Osudná latrína
@ :: Poviedky ::
Feb 24 2007, 07:19 (UTC+0) | 
Bitka o Pozdišovce trvala tri dni. Michalovce boli oslobodené 26. novembra 1944, ale Pozdišovce až 29. novembra. Potom sa Èervenej armáde otvorila cesta na Košice, ale to ich najskôr ešte èakali boje o Dargovský priesmyk. |
Miesto: Pozdišovce
Čas: 27. novembra 1944
Autor: Eva Hajdu
Obloha bola od rána zatiahnutá a husto mrholilo. Počasie, že psa neradno vyhnať, a to by bolo ešte dobre. Dokonca veľmi dobre, ak by do toho všetkého neznela streľba a výbuchy bômb, čo rozmetajú domy v okamihu kratšom ako lusknutie prstami. Všetko, prečo človek žil, z čoho sa tešil, čomu dôveroval, sa mohlo zmeniť, stratiť, zaniknúť. Veľmi silne, ba i veľmi kruto si každý uvedomoval pominuteľnosť života a veci, ktoré sa zdali donedávna dôležité, boli odrazu malicherné. Pozdišovčania, najmä ženy, starci, stareny, ba i deti, ktoré sa s vypleštenými očami pokúšali pochopiť čo sa to tu deje, teraz túžili len po jednom. Prežiť. Nebyť strachu, istotne by komusi napadlo, že samo nebo plakalo nad vojnou kvárenou dedinou. Ale kto by ma to v takej chvíli myslel? Zaliezť hlboko niekam pod zem a nechať sa obklopiť tmou, zmiznúť z dosahu smrti – čo by mohol chcieť človek chcieť viac? Pozdišovce vyzerali ako vymreté. Prázdne domy, prázdne ulice, aj psy kamsi zaliezli. Kto neušiel do lesa, schovával sa kde mohol, v pivniciach, v chlievoch, no hlavne v bunkroch. Front dorazil práve tu a teraz, a Nemci zasa očakávali ďalší útok. Rusi sa po predošlom nezdare stiahli, no ich kanóny a kaťuše vytrvalo chrlili skazu na okolité nepriateľské pozície. Na Úbočí, na Vinici až po samotnú dedinu, tam všade dopadali bomby a rakety, håbili jamy, trhali a rozmetávali ľudské telá.
Napätie sa dalo krájať, ľudia s neskrývaným strachom v očiach hľadeli jeden na druhého; staré ženy sa prežehnávali pri každom výbuchu. Pred dvoma dňami dali Nemci vybubnovať, aby sa všetci muži z dediny vo veku od 16 do 60 rokov dostavili na komisariát s teplým oblečením a jedlom na tri dni. No chlapi už predtým vytušili, že sa voľačo chystá, že ich azda budú chcieť odviesť. Nečakali do poslednej chvíle, každý sa usiloval ujsť a nájsť útočisko v okolitých lesoch. Aj Jankov otec zdupkal s ostatnými, spolu s obecným bubeníkom Rusnačkom. To preto museli nakoniec nemecký príkaz vybubnovať Jožo s Mišom, Jankovi kamaráti, rovnako starí ako on. Keď nebolo bubeníka, dobrí boli aj dvanásťroční výrastkovia.
„Božičku môj zlatý, Bože, čo len s nami bude? Kam ísť?“ šepotala nešťastne Janova matka. Pozrela na syna vpadnutými očami, a zdalo sa, že sa jej akosi neprirodzene lesknú. Zato tvár mala strhanú a neprirodzene bledú, akoby bez krvi. Nie div, o mužovi nemala už tretí deň žiadnu správu. Duša sa jej dňom i nocou zmietala v nepredstaviteľných obavách, v mátožnom polospánku sa vynárali hrozné predstavy. Čo ak ich niekde na úteku chytili, čo keď už ani nie je medzi živými? Stačila najmenšia neopatrnosť, krátke zaváhanie a Nemci by ich postrieľali ako potkany. Všetkých do jedného. A keď sa im aj náhodou podarilo dostať sa bezpečne do lesa, čo tam už len v tejto studenej mokrote môžu robiť? Ako sa aspoň trochu ohrejú, ako vysušia zvlhnuté háby? Veď na oheň nemôžu ani len pomyslieť. Aký tam oheň! V tomto daždi by sa sotva chytilo nejaké drevo a ak aj hej, plamene vidno pomedzi opadané, holé stromy ako na dlani. To akoby Nemcom rovno ukázali cestu. Isto tam kdesi mrznú, poschovávaní po lese, tisnú sa k sebe, aby sa aspoň takto ohriali.
A tu v Pozdišovciach, v záhrade deda Maguru pri bunkri, kde sa skrývali tri ženy s deťmi, si Nemci rozložili poľnú kuchyňu. Akoby naschvál, zlo neprajného osudu, veď ak ich Rusi uvidia, namieria delo rovno sem! Nemci si budú variť, a dole v bunkri, tak necelé dva metre pod ich čižmami sa krčia ľudia. Akoby to nestačilo, prišla zmena. Keď prvý krát zakričal akýsi vojak, nerozumeli mu. Vbehol však dnu, ako prvého zdrapol Janka a kričal: „Schell! Schnell!“
Vtedy mu už nechceli rozumieť. Nemci ich vyhnali z bunkra. Vraj je dostatočne priestanný a bezpečný pre telefonickú centrálu, tak nech sa ľudia, čo sa tam schovali, pracú kadeľahšie! Ten Nemec čo kričal, ukazoval prstom von kamsi do neznáma a sám sa ako prvý teperil dnu, nech mu hlavu neodtrhne črepina. Žiadna síce tadiaľ neletela, ale to len zatiaľ.
Janko prebehol pohľadom po tvárach naokolo, no akoby ich nepoznával. Måkve a strnulé ako sochy, čítal v nich len strach. Nemcom sa vzpierať neradno, a najmä nie teraz, keď možno každú chvíľu očakávať rozhodujúci boj a nervy majú napnuté tak, že nemožno vedieť čo urobia. Nepáči sa ti? Na! A zarachotil by samopal...
„Azda by sme mohli ísť k Čižmárikovcom. Tetka v záhrade majú tiež bunker,“ nesmelo nadhodila susedka Hreščová. „Veď sme ľudia, musíme si pomáhať, či nie? Nemôžu nás nechať len tak napospas, keď nás títo tu vyhodili,“ pozrela s nádejou na ostatných.
„Hej, Mariša má pravdu, kam inam by sme chodili? Deti sú drobné, a my tri ženy tiež nezaberieme veľa miesta. Toľkí sa už len dajako pomestíme,“ zamiešala sa aj Jankova babka. Hoci už mala na chrbte vyše sedem krížikov a trápilo ju chatrné zdravie, nebezpečenstvo, ktorému museli čeliť, ju náhle zocelilo. Dokonca aj hlas, inokedy slabý a trasľavý, znel z bezzubých úst tejto stareny odrazu pevne. Možno sa len takto ubezpečovali, že neostanú vonku, ale to bolo teraz jedno.
Skupinka žien a detí postávala v už slabnúcom daždi neďaleko úkrytu a zmätene hľadela na pobehujúcich Germánov. Tí napochytre zriaďovali telefónnu ústredňu a vláčili dnu čudesné prístroje. Jano zvedavo naťahoval krk zakaždým, keď okolo neho prešiel nejaký vojak. V živote čosi také nevidel. To množstvo drôtov, káblov, skriniek a kadečoho iného ho aj napriek prítomnej hrozbe fascinovalo. Kdesi neďaleko mocne zadunelo. Hlavy, nemecké i slovenské, sa ako na povel otočili jedným smerom. V očiach sa zračil zmätok zmiešaný s najhoršími obavami. Začne to padať rovno sem?
Možno to bola kaťuša, preblesklo Janovi v mysli. Priletí, dopadne, zabije. Hej, Nemci vždy tak hovorili, ale nikdy nemyslel na to, že môže spadnúť tam, kde je i on. Mimovoľne sa zachvel, radšej na to nechcel ani pomyslieť. Pozrel dolu na svoje zablatené topánky, keď sa znovu ozval rachot a onen dunivý zvuk. Nie to už nebolo za dedinou, ale blízko. Veľmi blízko, možno len o tri ulice ďalej! Utiecť, chytro sa kamsi schovať do bezpečia! – skričalo čosi v jeho vnútri.
Z myšlienok ho odrazu vytrhol iný hlas, ozajstný. Hovoril priamo k nemu, ostro a štekavo vystreľoval nemecké slová. Jano zdvihol hlavu, nebolo pochýb, ten dôstojník, čo naň ukazoval, mu čosi prikazoval. Chlapec sa preľakol, o krok ustúpil no snažil sa zachytiť aspoň niečo a poskladať tak, aby to dávalo zmysel. Nerozprával síce nemecky, ale tých pár slov, ktoré ovládal, stačilo na to, aby sa s Nemcami vždy nejako dojednal. Musel tak robiť často, veď tanky mali už celé týždne priamo u nich na dvore. A kde nepomáhali slová, vystačil si s rukami a nohami.
Porozumel. Má vraj zostať s nimi tu v bunkri, budú ho potrebovať. Zmätene pozrel na matku a mladších bratov. Kolená tlačil k sebe, zdalo sa mu, že sa podlamujú, keď sa ozvala mama.
„Čo od teba chce? Hovor, čo sa robí?“ naliehala. Očami behala zo syna na dôstojníka a späť.
„No...“ okúňal sa Janko, akoby váhal či priznať, že porozumel. „Povedal, že mám zostať v bunkri.“
„Kde? Tu, s nimi?“ rozhodila rukami, aj okom jej voľajako cuklo.
„Hej, vraj keby dačo potrebovali nájsť, doniesť a tak...“
Pravdaže, nájsť, doniesť, decko chcú využiť, aby sami nemuseli po domoch rabovať, pľuhy! – matka pochopila, no neodvážila sa zoči-voči dôstojníkovi ani muknúť. Radšej pokorne sklopila zrak a mlčky prikývla na znak súhlasu.
„Dávaj na seba pozor! Zalez do bunkra a nevychádzaj odtiaľ! Rozumieš? Snáď sa to už čoskoro skončí,“ zaševelila, obchytila mladších synov okolo pliec a so zvesenou hlavou kráčala po klzkom blatistom chodníku. No nedalo jej, kým odišli zo záhrady, stále sa znepokojene otáčala a očami hľadala Janka.
Zmena! Áno, len to jedno si bol v tej chvíli schopný uvedomiť. Postával na mieste, prešľapoval z nohy na nohu a nevedel, čo si počať. Teraz, keď mama odišla, všetko bolo inak. On dostal svoju úlohu tak ako dospelý chlap. Ešte presne nevedel čo bude robiť, ale chceli ho tu. Ale práve Nemci? Prečo ho prvýkrát ako chlapa poverili práve oni? Z mokrých vlasov mu odkvapkávala voda a striaslo ho od chladu. Skľavené ruky vopchal do vreciek nohavíc v nádeji, že si ich snáď trocha zahreje. Do nosa mu znenazdajky udrela vôňa pečenej bravčoviny. Otočil hlavou, zhlboka sa nadýchol. Očami poškuľoval po kuchárovi, ktorý sa vonku pod celtou motal okolo veľkého kotla. V rukách držal nôž a krájal chlieb. Ako jediný Nemec tu nepobehoval, neskákal, nekričal. Vlastne takmer ako jediný. Za chrbtom mu stál veliteľ a pozeral, ako sa majú veci. Akoby jedlo bolo v tej chvíli to najdôležitejšie.
Hej, to sa vám vypeká, keď ste nám ukradli prasa! – prehltol Janko naprázdno. V duchu sa mu odznova začala odvíjať scéna, ako dvaja Nemci vtrhli ráno ku nim do dvora. Nikoho sa na nič nepýtali, zamierili priamo k chlievu. Matka zdesene vybehla von, protestovala, kričala. Deti, zaskočené neobvyklým hurhajom, opatrne vykukovali cez dvere. Z chlieva sa ozýval splašený kvikot, akýsi buchot, cudzie nadávky a vzápätí ostrý výstrel. A potom už nič. Na dvore sa rozhostilo ticho, ktoré bolo ešte horšie než predošlý lomoz. Matka zostala stáť ako obarená, ruky si tuho pritískala k hrudi, akoby sa bála, že jej z nej snáď vyskočí srdce a pľasne dolu do blata. Výstrel ju zarazil, doznieval v ušiach a vlastne mohla byť rada, že hlaveň mierila na sviňu. Dvojica vyniesla z chlieva ich neveľké màtve prasa a ako s ním prechádzali krížom cez dvor, zanechávali za sebou krivolakú krvavú stopu. Sledovalo ich päť bezradných tvárí.
„Bodaj by ste sa s ním zadusili!“ vykríkla cez kuchynské okno babka a zošúverenou päsťou pohrozila vzďaľujúcim sa nemeckým chrbtom. Trúfala si. Vtedy sa zdalo, že už nemá čo stratiť. Ale teraz?
Jano vtiahol nozdrami lákavú vôňu, sliny sa mu začali hromadiť v ústach, až sa bál, že mu onedlho začnú stekať z kútikov ani besnému psovi. Opäť sa narýchlo poobzeral, zdalo sa mu, že tu stojí tak ničotne akosi pridlho.
„Hej, ty, poď sem, “ zavolal na neho Nemec, azda veliteľ. Rukou mu kýval, nebol si istý, či mu rozumie.
Janko sa knísavo pohol dopredu, topánky sa mu zabárali do rozmočenej hliny a cez praskliny mu do nich vnikala nepríjemne chladivá brečka.
„Tak poď už, čo sa vlečieš, neboj sa, nepohryziem ťa. Na, vezmi si, jedz!“ zachechtal sa Nemec, ukázal na pečené kúsky mäsa a podal mu chlieb.
Jano sa nedal dvakrát núkať. Natiahol sa za prvým mäsom, v ruke ho ešte pálilo, ale lačne sa zahryzol, až mu šťava vystrekla na bradu. Vtom znova zadunelo a zatriasla sa zem. Riady v provizórnej kuchyni zarinčali, zopár tanierov sa skåzlo zo stola. Povetrie preťali ostré výkriky, zmiešané s ráznymi povelmi. Z diaľky sa niesli ozveny výbuchov granátov, dunenie kanonády a štekot samopalov. Všetko naraz. Útok? Útok!
Ktosi posotil strachom stuhnutého Jana k bunkru. Stačil dotyk a akoby sa spamätal, nohy ho samy niesli dovnútra. Mäso strčil naraz celé do úst a v behu si ešte olízal zamastené prsty.
V podzemí sa opäť krčili postavy. Už nie ženy s deťmi, ale nemeckí vojaci, čo mali to šťastie, že nemuseli ísť strieľať do predného radu. Janko si opäť prezeral tváre. Bál sa, ale ani nepípol. Veliteľ, čo azda nikdy nesmie ukázať svoj strach, akoby len pozorne počúval, pričom si neustále šúchal nos. Chorý nebol, žiadna nádcha. Skôr nervózny. Jeden z vojakov sa dokonca skúsil na Janka usmiať. Lenže práve vtedy čosi vonku strašne zadunelo. Ustrnul a vystrúhal len akúsi nepodarenú grimasu. Ostatní sa takmer nehýbali. Stáli ako sochy, iba pohľad zblízka ukázal, že sa všetci jemne, sotva znateľne strasú.
Asi po polhodine boj konečne utíchol. Streľba zmåkla a obďaleč sa určite niečo dialo, pretože zvonku znel nemecký pokrik. Nie jedno, nie dve, ale desiatky hrdiel hlasito vykrikovali, nedalo sa im rozumieť. Zopár mužov znova vyliezlo von, dnu zostali len spojári, ktorí teraz mali plno roboty. V ústredni to naraz vrelo, vojaci zmätene pokrikovali a na tvárach sa im zračilo napätie. Aj Janko vyšiel z bunkra, nechcel zavadzať. Pohľad uprel na koniec záhrady, kde naposledy videl mamu s bratmi. Nevedel prečo, ale bol presvedčený, že sa im nič nestalo. A rád by im dal vedieť, že i on je v poriadku, ale nohy mal akoby zarastené do zeme. Možno by ani nemusel utekať. Veď teraz si ho nikto nevšíma. Možno keby len pomaly, pomaličky, krok po kroku došiel na koniec k tej starej hruške a potom za plot, stratil by sa Nemcom a určite by ho teraz nehľadali. Pozrel ešte i na stôl, odkiaľ si nedávno vzal mäso. Ležalo tam ešte dosť porcií, aj kotol musel byť plný. Možno keby si vzal, alebo aj mame, bratom. Veď teraz by sa dalo! Predstava bola lákavá, ale nakoniec len predsa ostal stáť.
Popoludnie pozvoľna prechádzalo do šedivého podvečera. Dážď, ktorý celý deň vytrvalo bubnoval na strechy domov, konečne ustal. Vlhké ovzdušie bolo nasiaknuté čudným pachom. Azda po výbušninách. Alebo takto vonia smrť?
Králiky, chúďatká, určite musia byť hladné – spomenul si odrazu na fľakatých ušiakov z konca ich záhrady. V tej trme-vrme na nich celkom zabudol a teraz si to vyčítal. A okrem toho si už aj potreboval odskočiť. Už dávno si potreboval, ale ako sa to povie po nemecky? Má sa to snažiť vysvetliť? Alebo sa vybrať len tak sám? Určite áno, bolo mu to jasné, že je to oveľa menší prehrešok, než keby tu pred Nemcami pustil do nohavíc. Aspoň zistí, ako to vyzerá u nich doma. Pozrel zboku na pofajčievajúcu trojicu, čo sa práve zastavila pri stole s jedlom. Zdalo sa, že nikoho nezaujíma, čo robí. Otočil sa a pobral preč.
„Len chrumkajte, chutí vám, čo?“ mrmlal si popod nos, kým pchal dovnútra klietok kapustné hlúby a kúsky mrkvy, čo našiel v komore. Všade bolo pusto, cítil sa tak akosi divne, keď sa motkal po tmavom, stíchnutom dome. Mama s babkou a súrodencami sa isto tlačia v bunkri u Čižmárikovcov a otec… ktohovie, čo je s ním. Len on sa tu pľantá a zháňa voľačo pod zub. Aj krave treba dačo podhodiť, ale až potom. Ešte ju nepočuť, ešte nebučí.
Odrazu mu skrútilo črevá. Zohol sa do podrepu a na chvíľku zatajil dych. Musí, rýchlo! Tam do latríny! Rozbehol sa a len-len že stihol stiahnuť nohavice.
Nad tmavnúcim obzorom sa znova rozbesnela streľba. Práve teraz, keď všetci dedinčania zaliezli pod zem, on sedí v drevenej búdke so stiahnutými nohavicami! A tie samopaly? Veď to sa ozýva niekde od bunkra! Alebo od domu? Hneď tu, blízko! Dunenie naraz prehlušil vysoký svištiaci tón. Kaťuša, hej, teraz si už bol Janko istý. Výkriky, výbuchy, to všetko bolo, ale vonku. Dnu iba šero a strach. Zatiaľ.
Naraz to však znova zasvišťalo a buchlo. Jankove dlane inštinktívne vyleteli nahor a pricapili sa na uši. Ostatné už vnímal len akoby v zlom sne. Výbuch ho načisto ohlušil, dosky z latríny sa naň zosypali ako domček z kariet. Aj on sa vyvalil a celé okolie zahalil hustý štipľavý dym. Ešte matne vnímal ukrutnú bolesť, a potom sa všetko ponorilo do tmy…
Prvé, čo uvidel, bola tvár deda Maguru, ktorý mu obväzoval rany natrhanými pruhmi zo ženinej sukne. Cítil sa nesmierne slabý, krvácal a všetko vnímal ako cez hmlu.
„Bola to kaťuša, Janko. A nepadla ďaleko. Mal si riadne šťastie, že ťa to neroztrhalo na kusy,“ začul akoby z diaľky. „Ale žiješ, to je hlavné. Neboj sa, postarám sa o teba.“
Ïalšie slová už Janko nevnímal. Zanikli v milosrdnom tichu, znova upadol do bezvedomia. Netušil, ako sa dostal do bezpečia bunkra, k mame, k bratom, ku svojim. Ani ako dlho tam ostal, či kto ho kedy odniesol z Pozdišoviec. Keď opäť otvoril oči, bol už v poľnom lazarete v Sečovciach.
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
