Prvý hrnčiar
@ :: Poviedky ::
Jan 18 2007, 15:00 (UTC+0) | 
Typická pozdišovská keramika je zdobená figurálnou ma¾bou znázoròujúcou tanec karièka. Prvým hrnèiarom na Zemplíne bol údajne... ...viac nájdete v tejto povesti...
|
Miesto: Pozdišovce
Čas: Povesť nemá presnú časovú identifikáciu
Autor: Slavomír Szabó
Dávno, oveľa dávnejšie než siaha ľudská pamäť, kdesi na Zemplíne praskla zem. Nie veľmi, nevzniklo žiadne údolie; nakoniec, veď to ani nebolo medzi horami, ale na rovine, čo sa tiahne takmer celým krajom. Prasklina nebola veľká, hádam len taká, že by sa ňou sotva prepchal jeden chlap. Zato bola poriadne hlboká. Pozrieť do nej, zdalo by sa, že ani nemá konca. Koniec však mala, na jej dne bolo peklo. A ten, čo z tej praskliny vyliezol, nebol žiaden človek, ale samotný diabol, či ak chcete, nazvite ho trebárs démonom. Ale lepšie znie čert. Čert diabolský, démonický, čo páchol sírou. Jedna noha ľudská, druhá ukončená kopytom, zarastený čiernou kozou srsťou a s chvostom. Z tváre od sadzí na Zemplín pozerali jeho dve malé, ale zato živé oči. Rohy ešte nemal veľké, nakoniec, veď ani nebol veľmi starý. Ale ani žiadne decko. Akurát tak vo veku, že mu bolo súdené, aby sa prvý raz pobral na zem a pokúšal ľudí, navádzal ich na hriech, robil čertoviny.
Zo severu od Vihorlatu zafúkal svieži vietor a čert prvýkrát nasal pozemský vzduch. Takmer ho zadusilo. Hlava sa mu zakrútila, ruky skrížil na hrudi a padol na kolená. Vedel, bol na to upozornený, že sa tak stane. Veď vzduch na zemi je až priveľmi čerstvý, nemá dosť dymu, síry a necítiť ho spáleninou, či aspoň dobre priškvareným mäsom. Čert vedel čo robiť. Dýchal pomaly, pomaličky, plytko, aby sa neotrávil. Takto kľačiac strávil bez pohybu niekoľko hodín, zatiaľ čo sa prasklina v zemi pomaly zatvárala. Hlava sa mu už prestávala krútiť, aj to zvláštne chvenie okolo žalúdka ustalo. Zložil si ruky z hrudníka a položil ich na zem. Na štyroch vyzeral skôr ako zviera. Potom si ľahol, ale nezaspal. Čert nikdy nespí. Len ležal a odpočíval, zatiaľ čo obloha stmavla a zažiarila prvá hviezda.
„Nechytíš ma, nechytíš!“ ozval sa z tmy dievčenský smiech a čert zdvihol hlavu.
„Ešte sa uvidí, veď počkaj,“ zaznel hlas trochu hlbší, mužský a teraz sa už dali celkom zreteľne rozoznať tri biele postavy. To akýsi mládenec a dve dievčatá si vyšli vychutnať májovú noc, hneď na lúku medzi poliami, kde sa prednedávnom otvorila zem.
Čert spozornel, čakal. Smiech, čo naplnil celé okolie, znel ako hudba. Odporné! Znel ako rajská hudba a čert už o raji počul všeličo. Preto sa ani nepohol, len napínal uši, aby mu nič neušlo.
„Zima?“
„Hm, trochu áno. Ale ohník to spraví. Zapáliš?“ ozval sa opäť ten dievčenský hlas a čert sa začal pomaly plaziť tam, kde si tri postavy posadali na zem.
Dym! Áno, teraz zacítil dym. Úplne jasne, hneď po tom, ako vyleteli iskry z ocieľky a dopadli na suchý mach, čo vydal prvý plamienok.
„Hanka, podaj mi drevo,“ požiadal mužský hlas dievčinu, čo práve k nemu prichádzala.
„Hm, podám, ale... Ale čo mi za to dáš?“ zasmialo sa dievča a s náručou raždia sa nahlo k mladému mužovi.
Čo sa dialo ďalej, čert nevidel. Ale zaznelo to, akoby niekto zamľaskal.
„Nemala som radšej ostať doma?“ ozvalo sa druhé dievča, ale tá prvá, čo sa celý čas smiala, ju zahriakla, že nie, určite nie, veď samu s Miškom by ju mama beztak nepustila. Musia sa vrátiť naraz. Potom ešte čosi hovorili, čertovi to nedávalo žiaden zmysel, ale nakoniec vyšľahli plamene. Krásne, vysoké, červené, presne také ako u nich v pekle.
Veď to sú... Veď to sú naši! Určite musia byť od nás, veď v pekle sa predsa ľudia ohňa boja! Kričia, vrieskajú na raty, už len keď vidia žeravé železo - presne tak si to čert vykladal a hneď sa mu trochu uľavilo. Postavil sa, narovnal, urobil niekoľko krokov rovno k nim a opäť sa zastavil.
„Ukáž paličku, opečiem aj tebe,“ nahol sa chlapec, ktorého nazvali Miškom k druhému dievčaťu, čo sedelo samo. Voľačo mu podala, on to nastokol na palicu a natiahol ruku nad oheň.
Naši, áno, to musia byť naši. Už si aj opekajú. Pečeň, možno mäso zo stehna, čo asi vytrhli nejakému hriešnikovi. Mäso, mäso, pečené, oškvarené, pripálené mäso – tešil sa čert, ale čosi ho ešte nútilo, aby medzi nich nešiel. Iba stál krytý tmou a pozoroval. Ten rozdiel, ktorý ho nabádal k ostražitosti, bol znateľný. Oni vyzerali inak. V žiari ohňa ich videl už presne, rozoznal tvary, črty, všetko. Ich koža bola belšia, namiesto srsti mali šaty s akýmisi farebnými niťami, vyskladanými do obrázkov. A ako čudne páchli! Nie sírou, nie stuchlinou, ale ako ľudia. Žeby sa mýlil? Ale veď ľudia sa ohňa boja, opakoval si znova, až sa nakoniec rozhodol. Skôr než sa s nimi skamaráti, alebo im ublíži, zistí čo sú zač. Len popľul na zem, čosi zabľabotal a vzal na seba podobu človeka. Chlapa mladého, silného, s poriadnymi ramenami a šticou hustých čiernych vlasov. Už sa nebál, len vykročil priamo k nim.
„Kto si?“ postavil sa Mišo a ako prvý podišiel k neznámemu, ktorého nečakali. Čert s výzorom pekného mládenca sa zahľadel do jeho tváre, pozorne skúmal, či nezacíti aspoň trochu síry, ale nič. Zrozpačitel, dokonca na chvíľu vyzeral ako nesmelý chlapec, keď sklonil hlavu a koktavo začal klamať, že on nevie. Že vraj zabudol svoje meno, aj odkiaľ prichádza, len že sa naraz ocitol tu a nepamätá si vôbec nič.
„Má pobosorované, zišlo mu z očí, určite ho uriekli bosorky,“ prežehnalo sa dievča, čo sa motalo okolo Miša a takmer poskočilo o krok vzad.
„Ty si z nás uťahuješ? Si tu sám?“ pritlačil hlasom Mišo, ale skôr než čert odpovedal, vrtko vstalo zo zeme druhé dievča.
„Nechaj ho, nevidíš, že sa ťa bojí? No, mocný vyzerá, ale pozrite naňho. Hádam potrebuje pomôcť, nie? Si hladný?“ obrátila sa na čerta, a ten razom prikývol, že áno, on je hladný vždy. To rozosmialo všetkých. Smiech zbližuje a napätie, čo vyvolal čertov nečakaný príchod, naraz opadlo.
„To je Mišo, tamto Hanka a ja som Mara,“ nevdojak sa zavrtela dievčina, čo sa ho zastala a milo sa naň usmiala. „Dáš si jablko?“
„Čo?“ prekvapil sa čert, niečo také nečakal.
„Pečieme si jablká, máme len tri, ale môžeme sa rozdeliť,“ snažil sa Mišo o vysvetlenie, ale to už Mara vzala do rúk to svoje, rýchlo ho položila na zem a rozrezala na dvoje.
„Na, daj si.“
„Tak dobre, Mara,“ vzal si čert svoju polovičku.
„No, hádam si nielen vlastné meno zabudol, ale i to, ako hovoriť s dievčatami,“ zasmiala sa Hanka. „Mara? Mohol by si jej vravieť Marienka, Marka, Mariš, Mariška. Mara jej hovorí len otec, i to iba keď sa na ňu hnevá.
„Tak dobre, Mariška,“ opravil sa čert s previnilou grimasou, a to znova všetkých rozosmialo.
Neskorý večer na lúke za Pozdišovcami bol odrazu plný smiechu. Najskôr, keď si každý vzal do rúk jablko. Teda Mišo i jeho Hanka po celom a Mariška polovicu, čo jej ostala. Jablká boli ešte horúce, doposiaľ ich lízal plameň, tak si ich začali prehadzovať z ruky do ruky. Čert nie, jeho to nepálilo. Ale keď videl, čo robia ostatní, aj on si to svoje začal prehadzovať a poskakoval pri tom ako kozľa.
Potom sa smiali, keď doň prvýkrát zahryzol. Chválil, natešene ospevoval, že takú dobrotu ešte nikdy nejedol. Vraj o jablku zatiaľ len počul. Je to mocný nástroj hriechu, ktorým Eva zvábila Adama, za čo ich vykázali z raja. Hm, vraj veľmi chutí, že určite niet slastnejšieho hriechu ako je jablko!
Nakoniec, keď si posadali na zem okolo ohňa, začal ich porovnávať. Že Hanka a Miško sú teda poriadny párik, pasujú k sebe. Ale že Mariška by možno viac pasovala k nemu, lebo je aj o niečo vyššia ako Hanka a páčia sa mu jej vlasy, určite budú jemnejšie ako kozia srsť.
„A kde budeš spať?“ tľapol nakoniec dlaňami Mišo, aby aspoň na chvíľu prerušil čertov neustály tok rečí a čudesných myšlienok. Z ohňa ostala už len pahreba, ktorej posledné uhlíky tleli stále slabšie a slabšie, ale noc, i keď pokročila, nebola úplne tmavá. Obloha bola vyšperkovaná nepočetným množstvom hviezd, čo vyzerali priam na dosah.
„No, ja neviem. Ja som ešte hádam ani nikdy nespal.“
Opäť vypukol smiech, ale Mišo sa už zdvihol, že je aj načase ísť domov, pretože ráno čaká zasa robota. Vraj Mariška je jeho sestra, že môže ísť s nimi, prespí zatiaľ v maštali, kde je dobre, teplo a ráno sa uvidí. Takto spoločne vykročili a čert si všimol, ako chytil Mišo Hanku za ruku. Skúsil podobne aj on Marišku, ale tá sa len hanblivo odtiahla. Tak len zhlboka nasal nosom a kráčal vedľa nich. Už sa nedusil, na zemplínsky vzduch si privykol rýchlo.
Bolo to doma vysvetľovania. Už za svitania Mišo i s Mariškou porozprávali rodičom, akého mladého muža v noci stretli. Vraj stratil pamäť. Povedali im všetko. Aj o tom jablku, ktorého chuť si už nepamätal a vychutnával ho ako po prvýkrát. A tiež, že nevie odkiaľ prišiel, ba ani ako sa volá. Ale kroj má oblečený ich, zemplínsky. Vraj určite sa čochvíľa dozvedia, možno to aj bubeník vybubnuje, že sa niekde stratil ten alebo onen mládenec. Otec dumal, čo v takú chvíľu, mama čakala na otcove rozhodnutie. Nakoniec povedal, že dobre, pokiaľ bude slušný, uspokojí sa s miestom v maštali na sene a bude im pomáhať, že pár dní počkajú, a potom sa uvidí. A možno je to i vhod, lebo odkedy ho seklo v krížoch, veľa nevládze a peniaze na paholka nemajú.
Čert mal radosť. Preukrutnú. Páčilo sa mu, keď mu to pribehla Mariška povedať. Vošla do stajne hneď potom, ako dnu vstúpil i on. Nemohol tam ostať cez noc. Kone sa ho báli, nespokojne erdžali a hrabali kopytami na mieste, aj krava bučala, až kým neodišiel. Vyliezol teda v noci na strechu, tam sa posadil vedľa komína a strčil doň nos. Takto čakal až do brieždenia.
„A kým sa umyješ, studňa je na konci dvora, prinesiem ti niečo pod zub,“ usmiala sa naň Mariška, ba ešte vybuchla v poriadny smiech, keď jej povedal, že sa nevie umyť. Sama mu potom vyliala na dvore plné vedro vody na jeho široký chrbát, na čo už ale otec pozeral cez okienko s nevôľou. Krajec chleba čert zjedol skôr, než by luskol prstami a veľký drevený črpák plný mlieka si vylial rovno do hrdla.
„To prečo stále opakuješ ako sa ti u nás páči?“ opýtal sa ho neskôr otec, keď mu zadal robotu. Kázal mu naštiepať drevo, lebo i v máji treba v peci kúriť, aby sa dal napiecť chlieb.
„No...“ začal rozdumovať čert, „napríklad to jablko. Koľko v ňom bolo šťavy! Taká riadna, čo stekala po brade. Ja si nič podobné nepamätám. Viem len, že všetko čo som predtým jedol, bolo poriadne spálené a ťažko išlo dolu hrdlom.“
„Tak teraz už naozaj neviem, odkiaľ si prišiel. Rodičov si nepamätáš, jablko si jakživ nejedol, ale robiť určite vieš, keď máš také svaly.“
„Robiť?“ zháčil sa čert a vystrúhal čudnú grimasu. Potom však schytil sekeru a začal rúbať. Sekal rýchlo, bez prestávky, až triesky lietali na všetky strany. Rozhodol sa, že tieto hrubé kláty dreva, čo by neprelomil ani keby na ne stúpil kôň, urobí slabšími. Naseká ich na také tenké kúsky, čo zlomí i žena. Na také, ktoré by i Mariška zlomila. Pri tejto myšlienke sa nevdojak usmial. Nie zlovestne, nie nasilu. Akosi sám od seba.
Keď ani nie o dve hodinky zaklopal na dvere, že drevo už naštiepal, otec i s Mišom sa len škrabali po hlavách, ako to stihol tak rýchlo urobiť. Narúbal omnoho viac, než mu kázali, kopa štiepok bola vyššia než on. Potom ešte pomáhal opraviť koleso na voze. Mišo s otcom až zhíkli, keď sám nadvihol celý rebrinák, vraj aby mohli najskôr uvoľniť oje. A veľa, veľa ďalšej práce postíhal, pričom otec s Mišom sa tak nenadreli ako kedysi.
„Čochvíľa bude obed,“ pozrel otec na slnko. „Najeme sa.“
„Budeme znova jesť? A bude aj pečené jablko?“ potešil sa čert, príjemne ho to prekvapilo.
„No, keď si hovoril, že máš rád šťavnaté, tak bude polievka. Kapustnica,“ zasmial sa Mišo, ale čert nevedel o čom hovorí.
Ako to len potom chutilo! Toľko šťavy, toľko rozkoše! A ešte aj tá vôňa, akú doposiaľ nepoznal. Páčilo sa mu, keď mu Mariška naliala do drevenej misky, aj to, že mohol so všetkými sedieť za jedným stolom. Chlípal, sàkal, nevedel sa dojesť. Len škoda, preveľká škoda, že niečo také tu varili len raz za čas. Povedali mu, že medený hrniec je drahý. Veľmi drahý, a že ho majú len veľkí páni. Inak je v dedine medzi obyčajnými ľuďmi len jeden spoločný a každý deň ho má iná rodina. Dnes vyšiel rad na nich, ale teraz budú musieť znova čakať.
Deň striedal deň, žito dozrelo, prišla žatva, po ktorej čert s nadšením mlátil cepom do obilia, aby z neho vytrepal všetky zrná. Dni sa skracovali, neskôr nastúpil i chlad a padol prvý sneh. Čert stále býval na streche, i keď si všetci mysleli, že v stodole. Nikto ho preč neposielal. Občas síce spomenuli, vraj je čudné, že nikomu nechýba, a keď tu už takto je, mohol by dostať aj meno. Zatiaľ však z toho vždy zišlo. A čertovi sa zdalo, že sa s ním niečo deje. Nevedel to presne pomenovať, ale akoby strácal silu.
Raz v noci, keď si chcel pripomenúť svoju pravú podobu, pľuval na zem, čaroval, ale ostal stále rovnaký. Vysoký, svalnatý mladý muž s hustými čiernymi vlasmi. Hútal, či robí niečo zlé, že stráca svoju moc, ale neprišiel na nič. Veď už aspoň pol Pozdišovciam, v každom druhom dvore rozsekal pekné hrubé kláty na obyčajné triesky, cepom mlátil do žita v každej rodine, ale nič. Nevznikalo žiadne zlo, ktoré by mu dodávalo silu. Ani zdola, tam od nich sa mu nikto neozval, ani raz sa neotvorila zem, aby ho prišli iní čerti pozrieť. Nevedel, čo sa deje.
Po zime prišla jar, potoky i rieky sa rozvodnili, cesty boli samé blato. Opäť prišiel jeden z tých mála dní, keď mali požičaný medený hrniec a varili si polievku. Tentoraz z fazule. Hltal ako vždy, nevedel sa nasýtiť, jeho večný hlad bol už povestný. Bola nedeľa a popoludní sa stretli dievčatá, že pôjdu spoločne k riečke na jarný kúpeľ. Umyť tvár, oči, ruky, vychutnať si jarný zvyk, ktorý ich vždy v taký čas viedol k riečke Duša.
„Duša?“ čudoval sa čert, lebo až teraz počul, ako sa tá riečka volá.
„Tak je, hej,“ zasmiala sa Mariška, čo mu prirástla k srdcu ďaleko viac, než si bol schopný priznať. „Veď si tadiaľ išiel neraz, nie? Keď pozrieš do jej vody, je ako krištáľ. Ako zrkadlo; také čo majú páni, kde sa vidíš. Tam sa každú jar umývame. Len dievky, pekne spoločne, aby sme zmyli všetko zlo, ak sa na nás niečo nalepilo. To nám i dušu vyčistí!“
Čert krútil hlavou, nerozumel ako môže mať voda z voľajakej rieky takúto moc.
„A chodia tam aj chlapci a mládenci,“ pokračovala Mariška. „Nie s nami, ba nechodia ani spolu. Ale viem, že sa vždy po jednom zakradnú až na breh, aby si namočili hlavu do prúdu. Nikdy to nikde potom nepriznajú, akoby sa za to hanbili, ale isto to pomáha. Veď predsa by to inak nerobili, nie? Aj ty by si to mohol vyskúšať, hm?“
Čert sa poškrabal po hlave, potom prstami uhladil svoj hustú šticu, nevedel čo má povedať. Načo ho sem vlastne poslali? Jasné, on sa môže snažiť, sekať ľuďom drevo, búšiť cepom obilie, a i tak stráca moc. Veď ľuďom stačí, aby sa vyumývali v Duši a jeho snaha je v koncoch!
Noc, čo nastala po tomto dni, bola pre čerta veľmi ťažká. Sedel na streche, už ani nos do komína nestrkal, len tuho rozmýšľal. Prečo sa k nemu z pekla nikto nehlási? Vedia tam vôbec, akými silnými čarami sa vyznačuje Zemplín? Čo on už zmôže? Ak ho tu nechali, aspoň si to poriadne užije. Áno, pečené jablká, ale hlavne polievky, to ho tu drží. A Mariška? No, možno aj Mariška, ale potom, ako ju prvý večer chytil za ruku a ona sa odtiahla, sa už o to viac nepokúšal. Možno je teraz rad na nej. Ale na čo potom Mariška čaká, prečo mu nikdy neponúkne dlaň? Veď on by sa neodtiahol! Musí niečo vymyslieť. Niečo, čím prekvapí nielen ju, ale všetkých Zemplínčanov, a potom to skúsi znova. Potom ju znova chytí za ruku!
Na druhý deň, ešte pred svitaním sedel čert uprostred dvora, kde len nedávno začal kopať studňu. Tá, čo im slúžila doposiaľ, bola o niečo vyššie, lebo dvor bol naklonený. Len raz si posťažovala Mariškina mama, že studňa by mohla byť i bližšie, čert sa hneď vtedy ponúkol, že im ju vykope. Teraz tu sedel pri kope hliny. Bral ju do rúk, rôzne stláčal a pozeral, ako sa mrví. Hútal ako vykonať div čo si naplánoval, ale nedarilo sa mu. Bol smutný, skormútený. Po prvýkrát sa mu stalo niečo, čo i jeho samého prekvapilo. V oku sa mu zaleskla slza. Prvá slza, ktorú vôbec kedy vyronil. A za ňou druhá, tretia, všetky mu kvapkali rovno do dlaní, miesili sa s hlinou. A ako sa tak dialo, hlina sa začal meniť. Už sa nedrobila, naopak, bola akási mäkšia, poddanejšia. Hnietol ju, obracal, pozeral, ako jej môže dávať rôzne tvary. Aká je jemná, poddajná. Urobil z nej valček a do jeho prostriedku palcom dieru. Potom ju začal zväčšovať a steny okolo nej robil stále tenšie a tenšie. Napadlo mu vyrobiť hlinený hrniec, ale nedarilo sa mu. Bol stále akýsi nedobrý, krivý. Pozrel na rebrinák, hlinu zložil na zem a prikročil k vozu. Zohol sa, poriadne napol všetky svaly a voz zodvihol rovnako ako kedysi. Prevrátil ho nabok a doprostred kolesa dal hlinu. Ako otáčal oje, druhou rukou tvaroval hrniec. Vytvoril čosi, čo sa mu už na prvý pohľad zapáčilo. Ale čo to? Načo? Hrniec z blata, taký sa hneď rozpadne. Alebo nie? Čert vedel dobre pozorovať okolie. Sledoval ľudí, ich zvyky, rýchlo sa im prispôsobil. Ale tiež prírodu, a už dávno si všimol, že pod ohňom stvrdne pôda skoro na kameň. Vzal hlinený hrniec a vošiel do domu. Založil v peci oheň, položil naň svoj výtvor a čakal.
Medzitým už slnko vyšlo, domáci sa zobudili, aj zvonka počul volanie Hanky, Mišovej frajerky, čo sa mu mala stať čochvíľa ženou. Do kuchyne vošli všetci naraz, akoby na zavolanie. Mišo, Mariška, mama, zvonku Hanka, ba aj prekvapený otec, ktorý chcel najskôr spustiť krik, či vraj nevie, že jeho miesto je v maštali. Ihneď na to si však uvedomil, že ho už dosť dobre pozná na to, aby vedel, že do domu určite nevošiel len tak. A mohol by mu azda dať i lepšie miesto na spanie.
„Aha, pozrite...“ strčil čert ruky do plameňov a vytiahol z nich hrniec. Naozajstný, skutočný hrniec.
„Čože... veď to nie je meď?“ prekvapil sa otec, všetci sa zhàkli okolo a čertove oči sa smiali.
„Nie, to nie. Ja som si len myslel, že hádam aj hlina. Viete, keď zvlhne a dá sa s ňou kadečo porobiť. Tak prečo nie hrniec? A v ohni, pozrite na ňu, stvrdla ako kameň. Aha, vezmi,“ podal čert prvú hlinenú nádobu Mariške, ale tá ju hneď položila na zem, lebo bola ešte horúca, pálila.
„To nič, veď schladne,“ pokúsil sa čert o úsmev, keď videl tých päť párov vypleštených očí.
V ten deň sa zmenil život celých Pozdišoviec. Keď hrniec vychladol, vyskúšali ho. Naliali doň vodu a udržal ju. Aj v ňom uvarili polievku. Skutočnú polievku bez toho, aby museli čakať, kedy na nich príde rad. Zavolali všetkých, správa sa šírila rýchlo a každý prišiel. Čert sedel uprostred dvora, miesil hlinu, točil kolesom voza, tvaroval hrnce, vypaľoval ich v ohni. ¼udia najskôr neveriacky krútili hlavami, ale nakoniec každý uznal, že on, ten mladý silák, čo prišiel od ktoviekadiaľ a nemá zatiaľ ani meno, vymyslel niečo, čo zmení ich budúcnosť. Aj zmenilo. Už popoludní chlapi začali kopať a zvážať si blatnú zem, po ktorej doposiaľ len čvachtali bosými nohami. Vyberali kolesá z vozov, oje zabodli do zeme a točili nimi tvarujúc hrnce, poháre a džbány. Do noci horeli na každom dvore ohne, pálilo sa, vypaľovalo a na ďalší deň už z každého domu rozvoniavala polievka.
„No, si chlapík,“ usmial sa Mišo na čerta, keď začali do Pozdišoviec prichádzať ľudia aj z iných dedín, aby videli ten zázrak a naučili sa ho.
„To si myslíš naozaj?“ spýtal sa čert neisto, ale Mišo hneď dodal, že hej. A nielen on. Že azda niet Zemplínčana, čo by si to nemyslel.
„A myslí si to aj tvoja sestra? Mariška?“
„Ona si to myslí už dávno. Vari si slepý? Nevidíš to? Necítiš? A aj mojej mame sa páčiš, aj otec by ťa prijal, i keď neprinesieš žiadne majetky do rodiny.“
„Ako prijal?“ nechápal čert.
„No... porozmýšľaj. Ale nie veľa, lebo tí, čo len rozmýšľajú, špekulujú, ostanú nakoniec starými mládencami,“ potľapkal ho Mišo po ramene a potom kamsi odišiel. Možno za Hankou, možno na pole, to už bolo jedno.
Čert mal naozaj o čom dumať. A keďže práve za ním chodilo veľa ľudí, aby mu ukázali, čo a ako dobre urobili, či sa opýtať kde robia chybu, ak sa im nedarilo, rozhodol sa, že musí byť chvíľku sám. Posedieť sa streche sa nedalo, bol už deň, každý by ho videl. Ani do polí sa nemohol ukryť, lebo práve začínala orba. Kráčal teda bezcieľne, až prišiel k riečke Duša. Stál na jej brehu a pozeral na hladinu. Naozaj, bola ako zrkadlo. Priezračná, čistá, nečudo, že sa ľuďom tak páčila. Ako to hovorila Mariška? Umyť sa v nej? Takto sa očistiť? Nie, to sa nedalo, na to ešte nebol pripravený. Radšej rýchlo prebehol cez mostík a kráčal ďalej.
Dnes, keď sa vráti, ju zavolá, nech idú za dedinu opekať jablká. Veď v komore ich je ešte dosť. Urobia to presne tak ako keď sa stretli prvýkrát. Opečú si ich, ale teraz jej on ponúkne polovicu svojho. Aj Mišo s Hankou môžu prísť. A keď sa budú mať tí dvaja k sebe, aj on chytí Mariška za ruku. A potom? Čo bude potom? Potom sa uvidí...
Takto premýšľal čert, plný neistoty a nepokoja, až kým neprišiel na ďalší breh. To už nebola Duša, ale rieka väčšia – Laborec. Pozeral do jej vôd a rozmýšľal, či by sa po ceste späť nemal v tej Duši predsa len umyť, keď to aj iní chlapci takto potajme robia. Doposiaľ sa síce umýval len vodou z vedra pri studni, ale hádam by to mohol skúsiť aj v rieke. Veď to predsa nemôže byť taký problém. Môže si to vyskúšať najskôr tu.
Nahol sa nad Laborec a vzal vodu do dlaní. Potom do nej ponoril tvár. Voda bola chladná, osviežujúca. Skúsil to i druhý raz. Znova sa nahol, ale vtedy sa mu šmykla noha. Zakričal od prekvapenia, neudržal rovnováhu a padol rovno do prúdu. Snehy sa len nedávno roztopili, rieka bola silná, prudká. Čert bil rukami naokolo, kričal, ale nikto ho nepočul. Rieka hučala a ťahala ho so sebou. Čochvíľa sa mu ponorila hlava, potom znova a znova, vypil veľa vody, nevládal už volať na ratu. I keď mal nevídanú silu, ramená mu klesali, nohami kopal stále slabšie, i to len tak ako prišlo, lebo nevedel plávať.
Mládenec, ktorý sa znenazdajky objavil takmer pred rokom v Pozdišovciach, ten driečny muž silných svalov, bystrej mysle, ale slabej pamäte, sa už večer k Mariške nevrátil. Darmo ho hľadali, volali, nepomáhalo nič. Až neskôr, oveľa neskôr prišla aj do Pozdišoviec správa, že na Dolnej zemi našli v Laborci utopeného čerta. Jednu nohu mal ľudskú, druhú s kopytom, po tele čiernu koziu srsť, ale rohy nemal veľké, lebo bol ešte mladý. A oblečený bol v zemplínskom kroji...
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
