Svadba za šesťdesiat korún
@ :: Poviedky ::
Feb 24 2007, 07:20 (UTC+0) | 
Krásnovce v januári 2007
|
Miesto: Krásnovce
Čas: jún 1953
Autor: Anna Domaniková
Májové dni roku 1953 ostali v pamäti učiteľky Márie dlhšie ako spomienka na prvý deň za katedrou a na dlhé roky dopredu poznačili jej život. Keď v tú poslednú májovú sobotu vyšla z domu na dvor, aby uprosila mamu na nákupy, slnečné lúče ihravo poskakovali medzi žltými húsatkami, čo sa práve kopàcali v mladej tráve; nebo sa modrelo ako Michalove oči a sliepky sa vyvaľovali v tieni pri stajni. Hoci vzduch voňal životom, bol ťažký, akoby nasiaknutý starinou. Mária namáhavo dýchala a kropaje potu sa jej ligotali na čele.
Kráčala do zadnej časti dvorca, kde stáli chlievy a stajne. Tam úfala nájsť mamušku. Vodopád svetlých vlasov sa jej kučeravo rozlieval po chrbte celkom dole, až poniže pásu. Ešte pár týždňov a bude sa vydávať. Tešila sa. Na družičky, na muziku, na veselie, ale hlavne na Miška. Jej Miška. Už dva roky mu bola frajerkou a mala ho rada viac ako seba. Všetko by pre neho urobila. Aj do Laškoviec, odkiaľ Michal pochádzal, by šla za gazdinú. Ale to nebude treba. Postavia si vlastný dom. Najradšej by si od radosti podskočila. Neprezradila mu svoje veľké tajomstvo. Bude to pre Miška prekvapenie. Určite mu tým ulahodí a urobí ho šťastným.
Zazrela matku, ako vychádza zo šopy. „Do večera spàchne,“ ukázala matka bradou na nebo. Veru - od západu sa roztiahnuté tučné prsty tmavých mrakov cápali po oblohe ako keď voda vyšplechne ponad okraj vedra pri studni. Pomaly a tichučko sa naťahovali za slnkom. Listy na stromoch sa vytáčali v silnejúcom vetre a húsatá sa začali zháňať po ochranných krídlach. Prišlo to tak rýchlo, až sa Márii zdalo, že niekto rukami počmáral oblohu čierňavou. Mykla plecom. Toľkokrát už videla búrkové mraky prichádzať a potom sa strácať, že im nevenovala viac pozornosti. Aj tak ju trápili onakvejšie veci než búrka visiaca nad obzorom.
„Mamka, kedy už pôjdeme do Michaloviec? O pár týždňov mám svadbu a treba nám ešte veľa vecí vybaviť, nakúpiť, nachystať,“ prosíkala vyčítavým hlasom.
„Celý týždeň ťa nebolo doma. Iba dnes si prišla z Tatier a už by si sa zase kamsi zberala,“ šomrala mater. Nemala rada dážď, aj keď sa povrávalo, že ak májový dážď padá - zlato padá. Pred dažďom ju bolievali kolená. Niekedy tak silno, že sa nevedela pohnúť.
„Mamulienka, veď sa nedurdite. Ja sa idem vydávať, nie vy,“ smiala sa nahlas.
„No len sa hamuj,“ sprísnela matka, „poskakuješ ako teľa, zuby ceríš na celý svet...“ Na chvíľu zmåkla. Naklonila hlavu a prezrela si dcéru od hlavy po päty. Pekná je, aj som ju dobre vychovala – pritakávala si v duchu. Michal jej bude dobrým mužom. Statný je. Fešák. Aj prácu má dobrú, uživí rodinu. Len aby zdraví boli, to je najprednejšie.
„Neplaš sa, Mišo ti už neujde. Ohlášky v kostole boli,“ dodala rýchlo, aby sa jej dcéra nezačala vypytovať na myšlienky.
„Boli, neboli,“ hundrala Mária a spod hustého obočia zazerala na matku, „ešte na učenie musíme chodiť. Pán farár nakázali.“
„Maňka, stačí jeden deň,“ chlácholia ju matka.
Maňka - takto pekne jej hovorievali, kým bola malým dievčatkom. Teraz má dvadsaťdva rokov a nepovedia jej inak než Mária, alebo Maňa. Iba Miško, ten jej pekne povie Maňka alebo Marienka.
„Vezmeme kone s vozom a všetko vybavíme. Aj otec musí ísť s nami. Drží kasu. Dievča moje, veľmi sa ty ponáhľaš. Sú to ešte štyri dlhé týždne.“
„Ponáhľam sa? Družičky ešte nemajú kytice, autobus nie je vyplatený, biele pančuchy nemám. Koľko drobností nám ešte chýba?“ zratúvala Mária. Bola by najradšej, keby už mala všetko nachystané v prednej izbe u kamarátky Borky. Pekne rad zaradom. U nej sa bude prezliekať do svadobných šiat. Taký bol zvyk. Aj tak bude rodičovský dom hore nohami. V izbách okolo stien lavice a stoly, v kuchyni sa budú motať kuchárky, nezostane pokojného miesta na prípravu nevesty.
„Bude. Všetko bude,“ skončila matka debatu. Uprostred čela sa jej usadila vráska, akoby si akurát bola uvedomila, o čom jej to dcéra rozpráva. Svadbu treba chystať.
Kým sa zvečerilo, čierne mraky naozaj dorazili až nad Krásnovce a začali husto plakať. Mária žehlila v kuchyni, pospevovala si a myšlienky jej blúdili od Miška k svadobným šatám. V mysli chodila po michalovských obchodoch a prehrabovala sa medzi fajnovými látkami, dokupovala si ozdôbky na šlájer a bielych pančúch si kúpila hneď dva páry. Potom sa strhla, zahnala čertovské pokušenia a nápady a pre istotu si zo trikrát zopakovala, že ešte je čas šetrenia, ešte nemôže púšťať peniažky pomedzi prsty. Ani v myšlienkach. Keby sa nedržala svojej zásady: šetriť, držať peniaze v hrsti, ani na výlete s deťmi by nebola.
V škole sa organizoval zber železa a deti pozvláčali kadejaké haraburdy, no nikto si ani nepomyslel, že z ich predaja bude na týždenný výlet pre celú Máriinu triedu. Takmer tridsať žiakov so svojou učiteľkou prežilo nádherných sedem dní pod pyšnými štítmi slovenských hôr. Z toho, čo dostali za železo, mohli uhradiť nielen ubytovanie, jedlo pre každého, ale aj cestovné lístky. Pre deti to bola odmena, pre Máriu povinnosti navyše. Svoju triedu mala síce rada, veď to boli dobrí žiaci, poslušní, ale na výlete z nich nemohla oči spustiť ani na minútu. Behali, schovávali sa, motali sa turistom popod nohy. No najhoršie, čo Máriu veľmi hnevalo, bola ich rozhadzovačnosť. Kupovali si sladkosti a nepotrebné maličkosti temer pri každom stánku, okolo ktorého prechádzali. Nadarmo im dohovárala: „Schovajte si peniaze na doma, na ringišpíl,“ nepočúvali ju. Najväčším zážitkom pre nich bola cesta visutou lanovkou z Tatranskej Lomnice na Skalnaté pleso. Všetci sedeli ako prikovaní a s úžasom v očiach hľadeli na snehom obalený Lomnický štít a vrcholce ihličnanov v hlbokom údolí pod sebou.
Na rozdiel od svojich žiakov bola Mária priam chorobne šetrná. Celú svoju výplatu ukladala na vkladnú knižku v sporiteľni, čosi jej pridali aj rodičia a krstná. Roky odolávala novým mašliam, ozdobným sponkám, aj šaty si kupovala len poredšie. Nikdy si nedopriala čokoládu, ani cukrík, či limonádu. Odopierala si všetko, čo nebolo životne dôležité a bez čoho sa dalo byť. Na viazanom vklade mala tak aj napriek mladému veku vyše stotisíc korún - to bolo to prekvapenie pre Miška. Šetrila, aby si mohla vystrojiť krásnu svadbu, takú, o akej v Krásnovciach ešte nechyrovali. Šetrila na časy, keď bude mať vlastnú domácnosť, aby mali s Miškom čosi na začiatok a neboli odkázaní na pomoc rodiny. Veľmi túžila byť vlastnou paňou. Byť samostatnou a príkladne sa starať o svojho muža a neskôr aj o deti. Tie nemali trieť biedu, nemali pocítiť, čo je to hlad a nedostatok.
Kvapky dažďa boli stále rovnako rýchle, husté a drobné ako pred hodinou. Celkom sa zotmelo. Mária v duchu ďakovala nebesiam, že poslali lejak dnes, nie v deň jej svadby. Zapálila svetlo a pustila si rádio. Akurát začínali správy. To, čo začula v niekoľkých prvých vetách, ju posadilo na stoličku. Sedela nemo, zrak zapichnutý do protiľahlej steny, ruky a nohy nehybné od strachu a neschopnosti čokoľvek urobiť. Iba jej bledé pery šepli: „Nie, nie, to nie...“ Potom už len stuhnuto sedela bez hláska, len v hlave sa jej dookola motali rovnaké slová. Akoby znovu a znovu počula to isté:
„V pondelok, 1. júna 1953 sa v Československu uskutoční menová reforma. Prebehne podľa nasledujúcich zásad: Výmena hotovosti na osobu tristo korún československých starých v pomere jedna ku päť, to znamená, že každý občan, ktorý nezamestnáva námezdné pracovné sily, dostane za päť korún v starej mene jednu korunu v novej mene...“
Ešte vnímala, že úspory budú rozdelené do pásiem a menené podľa určeného kľúča. Netýkalo sa to však viazaných vkladov. Tie boli zrušené bez náhrad, rovnako aj všetky štátne dlhopisy, aj tie, ktoré boli vydané po roku 1945.
Stotisícovej Márii ostali len prázdne dlane... Všetko, na čo sa tak veľmi tešila, stratilo príchuť túžobného očakávania. Mala pocit, že čochvíľa vydýchne naposledy. Že sa pominie od žiaľu. Čo bude teraz robiť? Bez peňazí si ani dom nepostavia, ba ani svadobná hostina nebude ako si bola vysnívala. Aj z Miškovho prekvapenia zíde.
„Mamuška!“ pokúsila sa zavolať na mater, no hlas sa jej strácal v prerývanom náreku. „Mamuška! Mama! Počujete?“
Keď nakoniec matka vošla do kuchyne, prvý pohľad na Máriu ju vyľakal na smrť. „Čo sa ti porobilo? Bolí ťa niečo? Bol tu niekto? Ublížili ti?“ hádala, čo mohlo spôsobiť dcérin stav.
„Mamuška, o všetko sme prišli,“ fňukala a pomaly, krok za krokom vyrozprávala matke celé večerné správy. A potom len sedela a plakala, utešovaná rodičmi, ktorí jej sľubovali pomoc. Mária vedela, že sa na nich môže spoľahnúť. Škrelo ju, že hoci mala svoj sen už na dosah ruky, uletel jej ako plachý motýľ.
Ani po niekoľkých dňoch sa z menovej reformy nevedela spamätať. Netešila ju ani práca. Bola nesústredená, aj deti menej chválila, dokonca im neskontrolovala ani herbár, do ktorého vlepovali rastlinky a učili sa ich poznávať. Stále myslela na to, o čo všetko ju ktosi obral. Umárala sa v žiali a kdesi v jej vnútri rástol hnev a nespokojnosť. Ešte ho nevedela vykričať, ešte sa jej z hrude pri každom výdychu dral navonok srdcelomný vzdych.
„Maňka, nemôžem ja chodiť na učenie k farárovi tak ako sme sa dohodli,“ ospravedlňoval sa jej Michal. „V banke je teraz veľa práce s tou výmenou peňazí. Nestihnem prísť z Budkoviec pre teba a potom na bicykli do Michaloviec. Budeme sa stretávať rovno tuto, na fare, dobre?“
¼útosť, ktorá Máriu zmárala, nevedel utíšiť ani jej milý. Ešte aj počasie bolo usmoklené. Každý deň zamračené, pršalo pred Medardom, aj po ňom, všetko bolo mokré, studené, nevľúdne. Mária mlčala, po líci sa jej kotúľali tie najväčšie slzy na svete. Práve skončilo učenie, na ktorom farár prízvukoval, že manželka vždy nasleduje svojho manžela a že je povinná svojho muža poslúchať a vždy urobiť to, čo od nej žiada. V duchu nesúhlasila s každým farárovým slovom, ale to ju až tak nemrzelo. Stále tajila pred Miškom svoje – teraz už stratené úspory – a to ju väčšmi sužovalo.
„Maňka, hádam pre to nebudeš plakať,“ hladkal ju Michal. „Už len jedno učenie a budeme svoji. To vydržíme. Ešte sa ti aj zunujem. Brat z Prahy sa sľúbil na svadbu. Aby sme potom v tom virvare nezabudli poslať mu niekoho oproti. Ešte dá vedieť, ktorým vlakom pocestuje.“
Mária už nevládala svoje tajomstvo ďalej v sebe dusiť, nevládala znášať Miškove neumelé pokusy o utešovanie z nesprávnej príčiny, navyše ešte ostávalo jedno jedinké posledné stebielko, ktorého sa chcela chytiť.
„Miško, ja ti musím niečo povedať,“ začala nesmelo, „vlastne poprosiť o pomoc ťa chcem,“ habkala a hľadala tie správne slová. „V sporiteľni mám na knižke stotisíc korún. Šetrila som pre nás. Teraz... Teraz ich už vlastne nemám... Vieš, viazaný vklad... Ani halier mi z neho nedali... Nemohol by si ty... Pracuješ v banke... Bankový úradník má nejakú moc, či nie? Mohol by si... Vedel by si s tým niečo urobiť?“
Michal vypleštil oči na svoju nastávajúcu, od údivu zabudol zatvoriť ústa a červený v tvári sypal popol aj na svoju hlavu: „Už minulý mesiac mi písal brat, že sa niečo bude diať. Že ľudia stoja v dlhých radoch pred obchodmi a davy sa tlačia medzi regálmi. Každý kupoval aj do zásoby. Aj to, čo možno nie veľmi potreboval. V Prahe to vedeli. Mohlo nám napadnúť, že k čomusi dôjde. Na čo som len myslel?“
„Obaja sme sa chystali na náš veľký deň,“ lamentovala Mária, „a prezident ešte pár hodín pred tou hrôzostrašnou správou poprel, že by sa pripravovalo takéto vážne opatrenie. Ty predsa za nič nemôžeš! Pokúsiš sa dostať aspoň časť tých peňazí späť?“
„Stotisíc korún!“ šepol Michal, „tie už neuvidíš. Nadarmo som bankový úradník, v sporiteľni nikoho nepoznám. Keby si mi to bola skôr povedala... Možno by som niečo mohol... Ale teraz, temer dva týždne po? Viazané vklady sa rušili, už ani po tvojom nieto ničoho.“
„Miško môj, a čo teraz spravíme? Či vieš, že máme málo korún v hotovosti?“
„No veď hej. Ty šesťdesiat, ja šesťdesiat,“ pokúšal sa Michal žartovať.
„Len sa smej. Desiatim družičkám treba dať kytice urobiť. Cigánov vyplatiť, nech hrajú až do rána, autobus sme objednali, ale nenechali sme zálohu,“ vyratúvala Mária všetko, čo jej narýchlo na um prišlo, „a to ešte nepočítam jedlo, pálenku, víno, koláče, čosi družbom... A farárovi za sobáš... Neviem, neviem,“ krútila hlavou a čvachtala sa po blatistej ceste popri Michalovi, obaja zmoknutí, tlačiac vedľa seba bicykle, s hlavami plnými starostí.
„Maňka moja, horšie veci sme už spolu prestáli. Aj vojnu sme prežili bez ujmy. Obaja pracujeme, chvíľu budeme bývať u vašich, chvíľu u našich, veď ten domček časom postavíme. Vezmem si ťa, aj keby sme teraz mali na lúke spávať. Svadobný oblek mám,“ pokračoval Michal, „teta mi ho poslala z Ameriky. Zmeškala moju maturitu,“ zasmial sa, „ale svadobný deň neprešvihla. A ostatné tiež bude. Uvidíš.“
„Čo tam šaty. Aj mne mamina sestra z Ameriky poslala,“ aj Mária sa trochu upokojila, „len biele pančuchy nemám.“
Celý jún roku 1953 bol upršaný. Ale dvadsiateho ôsmeho v sobotu, keď si Michal z Laškoviec prišiel s päťdesiatkou svadobných hostí nezaplateným požičaným autobusom pre Máriu do Krásnoviec, svietilo slnko a dávalo na známosť, že všetko zlé má svoj koniec a že toto manželstvo bude šťastné napriek počiatočným starostiam.
S prípravami na hostinu začali gazdinky už v pondelok. Zarezalo sa teľa, zopár sliepok a pozvaní susedia pridali údené mäso a voňavé klobásky. Piekli sa koláče plnené tvarohom, makom, lekvárom a orechmi. Fliaš s pálenkami pribúdalo, každý z pozvaných doniesol čo a koľko mohol. Veď na tom boli všetci rovnako ako mladomanželia. Šesťdesiat korún československých na hlavu bola slabá náplasť na rany spôsobené nenávratnou stratou niekoľkonásobku tejto sumy. Menová reforma znehodnotila veľkú časť ich viacročných úspor. Ešte sa dalo kupovať aj za staré koruny, ale tie ceny! Napríklad kôpka zmrzliny za päťdesiat korún! Hneď si Mária spomenula na výlet a na to, ako deťom kázala šetriť. Vláda síce stanovila nové maloobchodné ceny, ale výrazne vyššie oproti predošlým na viazanom trhu. Všetko bolo drahšie, nebolo za čo kupovať.
Našťastie boli ľudia k sebe dobrí. Pomáhali, keď videli, že ten druhý veľa toho sám nezmôže. Aj táto svadba bola o pomoci. O úvere, o splátkach, o službách na dobré slovo.
Chlapi od susedov priviazali nepremokavú plachtu k dreveným kladám sušičky. Pre prípad, žeby pršalo. Sušička slúžila ako tančiareň a tam sa rozložila aj cigánska kapela. Mladí ich uprosili, aby hrali na úver, že peniaze dostanú z ich niekoľkých najbližších výplat. Rovnako bola dojednaná aj splátka za autobus, ktorým sa svadobčania vozili. Družičkám sa kúpili umelé ružičky, bez okázalej ozdoby a ktovie, či si niekto zo stovky hostí všimol, že nevesta nemá biele pančuchy.
Nový život sa pre Máriu nezačal tak, ako si ho vysnívala. Mala však pri sebe pozorného a milujúceho muža. Čo viac si mohla priať?
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
