Zadymená hostina
@ :: Poviedky ::
Jan 20 2007, 10:35 (UTC+0) | 
Èasy, keï sa chodilo v Pozdišovciach na priadky, sú už minulosou. Dnes je to ve¾ká moderná obec.
|
Miesto: Pozdišovce
Čas: Tesne po 2. svetovej vojne
Autor: Eva Hajdu
„Tak ako ti vravím, zajtra žiadne priadky u nás nebudú!“ zvýšila hlas Máriina mama. Zvraštila obočie, ako to bývalo jej zvykom, keď jej voľačo nebolo po chuti. Na čele sa jej vytvorila hlboká vráska a úzke pery stisla tak tuho, až jej zbeleli.
„Aj otec má už po krk tých vašich hlúpostí čo stvárate, a hlavne mládenci, čo za vami doliezajú. A minule sa mi na vás sťažovala aj mama Anči Kolesárovej, kde ste boli naposledy. Vraj ani im sa už nepáči, že chodíte každý týždeň jedna k druhej. Keď sa chcete stretávať, ak chcete priadky, nájdite si na to miesto a tam vystrájajte koľko chcete. Veď vidíš, že aj otec ti je už, chudák, zrobený, vari si nezaslúži pokoj?“ zabodla do dcéry vyčítavý pohľad.
Mária poslušne zvesila hlavu a špičkou prsta pohládzala krížikovú výšivku na obruse. Bola celá nesvoja, trápilo ju, že sklame kamarátky, ktoré sa na ňu spoliehali. Tento týždeň bol rad na nej a ony sa už celý čas tešili ako sa zasa spoločne pobavia. Ako im má povedať, že jej to doma nechcú dovoliť? No na druhej strane musela dať rodičom za pravdu, že keď sa mladí stretli, celú noc bolo poriadne veselo. A chlapci, paskudy, len na to čakali, kedy sa im podarí niečo vyparatiť dievkam naprotiveň. Nie div, že v poniektorých rodinách neboli veľmi nadšení, keď sa k nim mladí chystali.
Nepríjemné napätie v izbe odrazu prerušilo klopanie na dvere. Mária vstala od stola, a keď otvorila, na prahu stáli dve dievčenské postavy zababušené v krátkych kožúškoch. Vymrznuté podupkávali, aby si otriasli sneh z čižiem. Vyšla pred dvere a privrela za sebou, aby mama nepočula, ešte ju vykričí ja pred nimi!
„Tak ako?“ vyzvedala šeptom Hanka, drobná a večne nepokojná tmavovláska, ktorú pozdišovské dievčence pokladali medzi sebou za akúsi vodkyňu.
Mária bezradne mykla plecami.
„Takže nedovolia,“ sklamane klesli Zuze kútiky úst, len čo jej pozrela do tváre. „Tušila som to. Čo teraz?“ obrátila sa k Hanke. Tajne dúfala, že Hanke čosi spásonosné napadne, ako už veľa ráz predtým.
Mária sa cítila pred kamarátkami previnilo, ani čo by bola ona sama tou príčinou, kvôli ktorej si budú musieť hľadať miesto u niekoho iného. Prstami si nervózne žmolila konček vrkoča a nevedela čo povedať.
„No, čo už, ani u Kolesárovcov nás nechcú, a Kata Lukáčka minule tiež voľačo také spomínala, že aj u nich doma dudrú,“ pokrčila plecami Hanka.
„Tak kde? Kam pôjdeme? Ja mám už všetko nachystané, narobila som aj čerstvého tvarohu, že zajtra ráno upečiem koláče, a teraz toto,“ nespokojne zatiahla Zuza. Vzmáhala sa v nej zlosť, a to najmä pretože tajne dúfala, že sa na priadkach ukáže medzi nimi aj Fero Čižmárik, vysoký plecnatý fešák, za ktorým jej už dlhší čas pišťalo srdce. Fero mal na dôvažok už aj vojnu odkrútenú a tým bol pre Zuzu ešte príťažlivejší. Veď čo s takým, ktorý čochvíľa odmašíruje? Ktorej by sa chcelo čakať a neistotou umárať, kým sa jej milý zasa vráti domov? Fero nie, ten jej už neodíde.
V Pozdišovciach bolo síce mládencov dosť, no tí, čo už mali vojenčinu za sebou, sa veru neveľmi hrnuli do ženenia. Lepšie im bolo spolu s kamarátmi vysedávať v krčme, popíjať a spomínať na veselé historky. Veď na ženu i rodinu mali ešte dosť času, čo ich tam po dievkach, ktoré by boli ochotné hoci aj hneď sa dostať pod čepiec!
„No, ja som už i na to myslela, či by sme nemali zájsť za tetkou Krojovou. Veď je vdova a v dome aj tak žije sama ako prst. Keby sme ju pekne poprosili, azda by nám dovolila, aby sme sa mohli na priadkach stretávať u nej,“ premýšľala nahlas Hanka.
Zuze sa mihol v očiach plamienok nádeje, Hankin nápad sa jej hneď pozdával.
„Hádam by sme to mali sprobovať,“ zatvárila sa odhodlane. „Poďme hneď teraz za ňou, nech vieme na čom sme.“
Bola to len chvíľka krátka ako lusknutie prstami, čo Mária vbehla dnu, aby si obliekla kabátec. Hneď potom všetky tri vykročili smerom k domu, kde bývala vdova. Prituhlo, sneh im vržďal pod nohami a bledé popoludňajšie slnko len matne ožarovalo biele strechy domov. Minuli kostol, prešli popri kaštieli a onedlho boli na mieste.
Dobrá novina, že tetka Krojová privolila, aby sa na priadkach stretávali v jej dome, sa medzi dievčatami v dedine rozšírila ako požiar. Či skôr ako plameň, čo neničí, neberie, ale dáva teplo. Správa potešila, ohriala pri srdci, každá sa chystala na veselie, ktoré malo trvať dlho do noci.
„No nie že sa voľaktorá z vás preriekne pred tými mladými usmrkancami, tých nám tam netreba!“ nakazovala každej jednej prísne Hanka. „Ktorý má po vojne, ten je vítaný, ale ostatní nech si hľadajú inakšiu zábavu,“ žmurkla sprisahanecky na hlúčik dievčat a plné pery sa jej roztiahli do úsmevu.
Dievčatá sa rozosmiali, predošlá mrzutosť z predstavy, že dnes už majú nadobro po priadkach, sa vytratila ako ranná hmla. Tešili sa na spoločný večer a v kútiku srdca všetky bez výnimky dúfali, že ich neminie ani príjemná mužská návšteva. Každá sa už v duchu parádila, lebo dobre vedeli, že Hanka sa už postará, aby sa správa o tom, kde budú mať priadky, dostala do tých správnych uší.
Súmrak mäkko padal na dedinu, ponorenú do podvečerného ticha. Z dedinských uličiek sa nenápadne vynárali dievčenské postavy a v skupinkách po dve-tri sa náhlili rovnakým smerom. Každá si niesla so sebou okrem plátna, ihiel a nití na vyšívanie aj batôžtek s dobrotami, ktoré si na túto príležitosť prichystala.
„Pálenku daktorá máte?“ pološeptom sa opýtala Hanka Márie a Zuzy. „Ja som odliala do fliaš trochu bieleho, mám aj buchty,“ zdvihla károvanú tašku, v ktorej jemne zaštrngotalo sklo.
„Ja mám tvarohové koláče,“ odvetila tlmene Zuza.
„Nebojte sa, bude aj pálenka, ja mám trochu slivovice a Kata s Ančou určite tiež donesú,“ pridala sa Mária.
„To dúfam, nie aby sme v hanbe zostali, keď prídu chlapi,“ uškrnula sa Hanka.
„A vari naisto prídu? Odkiaľ vieš?“ dobiedzala Zuza a len-len že z nej nevyletelo, že či aj Fero.
„Neboj sa, všetko je zariadené ako treba,“ upokojila ju Hanka.
Cestou, už tesne pred vdoviným domom, sa k nim pridalo ďalších päť dievčat. Všetky mali zrumenené líca, možno od mrazu, no vari ešte viac od vzrušujúceho očakávania. Smiali sa, podpichovali jedna druhú a oči im žiarili ako uhlíky v pahrebe.
„No len sa pozri, ako sa tajne zliezajú, ako dáke bosorky,“ obrátil sa Jožo, osemnásťročný mládenec k svojmu rovesníkovi Janovi. „A že vraj sa nemajú kde schádzať, potvory!“ dodal s iróniou v hlase.
„Hej, ony sa furt vynájdu, vari ich nepoznáš?“ pritakal Jano a očami sledoval dievčenské postavy, miznúce vo dvore vdovy Krojovej. „Najmä Hanča, tá je na fígle ako stvorená.“
Veru, Hanka mu už dlho nedala v noci pokojne spávať, čoraz častejšie sa mu stávalo, že na ňu myslí viac než je vhodné. Ba sníval o nej aj vo dne, s otvorenými očami pri robote, a či len tak pri prechádzke dedinou. Neraz si predstavoval, že ju schytil do náručia a mocne pritisol. A ona sa len smiala, hlavu zakláňala dozadu a jej šťavnaté ružové pery sa rozovreli a odhalili rad dokonalých bielych zubov. Srdce mu bilo ako zvon, telom mu prebehla triaška, rukami pevne oblápal jej štíhly driek, a potom...
„Čo čumíš ako teľa na nové vráta, ha?“ štuchol do neho Jožo. „Hľadíš ako námesačný, čo tam vidíš, dajaké strašidlo?“ rozrehotal sa, keď si všimol zasnený výraz v kamarátovej tvári.
„Ale nič,“ zahovoril hneď Jano. Snažil sa zakryť rozpaky a len uši mu horeli od vnútorného rozrušenia. „Vidíš ich, zalezú ako myši do diery, budú sa zabávať, hostinu robiť, ale nás nepozvú,“ dodal so zjavným sklamaním.
„A to zas kto povedal?“ vystrčil Jožo bojovne bradu. „Keď nás nepozvali ony, pozveme sa sami!“
„To myslíš naozaj? Že len tak tam prídeme a čo...?“ zaváhal na okamih Jano. Hneď mu napadlo, či im rázna Hanka neukáže rovno dvere, len čo vojdú dnu.
„Akože čo? Taký si ako dáky truľo!“ naježil sa Jožo. „Isto si urobia aj hostinu, budú tam mať kadečo dobré, tak čo by sme sa aj my neponúkli? A aj dačo ostrejšie na zahriatie sa určite nájde,“ zaškeril sa a pošúchal si skrehnuté ruky. „No, nestoj tam ako drevo, ideme ich prekvapiť. Neboj sa, veď ony sa len tak tvária, že nás tam nechcú, ale v skutočnosti len na to čakajú, až sa tam ukáže chlapská noha.“
Dievčatá si posadali okolo stola a na lavice pod oknami izby, každá povyťahovala svoje vyšívanie. Áno, vyšívanie, lebo i keď to volali priadky, teraz nepriadli. Priadzu z ľanu a konope už dávnejšie premenili na nite, ale schádzať sa chceli aj naďalej. V piecke horel oheň, hlasno pukotal a šíril príjemné teplo. Tetka Krojová ešte priložila zopár polienok a usadila sa. Samota je zlá, dobre jej padlo, že k nej prišli. Zvyčajne prázdny dom bol odrazu plný smiechu, spevu a dievčenského švitorenia. Anka Kolesárová sa zvàtala okolo pece, ponúkla sa, že dnes im ona navypráža čerstvé čeregy. Ïalšie dve sa práve chystali povykladať na taniere ostatné pochúťky, čo si dievčatá podonášali z domu.
„Hádam by sme si aj mohli na začiatok dať kvapku pálenky, alebo vínka, čo vy na to?“ ujala sa hneď slova Hanka.
„Čo by sme nemohli, pripime tuto tetuške Krojovej na zdravie,“ súhlasila hneď Zuza. Možno si chcela dodať guráž, veď čo ak sa tu onedlho objaví aj Fero, ale ona ostane čučať ticho ako vyoraná myš? Na líca jej pri tom pomyslení vystúpil rumenec a srdce sa jej prudšie rozbúchalo. Hanka schytila fľašku slivovice, že im všetkým ponalieva po štamperlíku, keď sa ozvalo rázne zaklopanie a zadupotanie čižiem predo dvermi.
Kto je to, žeby už? - hľadela vari každá s otázkou i tajnou nádejou v očiach na dvere. Tie sa vzápätí otvorili a dnu vošli Jožo s Janom. Radostné očakávanie dievčat vystriedalo sklamanie, ktoré sa ani nenamáhali skryť. Bodaj by nie, keď namiesto vyvojenčených mládencov prišli títo, no, títo nečakaní.
„A čože vy dvaja tu?“ vykročila im Hanka oproti. Fľašku chytro skryla za chrbát a tmavými očami šibla po nich ako bičom.
„No... čože by sme... “ začal sa ošívať Jožo. Predošlá odvaha ho začala pomaly opúšťať. „Pekný večer vinšujeme vospolok,“ hneď sa vynašiel. „Len sme tuto s Janom šli okolo, keď sme počuli spev a smiech. Tak sme si povedali... no, že nazrieme na chvíľku, čo sa tu deje. Reku, iste tu bude dáka veselica s hostinou. Nie je tak, Jano?“ otočil sa ku kamarátovi.
Jano, stojaci hneď za ním, sa pod paľbou nevľúdnych pohľadov necítil vo svojej koži. Prstami nervózne stískal cíp kabátca a raz nevedel, čo by mal povedať. „Nno... hej, tak, tak...“ zajachtal a uhol očami pod Hankiným prísnym výrazom.
„A vari tu vidíte nejakú hostinu?“ pootočila sa Hanka a rukou ukázala okolo seba.
Dievčatá sedeli za stolom a každá sa tvárila, že okrem vyšívania ju nič iné nezaujíma. Na veselie to teraz veru nevyzeralo.
„Vidieť nevidím, ale cítim,“ zaškeril sa odrazu Jožo. „Fajnovo to tu rozvoniava, isto tu voľakde budú koláčiky a buchty, možno i vínko by sa našlo,“ začal zaliečavým tónom. Postrehol, že poniektoré dievky sa na neho s úľubou pozerajú, možno by aj pristali, keby sa k nim usadil. Hneď sa cítil istejšie, keď zbadal záujem.
„Ale veď nech chvíľu zostanú, keď už prišli, veď z vás neubudne,“ zastala sa chlapcov odrazu teta Krojová od piecky.
Hanke to nebolo veľmi po chuti, ale nechcela vyvolať spor. „Nedbám, ako chcete, pohodila vrkočom a sadla si k stolu. Jožo s Janom si prisadli na lavicu, nazerali dievčatám poza chrbát, akoby ich vyšívanie náramne zaujímalo, i špásovať sa pokúšali, ale žiadna sa voľajako nemala k tomu, aby ich niečím dobrým ponúkla.
Potvory, kde ste všetko poskrývali? - nedalo pokoja Jožovi a očami pátravo behal po izbe.
„A to tu budeme sedieť len tak nasucho?“ zarýpol po chvíľke aj Jano. „Vari si hostí ničím neuctíte?“
„Akých hostí, čo za hostí, ha?“ obula sa do nich hneď Hanka. „Vari sme my pozývali medzi seba dákych hostí?“ obrátila sa k ostatným dievčatám.
„Ja o tom neviem nič,“ pridala sa Anča a Zuza súhlasne prikyvovala. „My sme si sem prišli v pokoji vyšívať a pozhovárať sa, o žiadnej hostine veru reč nebola,“ riekla Anča a zabodla ihlu do plátna, len-len že minula palec. Aj ona, keď doma balila pálené, víno i koláče, myslela na starších chlapcov. Či skôr mladých mužov, pri ktorých možno myslieť na viac než špásovanie No tí sa zrejme uctievali sami v krčme a kurizovať sa im akosi nechcelo.
„No, keď je tak, my hádam radšej pôjdeme po svojom, nebudeme rušiť,“ riekol odrazu nečakane Jožo a pod stolom nenápadne kopol Jana do členka.
Ten hneď vytušil dajakú lotrovinu a s nebadaným úškrnom vstával od stola. „Hej, máš pravdu, nebudeme na obtiaž, keď máte vlastnú zábavu,“ ochotne súhlasil.
„Tak sa len príjemne bavte aj bez nás,“ rozlúčil sa vo dverách Jožo a rýchlo vyšiel do tmy. Jano tiež zamrmlal čosi na rozlúčku a privrel za sebou dvere.
Zafúkalo a zo strechy roznieslo trochu prachovitého snehu do dvoch chlapčenských tvárí. Jožo stál na dvore, spokojne si mädlil dlane a škeril sa od ucha k uchu.
„Tak čo?“ nevedel sa dočkať Jano. Už si bol celkom istý, že ten odchod nebol len tak a Jožo sa chystá voľačo vyparatiť.
„Len počkaj, onedlho bude psina. Tak im tú ich hostinu osladíme, že na ňu v živote nezabudnú,“ zastrájal sa a s lišiackym úškrnom pozrel hore na komín. „Hybaj so mnou, donesieme rebrík od hasičov,“ zazubil sa a už sa hnal von z dvora.
Janovi viac nebolo treba, až mu duša pri tej predstave poskočila. V tichu zimného večera prebehli dedinou a zamierili k hasičskému skladu. Jožo sa ostražito poobzeral okolo, či sa niekde neponeviera dáky neželaný svedok, no nikde nebolo ani nohy. Vzal jeden koniec dlhého rebríka, Jano opačný a vliekli ho späť k domu tetky Krojovej.
„Nože tu počkaj chvíľu, hneď som späť,“ položil svoj koniec na polceste na zem a odbehol. Jano osamel aj s rebríkom, no našťastie stál pod starou lipou, kde ho nebolo vidieť. O pár minút sa z tmy ozvali rýchle kroky a Jožo bol naspäť.
„Treba ešte aj toto,“ rehotal sa a ukazoval Janovi gundžu zmotaných starých handier. Tomu zaraz svitlo, a len tlmene zahvízdal.
V príjemne vyhriatej izbe sa po odchode nevítaných návštevníkov zábava znova rozprúdila naplno. Veselý spev sa rozliehal po celom dome, prerušovaný výbuchmi zvonivého smiechu a dievčenskou vravou. Na stole porozkladali jedlo i pitie a od piecky sa šírila lákavá vôňa vysmážaných čeregov. Dievčatá, netušiac, čo sa im robí rovno nad hlavami, si užívali, i keď ešte stále v očakávaní, že sa tento večer ešte azda zmení, naplní tým, o čom viac snívali než hovorili.
Odrazu sa do izby začal valiť hustý čierny dym. Zaliezal do každej škáry, štípal oči a dusil pľúca. Dievky sa rozkašľali, vyskočili z lavíc a stoličiek, poodhadzovali vyšívanie a jedna cez druhú utekali k dverám. S rukami na ústach povybehávali na dvor ako vyplašené kurence.
„Čo to, dočerta...“ začala Mária, no prudký kašeľ ju umlčal. Slzy jej stekali po lícach, akoby nariekala. Prehla sa v páse a snažila sa z pľúc vypudiť dym, čo vdýchla. Po chvíli sa jej trochu uľavilo, narovnala sa a cez zahmlený zrak uvidela o strechu opretý hasičský rebrík. A vzápätí Joža, ktorý sa rehotal ako divý a víťazoslávne mával rukou. Jano stál dole, pridržiaval rebrík, a tiež od smiechu až ryčal.
„Žeby vás porantalo, paskudy!“ skríkla najedovaná Hanka a už-už by po ňom voľačo šmarila, keby ju zasa nezmohol záchvat kašľa.
„No, keď ste nás toľko nechceli medzi seba, tak sme...“ chichúňal sa Jano, ale nestihol dopovedať, lebo ho trafila snehová guľa rovno do čela, až sa mu zaiskrilo medzi očami.
Jožo svižne zbehol po rebríku a obaja sa pratali z dvora ako len vládali. Nazlostené dievky hádzali po nich všetko, čo im pod ruky prišlo, nuž radšej neriskovali a zdupkali do bezpečia.
„No, moje zlaté, na tieto priadky len tak nezabudnete, čo?“ ozvala sa tetka Krojová od dverí. „Veď som vám vravela, aby ste ich zavolali na hostinu. Teraz vidíte, že mládencov neradno provokovať,“ krútila hlavou a slzy jej vytryskli ani nie tak od dymu, ako od smiechu.
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
