Dva kone
@ :: Poviedky ::
Jan 22 2007, 21:26 (UTC+0) | 
Odfotené v Krásnoviach v roku 2007...
|
Miesto: Krásnovce
Čas: 24. až 26. november 1944
Autor: Slavomír Szabó
Opäť bola na stole dziňanka. Tekvicová polievka, čo za posledné dni stratila chuť i vôňu. Nie že by bola ako voda, ale Hanka ju jedla pričasto. Vlastne, za posledné mesiace aj zo dva razy denne, takže už pritom necítila nič. Samozrejme, ostávalo po nej teplo v žalúdku, s chlebom aj zasýtila, ale to bolo asi tak všetko.
„No čo pozeráš, akoby ti niekto ubližoval. Ak nechceš, nechaj! Zjem ja,“ prehodil otec akože len tak medzi rečou, či medzi sàkaním, pretože on sàkal vždy. Mal vo zvyku jesť veľmi horúce, takže sa inak ani nedalo.
„Čo nič nehovoríš? Budeš jesť či nie?“ nedal stále pokoj.
„Ale veď jej daj pokoj. Nevidíš, že pre ňu je to ešte priteplé?“ zasiahla mama.
„Dnes sme dokončili strechu. Bunker je hotový. Keď bolo treba už len navrch nanosiť zem, ona nikde. Hľadal som ju a vieš kde bola? Že s Nemcami. Dali ti lepšie jedlo, alebo načo si tam išla?“ začal znova otec, a teraz už bolo jasné, prečo je taký podráždený.
Hanka zdvihla zrak, pozrela z taniera na otca, ale oči opäť mlčky sklopila. Vedela, že nech by povedala čokoľvek, neobstálo by to.
„No vidíš? Je ticho. Nemá čo povedať, od iných sa musím dozvedať!“
„Čo také?“ preľakla sa mama, lebo ani ona nemala rada, keď ju videla blízko nemeckých vojakov. Predsa len, dievča mladé, pekné, keby nebola vojna, už by dávno rozmýšľala o vydaji.
„No nič! Ale chlapi, čo mi prišli pomôcť, vraveli, že Germáni stáli a fajčili na ulici a medzi nimi dve dievčatá. A jedna z toho naša. Potom ešte prišiel Jozef. Ako posledný, neviem čo ho zdržalo. Keď som sa pýtal, či mám dcéru s Nemcami, povedal len toľko, že práve išla hore ulicou s Vilémom!“
V kuchyni zavládlo ticho. Tiež šero; svetlo, čo donedávna prúdilo oknami, stratilo svoj jas a hádam by bolo dobre zapáliť i petrolejku. Kým však bolo ako tak vidieť, šetrilo sa. Na všetkom, aj na petroleji. Mama, čo ešte pred chvíľou umývala v lavóre hrniec, sa posadila na lavicu vedľa stola, oprela lakte o jeho okraj a zopla ruky ako pri modlitbe. Z jej tváre, ktorej čelo tienila takmer prešúchaná hnedá šatka, pozeral na Hanku pár modrých očí. Aj otec stíchol, dosiahol svoje. Znepokojil mamu a vedel, že teraz začne vyzvedať ona. Veď už len to chýbalo, aby sa ich dcéra začala vláčiť s Nemcom! A Hanka, cítiac čo sa deje, sa naraz pustila do dziňanky, akoby netúžila po ničom inom, než zahnať hlad.
„V uniforme vyzerajú všetci rovnako, ani ich poriadne nerozoznať, ale jeho pozná každý už z diaľky. Čo je na ňom, že je ho všade plno? Že keď niekto hovorí o vojakoch, tak vždy o Vilémovi?“ začala mama tak akože nič; hovorila veľmi pomaly, vážila slová, aby sa to neskončilo hádkou či urážkou. Odpoveďou jej však bolo ďalšie ticho. Dokonca také, v ktorom aj otec prestal sàkať. Zastavil lyžicu na polceste z taniera do úst a hľadel na Hanku čo odpovie. Mlčala. Z plavých vlasov zviazaných do vrkoča sa jej uvoľnil tenký prameň, čo jej teraz visel zo spánku až na plece. ¼avou rukou si ho zasunula za ucho, a potom začala rovnako ako mama, ticho a pomaly.
„Keby som povedala, že Vilém nie je ako iní, mysleli by ste, že som sa zamilovala. Ale to nie je tak.“
„Ako teda?“ mama takmer zašepkala, keď sa jej zdalo, že sa Hanka rozhovorí.
„Veď ste asi počuli. Našiel si frajerku. V Palíne. Vravel, že keď príde front, môže to skončiť všelijako.“
„A čo? To sa dozvedel až teraz? Ešte zatiaľ nepočul, že vojaci po sebe strieľajú?“ začal otec vyrývať, lebo on si zasa myslel, že takáto debata nevedie k ničomu. „Povedal ti, že keď sa budete prechádzať na očiach všetkých hore-dole po dedine, tak to pomôže, alebo čo? Chcel, aby si ho ľutovala?“
„Otec, prečo ste taký?“ pokrútila hlavou Hanka, ale bála sa mu pritom pohliadnuť do očí.
„Že prečo som taký? Aký taký? Že sa netúlam s Nemcami a nesmútim, ako chudáci budú musieť odísť skôr, než im Ivan spoza lesa pošle pozdrav na kaťuši? Veď nech už idú! Nech odídu skôr, ako tu začnú padať bomby. Čo myslíš, kvôli komu staviame bunker na dvore? Keby tu neboli, nebojím sa. Ale takto? Bude to asi romantik, smutný Vilém, ktorý odíde z Krásnoviec i Palína, ak sa mu to vôbec podarí. Prirástli sme mu k srdcu a povedal, že nás má rád? Plakal, ako mu bude za nami ľúto? Že radšej ostane, ukryje sa v chlieve a odtiaľ postrieľa všetkých Rusov? A to, že sa nejaké guľky zatúlajú po dedine a ujde sa z nich aj nám, to už nie je také dôležité, čo? Nech sa už zdvihnú a idú!“
„Tichšie, lebo nás začujú!“ preľakla sa mama, keď otec zvyšoval hlas.
„Nezačujú! Ak by prišli na dvor, zabreše pes!“ buchol otec päsťou do stola.
Náhle gesto zlosti, ku ktorému sa schyľovalo už dlhší čas, nahnalo Hanke do očí slzy. Zahryzla si do dolnej pery a trasúcou rukou položila lyžicu do taniera.
„Nie, nie takto... Hanka, rozumu máš, nie si hlúpa a dobre vieš, že z toho nič dobrého nevzíde. Vilém má strach, ale niet sa čo čudovať. Je to vojak a...“ začala mama, lenže Hanka ju prerušila.
„Vilém mi povedal, že chce šaty. Chce utiecť, vôbec sa netúži hrať na hrdinu, ale chce sa schovať kým prejde front. Niekde v lese, na povale, hocikde.“
„Hm, takže to ti povedal, hej? A ty si mu rozumela?“ zdvihol otec obočie, až mu na čele nabehli vrásky.
„Hej, rozumela. Síce až po chvíľke, ale pochopila som. Hovoril rusky, bol tam v zajatí.“
„Tak teraz má plné gate, hej? Kým tu pochodoval po dedine, rozvážal sa s ostatnými na aute a chodieval na stráž počúvať vtáčiky, ako pekne spievajú, to sa mu páčilo? No naraz sa dozvedel, že je v cudzej zemi a Rusi ho odtiaľ poženú, tak sa chce schovať? A ja mu mám dať svoje gate a vziať ho s nami do bunkra?!“
„Nie, otec, to nie. On len nechce bojovať. Chcel by, veď viete, že tu má dievča. Chcel by utiecť, počkať, a potom možno i ostať.“
„No, a ty si mu čo povedala?“
„Nič. Nevravel rovno, nech mu šaty donesiem ja. Len skúšal. Nič som mu nesľúbila. A nemohol sa to pýtať pred ostatnými, veď viete. Preto sme sa išli sami prejsť po dedine. Ešte hovoril aj to, že boli šiesti bratia. Písal mame. A odpísala mu, že už je vraj posledný. Ostatní padli. Aj on bol v zajatí, veď som hovorila.“
Otec si znova sàkol, i keď nemusel, lebo dziňanka už bola tak akurát. Mama mlčala, ruky stále zopäté a šero hustlo. Vonku zafúkal vietor, ale inak sa nedialo nič. Len napätie, čo viselo v kuchyni, narastalo, a bolo jasné, že tento rozhovor ešte neskončil.
„Vojna je vojna,“ ozval sa otec, teraz už o niečo miernejšie. „Keď zomrie dieťa, niet väčšej bolesti pre rodiča. Dal by všetko, úplne všetko, len aby mohol vrátiť čas. Ale nič nepomôže. Ich tu nikto nevolal. Nech zmiznú a bude pokoj. Keď už raz ušiel zo zajatia, hádam nebude až taký grambľavý. Možno ujde aj stadiaľto, ale ja mu pomáhať nebudem. Robí sa svätým, keď mu tečie do topánok. A my mu máme držať nad hlavou gloriolu?“
„Hovoril, že v tom zajatí musel robiť veci, čo mu nedajú spať. Vraj ich má stále pred očami. Že ich Rusi postavili do radu na odstrel. A potom vybrali jeho a kázali, aby on všetkých postrieľal. V tom rade boli aj jeho kamaráti. Rusi mu dali samopal, ale tiež namierili pištoľ na zátylok. Potom začali počítať do troch. Vystrelil na svojich a zabil prvého. Potom odpadol.“
„Škoda, že je taká padavka. A potom? Čo bolo potom? Ako im ušiel?“
„Neviem, nehovoril. Ale bol tam isto dlho, keď sa naučil ich reč. Vravel, že keby Nemci vedeli čo urobil, sami ho tu zastrelia.“
„Hanka,“ ozvala sa mama, ktorá strápene pozerala na dcéru i svojho muža. „Toto nesmieš nikomu povedať, rozumela si? Nikomu. Keby sa to dozvedeli Nemci, išli by sa ho pýtať. A keby povedal, že to si si vymyslela, bolo by s nami zle. Veľmi zle.“
Otec sàkal z poslednej lyžice, potom vstal a otvoril dvierka do piecky. Na malý plameň, čo sa držal už len na poslednom nezhorenom polienku, priložil triesku. Keď vzplanula, pristúpil k petrolejke, nadvihol cylinder a priložil triesku na knôt. Svetlo, čo zaplavilo kuchyňu, poodhalilo, že aj mame vyhàkli slzy. Otec, keď to zbadal, chcel voľačo povedať, ale práve sa z dvora ozval brechot.
„Voľakto ide,“ hlesla mama a ihneď sa postavila, akoby mala voľačo ukryť. Pes brechal, neprestával a ozvali sa už aj kroky.
Keď otec otvoril dvere, na prahu stál nemecký vojak. Mladý, možno niečo cez dvadsať, remienok na prilbe mat predpisovo upnutý presne pod bradou.
„Mùžu jít dál? Posílá mnì Vilém,“ vyšlo z neho naraz po česky, čo všetkých zarazilo. Otec len natiahol ruku, ukázal nech vojde a vojak, ako vstúpil do kuchyne, sám rýchlo privrel dvere.
„Akú novinu nám nesiete? A kto je Vilém? Ja takého nepoznám,“ pozrel naň otec skúmavo, lebo to mohlo dopadnúť všelijako.
„Znáte, neznáte, nechme toho. Včera chtìli od vás vojíni odkoupit konì, že ano?“
„No chceli. Ale bez nich by sme neorali, neprežili. Núkali nám peniaze, to hej, lenže my kone potrebujeme viac ako koruny. Obidva kone. Snáď pochopíte, že...“ začal otec pokojne a vyrovnane, dával si pozor, aby vojaka nedráždil.
„Já vím, vím, já nechci kupovat. Jenom jsem chtìl říct, musíte je ukrýt. Odveďte je nìkam za ves do polí a přivažte. Už zítra ráno začne vojsko rekvírovat konì tam, kde je nechtìli prodat. Ukryjte je, nebo pak nebudete mít žádný. A ani peníze.“
Mama si preľaknuto dala ruku cez ústa, Hanka pozerala veľkými očami a chcela sa spýtať na Viléma, ale obe mlčali. K slovu sa zasa dostal otec: „Takže hovoríte česky. Rozumieme vám dobre, sami sme tu mali do vojny české učiteľky. Ste Čech?“
„Né. Jsem Nìmec. Ze Sudet. A teď už musím jít. Nechci rušit, co jsem mìl říct už víte,“ vysúkal zo seba vojak hľadiac uprene na Hanku. Ešte sa uklonil, to akože namiesto pozdravu a vybehol von.
Otec sa začal škrabať na hlave, rozmýšľal. „To môže byť všetko inak. Brať kone ľuďom z maštalí, ktovie ako by to dopadlo. Veď to by bolo všetkým na očiach. A teraz, ak ich povediem za dedinu, môžu si ma tam nerušene počkať a prídem o ne bez toho, aby to v dedine vyvolalo hocijaký odpor.“
„Odpor? Kto sa im už postaví do cesty?“ namietala mama.
„No nech je tak či tak, vy choďte spať a ja pôjdem, ale až v noci, alebo nadránom.“
Keď sa Hanka prebudila na ďalší deň, otec už sedel v kuchyni. Vravel jej, že áno, kone odviedol, priviazal na mieste, kde ich isto nenájdu. Nikto ho nevidel, zato on sa musel poriadne ukrývať a dosť dlho aj čakať na príhodnú chvíľu, lebo za tmy sa Nemci presúvali hore-dolu. Ktovie, čo vyvolalo tento ruch. Aj to dunenie kanónov, čo už neraz začuli z diaľky, sa mu zdalo akosi bližšie. Možno to bolo len tým, že v noci všetko lepšie počuť, ale možnože nie. Ale tak ako to je, to už isto nepotrvá dlho.
Zmeny sa skutočne začali diať, a nie malé. Nemci v celých skupinách chodili z domu do domu, samopaly im viseli po bokoch, že by ich mohli ihneď použiť. Na ulici zhromažďovali kone. A nielen to. Aj kravy a volky. Hlasitý nemecký pokrik naplnil celé Krásnovce, ale domácich počuť nebolo. Mama mala pravdu. Nikto sa nezmohol na odpor. A potom, keď už uprostred dediny stálo slušné stádo, Nemci ho hnali smerom na Močarany. Kam až? To bolo jedno. Tak či tak, v mnohých domoch bolo dosť tichého plaču, ale najmä strachu, čo prinesú ďalšie hodiny. Bolo zrejmé, že front sa blíži.
„Do bunkra! Hanka, kde si? Rýchlo!“ volala mama, keď sa slnko už sťahovalo za obzor. Bolo to jasné. Celý deň sa Nemci z dediny vytrácali, opúšťali ju, vraj sa pripravujú na odpor v Pozdišovciach. „Chvalabohu, chvalabohu,“ prežehnávala sa matka, keď počula túto správu. Lenže či aj Rusi vedia, že tu už takmer niet na koho strieľať? Či nepriletia kaťuše?
„Do bunkra, Hanka, poď!“ súrila ďalej mama, a keď už konečne obe ženy schádzali dole po rebríku, sotva sa tam pomestili. Pod zemou bola síce veľká miestnosť, väčšia než ich izba v dome, ale prišiel tu kdekto. V tme nebolo tváre rozoznať, Hanka hádala iba podľa hlasov. Otec teraz výnimočne nefrflal, bral každého, kto sa chcel ochrániť. V dedine bolo síce bunkrov viac, ale ich bol najväčší, najpevnejší. Strechu mal z hrubých klád, trámov, čo sa už zopár rokov sušili v šope. A na trámoch nanosená zem tak, že bunker ani nebolo vidno. Dobre to otec vymyslel.
„Šľak zober kravy i kone. Ešte deň, dva, a potom uvidíme. My sme na tom dobre. V Michalovciach pobrali Nemci ľudí. Mužov aj ženy od šestnásť do šesťdesiat rokov. Už s nimi pochodovali na boj, že im poslúžia ako živé štíty, nech na nich Rusi nepália,“ zaznelo z tmy a Hanka spoznala podľa hlasu uja Jozefa. Bol to práve on, čo včera povedal otcovi, že sa prechádzala s Vilémom. Teraz, keď si oči pomaly navykali a začali rozoznávať aspoň obrysy, sa mala chuť zapojiť do debaty. Hovoriť o hocičom. Len tak, aby sa nemlčalo; veď ticho strach len znásobí. ¼udia rozprávali kadečo, najmä o tom, čo o Rusoch hovorili Nemci. Ale keď Hanka len otvorila ústa, aby dala voľakomu za pravdu, mama ju potiahla za rukáv.
„Mlč!“ šepkala jej do ucha tak zblízka, až sa jej dotýkali pery. „Nevieš čo ako dopadne, ani kto čo na teba povie. Spomeň si na krčmára!“
Hanka pochopila, o čom mama rozpráva. Ešte pred dvoma rokmi v máji, keď chytali a deportovali Židov do pracovných táborov, spomenula si, čo hovoril ujo Mózer. Krčmár stihol utiecť skôr, než prišli Nemci, aby ho dali k ostatným Židom. Ukryl sa u Kolesárovcov na pôjde. Až v noci, keď nebolo nikde nikoho, prebehol k Mózerovcom a povedal, čo všetko videl. Že vraj sa veľmi bál, triasol, plakal. A hovoril nielen to, ako ostatných šikovali do radu a hnali na transport na vlak do Michaloviec. Vraj len čo Nemci odišli, pozeral na ľudí z vlastnej dediny, ako sa mu hrnú do domu a vynášajú nábytok, riady, šaty, všetko. O krátku chvíľu ostal jeho dom prázdny, pustý, celkom vykradnutý. Mama mala zasa pravdu, musí si dávať pozor, čo kde povie. ¼uďom celkom nemožno veriť.
Zotmelo sa, určite i schladilo, ale to v bunkri až tak necítili. Bolo ich tam toľko, že všetci stáli a hriali sa dotykmi navzájom. Dunenie kanónov už naozaj nebolo také vzdialené a občasné ako v predošlé dni. Naopak, znelo bez prestania, stále bližšie a bližšie. Už aj rachot guľometov, samopalov a výkrik. To zakričali všetci, keď na Krásnovce dopadla prvá bomba. Nemecká? Ruská? To teraz bolo jedno. Výbuch a rinčanie rozbitého skla sa miesili s doliehajúcim pokrikom. Teraz už streľba neznela ďaleko, naopak, bola celkom blízko. Ktosi sa začal v bunkri modliť. Nahlas. I ostatní sa pridávali. „...a zbav nás všetkého zlého. Amen.“
Keď prišli prví Rusi, akurát začala blednúť obloha. Do svitania ostávala ešte chvíľa, ale hlasy, ktorým rozumeli, i to že streľba stíchla, vyhnalo prvých odvážlivcov hore po rebríku. Vyliezali spod zeme, pozerali okolo, ako sa dedina zapåňa. Písal sa 26. november 1944 a Krásnovce boli slobodné. Najväčšie boje ich obišli, i keď tu spadli tri bomby. Po chvíli ostražitosti, s ktorou ruskí vojaci prebehli všetkými uličkami i domami, sa zhromaždili v strede dediny.
„Chlieb. Máte chlieb?“ ukazoval akýsi Rus na svoje ústa a ľudia začali znášať jedlo. Obrazy toho dňa sa zapísali do Hankiných spomienok navždy. Na streľbu, čo sa ešte ozvala pri Lastomíre, i ako sa tam časť vojakov ihneď stiahla. No nie nadlho, väčšina z nich sa potom vrátila. Alebo na to, ako sa niekoľkí Krásnovčania usmievali až priveľmi rozpačito. Už vtedy tušili, ba možno i rovno vedeli, že čochvíľa ich postavia pred súd za kolaboráciu s Nemcami. Neskôr kvôli tomu prišli o celé majetky. Hanke sa do pamäti vryl aj obraz susedy, ako išla s Rusmi do školy. Tam im chystala jedlo, ale nie dziňanku z tekvice. Stáli pri nej dvaja vojaci a učili ju ako sa varí boršč. Z mäsa a zeleniny. Tiež obraz vojaka, čo k nim prišiel do domu s akýmsi mechom cez plece. Vysypal ho uprostred kuchyne. Bol plný nových nemeckých vojenských bagandží. Nevedno, odkiaľ ho zobral. Nemci mali naponáhlo, kadečo tu nechali.
„Zober jedny,“ pobádala otca mama, keď Rus vyšiel na dvor.
„Zošalela si? Kvôli topánkam sa dám obesiť?“ zahriakol ju vtedy otec, a tým to preňho skončilo.
Alebo tiež, keď Rusom priniesli čierny chlieb balený v papieroch ako také tehličky. Povedali im, že nech si len vezmú, nech jedia. Aj ten tu nechali Nemci. Ale ktorýsi vojak, isto to bol veliteľ, prikázal, nech sa toho ani nedotknú. Môže to byť pasca, čo ak je otrávený?
Najviac však Hanke utkvel v pamäti pohľad na neznáme dievča. Či mladú ženu? Bola tak v jej veku. Na lavičke pred domom sedel ruský vojak a pri ňom ona. Vojak hrýzol jablko, neznáma mu visela okolo krku a plakala. Veľmi.
Keď sa mama s Hankou na nich pozreli, Rus začal sám vysvetľovať. Vraj to dievča stratilo celú rodinu. Všetkých. Ale ju zachránil. Už včera sa ku nim pridala, nechce sa vrátiť domov, a teraz mu hovorí, nech ju berú so sebou. Že chce ostať len s ním. Navždy.
„Ale ja idem ďalej s frontom. A doma mám rodinu. Ženu, deti,“ rozkladal rukami, zatiaľ čo neznáma ďalej plakala a objímala ho. Bola ešte stále v šoku.
Neskôr, bolo už neskoré popoludnie, z polí za Krásnovcami sa ozvala kanonáda. Ruská kanonáda. Tiež kaťuše. Hanku zarazil ich zvláštny svištiaci zvuk. Kde je teraz Vilém? – napadlo jej vo chvíli, keď sa vojsko opäť zhromaždilo na výpad proti Pozdišovciam. Odpoveď na túto otázku sa nikdy nedozvedela. No na prekvapenie sa o chvíľu dopočula, kde sú ich koníky. Znovu na svojom mieste. Samy prišli, nevedno ako sa odviazali. Len naraz prešli dvorom, potom vrátami do maštale čakajúc, kedy im gazda naloží seno...
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
