Hrdina od školskej žumpy
@ :: Poviedky ::
Apr 14 2005, 13:29 (UTC+0) | 
Letecký poh¾ad na Barcu - fotografia z roku 2001 |
Miesto: Barca
Čas: Dvadsiate roky 20. storočia
Autor: Alena Štrompová
"Ale no tak, čoho sa bojíš?"
"Mne sa to akosi nepáči. Čo keď na to príde?"
"Bojko, si obyčajný bojko!"
"Posero!", zamiešal sa do rozhovoru ďalší hlas. Okolo prvej lavice v neveľkej triede postával hlúčik chlapcov; takých s ešte len s prvými pubertálnymi vyrážkami, nadšených akýmsi novým nápadom.
"A ako presne?"
"Jednoducho," zažiarili oči najvyššiemu a hádam aj najiniciatívnejšiemu zo skupiny. Zobral do ruky zrkadlo, položil ho na zem, sadol na lavicu a jednu nohu si vyložil na stoličku.
"Hotovo!" rozlial sa mu na tvári úsmev a hlúčik spolužiakov sa škodoradostne rozrehotal. V zrkadle pod stoličkou sa odrážali chlapčenské nohy spestrené modrinami a škrabancami. A navyše krivé.
"No dobre, jej budú krajšie!", škľabil sa Fero.
"No?", obrátil sa na spolužiaka, čo sa ako jediný nesmial. Zamyslene sedel a pozeral neznámo kam.
"Keď ja neviem," ticho hlesol. "Čo keď to uvidí? Potom určite dostanem."
"Neuvidí," stvrdol Ferovi hlas. Chlapec sediaci uprostred skupiny si hlasno povzdychol. Keď nedostane od učiteľky, dostane od Fera. Je o pol hlavy vyšší a mohutnejší. A velí celej triede. A čo on? Nemá ani štyridsať kíl, nanajvýš keď zmokne. Najmenší zo všetkých, medzi spolužiakmi sa hneď stratí. Čo mu však príroda ubrala na výške, to mu pridala na bystrosti. No tá mu aj tak nepomôže, keď mu Fero jednu privalaší.
"Dobre!", prisvedčil Jurko nakoniec. Triedou zaznel víťazoslávny pokrik. Fero ho potľapkal po pleci.
"Vedel som, že si kamarát," pochvalne uznal a spokojne, spolu s ostatnými, sadol za svoju lavicu.
Jurko vstal zo stoličky a prešiel k otvorenému oknu. Očami prebehol po školskom dvore. Bol pokrytý hnedožltým pieskom, v ktorom sa denne dvaja-traja pri bitke vyváľali. Oprel sa o parapet a zahľadel na domy. Jeden z nich bol aj jeho rodičov. Barca sa delila na štyri časti - Ortaš, Valal, Habeš a Tatry. On býval v Ortaši. Každé ráno chodil do Valala, kde stála škola. Nebolo to až tak ďaleko, no keď zaspal, poriadne sa udýchal kým dobehol. Škola mala päť tried, v každej tak po tridsať žiakov. On bol už piatak, ale najmenší; no až vyrastie, vtedy všetkým ukáže!
Hodina sa už mala začať. Jurko si poškrabal holú pätu s vrstvou špiny a prachu z cesty, napravil gate, z ktorých už pomaly začal vyrastať, na čo bol aj nesmierne hrdý, utrel nos do rukáva a tak, aby to nikto nezbadal, ticho napľul do pravej dlane a prehrabol si vlasy. No čo, aj keď je najnižší, môže vyzerať dobre.
Do triedy vošla učiteľka. Na dlážke zabuchotali stoličky a pri laviciach stálo v okamihu tridsať žiakov. Niektorí vážni, iní s jemným úsmevom na tvári. Mladá štíhla žena s úzkymi perami si ich mlčky premerala. Z jednej ruky zložila na katedru dlhé ukazovadlo, ktoré sem-tam použila i na premastenie zadkov alebo dlaní, z druhej jej takmer vypadli dve hrubé knihy. Postavila sa pred tabuľu a každý dobre vedel, čo bude nasledovať.
"V mene Otca i Syna i Ducha svätého," prežehnala sa.
"Amen," odpovedalo tridsať hrdiel a vzápätí začali odriekavať Otčenáš, Zdravas a Verímboha. Vždy sa pred vyučovaním modlili. "...a odpusť nám naše viny...," odriekaval spolu s ostatnými Jurko a hrdlo mu stiahlo. Očkom švihol na zrkadlo položené pod stoličkou. Ona to zbadá! Určite to zistí!
"Amen," domodlila sa trieda.
"Amen," vyriekol trochu oneskorene i on, a len tak mimovoľne mu pohľad padol na učiteľkine nohy, tak ako mnohokrát a väčšine chlapcov z triedy. Veď existuje vôbec žiak, ktorý sa nikdy nezamiloval do svojej učiteľky? Alebo existuje chlapec, ktorému v tomto veku imponujú viac poučky a číslice než pohľad s vôňou zakázaného ovocia?
Len čo si učiteľka nalistovala látku v učebnici, vstala, a ako bolo jej zvykom, sadla si na prvú žiacku lavicu. Hneď vedľa Jurka, ktorý mal vedľa jej zadku zošity. Chlapci sa zamrvili. Fero sa vystrel a dôležito zakašľal.
"No, Fero, keď tu tak vytàčaš, chceš nám povedať, čo sme sa učili na minulej hodine?" Pozornosť triedy sa upriamila na učivo, len Jurko strnul. V hlave mu to vírilo príkazmi, vyhrážkami, ale i túžbou, tak trochu aj výčitkami a zbabelosťou. Zatiaľ nemohol. Učiteľka bola pekná, k nemu aj celkom milá a dnes si navyše vzala i kratšiu sukňu ako inokedy. Tak predsa to bola i jedinečná príležitosť.
- Nie, to sa predsa nesluší. A navyše to môže zbadať! Čo by povedala mama, keby sa to dozvedela? Pozerať učiteľke pod sukňu! Síce starší chlapci to robievajú, ale... Ale sú starší a sukne zdvíhajú spolužiačkam. Tak veru, nebudem ako iní. Nie! Keď ostatní chcú byť neslušní, nech! Ale ja nie! - Jurko sa vystrel, obrátil v prstoch pero a roztvoril zošit.
"Tak?" zaznel ženský hlas. Nadvihla obočie a vyložila si nohu na stoličku, presne tak, ako to pred vyučovaním ukazoval Fero. Jurkovi sa rozšírili zreničky, v triede to zašumelo. Ktosi vzadu krátko vyprskol smiechom.
"Ticho!" zavelila nič netušiaca učiteľka.
Jurko to už nevydržal. Do líc sa mu vhrnula červeň. Posunul sa k nej o kúsoček nižšie a rýchlo zaškúlil bokom na zem. Fungovalo to! Zrkadlo na podlahe odhaľovalo to, čo si žena sediaca vedľa neho každý deň zahaľovala zväčša tmavými sukňami. Tak také nohy bude mať aj moja frajerka! Ak nie krajšie - pomyslel si v duchu. Srdce sa mu rozbúšilo až mu v zošite pribudla veľká modrá machuľa. Rýchlo dvihol zrak a s obavami pozrel na učiteľku. Tá svoju pozornosť ešte stále upriamovala na Fera.
Keď som to už urobil raz, pozriem sa znova, rozhodol sa Jurko a očami opäť šibol na zem do zrkadla.
"Juro? Juro!" zľahka sa dotkla chlapcovho pleca učiteľka. Ten preľaknuto zhíkol, pero mu vypadlo z ruky a buchol do kalamára na lavici.
"Pozor, vyleješ atrament!" zamračila sa. "No, kam si sa tak díval, há?"
"Nikam," cekol a vypúlené oči prilepil na jej zvraštené čelo. Cítil, ako sa mu srdce rozbúšilo a vedel, že sa červená ako zrelé paradajky. Spolužiaci to už nevydržali. Z tlmeného smiechu vypukol obrovský rehot, ktorý sa odrážal od všetkých stien triedy a ako kladivo mu udieral do hlavy.
"Ticho! Prestaňte už!" okríkla ich zmätená učiteľka. Zabralo to. Ale tí, čo neslzili, či nechytali sa za bruchá, opäť namierili svoje pohľady do zrkadla, ktoré odhaľovalo presne to, čo už dávno chceli vidieť.
"Aha!" naklonila učiteľka hlavu doľava. Zrečničky sa jej zúžili. Najprv podozrievavo pozrela na chlapcov sediacich za Jurkom, potom sa vpila do jeho ustráchaného pohľadu. So zošpúlenými perami vstala z lavice a o pár minút už v ruke, nad hlavami prekvapených žiakov, držala predmet ich zábavy. Sama prekvapená, zaskočená neočakávanou situáciou a s purpurom na lícach hľadala tie správne slová.
"Ty nehanebník!" sklonila sa k prestrašenému chlapcovi. "Ako si len mohol...?!"
"Ja..," Jurko chcel čosi vybľabotať, no na líci mu pristála vzduchom chladená. Facka. A hneď na to ďalšia. Niektorí spolužiaci zhíkli. Iní si len položili dlaň na ústa, ďalší pozerali s vypúlenými očiskami. No nikto sa už neodvážil zasmiať.
"Au," nezdržal sa Jurko a pošúchal si líce.
"Napíšem tvojim rodičom!" vyštekla učiteľka, vzala chlapcovi zošit a sadla si za katedru.
Jurko sa otočil dozadu, jeho pohľad sa stretol s Ferovým. Ten sa len usmial a krútiac hlavou mykol plecami. Joj, ako by ho teraz... No predsa sa cítil akosi inak. Zakryl svojich spolužiakov a dostal poznámku. Možno si ho už konečne začnú viac vážiť. Ale čo si o ňom myslí ona? Veď len pred chvíľočkou spolu odriekali očenáš…
"S tebou, Juraj, si to ešte vybavím, ale teraz pokračujeme v látke," snažila sa učiteľka už stlmiť hlas, ale poriadnym švihom mu pritom hodila zošit na lavicu. Rovno pod jeho machuľou sa vynímala červeň poznámky s podpisom. Tak toto zatiaľ videl len u spolužiakov. Doma pochvalu nedostane. Asi to ukáže mame, od otca by dostal silnejšie zaucho. Alebo to neukáže nikomu. Ešte uvidí.
"Máme hodinu prírodovedy a dnes si budeme rozprávať o dobytku, ktorý..." chcela učiteľka začať, keď ju prerušilo dievčatko, Vierka sediaca pri stene.
"Aha, pozrite!", vystretým prstom mierila na kravu prechádzajúcu pred oknami školy, akoby to v Barci bolo čosi výnimočné. Ale ako dôvod na prerušenie hodiny to stačilo. Aspoň na chvíľku. Nakoniec, veď práve o kravách mali hovoriť.
"Ako sa len vlečie, asi je smutná," zahmkala Vierka, čo niektorých rozosmialo.
"Zdá sa ti naozaj smutná?" spozornela učiteľka, tušiac, že takto aspoň na chvíľu môže upriamiť pozornosť žiakov niekam inam než na trápnu situáciu so zrkadlom, a potom, keď ich bude mať všetkých na svojej strane, budú sa zas venovať učivu.
"No," zatiahla Vierka, "myslím si, že tá krava je naozaj smutná."
"A prečo?" pohladila ju učiteľka láskavým pohľadom.
"A vám by sa páčilo, keby vás každý deň ťahali za cicky a len raz do roka pustili k býkovi?", vyšpľachol Fero a drzým úsmevom si ju premeral tak, ako už dlho nikto nie. Na tvárach žiakov sa namiesto úsmevov zjavilo zdesenie. Teraz to naozaj prehnal.
"To stačilo!" buchla učiteľka päsťou do stola a vzala do ruky paličku.
V triede nastalo ticho, on zbledol a vyzeral, že by najradšej zaliezol pod lavicu. Jeho večne škodoradostný úsmev sa kamsi vytratil, pery sa zachveli. "Nebudem strácať čas s hlupákom," vyriekla napokon, paličkou švihla vo vzduchu a začala vysvetľovať učivo. Jurko nepočúval. V mysli sa mu vynáral obraz, ktorý mu poskytlo zrkadlo. Znovu pocítil horúčavu, čo sa mu rozliala po lícach červených ako poznámka v zošite. Len nevedel, či je to od faciek alebo hanby, že ho odhalila.
Okolo poludnia sa prihlásil hlad a výčitky svedomia. To prvé vedel potlačiť. Vybalil si chlieb, čo mu mama dala do tašky a opretý o košatý strom na školskom dvore sa s chuťou pustil do jedla. Hlad ako-tak utíšil, ale svedomie nie. To hrýzlo, škrabalo, pichalo ako voš, čo saje krv cez kožu. Jurko musel neustále myslieť na mamu, na bitku, čo dostane, keď sa o všetkom dozvie. Ale vlastne to nebola jeho vina, veď nie on položil pod stoličku to hlúpe zrkadlo. No sčasti je to aj jeho vina, nemal s tým súhlasiť, ale potom by dostal od Fera nakladačku. A vtedy, práve vtedy, keď sa chcel vysporiadať s očakávaním toho, čo musí prísť, z diaľky na neho zavolal hlas, ktorý si najmenej prial počuť.
"Hej, Juro! Čo si tam videl, há?"
Nedalo sa to poprieť. Škodoradosť vo Ferovom škrekote napåňala celé okolie až zamorila vzduch. Jurko mal najväčšiu chuť si odpľuť, no zabránil mu v tom ešte neprežutý chlieb.
"Ále, drobec, hádam sa nehneváš!" poskakoval Fero po akejsi doske a zasa sa škeril. Toto Jurka napálilo. Neznášal, keď mu niekto nadával do drobcov, krpáňov, štupľov a čohokoľvek, čo mu pripomínalo jeho nízky vzrast.
"Veď počkaj!" rozčúlene zahundral popod nos, vložil chlieb do tašky a rozbehol sa k nemu. To nikto nečakal; Fero najmenej. Ešte stále vykrúcal zadkom, vysmieval sa a škodoradostne poskakoval po špinavej doske. Vedel vôbec, že je pod ňou stará žumpa? Len čo sa táto myšlienka skutočne iba zľahka dotkla Jurka, ešte skôr, než k nemu dobehol, sa Fero za veľkého praskotu stratil z dohľadu. Stalo sa presne to, čo predpokladal. Fero stál takmer po krk zaborený vo výkaloch a ziapal o pomoc. "Vytiahni ma, pomôž mi! Utopím sa!", prosíkal. Takto ho ešte žiaden zo spolužiakov nevidel. Fera pokoreného, so strachom v očiach a prosiaceho. Jurkovi sa chcelo najprv i smiať, zastal, aby si vychutnal ten okamih, ale len na chvíľku. Keď uvidel tú beznádej v očiach trčiacich len pár centimetrov nad smradľavou hladinou, rozhodol sa zakročiť. V okamihu bolo okolo plno malých divákov. Dievčatká s mašľami vo vrkočoch híkali a zapchávali si nosy pred smradom, ktorémusi chlapcovi sa zdvihol žalúdok.
Jurko si však ľahol na brucho a natiahol ruky. Našťastie, Fero nespadol až doprostred iba k okraju.
"Ïakujem," cekol ponížene, keď už celý špinavý a mokrý stál vedľa Jurka na pevnej zemi. Smrad, ktorý šíril, bol neznesiteľný. Aj chorý tchor, čo práve šliapol do pokazených vajec, sa pri ňom mohol cítiť ako navoňaný frajer.
Jurko však vystrel ruku: "Poď. Budem pumpovať a ty sa daj pod studňou do poriadku," navrhol pomoc, čoho v tej chvíli nebol schopný nikto iný, a čo prekvapilo i Fera. Veď ešte pred chvíľou ho ponižoval, kvôli nemu dnes dostal aj dve facky. Kamaráti odstúpili, nikto sa nechcel ušpiniť, napáchnuť.
"No, ty vyzeráš! Vari tvoje jadro vyplávalo na povrch?", pokrútila učiteľka hlavou, keď dobehla na krik. Nedalo jej neusmiať sa. Videla, cítila, že väčšiu potupu si ani on sám, Fero, nedokáže predstaviť. Možno sa v triede teraz čosi zmení, možno zlepší - myslela si, keď pozerala, ako sa vlečie k studni. I keď ju Jurko trikom so zrkadlom nahneval, uznala, že teraz sa zachoval ako hrdina.
|
|
