Podivné videnie
@ :: Poviedky ::
Feb 24 2007, 07:21 (UTC+0) | 
V súèasných Krásnovciach netradièným poh¾adom... |
Miesto: Krásnovce
Čas: okolo roku 1947
Autor: Slavomír Szabó
V korune košatého stromu, tam hore medzi konármi s pomaly žltnúcim lístím, sa Mišovi nesedelo práve najlepšie. Tma doľahla na celé okolie, z krásňanských domov videl už len čierne siluety, ale dievčatá nikde. Vedel, že už každú chvíľu musia prísť, ale to čakanie sa mu zdalo nekonečné. To najmä kvôli žitňanke, Janovej pálenke, čo mu tak štedro ulial ešte skôr, než mu pomohol vyliezť hore. Chvíľku sa mu i čkalo, pokúšal sa zatajiť dych, a napodiv to i pomohlo. Ale istý sa necítil. Akurát mu to stúpalo do hlavy, radšej sa pevne pridàžal vetvy nad sebou, lebo najväčšiu neistotu cítil práve v nohách.
Konečne! Teraz ich zbadal, že už idú. Dve štíhle postavy sa vynorili spoza rohu a kráčali priamo k stromu.
„A prečo to tak vždycky potme?“ spoznal Eržičkin hlas a potešil sa.
„Ja neviem, to vždycky tak. Stromy pred domami sú i nie sú tých, čo ich tu posadili. Stoja na ulici, pred plotom, teda orechy sú každého, my nekradneme. Ale keď sa na teba niekto pozerá z dvora pred ktorým zbieraš, no neviem. Vždy sa chodilo na orechy v noci,“ zaznel druhý hlas a Mišo myslel, že to asi Borka.
Akurát tie dve! Obe mladé, pekné, radosť pozrieť, ako sa prechádzajú ulicami, či hrabú seno. A teraz im ukáže! Zhíknu, až budú lapať dych a vtedy ich začne upokojovať. Možno si niektorú roztrasenú i pritúli! Ale ktorú? No, to je naozaj ťažký výber, pretože jedna i druhá...
„Aha, koľko ich tu je,“ prerušil Mišove rozhodovanie natešený hlas, pretože obe dievčatá už stáli pod stromom a začali nakladať opadané orechy do plátenných vreciek.
„Pst, tichšie! Nech nás nezačujú!“ napomenula Eržička Borku, ale pritom na ňu ani nepozrela. Len rukami rýchlo šmátrala po zemi, až lístie šuchotalo a naberala orechy plnými hrsťami.
Takže teraz, o chvíľku, pomaly – pripravoval sa Mišo, spod košele vytiahol bielu plachtu a nehlučne, rovno nad dievčatami si ju prehodil cez hlavu.
„Úá... Ááááá....“ zvrieskol odrazu ako zbavený zmyslov a zoskočil do tmy, rovno medzi obe dievčatá.
„No... Ale... Pomóc!“ zakričala ako prvá Borka, hlas jej preskočil a pustila plátenné vrecko na zem. Nečakala, nepozrela na kamarátku a rozbehla sa preč.
Mišo sa rýchlo otočil k Eržičke. Tá padla na kolená, roztrasená ako listy, keď vanie vietor, len habkala po dychu neschopná pohybu.
„Bú, to som ja, hehe,“ zaškľabil sa a stiahol si plachtu z hlavy.
„Ty pľuha, srdce mi mohlo puknúť,“ s hlasom roztraseným, prerušovaným vzlykmi zašepkala Eržička. Na hlasnejšie slovo sa nezmohla.
„No čo? Zľakla si sa?“ spýtal sa, akoby to nebolo jasné. Odpoveď však dostal ihneď. Dievča nahmatalo vrecko s orechmi a šmahom ruky, tak ako kľačalo, mu ho hodilo do hlavy.
„No, veď sa toľko toto... Nehnevaj,“ odskočil prekvapený Mišo a vtedy mu to došlo. Borka utiekla, Eržička nie – nemá čo riešiť. Rýchlo si k nej kľakol a obchytil ju okolo ramien.
„Neboj sa, moja, bude dobre, dobre,“ začal odrazu chlácholivo priasť ako kocúr a jemne si ju pritúlil.
„Ty si ale riadny kôň! Dušu som mohla vypľuť. A nechaj ma!“ odtiahla sa Eržička, aj sa postavila, ruky i hlas sa jej ešte triasli.
„Hádam si len nemyslela, že to mátoha, alebo bosorka!“
„Prestaň, nerozprávaj...“ odstrčila ho ešte, keď sa znova pokúšal ju odchytiť a potom rýchlo vykročila preč, rovnakým smerom ako utekala Borka.
„Sa hneváš, alebo čo? Veď som to len tak, že vystrašiť. Aj si sa, veď vidím. Ale utekať nemusíš,“ pobehol Mišo za ňou, biela plachta mu ešte viala z pliec.
„Veď cítim, že ako ti to napadlo. Smrdíš za špiritusom ako taký cap!“
„Váš cap smrdí špiritusom? Také dobroty mu dávate? No, keby si aj mne nosila pálenku každý deň, rád sa presťahujem ku vám do stajne. Je dosť veľká? Nepôjdeš mi ju ukázať?“
„A to ti po čom rozum chodí? Vráť sa naspäť na strom, ja musím nájsť Borku! Máš nápady ako taký sopliak. Že vraj mátohy! Veď to keby si aj cez deň skočil ku niekomu zo stromu, tak by sa vyľakal, nie? Nevidel si kam zahla? Kde ju mám teraz hľadať?“ vyčítala mu Eržička, ale Mišo sa spokojne napriamil.
„Aha, tam je! A nie je sama,“ ukázal na roh, kde z vedľajšej uličky vyšlo dievča s bielou šatkou na hlave a vedľa nej nejaký muž, zjavne mladík. Určite Jano, keď sa zatiaľ neukázal. A veď aj odtiaľ to sledoval, tak to musí byť on – uisťoval sa Mišo a nemýlil sa. Obe dvojice kráčali po ceste uprostred dediny naproti k sebe a Borka sa ozvala už z diaľky.
„Dobre nás vystrašili, čo? Ani neviem, ako som utiekla. Keby ma tento tu nezastavil, už som až niekde v Pozdišovciach,“ smiala sa a oproti Eržičke bola v očividne lepšej nálade.
„A vy dvaja, kam ste sa vybrali? Len ste sa stretli a už vás orechy nezaujímajú? My ideme ešte zbierať,“ pridal sa i Jano, keď už všetci štyria zastavili.
„Tebe je do smiechu? Ja som myslela, že už je po mne,“ Eržička sa začudovala, ale jej hlas už neznel tak podráždene. Mesiac vystúpil vysoko nad dedinu, v jeho svite videli na seba dobre. Na október bolo i vcelku teplo, príjemne, a po chvíli zaznel i smiech. Zasa sa smiala najmä Borka, že to bol nápad, čo si určite zapamätá. Ešte sa vraj nikdy takto veľmi nezľakla, a teraz im vraj obaja chlapci musia pomôcť pozbierať orechy, lebo sú im to dlžní. Jano s Mišom nechápali o akej dlžobe je reč, ale radi súhlasili, lebo dosiahli svoje. Budú s dievčatami, a keď všetko pôjde dobre, ešte by sa mohli ísť spolu aj niekde poprechádzať. Len tak, za dedinu, do polí. Čo po tom, že je noc? Hlavne, že budú s nimi.
„Hádam bude i dosť, veď už ich nemáme kam dať,“ usmiala sa Borka na Jana, keď jej naplnil i posledné plátenné vrecko a ešte sa zohol.
„Môžem zobliecť košeľu a dáme tam,“ navrhol Mišo ako začul Borku, ale Eržička len pokrútila hlavou, že nie, vraj stačí.
„No, už sme vyčistili spod koľkých? Spod šiestich, či siedmich orechov? Ani som to nepočítal. Keby ste tu boli samy, určite by ste toľko nevyzbierali. Takže teraz si hádam zaslúžim dáku odmenu, nie?“ usmial sa Jano na Borku a Mišo by ho v tej chvíli najradšej udrel. Závidel mu, ako sa aj ona naňho usmieva, ba jasne i videl, ako sa pri napåňaní mieškov niekoľko ráz dotýkal jej rúk bez toho, aby ich odťahovala. To ho napåňalo závisťou, čo hraničila so zlosťou. Prečo práve Jano? Nižší hádam o pol hlavy, a aj mladší o dva roky, dvadsať mal len nedávno, keď bola žatva. A pri Mišovi akoby bola Eržička stále v strehu. Ani sa jej poriadne nemohol prihovoriť, vždy odpovedala len tak krátko, úsečne, ako keď dávaš príkazy volom, aby ťahali. Mal ju nechať samu, ako sa tam triasla, keď ich vystrašil a utekať za Borkou. Ale neurobil tak. Už vedel, že Borka je veselšia i príjemnejšia, ale išla na Janovi oči nechať. A Eržička? Ešte aj keď zaklonila hlavu, keď sa zapozeral ako dvíha hore nos a odúva peru, mal chuť ju objať a dať jej bozk. Ale dalo sa? Možno aj hej, to nevedel, nemal také skúsenosti. Ba, pravdupovediac, aj preto si tak uhol zo žitňanky, aby sa posmelil. Na zábavách netancoval, sestry nemal iba bratov, s dievčatami sa nevedel ani porozprávať. To ho robilo neskúseným, zlostným, i keď sa to pokúšal skryť.
Nie, Eržička nebol dobrý ťah – vàtalo mu hlavou, ale stále sa to pokúšal zmeniť, i keď tušil, že je koniec. V duchu už videl ako obe dievčatá odchádzajú, ako Borka máva Janovi a Eržička sa ani neobzrie. Stále sa mu stavala naprotiveň, bol z toho bezradný. A čo mal robiť? Kľačať a prosiť o odpustenie, že ju tak vystrašil? Nie, ani to by nepomohlo. Jednoducho, nepáčil sa jej. Tak to vytušil, cítil a chcel zmeniť. Náhle sa však vyplavila nová nádej, keď sa dozvedel, že dievčatá ešte neodchádzajú.
„No dobre,“ súhlasila Eržička, keď do nej Borka i s Janom húdli, že ešte môžu zájsť za dedinu, len tu blízko na lúku a trochu sa prejdú.
Mišo spozornel, hútal ako na vec ďalej. Už aj vykročili, všetci štyria uprostred cesty vedľa seba, zatiaľ čo z dvora, ktorý práve minuli na nich zaštekal akýsi pes. Nedošli ani na kraj dediny, keď Eržička začala s tým, že vraj tma zhustla a už ani poriadne nevidieť pod nohy. Tiež sa schladilo. Októbrová noc je výraznejšie chladnejšia než deň, tak Jano navrhol, že môžu zájsť len na koniec ich záhrady, tam ako už začínajú polia a sadnú si do sena v ich stodole. Borka nadšene hneď pokývala hlavou, že dobre, seno ich zohreje, ale Eržička len obrátila oči do neba. Nakoniec však súhlasila aj ona a Mišo sa potešil.
Teraz alebo nikdy!– nakázal si v mysli, ale ďalej mu nenapadlo nič. Veď uvidí. Tam v sene, v teple a potme, kde počuť len hlasy, už možno Eržička prestane hrať to divadlo a trochu pookreje. Mohla by. Aspoň keby sa mu nebránila, keď ju chytí za ruku. To by bolo naraz šťastia! Hej, stačilo by mu len toľko, ako dôkaz, že za ňou môže zajtra, pozajtra, hocikedy znova prísť, lebo jej nie je protivný. Tak! Teraz, alebo nikdy!
Stodola Janovho otca bola ako každá iná. Veľká obluda zbitá z trámov a dosák. Uprostred voz, taký rebrinák ktorým zvážali seno i úrodu z polí, na okrajoch kopy sena pre kravy a kone, čo mali hneď vedľa v stajni. Keď za sebou zavreli veľké vráta, pohltila ich tma. Mišo skúsil pošmátrať okolo seba, že obchytí Eržičku, aby ju doviedol k senu, ale namiesto toho ulapil Jana. Ten sa naň ihneď oboril, čo Borku veľmi rozosmialo. Dokonca natoľko, až ju Eržička napomenula, nech sú len ticho, lebo keby prišli Janovi rodičia, čo by si pomysleli!
Borka mala pravdu - seno hrialo, to vlaňajšie, čo mali na veľkej kope vpravo, bolo už dobre preschnuté a ani tak nepichalo. Jano bol samý vtip, Borka samý smiech; Eržičku a Miša v tej tme nebolo ani počuť. Jano sa pochválil, že vie, kde tu má otec pálenku. Vraj keď mu vezmú jednu fľašu, nič nezbadá. A z tej lepšej pálenky! Teraz už nie žitňanku, ale z cukrovej repy. Tá chutí vraj aj ženám. Dievčatá síce nechceli ani tak, ale Mišo sa nenechal dva razy núkať. Veď Eržička si sadla hádam zo tri metre od neho, a to tak, že na ňu nevidel, nedočiahol, jeho plány sa rozplynuli.
Keď si prvý raz priložil hrdlo fľaše k perám, hltal tak nahlas, že to museli všetci počuť. Akoby tým chcel vykričať do sveta, aký je nešťastný. Že radšej sa je dobre sťať špiritusom, než znášať takú odmietavosť a príkorie, ako sa mu dostáva.
„Už moja mama hovorili, že chlapci sa pozakrývali plachtami a strašili ich, keď chodili v noci na orechy. Ale skočiť zo stromu? A rovno medzi nás? Ozaj ste nás vyľakali,“ štebotala Borka. „A ešte,“ pokračovala, „práve dnes som počúvala babku, ako mi hovorili také tie bosorácke príbehy. Oni na nich ešte stále veria. A ktohovie, či na tom aj dačo nebude.“
„No? Počúvame. Chceme sa báť,“ zažartoval Jano, zatiaľ čo si Mišo zasa odpil.
„Dve susedy, ale nepoviem ktoré, nech neroznášam klebety. Ale dve susedy, čo tu máme, aspoň podľa babky, sa kvôli bosoráctvu ešte stále hádajú! Vraj jedna druhej uriekla kravu. Aj nedávno, keď si tá tetka sušila plátno, v ktorom odstreďuje syr, prišla tá druhá k plotu, to plátno jej zvesila, dala na zem a potom si vraj dačo hundrala.“
„A po nociach nelieta? Nevidela si ju na metle?“ zachechtal sa Mišo a z tej jedinej vety, z toho ako ju povedal, bolo jasné, že mu už pálenka zabrala.
„Len sa smej! Ja neviem, čo je na tom pravda, ale tej tetke vraj krava dáva stále menej a menej mlieka, dokonca v ňom raz našla aj krv. A tá druhá tetka má mlieka viac a viac. Tak sa pre to pohádali, že do seba skoro skočili. Jedna vytrhla plátno druhej a nadávala jej do bosoriek.“
„Sprostosť je to! Sprostosť!“ ozval sa znova Mišo, a to spôsobom dosť hrubým, ktorý všetkých zarazil.
„Smeješ sa?. Aby si neľutoval, lebo ty ešte dnes ideš domov,“ ozvala sa náhle Eržika. Bolo cítiť, že sa jej Mišove nasávanie nepáči.
„A čo? Priletí ku mne bosorka? Možno ma aj odvezie. Ja neviem, ale mohla by. Veď to musí byť dobré vedieť lietať, nie? Aspoň bosorka by mohla byť ku mne milá.“
Ako to Mišo dopovedal, a tú poslednú vetu s náznakom jasnej sebaľútosti, ba i trochu prosebne, Jano od smiechu vyprskol. Chcel to potlačiť, ale nedalo sa. Do Miša akoby niekto pichol. Mal chuť vstať a urobiť niečo, čokoľvek, ale sám nevedel čo. Tak len silnejšie zovrel hrdlo fľaše a zasa si poriadne odpil.
„Ja mám tie príbehy celkom rada. Nevravím, že im verím. Niekedy si myslím, že to si len naši rodičia vymýšľali, že by nás ako deti strašili, aby boli sme dobré. Ale už viackrát som počula, že tam pri železničnej trati, sa stalo strašné nešťastie,“ začala Eržička znova, i keď skôr hláskom hádavým.
„Jasné, veď to je známe. Ale, počúvaj, to nie je o strašidlách. Aj moja mama hovorili, že tam narazil vlak do autobusu. A čo hovorili, moja mama to dokonca videli. Že to bolo strašné. Zo dvadsať ľudí, veľa porezaných, krvavých, aj màtvi. Nosili ich do tej stodoly, čo je hneď prvá pri trati, a potom niekto sadol na koňa a išiel po pomoc do Michaloviec. Muselo to byť veľmi zlé, lebo mama, aj keď nie sú citlivka, sa triasli, keď to rozprávali. Že tam bola voľajaká matka s dvoma maličkými dcérkami. Sama bola krvavá, obehovala okolo autobusu a stále kričala. Vraj, kde sú moje deti, kde sú moje deti! Nikto jej nevedel povedať. Alebo nechcel, ak bolo po nich. A voľajakému ujovi rozrezalo tvár. Tak priamo, akoby ho kosou sekol napoly. Ten vraj nekričal, len chodil, nikomu nedovolil, aby sa ho dotkol, akoby zošalel. Bol v šoku, alebo čo, lebo potom ho nasilu dvaja chlapi vykladali na voz, aby sa dostal do Michaloviec. A šofér z autobusu vraj len chodil dookola, držal sa za hlavu a horekoval, že čo len s ním bude,“ nasadil Jano dramatický tón, až zašuchotala slama, ako sa každý od strachu zamrvil.
Na chvíľku zavládlo ticho. Nálada mala ďaleko od tej, ktorú si chlapci vysnívali vo svojich predstavách, ale čo už. Zo strašenia o bosorkách sa prešlo na príbeh plný krutosti. Aké tam nežnosti, keď sa v predstavách vynárali obrazy ľudských jatiek na krásnovských koľajniciach. Ako prvý sa ozval Mišo.
„Dobre, počuli sme, ale Eržička, ja jedno nechápem. Prečo by som sa teraz mal báť ísť domov?“
„Ty sa už môžeš báť len jedného. Aby si vôbec domov prišiel.“
„A čo? Však Močarany sú len tu kúsok. Veď to akoby sme boli skoro jedna dedina!“
„Len aby si sa ešte vedel postaviť. Veď slopeš ako nejaký... No, ja neviem, ale ja tu už nemám chuť ostať! A ak sa teda náhodou ešte postavíš, ak ťa nohy odnesú, tak tam pri trati si možno spomenieš, že čo sa hovorí. Že po nociach sa tam ešte stále ozýva krik, a màtvi, čo po tej havárii skonali, mátožia okolo a chytajú živé duše!“
„A vieš prečo pijem? Či myslíš, že ja vždy? Nie ty by si mala odísť, lebo ty tu neprekážaš nikomu. Povedal by som, že práve naopak. Ja ti prekážam, ale nie pre pálenku, ale preto, že som sa vôbec narodil, tak!“ začal sa odrazu Mišo rozdrapovať.
„Pálenku som z teba cítila, len čo si zoskočil zo stromu!“ nadala sa Eržička a zvada už bola na svete.
„Hej? Ale vtedy som ešte nebol taký ako teraz. Hej, ja viem, jazyk sa moce, ale hlava ešte myslí. A vieš čo mi hovorí? Vieš čo? Že ty si na mňa zlá, lebo neznášaš ani závan pálenky. Ani závan takého dúška, čo nepoškodí, len rozveselí. A vieš prečo to neznášaš? No vieš prečo? Lebo tvoj otec sú pijan!“ vyštekol Mišo, v tej chvíli mu bolo všetko jedno.
Nastalo trápne ticho, ktoré prerušilo len Eržičkine potiahnutie nosom. Možno ju to rozplakalo, nevedno, bola tma. Mišo, akoby mu to len teraz došlo, by sa najradšej niekam prepadol. Nepovedal nič, ani slovko, len tak ako bol, držiac ešte fľašu v ruke, sa postavil a vybral rovno ku vrátam. Plecom sa do nich zaprel až zaškrípali a otvorili sa. Vôňa sena zmizla a vystriedal ju závan čerstvého vánku. Bez slova vyšiel do záhrady a potom rovno na cestu. Pred očami sa mu mihali akési iskričky, také biele bodky čo zažiarili a ihneď zmizli. Uši mu priam horeli, aj líca a oči zaslzili. Cítil, že to prehnal, a to ani nemyslel na Eržičku. Skôr na pálenku, čo mu zneistela krok, až sa potácal zo strany na stranu. Keď už stál na ceste, zistil, že sa nemôže pozerať do diaľky. Pred očami sa mu mihalo, akoby mu ten obraz niekam utekal, tak radšej sklonil hlavu a hľadel pod nohy. Spomenul si ešte, že v stodole nechal plachtu, ale vrátiť sa teraz po ňu? To nie, nechcel nikoho vidieť, ani seba. Ovládla ho jediná túžba – prísť domov, strčiť hlavu do vedra s vodou a potom, ak sa bude dať, ak sa mu žalúdok nevyvráti naruby, rýchlo zaspať. Mimovoľne sa mu síce vyplavovali myšlienky, že ako sa tešil, ako to pekne naplánoval. Dúfal, že si už nájde frajerku. Čo po tom, že prvú, hoci sú už podaktorí kamaráti ženatí. Ale že si nejakú nájde a bude sa mať na koho každý deň tešiť! A toto, čo sa stalo, bolo horšie než vkročiť do klepca na líšky.
Noc už zjavne pokročila a za poslednými domami, tam ako ide cesta z Krásnoviec do Močarian, sa neistým šmatlavým krokom blížil opitý mladík k železničnému priecestiu. Od polí zacítil vôňu dymu, ale to isto zavialo z dediny, z voľajakého komína. V hlave mu hučalo. Takmer spadol, keď prekračoval koľaje a vtedy ho náhle zaplavilo svetlo. Už nie tie iskričky, čo sa mu mihali pred očami, ale silné svetlo, ktoré prekrylo všetko. Náhle začul piskot i škripot bàzd. Presne tak ako keď brzdí vlak a potom počul strašný náraz. Áno len počul, doň nevrazilo nič. Svetlo trochu ustúpilo a videl v ňom lokomotívu, ako pred sebou tlačí autobus. Autobus padol a ozval sa príšerný vreskot. Odrazu sa zo všetkých strán začali zbiehať ľudia. Vyťahovali cez rozbité okná cestujúcich celých od krvi, čo volali o ratu, kričali ako zbavení zmyslov. Okolo autobusu pobehovala nejaká mladá žena a čosi bľabotala. Potom sa pozrela naň, chytila ho za rameno a zvolala: „Kde sú moje deti? Nevideli ste moje deti?“ Mišo kývol ramenom, pustila ho a utekala naspäť k autobusu.
Hneď za chrbtom mu precválal kôň. „Idem do Michaloviec! Po lekára!“ zakričal jazdec a ešte než mu zmizol z dohľadu, oproti kráčal akýsi muž. Tvár mal preťatú na dvoje, krv mu stekala na hruď. Ten však nevolal, nekričal, len prešiel bezprizorne okolo, akoby sa nič nedialo. Muži a ženy, čo sa tu zbehli z okolia, si trhali košele, ktosi nožom porezal zajdu na pruhy látky a pokúšali sa obväzovať rany. Aspoň tým, čo sa dalo, lebo na kraji cesty už ležali niektorí cestujúci bez pohybu. Mišovi bolo jasné, že sú màtvi.
„Čo len so mnou bude! Bože, čo len so mnou bude!“ obchádzal dookola šofér a trhal si vlasy.
Mišovi opäť udrel do nosa pach dymu. Nie z komínov domov, ale z lokomotívy. Ešte chvíľu bezradne stál a pozeral, ako ktosi navrhol, že všetkých zranených treba uložiť do stodoly, kým príde doktor. A tých, čo krvácajú najviac, naložiť na voz a ihneď odviezť! Dvaja chlapi priam zápasili s mužom s prerezanou tvárou. Vzpieral sa im, nechcel vyliezť na rebrinák. Potom všetko zmizlo. Pach dymu, svetlo, krv, krik i zdesené hlasy. Už nebolo nič. Až oveľa neskôr, keď sa ozval akýsi trilkot vtáka, čo sedel na neďalekom strome, Mišo otvoril oči. Ležal na kraji poľa, len pár metrov od koľajníc. V hlave mu hučalo, v žalúdku akoby mal kameň a sily ani toľko, aby sa svižne postavil. Ranné slnko mu zasvietilo do očí, nebolo to príjemné, ale on sa pomaly, pomaličky zdvíhal zo zeme. Pozrel na trať, ale tam bolo všetko v poriadku. Žiaden autobus, žiadna krv, či len akýkoľvek náznak, že by sa tu stala nehoda. Nechápal, nerozumel, aké to bolo videnie či prízrak, ale snažil sa na to nemyslieť. Len ticho, pokorne a so zvesenou hlavou kráčal ďalej, domov.
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
