Sila kúziel
@ :: Poviedky ::
Mar 11 2007, 08:40 (UTC+0) | 
Bracovce v marci 2007
|
Miesto: Bracovce
Čas: dvadsiate roky 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó
Snežilo. Veľké vločky v celých chuchvalcoch pomaly padali do tmy na strechy bracovských domov, ale inak bolo vcelku teplo. Vietor ustal ešte na obed a odvtedy sa zdalo, akoby sa vzduch ani nehýbal. Ba nielen vzduch, ale i čas. Všetko navôkol stíchlo, na ulici nebolo živého človiečika, len z malých okien presakovalo slabé svetlo sviečok a petrolejových lámp. Jano prechádzal cez dvor, práve vyšiel z maštale a pod čižmami mu vàzgal sneh. Zhlboka sa nadýchol, na chvíľku zastal a zdvihol hlavu k oblohe, odkiaľ pomedzi mraky prekukovalo zopár jasných hviezd. Áno, v tom tichu a pokoji bolo čosi posvätné a ani nemusel hádať čo. Veď bol Kračún, deň, v ktorý sa zrodil Spasiteľ. Vianoce práve začali a blížil sa čas štedrej večere. Jano takto chvíľu rozjímal, v jeho duši zavládla harmónia ako už dávno nie a napåňala ho radosťou zo samotného bytia. On, žena, deti, všetci zdraví a milujúci; čo by si mohol človek viac želať?
„Reťaz máš?“ spýtala sa ho Borka, jeho žena, keď vstúpil do kuchyne.
„Bez nej sviatky nemôžu byť. Hľa, tu je!“ zasmial sa Jano, zdvihol ruku a zaštrngotal. V maštali bol práve po ňu, po reťaz, ktorou inak zvykol priväzovať drevo na voz.
„Jéj, otec, môžem to urobiť ja?“ vyskočil odrazu z kúta malý Ïurko, ich syn. Z vlasov mu trčalo zopár stebiel trávy, ba prichytili sa mu aj na košeli. „Otec, prosím, otec,“ žiadal s rozjasnenou tvárou.
„Nie či môžeš, ale musíš! Všetci spolu, pekne okolo nôh stola, aby rodina držala pohromade!“
Ïurko sa potešil, zvýskol; i keď nemal ešte ani šesť rokov, tieto slávnostné chvíle očividne zbožňoval. Najviac tú slamu. Ešte ráno jej otec nanosil za celé náručia do kuchyne. Bol to taký zvyk, aby doma vyzeralo ako v betlehemských jasličkách. A Ïurko sa na nej s chuťou váľal, na šatách ju roznosil i po izbe, ale nikto mu nič nevyčítal. Aj teraz, keď si už kľakol ku stolu, mu jedna slamka spadla z vlasov na podlahu. Inokedy by mu niečo takéto vytkli, ale teraz si to nikto ani nevšimol.
„No, Ïurko, zober a podaj ďalej mame,“ kľakol si k nemu Jano a podal mu koniec reťaze. Ïurko poslúchol. Mama najskôr podišla ku kolíske, kde spala zabalená v perinke malá Anička. Vzala ju na ruky, potom prišla k Ïurkovi, potiahla koniec reťaze naokolo a podala ho naspäť Janovi. Ten ju dreveným kolíkom zopol, takže obopínala nohy stola.
„Hotovo! Ale musíme tomu veriť, inak to nepomáha, vieš?“ zasmiala sa Borka na syna.
„Čomu veriť?“
„Keď na Kračúna zviažeš nohy stola reťazou a potom sa za tým stolom i naješ, celý rok bude držať rodina pohromade.“
„Otec, to naozaj?“ vypleštil Ïurko oči, aké kúzlo sa dozvedel.
„Keď to mama hovorí, tak určite!“ pohladil ho Jano po hlávke a zasmial sa nad detským údivom.
„Kúzla, čary, nech sa nám darí...“ začal si už skôr sám pre seba húsť Ïurko, lebo práve odbehol do kúta na najväčšiu kôpku sena, kde sa pokojne rozvalil.
Čas večere sa blížil a s ním aj vyvrcholenie sviatku. Malá Anička spala ďalej v kolíske, i keď sa už mala pomaly zobudiť na kojenie. Jano položil na stôl jedno jabåčko, tiež za hrsť pšenice i jačmeňa, aby im po celý rok nič nechýbalo. Potom sa zohol nad misky s bobaľkami. Boli ich dosť a rôzne. S kapustou, v druhej mise s makom a v ďalšej s lekvárom. Naberal ich prstami jednej ruky a kládol do druhej dlane. Od chrbta zacítil závan chladného vzduchu a obzrel sa. To Borka otvorila dvere na dvor a stála na prahu.
„Čo? Počúvaš, z ktorej strany zabreše pes?“ začudoval sa Jano. Borka však len zavrtela hlavou, že nie, už netreba, iba vetrá.
„Aký pes? Ïalšie kúzlo?“ rozbehol sa k dverám Ïurko, ale Borka ho chytila, že to je iba také pre dievčatá, čo si hľadajú ženíchov. A ona už predsa rodinu má. Zdvihla ho na ruky, nech nejde von a neprechladne a už aj chcela zatvoriť dvere, ale práve vychádzal von Jano. Dlane mal plné bobaliek.
„To je kúzlo! Idem dať kravkám po troške, nech ochutnajú. Obe musia zožrať kúsok, aby boli celý rok silné a nikdy nehladovali.“
Ïurko pozrel prekvapene na otca, dnes to bol preň naozaj večer divov, lebo rodičia robili veci, čo inak nezvykli. Aj by sa hneď spýtal, či môže ísť s ním, ale už nestihol. Otec rýchlo vyšiel na dvor a mama zatvorila dvere.
Jano, potom ako dal z bobaliek zvieratám, vyšiel opäť na dvor. Snežiť neprestalo, ba zdalo sa, že padá ešte o čosi viac. Opäť zastal a pozrel na oblohu. Aj tie posledné hviezdy, čo ešte prednedávnom svietili, sa stratili za mrakmi. Jedna veľká vločka mu dopadla priamo na ústa, až sa oblizol. Na špičke jazyka ucítil jej chladnú chuť. Už sa chcel pohnúť, že vojde do domu, aby sa pomodlili a začali spoločne jesť, keď sa otvorili dvere. V prúde neostrého svetla sa postavila na prah Borka. Videl ju jasne, i keď ona jeho nie, pretože bol ponorený do tmy. Myslel, že už ho vyšla volať, aby začali, ale ona namiesto toho vytiahla plátenné vrecúško a naklonila ho, akoby z neho chcela čosi vysypať pred prah.
„To čo robíš? To je mak?“ ozval sa, až sa Borka strhla. Netušila, že je tak blízko a pozoruje ju.
„Hej, trošku.“
„Ale nie je ho škoda sypať, kvôli nejakým hlúpostiam?“
„Niečo je pre teba pekný zvyk, niečo hlúposť. Ale veď toto sa vždy robilo, tak prečo nie?“ trošku vyčítavo začala Borka, ale netvárila sa nehnevane. Skôr jej to len pripomenulo, ako jej aj vlani vyčítal, keď už tak urobila, i keď ona na tom nevidela nič zlé.
„Čo majú bosorky s Kračúnom? Možno by mali, keby jestvovali. Iné je zvyk a iné povera! Len vystrašíš decko, keď sa začne pýtať, aké je to kúzlo. Že vraj mak pred prah, nech nemôžu bosorky do domu!“
Borka chcela voľačo povedať, už aj otvárala ústa, ale z kuchyne sa ozval detský plač. Znenazdajky a poriadne hlasitý. To malá Anička z kolísky kričala na celý svet, že už je hore a potrebuje sa prisať k matkinmu prsníku, aby zahnala svoj hlad. Jej hlas rozjasnil tváre oboch rodičov a rýchlo vstúpili do domu.
Prišla jar. Čaro Vianoc už dávno upadlo do zabudnutia, slnko roztopilo sneh a rieka Ondava vraj stúpla natoľko, až hrozilo, že sa vyleje z brehov. To však Jano iba počul, ale nevidel. Nemal čas tam zájsť a pozrieť sa, nakoniec, nemal na to ani dôvod. Začal čas prvej orby, pán Pátay, čo vlastnil takmer všetky zeme naokolo, včera prikázal, že sa má začať už včasne ráno. Tak aj Jano, sotva začala blednúť obloha, kráčal k panskému majeru. Sotva vybehol z domu a pustil si to cestičkou okolo cintorína, zaujal ho akýsi pohyb. Zastal a pozrel, či vidí dobre. Medzi hrobmi sa krčila akási postava. Nevedel kto, od chrbta ju nepoznal. Rozmýšľal, či sa vydať k nej, nešlo mu do hlavy, že kto a prečo tam teraz trčí, ale potom si spomenul na orbu. Dnes bude celý deň kráčať za pluhom, čím skôr začne, tým skôr skončí. Pozrel teda ešte raz na cintorín, že už pôjde, ale vtedy sa postava vzpriamila. Bola to žena, stará tetka Zuzana, čo vlani ovdovela a odvtedy ju bolo vidieť len zriedkakedy. Žeby sa vybrala na cintorín zo žiaľu za mužom? Ale veď ten je pochovaný na druhom konci, ona tam kľačala pri nejakom inom hrobe. Jano to nechápal, ale ani sa o to nesnažil. Len letmo zachytil, ako sa naň z cintorína uprene zahľadel pár stareniných očí. Určite bola sama vystrašená, že ju tam niekto zbadal.
Potom prišla práca. Možno ťažká, možno nie, veď v prvý deň sa všetko akosi horšie znáša. I to kráčanie za pluhom v pôde, čo už azda mohla i viac preschnúť, aby sa tak nezabárali nohy. Aj ruky ešte neprivykli. Jano držal pluh, popoháňal koňa, snažil sa brázdy viesť rovno, ale natrápil sa s tým viac, než čakal. Ešte tri, štyri dni a zvykne si. Ostatní chlapi orali obďaleč, niektorí sa vybrali i do sadov a pastieri išli obzrieť lúky, či už možno vyhnať pánov statok. Jarné slnko sa chvíľami iba zubilo, no na obed pripekalo, až Jano musel žmúriť oči a deň sa zdal nekonečný. Až podvečer, keď vzduch začal trochu chladnúť a od východu sa blížili akési mraky, mal pridelenú zem pooranú. Len sa zastavil na majeri, koňa obriadil a dal mu nažrať v stajni a vyčistil aj pluh. Akosi ho pobolievala hlava. Možno z toho slnka, na ktoré ešte neprivykol, možno z vetra, čo sa poslednú hodinku pred ukončením roboty zdvihol a azda aj od únavy. Teraz sa len rýchlo náhlil známymi uličkami, aby bol čo najskôr doma.
„Ale to čo je? Čo sa robí?“ vyletelo z neho. Len čo vošiel do kuchyne, neveril vlastným očiam. Anička v kolíske plakala, počul ju už zvonka, Ïurka nikde nevidel a Borka sedela na stoličke, ale vyvalená cez stôl a spala.
„Čože? Už si tu?“ vypúlila naň oči, len čo ju zobudil.
„Decko ti plače!“ ukázal prstom ku kolíske a Borka sa previnilo zodvihla.
„Bola tu tetka Zuza. Len tak sa zastavila, že už dávno nešla medzi ľudí, ani neviem čo chcela. Len sedela a rozprávala ako je jej smutno, odkedy jej zomrel muž. Potom odišla a ani neviem ako som zaspala,“ vysvetľovala Borka, zatiaľ čo vybrala Aničku z kolísky, aby ju nakojila. Darmo si však rozopla lajblík a priložila ju k prsiam, dieťatko rozrušené viac než inokedy iba odvracalo tváričku a ryčalo z plného hrdielka, až mu vybehli na hlavičke žily. „Na, moja, papaj,“ tíšila ju, ale zatiaľ márne.
„A Ïurko je kde?“ rozhliadol sa nespokojný Jano.
„No, len tu niekde musí byť. Na dvore, alebo u susedov, možno šiel za kamarátmi, ja neviem.“
„Nevieš?! Veď sa už začne stmievať! Celý deň som robil, to ho mám ísť teraz hľadať?“
Borka neodpovedala. Zdalo sa jej čudné, že sa pýta, veď Ïurko často takto chodieval a len čo sa začalo zmrákať, vrátil sa sám.
Jano si sadol na podtiahnutú stoličku, práve na tú, na ktorej ešte pred chvíľou spala Borka. Aničkin hlasitý plač sa mu zarýval pod kožu a v hlave mu hučalo, až si ju musel položiť do dlaní. Konečne sa ústa dieťaťa prisali k matkinmu prsníku a v kuchyni zavládlo ticho. Borka sa posadila s Aničkou v náručí na truhlicu a čakala, kým sa napojí.
„Čo si tu zas rozsypala?“ ozval sa znova Jano, ale hlasom skôr unaveným i keď skryto zlostným.
„Čo rozsypala? Nič. A prečo zas?“
„A toto? Veď pozri pod stôl. Nejaké byliny, alebo neviem čo. Veď je tu ako v chlieve!“ skríkol odrazu, čo doposiaľ nemal vo zvyku. A skríkol tak nahlas, až sa Anička znova rozplakala a nedala sa utíšiť.
To nebol dobrý večer. Jano nevedel prečo je taký, nerozmýšľal nad tým, len konal ako cítil. A cítil zlosť. V hlave mu hučalo ako hádam zatiaľ nikdy, ťažšie sa mu dýchalo, a i keď bol hladný, na jedlo nemal chuť. A večer, ako ešte čistil pod kravami, zlostne jednu udrel palicou, keď sa sama nechcela posunúť nabok. Ïurko sa vrátil ako vždy, tam problém tiež nebol, aj Borka nakoniec zamietla tú kuchyňu. To už však Jano nevnímal. Zaspal tvrdo, len čo sa zvalil na posteľ. Ani poriadne nepozrel na deti, nevtipkoval, ako robieval inokedy a Borka mala zlý pocit, že na ňu skôr brechal ako pes, než rozprával ako mal zvyku.
Svitalo. Ráno vyzeralo rovnaké ako to včerajšie. Kohút sa ozval rovno od hnojiska, akýsi malý vtáčik s červeným bruškom zatrilkoval pod oknom Janovho domu a vánok voňal tak, ako zvykne len na jar. Puky na stromoch sa pozvoľna menili na listy a ako prvé zakvitli čerešne. Rozdiel tu ale bol. Jano vstal ako dolámaný, čo dával za vinu včerajšej orbe. Predsa len, počas zimy odvykol od pluhu. Cítil sa veľmi unavený, a i tá hlava, čo ho inak nebolievala ako je rok dlhý, sa opäť ozvala. Hučalo mu v nej rovnako ako večer a podvedome cítil, že sa ho zmocňuje zlosť.
„Včera si zaspal ako dieťa. Ako dnes, už je lepšie?“ usmiala sa naň Borka, čo už chystala v kuchyni cesto. Bola streda, deň kedy zvykla piecť chlieb. Jano na ňu pozrel s rozšírenými zreničkami.
„Sa mi vysmievaš, alebo čo? Celý deň som oral, aj dnes budem. A stôl je ešte prázdny. O chvíľku musím odísť, tak mi daj radšej rýchlo niečo, nech sa tu zbytočne nezdržujem.“
„Ale veď čo ti je? Ja len, že si tak spal. Hneď ti nachystám, len...“
„Len čo? Veď umiesiť môžeš aj keď odídem, nie? Alebo tu mám teraz len tak podaromnici sedieť a pozerať ako sa s tým hrajkáš?“
Borka ešte skúsila oponovať. Chcela vysvetliť, že sa pýta v dobrom, ale Jano len trval na svojom, nenechal ju dopovedať jedinú vetu. Nakoniec krajec, čo mu položila na stôl, schmatol do ruky, že ho zje po ceste a odišiel. Ako buchol dvermi, z kolísky sa ozval Aničkin plač.
Dni, čo prichádzali jeden po druhom, boli pre Borku azda tie najhoršie, čo zažila, odkedy vošla pod čepiec. Jano to však videl inak. Telo mu už na ťažkú robotu privyklo, nemalo čo bolieť. Ale zato mu v hlave stále hučalo a v hrudi akoby čosi vrelo. Zlostil sa, že musí ísť ráno robiť. Keď prišla nedeľa, hnevalo ho zasa, že musí celý deň pozerať na ženu a deti. Ïurkove večné otázky sa mu zdali nekonečne hlúpe, rovnako ako reči jeho ženy. Aj včera sa na ňu vykričal, ani už sám nevedel prečo, ale určite mal dôvod, nebol s niečím spokojný. Večer nevedel zaspať, akoby ním šili všetci čerti. Cítil návaly zlosti, ktoré odbúraval len rúbaním dreva. A teraz, keď sa ho Borka spýtala, či nedonesie klátiky ku peci, na ňu vyskočil, prskal až jej mal chuť odtrhnúť hlavu.
„Čože?“ vyľakala sa. „Že mi odtrhneš hlavu? Ale Janko, preboha, veď čo som zlé urobila?“
„Sama seba sa pýtaj, ja ti to nebudem vysvetľovať ako nejakému sopliakovi! Načo vlastne chodím domov?! Jedno decko ryčí, či je deň alebo noc, druhé sa stále kdesi fláka, len raz sa nevráti ani potme. A ty? Bože...“ mávol Jano znechutene rukou. Jeho oči mali zvláštny lesk, Borke sa na chvíľku zdalo, že taký, aký mávajú v pohľade iba šialenci.
„Keď budem mlčať, nič sa nezmení. Povedať ti musím, aj keď viem, že ma teraz vyhrešíš,“ začala Borka opatrne, skôr tichšie, lebo tušila, že sa blíži k búrke.
„Čo to trepeš? Vôbec ti nerozumiem, čo chceš povedať. Ak vieš, že ma to rozčúli, tak radšej nevrav nič a daj mi pokoj!“
„Ja ale musím. Musím ti teraz hneď povedať, že toto nie je na smiech, lebo už aj Ïurko sa ťa bojí a radšej keď ťa vidí prichádzať, uteká do stajne!“
„Hej?“ začudoval sa Jano. „No keď je už v stajni, mohol by tam upratať. Ja v jeho veku...“
„Je ešte malý, a ty to vieš! Ale to som chcela, že keď tu bola stará Zuzana, a tie byliny, čo sme mali rozsypané pod stolom, to nie je len tak. Myslím, že závidí ženám, pri ktorých stojí dobrý muž. Preto mi ťa uriekla.“
„Čože? Uriekla? To si zo mňa robíš vola?“
Janov pohľad sa zaboril do Borkiných očí. Tvár akoby mu skamenela, bez pohybu, bez dychu takto na ňu pozeral, sám netušiac, čo urobí.
„Už som bola za Ondovčičkou.“
„A čo? Dala ti bylinky na somársky kašeľ? Veď to ti možno i hlavu polieči,“ uškrnul sa nakoniec.
„Nie, ona lieči také ako lekári, ale vie aj odrábať. Ale že tie prekliate byliny na zemi, že s tým nevie ako. I tak vraj pomôže, že zájde za inou, čo odrába i veľké urieknutia. Už zajtra by mali prísť obe a...“
„Na vidly ich napichnem! Rozumieš?! Na vidly a potom poletia cez okno, keď ich tu uvidím! Sprostú ženu som si veru zobral! To koho tu chceš vodiť? No čo tak pozeráš, o tebe rozprávam!“ vyprskol Jano a vyšiel na dvor. O chvíľu sa ozval krik vyplašeného Ïurka, ako vybehol z maštale, kde ho načapal otec. Potom bolo počuť už len štiepanie dreva.
Keď na druhý večer prichádzal Jano domov, rozmýšľal nad všetkým, čo mu Borka povedala. Vraj stará Zuzana je bosorka. Že ju už mnohí videli, ako nadránom zbiera rosu na cintoríne. Ale isto si niečo také môže myslieť len hlupaňa! Veď čo má robiť, keď je sama? Spomenul si aj na štedrý večer, ale teraz to už videl inak. Borka stála pri dverách a počúvala odkiaľ zabreše pes. Tak ako slobodné dievky, čo podľa toho potom určia, z ktorej strany si po nich príde ich milý! A ten mak, čo chcela sypať?! Hej, a nakoniec aj volať nejaké strigy, nech mu odbosorujú; veď len príde domov, hneď jej to zráta! Zlosť ním presakovala, podmanila si ho, stala sa jeho súčasťou. Pred oči sa mu navalila červená hmla, a bolo mu jedno, čo mu nadelí budúcnosť. Túžil len po jednom. Vyhodiť, vyšmariť svoju nehodnú ženu z domu aj s deťmi. Veď nech si idú kam chcú, keď sa im s ním nepáči. Nech žobrú, hladujú, prosia iných o pomoc, alebo skapú! Nie, on už takú rodinu doma trpieť nebude. Hneď, len čo príde domov, poletia na ulicu a nech sa berú preč, lebo inak im amen!
Rýchlo, rozhodne a so zaťatými zubami vstúpil na dvor. Chvatom zatlačil na kľučku a zaprel sa do dverí. Hlava sa mu zamotala a odrazu ho zaliala bezbrehá čierňava. Odpadol.
Smäd. To bolo prvé čo ucítil, ešte skôr, než otvoril oči. Vysušené pery zlepené čoby v jeden celok otvoril len ťažko a chrapľavým hlasom požiadal o trochu vody. Nie celkom jasne, skôr len rozmazane videl ako sa nad ním skláňa Borka a prikladá mu k ústam hrnček s vodou. Pil hltavo, veľmi to potreboval. A len čo ho vyprázdnil, požiadal o ďalší. Zatiaľ čo mu žena načierala do vedra, rozhliadol sa okolo. Ležal na posteli, obložený akýmisi bylinami. Boli na perine, hneď pri hlave na vankúši, ba aj na podlahe. Mámivo voňali, napåňali ho pokojom.
„Čo je, čo sa stalo?“ hľadel nechápavo, ale Borka len ticho povedala, že nič, nech len ešte spí, že bude dobre. Podala mu vodu a zatiaľ čo opäť pil, začala ho hladiť po vlasoch. Pozrel ešte na druhý koniec kuchyne. Tam v kolíske spala ich malá dcérka a za stolom sedel Ïurko. Vyzeral vyľakane. Nevedel si vysvetliť všetky tie zmeny. Len mlčal, ani sa nepohol.
Opäť bolo Kračúna. A snehu, ako sa na poriadne vianočné sviatky patrí. Borka si hovela pri stole a na kolenách jej sedela Anička. Len pred chvíľou dojedla z tej jemnej kaše, ktorú jej navarila mama a teraz veľkými očami pozerala na otca s Ïurkom, čo práve vošli z dvora do kuchyne.
„Nesieme reťaz! Budeme zasa zväzovať stôl?“ pýtal sa Ïurko, hoci odpoveď už vopred poznal. Vedel, že áno, aby rodina držala celý rok pohromade. A potom, keď tak urobili a na obrus položili i jabåčko a hàstky pšenice i jačmeňa, otec vzal do rúk nejaké vrecúško.
„Pôjdeme?“ pozrel na Borku a tá len mlčky prikývla. Jano sa usmial. V tej chvíli ho zaplavila nesmierna vďačnosť, že mu nebesá zoslali do cesty takú ženu, ktorá mala rozum i tam, kde on pochybil.
„Kam chcete ísť?“ prekvapil sa Ïurko.
Jano na chvíľu zdvihol obočie, možno hľadal vhodné slová, ale potom len povedal láskavým otcovským hlasom: „Kdeže by sme bez teba išli? Neboj sa, nikam, len tuto do dverí. Pred prah nasypať maku, aby už žiadne zlo nemohlo vstúpiť do domu a kúzlo ochrany rodiny bolo dokonalé...“
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
