vojak.
„Chvalabohu, všetci sú v centre,“ zamrmlal len tak na pol úst Ander.
„Už bude koniec?“ otočil hlavu Šimon k strýkovi, pretože sediac na rúre doteraz hľadel dopredu.
„Koniec čoho? Vojny?“
„No áno. Tak som myslel. Či bude koniec vojny.“
„Len toľko viem, že Maďari zúria. Nyilaši najskôr postrieľali ľudí v ahanovciach pri tuneli. Veď vieš, je to len pár dní, nie? A tiež v Čermeli pri Papierovom mlyne. A teraz sa už neboja popravovať aj v centre mesta!“
„Zúria?“
„Jasné, že zúria. Rus sa blíži a príde čas účtovania! Ale teraz radšej ty, Šimon, povedz, ako sa ti podarilo ujsť?“
Bol piaty január tisícdeväťstoštyridsaťpäť a vo večernej tme po ceste z Košíc do Sziplaku starší muž šliapal na pedále bicykla, zatiaľ mladší, čo sa len viezol, rozprával. Para mu vo večernom mraze stúpala od úst, nanovo všetko prežíval tak silne, až mu na chvíľu prestala byť zima. Hovoril o tom, ako ho ešte vlani odviedli najskôr do Moldavy. Tam, keď zistili, že nevie po maďarsky, ho poslali po niekoľkých dňoch domov s tým, že ho povolajú, až bude potrebné. Ale čoskoro ho vzali opäť. Najskôr do Moldavy a odtiaľ do Mokraniec. Bývali v obecnom kultúrnom dome, kde sa tlačili medzi nábytkom, šatami, lustrami, svietnikmi a plnými kuframi, ktoré vojsko vzalo Židom skôr, ako ich deportovalo do koncentrákov. Sotva si na seba Šimon natiahol uniformu, len tak bez výcviku ho spolu s ostatnými poslali do Bekecsu, kde sa bojovalo.
Šimon spomínal ako sa cítil, keď mu po prvýkrát okolo ucha zasvišťala ruská guľka. Na chlapcov, čo padli skôr, ako vôbec stihli vystreliť. Na zákopy, ktoré sa plnili telami màtvych ako hroby. Vtedy utiekol. Zahodil pušku a bežal. Bolo jedno, či ho zastrelí Rus pri útoku, alebo Nemec či Maďar ako zbeha. Podarilo sa mu však vrátiť domov do Vyšnej Myšle. Jeho otec takmer vyskočil z kože. Medzitým sa totiž do dediny nasťahovali Nemci a bývali v domoch u ľudí. Aj u nich v zadnej izbe hneď štyria. Nemohol sa doma ani ohriať. Jediné, čo vtedy otcovi napadlo, bol útek do Košíc k Betke. Tá Šimonovi dokonca našla prácu v elektrárni na Mlynskom náhone. Hneď v centre oproti Jakabovmu palácu a hotelu Európa. Kúril, čistil pece, vyrábal elektrinu.
„A všetko sa to zmenilo včera. Gejza, môj kamarát, mi povedal, aby sme ušli. Veď vidíte, nie?“ pokračoval Šimon. „Vojská sa presúvajú, celé nákladné autá plné ľudí, aj Nemcov akoby tu bolo pomenej. Tak sme prebehli cez park na stanicu, ale vlak nešiel. Vraj nechodia pravidelne a nikto nevie, kedy ktorý príde. Ale večer som prišiel domov. Otec sa zasa vyľakal. Len vraj nech sa ohrejem, kým sa vrátia Nemci a idem späť do Košíc. Mama mi ešte dala fazuľu a hus pre Betku. Tak som išiel nočným vlakom. No v Košiciach som utekal. Poza trať a bočnými uličkami. Veď viete, že po deviatej je už zákaz vychádzania.“
„Viem, viem,“ prikývol Ander, hľadiac na Šimona. Čosi mu vàtalo v hlave, predsa len, bol to jeho synovec, doposiaľ ho bral ako dieťa. Lenže už je to mladý muž, čo prežil toho viac, než ktokoľvek iný.
„Myslel som však, ako si ušiel dnes? Keď sa tvoj otec dopočul, že v Košiciach berú mladých z ulíc a dávajú na vojenský transport, hneď ma poslal za tebou,“ skúšal Ander priviesť Šimona opäť k reči, pretože ten akoby sa zasekol. Len hľadel zasa pred seba, do tmy.
„U Betky tiež bývajú Nemci, nechcel som ich zobudiť. Hádzal som jej kamienky do okna, kým neotvorila. Ešte aj tá hus zagagotala, skoro ma porazilo. Ale potom ma Betka vzala do pivnice. A dnes ráno, keď som prišiel do elektrárne, nabehli tam vojaci. Aj Nemci, ale hlavne Maďari. Vraj musíme na front. Vo vagóne bola strašná tlačenica. Skúsil som dvere na druhej strane a dali sa otvoriť. Vyskočil som a utekal. Kričali za mnou, možno aj bežali, to neviem. Ale ušiel som až k Betke, sadol do pivnice, počul sirénu a ďalej už viete.“
Posledné slová Šimon skoro prehltol. Boli už na okraji Szeplaku a napriek tme pri ceste zbadali vojakov. Nemeckých. Ander spomalil a vydal sa rovno k jednému z nich. Chcel ukázať papier, že má povolenie na voľný pohyb, ale Nemec len mávol rukou, nech idú ďalej. Išli. Stačila však krátka chvíľka, ten moment, keď spomalili a mohli si dobre všimnúť, že vojaci čosi priväzujú na telegrafné ståpy. Výbušniny.
„Videli ste?“ zašeptal Šimon.
„Videl, ale teraz ticho!“
„Už to príde. Bude koniec vojny, uvidíte!“
„Tichšie, Šimon! Tu nikdy nevieš, kto ťa začuje! Za rohom, z okna hociktorého domu. Teraz čuš a počúvaj. Ešte pred mostom ťa zložím a do Myšle prídem sám. Ty potom pôjdeš okľukou popod les, ale nie domov. Nikto ťa nesmie vidieť! Choď do dvora k ujovi Lacovi a vojdi do humna. Tam počkaj na otca, dobre?“
Šimon prikývol a ďalej už mlčal. Oziabalo ho. Prsty na rukách mal od držania úplne skrehnuté a oči mu slzili, i keď veľmi nefúkalo.
Tma. Tma hustá a čierna obostrela Šimona hneď potom, ako z jeho dohľadu zmizol strýko Ander aj s bicyklom. Mesiac bol schovaný vysoko za mrakmi, rovnako aj hviezdy neponúkali žiaden svit. Z čierňavy sa ozýval čľupot vlniek Olšavy a Šimon stál pred mostom. Chvíľku počúval, či azda bicykel nezastaví a strýko sa nebude s niekým rozprávať. Bolo však ticho. Mrazivé ticho ako vzduch januárovej noci. Skôr po pamäti než podľa zraku prešiel Šimon cez most, a potom sa pustil doľava popri brehu rieky a neskôr cez pole k lesu do dediny okľukou. Uvidel kohosi ako kráča popred rozsvietené okno prvého domu. Zastal a hodnú chvíľu čakal, kým prejde. Potom opäť, rýchlo, no opatrne, zhrbený bežal cez známe uličky až k plotu do dvora uja Laca. Znovu zastal, počúval, a potom ho preliezol. Teraz pomaly, pomaličky, krok po kroku, aby nevydal ani ten najmenší šuchot, prešiel k veľkým vrátam stodoly. Boli pootvorené.
Šimonovi sa zadalo, že dnu nie je sám. Že okrem neho tam niekto stojí, dýcha. Žeby otec? Áno, mal za ním prísť, ale prečo sa potom neozve? Alebo niekto iný? Kto? Opäť sa mu rozbúšilo srdce, hrdlo vyschlo a zúfalo volalo po troche teplého čaju, či aspoň vody. Ak by tam stál nejaký nepriateľ, asi by nemlčal. Nakoniec, čo by robili vojaci v noci v stodole? Šimon naschvál tlmene zakašľal. Lenže nezmenilo sa nič. Opäť len tma a ticho. A že tam niekto stál, tým si bol úplne istý. Stačilo pár drobných pohybov, čo označili presné miesto úkrytu neznámeho.
Takto prešla vari hodina, keď ktosi pootvoril dvere. Šimonove oči si už dávno privykli na tmu, videl siluetu postavy muža v klobúku. Ten opatrne dvere zatvoril a zašepkal: „Šimon, tu si?“
„Tu som, otec!“
Opäť škrtla zápalka, jej plamienok prebehol na knôt malej lampičky, ktorú si otec zdvihol do výšky tváre.
„Ujo, aj ja som tu,“ ozval sa mladý mužský hlas z druhej strany humna.
„Dobre, Fero, to je dobre, že ste tu už obaja.“
Šimon prekvapene pozrel za hlasom, odkiaľ sa z tmy vynorila postava jeho kamaráta, ktorého videl naposledy medzi vojakmi v Bekecsi. Fero pristúpil bližšie a namiesto pozdravu chytil Šimona za rameno.
„Chlapci, už to hádam dlho nebude. Musíte sa schovať. Tam pod slamou sú dvere do pivnice. Dnu máte jedlo, chlieb, jablká, slaninu, tiež dve vedrá s vodou, ale aj periny a nejaké šaty. Hádam čoskoro prídeme po vás. Ale zatiaľ vonku nechoďte, nech sa deje čokoľvek. Jasné? Ander mi hovoril, čo sa robí na okolí. Strieľajú a vešajú ľudí, čo skrývajú vojenských zbehov. Tak ostaňte tam, myslite na seba aj iných,“ povedal otec naoko prísne. Ale potom, ako odhrnul slamu, otvoril dvere a za Ferom schádzal po rebríku dole aj Šimon, otec mu podal ruku. Možno na rozlúčku, azda i na poslednú, nevedno. Šimom cítil, ako sa otec trasie. On, vždy taký istý tým čo robí, mal teraz strach. O syna, o Fera, o všetkých.
Tma má rôzne odtiene. Od čiernosivej po čiernočiernu. A tá v pivnici pod stodolou bola azda tá najčernejšia, akú si vôbec možno predstaviť. Bolo jedno, či je deň alebo noc. Či svitá, alebo je poludnie. Obaja mladí muži získavali schopnosti slepcov. Po hmate rozoznali všetky veci, čo mali pripravené. Chlieb, čo sa tak rýchlo míňal, perinu, ktorá pre toľkú vlhkosť už vôbec nehriala, i vedrá s vodou, čo našťastie nezamrzla. Rytmus dňa a noci udávali zvuky doliehajúce zvonka. Nejasné hlasy, presne všetko nerozumeli, ale aspoň sa dalo odlíšiť, či to znie po slovensky, po maďarsky, či nemecky. Tiež štartovanie áut, isto vojenských, erdžanie koní i štekot psov.
„Kde si bol doteraz?“ pýtal sa Šimon pošepky, keď okolie vyzeralo úplne pokojné.
„Doma, na pôjde. A rovno podo mnou na mojej posteli spali Nemci. Ale vraj som šuchotal. Veď vieš, zima. Tam horšia ako tu dole. Mama síce všetko zaonačovala, že to sú tam určite holuby, ale radšej ma poslali sem, aby vojakom nenapadlo ísť sa hore pozrieť. A ty? Kde si bol?“
„V Košiciach u sesternice.“
„A domov? Neťahalo ťa?“
„Prišiel som len raz. Štvrtého, zaželať našim nový rok. Ale otec ma poslal naspäť a hneď na druhý deň po mňa.“
„Takže ani nevieš, ako to tu vyzerá?“ vyzvedal Fero.
„Čo ako vyzerá?“
„No u vás v dome. Nemci tam majú telefónnu stanicu. A okolo dediny sú štyri delá. Jedno hneď pri vašich chlievoch. Druhé za Šusterovou záhradou, tretie za Strassburgerovou záhradou a štvrté... No, to štvrté je už vlastne zničené. Zasiahli ho z mínometu Rusi, keď tu strieľali.“
„Takže teraz budú strieľať na náš dom?“
Fero mlčal. Čo povedať? Až neskôr mu prišlo na um, že možno doma nik nebude.
„Nemci vyháňajú chlapov k Rákošu. Tam ako idú pred Slancom slovenské hranice. Musia kopať zákopy. Dosť sa tam strieľa. A okolo Rákoša je oveľa viac kanónov ako tu.“
Zvonku sa ozvalo prasknutie a obaja mladí muži stíchli. Potom zavàzgala brána na stodole a začuli kroky. Ktosi otvoril príklop do tajnej pivnice a objavilo sa svetlo lampy. Obaja museli prižmúriť oči, slabý plamienok ich oslepoval na nevydržanie.
„Ste v poriadku? Nesiem vám jedlo. Nepomrzli ste?“
Hlas bol mužský, ale neznámy, nevedeli, komu ho priradiť. Len toľko povedal a hodil im akýsi batôžtek. V ňom chlieb, sušené slivky a dve fľaše s vodou. Neznámy, z ktorého videli len siluety, zatvoril poklop, hodil naň seno a odišiel.
Takto sa míňali dni. Koľko, to Šimon s Ferom nevedeli. Až raz počuli streľbu, ale inú ako doposiaľ. Nie z diaľky, ale blízko, hádam už kdesi na konci dediny.
„Alarm, abgehem, alarm!“ zaznelo kdesi blízko humna. Výkrik jasný, silný, ktorý ďalej vykrikoval každý Nemec, čo ho začul. Streľba už znela medzi domami, ale tiež výbuchy. Silné. Hvizd ukončený rachotom trieštiacich sa domov. A výkriky premiešané so štekotom samopalov. Obrazy, čo ostanú v človeku nadosmrti. Ale Šimona s Ferom obklopovala len tma. Ozvali sa i motory, hneď niekoľko. Tie i so samopalmi mizli niekde v diaľke, ale streľba z kanónov na dedinu neustávala. A potom sa ozval ďalší výbuch, ďaleko strašnejší ako tie predošlé.
„To bol most,“ vyhàkol Fero, teraz už celkom nahlas, aby ho v tom hluku bolo počuť.
„Čo?“
„Most. Olšavský most. Si nevedel, že je podmínovaný?“
Šimon neodpovedal. Nebolo prečo. Myslel len na to, ako to môže vyzerať vonku a u nich doma. Keby sa tak dalo, keby.... Každé keby malo len príchuť snívania. Myšlienky a predstavy, čo sa mu ako láva hrnuli zo zmätenej mysle, zamietal skôr, než vôbec dozneli. Ostalo mu len jediné. Ostať pohltený tmou.
Bola noc, alebo ráno? To nevedeli. Ale hlasy zvonku zneli, ako už dlho nie. Aj smiech. Naozaj, po tých dňoch temnoty počuli, ako sa tam hore niekto smeje.
„Poďte, poďte, Rusi sú už pri kostole!“ volal ktosi na ulici a pridali sa ďalšie hlasy.
„Ideme!“ vyhàkol Fero, ale to už Šimon stúpal po rebríku a zdvíhal poklop.
Svetlo. Prvý lúč, ktorý dopadol cez rozširujúcu sa škáru, osvietil Šimonovu ruku. Len teraz si všimol, aké má dlhé a čierne nechty. Koľko dní tam boli? So sklonenou hlavou prebehol k dverám do humna. Zaprel sa do nich, otváral. Až teraz pocítil, ako za tie dni, čo sa skoro nehýbal, zoslabol. Dvere sa otvorili a Šimon musel privrieť oči. Bol osemnásty január tisícdeväťstoštyridsaťpäť a ranné lúče rezali ako britva. Priložil si dlane na tvár, aspoň na chvíľu, na chvíľočku, a potom žmúriac bežal domov. Za otcom, matkou, k sestre...
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Zachráňme svoju identitu, ktorý podporila spoločnosť U. S. Steel Košice.
|
|
